znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   D.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 2 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   1   T 66/2007 z 15. novembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. marca 2011 doručené podanie J. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že ním namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 2 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných   práv   a slobôd (ďalej   len „listina“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru   rozsudkom   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T 66/2007 z 15. novembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z   podania   sťažovateľa   a   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   namietaným rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   zločinu   nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Strany konania nepodali proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie, a preto nadobudol právoplatnosť 19. novembra 2007.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 66/2007 z 15. novembra 2007, ako aj postupom orgánov činných v trestnom konaní v jeho veci, ktorý predchádzal vydaniu namietaného rozsudku, došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 a čl. 17 dohovoru, pričom poukazuje na konkrétne nedostatky, ku ktorým v priebehu jeho trestného stíhania malo dôjsť.

Ku skutočnosti, že nepodal odvolanie proti namietanému rozsudku okresného súdu, sťažovateľ uvádza: „moja advokátka ktorá ma v tom čase zastupovala ma odvádzala od odvolania.“

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ podal 25. februára 2010 návrh na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 66/2007, ktorý okresný súd uznesením č. k. 22 Nt 4/2010-41 z 26. augusta 2010 zamietol, „pretože nezistil dôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por.“. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ a jeho obhajca sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 24/2010 zo 6. októbra 2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   tiež   dovolanie, o ktorom   (na   základe   zistenia,   že   nepodal   proti   dovolaním   napadnutému   rozsudku okresného súdu odvolanie, pozn.) rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Tdo 52/2010 z 5. januára 2011 tak, že ho odmietol s poukazom na prvú vetu § 372 Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   oprávnené osoby   okrem   ministra   spravodlivosti   môžu podať   dovolanie   len   vtedy,   ak   využili   svoje   zákonné   právo   podať   riadny   opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.

Sťažovateľ sa popri návrhu na vyslovenie porušenia ním označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu domáha aj toho, aby ústavný súd tento rozsudok zrušil a oslobodil ho spod obžaloby, príp. nariadil „nové súdne konanie v trestnej veci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 2 a čl. 40 ods. 5 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení   s   čl.   1   a   čl.   17   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   66/2007 z 15. novembra 2007.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je predovšetkým preskúmať, či existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti vyplývajúce z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať odvolanie,   o   ktorom   by bol   oprávnený   a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa. V okolnostiach prípadu je irelevantná argumentácia sťažovateľa, že odvolanie nepodal z dôvodu, že ho od toho „odrádzala“ jeho právna zástupkyňa. Z hľadiska ďalšieho postupu ústavného súdu je podstatnou skutočnosť, že   sťažovateľ   nevyužil   oprávnenie   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu riadny opravný prostriedok – odvolanie; táto skutočnosť totiž zakladá podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Ďalšou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 19. novembra 2007, pričom sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu doručil až 29. marca 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011