znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S. P., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2007 doručená sťažnosť S. P., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o náhradu   škody   uznesením   sp.   zn.   6   C   61/97 z 25. januára 2007 o opakovaných námietkach miestnej nepríslušnosti tohto súdu zo strany právneho predchodcu sťažovateľa rozhodol tak, že na konanie je príslušný okresný súd. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007 potvrdil označené uznesenie prvostupňového súdu.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba bola podaná okresnému súdu, „ktorý si miestnu príslušnosť založil“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že „miestnu príslušnosť si nezakladá súd sám, ale túto miestnu príslušnosť zakladá zákon,   konkrétne   Občiansky   súdny   poriadok“. Podľa   názoru   sťažovateľa „zákon   teda jednoznačne určuje, ktorý súd je miestne príslušný vec prejednať a rozhodnúť. V predmetnej veci to je jednoznačne Okresný súd v Prešove.

Všeobecným   súdom   pôvodného   odporcu   je   Okresný   súd   v Prešove   z dôvodu,   že pôvodný odporca mal bydlisko v D., okres Prešov.

Aj pri určovaní miestnej príslušnosti na základe ust. § 87 OSP - príslušnosť daná na výber, keď navrhovateľ môže podať žalobu aj na iný súd ako je všeobecný súd odporcu, je jednoznačne   podľa   ust.   §   87   písm.   b)   OSP   miestne   príslušným   súdom   Okresný   súd v Prešove, nakoľko navrhovateľom tvrdené miesto škody je les v katastrálnom území Z., okres Prešov.

OSP teda jednoznačne určuje miestnu príslušnosť tak, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Prešov“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentuje tým, že okresný súd „nemá žiadny vzťah ani k predmetu konania, ani k účastníkom konania. Navrhovateľ bol v žalobe označený ako V., štátny podnik K., lesný odštepný závod P. Sídlo navrhovateľa teda bolo v K. a jeho odštepný závod v P. Pôvodný odporca mal bydlisko v P. a ku škode došlo v okrese P.“. Z uvedených dôvodov podanie žaloby okresnému súdu sťažovateľ považuje za účelové a za účelový považuje aj postup okresného súdu, ktorý aj napriek tomu, že miestne príslušný vo veci nebol a o tejto skutočnosti vedel, vec nepostúpil príslušnému súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že „nie je možné založiť miestnu príslušnosť na základe výberu   súdu   účastníkom   samotným,   nakoľko   iba   zákon   môže   určiť   túto   miestnu príslušnosť“.

Právny názor krajského súdu uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa ktorého   právny   predchodca   žalovaných   neb.   J.   P.   (ďalej   len   „právny   predchodca žalovaných“)   vzniesol   námietku   nepríslušnosti,   s ktorou   sa   však   súd   prvého   stupňa nezaoberal,   a preto   vykonaným   dokazovaním   založil   miestnu   príslušnosť,   sťažovateľ považuje   za   nezákonný   tvrdiac,   že „miestna   príslušnosť   sa   nezakladá   ani   súdom,   ani vykonaním dokazovania, ale iba zákonom“.

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   od   začatia   konania   (žaloba   bola   podaná 27. februára 1997) vedel, že nie je príslušným vo veci konať, odmietol však vec postúpiť Okresnému   súdu   Prešov   z dôvodu,   že   odporca   údajne   nevzniesol   námietku   miestnej nepríslušnosti na prvom pojednávaní 23. apríla 1997. Podľa tvrdenia sťažovateľa pôvodný odporca   riadne   a včas   námietku   miestnej   nepríslušnosti   vzniesol   a okresný   súd   mal povinnosť aj bez tejto námietky vec postúpiť, pretože od začatia konania vedel, že nie je príslušným vo veci konať.

Sťažovateľ je toho názoru, že „nedostatok miestnej príslušnosti súdu prvého stupňa teda jednoznačne má za následok porušenie práva na zákonného sudcu, práva na súdnu ochranu   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces“. Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007 potvrdzujúce miestnu príslušnosť okresného súdu vo veci sťažovateľ považuje za protiprávne a nepreskúmateľné.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie, ako aj priznal mu náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej sume.

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 17. marca 2008. Predseda krajského súdu v ňom okrem iného uviedol:

„Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne stanovených   pravidiel,   ktorých   dodržiavanie   je   predpokladom   toho,   aby   konanie   mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Takýmito predpokladmi sú procesné podmienky konania. Medzi odstrániteľné nedostatky podmienok konania patrí nedostatok príslušnosti súdu (vecnej, miestnej). Odstrániteľné nedostatky teda majú tie dôsledky, že súd sa musí pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi odstrániť.

V prípade namietanej miestnej nepríslušnosti Okresného súdu v Starej Ľubovni vo veci konať, odvolací súd poukazuje na citované ustanovenia § 105 O. s. p. Je pravdou, že predmetom   konania   je   náhrada   škody   a v danom   prípade   je   daná   všeobecná   miestna príslušnosť vyplývajúca z ustanovenia § 85 ods. 1 O. s. p., ale popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (§ 87 písm. b/ O. s. p.). Žaloba však bola podaná na Okresný súd v Starej Ľubovni, ktorý si miestnu príslušnosť založil.

Odvolací   súd   neuznal   odvolanie   žalovaných   za   dôvodné.   takýmto   postupom nedochádza k porušeniu zákonného práva účastníka na zákonného sudcu, ani práva na spravodlivý súdny proces. Je pravdou, že právny predchodca žalovaných neb. J. P. vzniesol námietku nepríslušnosti na súde dňa 11. 8. 1998. Touto námietkou sa však súd prvého stupňa nezaoberal, a preto vykonaným dokazovaním založil miestnu príslušnosť. Nedostatok miestnej   príslušnosti   súdu   prvého   stupňa   nemá   za   následok   porušenie   práva   na   súdnu ochranu, ani práva na spravodlivý súdny proces tak, ako na to poukazuje právny zástupca žalovaných.

K námietke   týkajúcej   sa   nevedomosti   žalovaného   o predmete   sporu   odvolací   súd poukazuje   na   to,   že   toto   tvrdenie   považuje   za   účelové   a subjektívne.   Z obsahu   spisu nepochybne   vyplýva,   že   žalovaný   bol   priestupkovo   riešený   zo   spáchania   priestupku   za neoprávnený   výrub   a odvoz   drevnej   hmoty   v množstve   41,05   m3 z dielca   337   kat.   ú.   Z. Rozhodnutím Lesného úradu P. (v spise na č. l. 52) zo dňa 8. 8. 1995 s právoplatnosťou od 28. 8. 1995 bol uznaný zo spáchania priestupku, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 10 000,-   Sk.   Naviac   žalovaný   bol   vypočúvaný   aj   v trestnom   konaní   k skutočnostiam, týkajúcim   sa   výrubu   drevnej   hmoty.   Toto   tvrdenie   preto   odvolací   súd   nepovažoval   za opodstatnené.

Naviac žalovaný sa zúčastnil pojednávania na Okresnom súde v Starej Ľubovni dňa 23. 4. 1997 a za účasti právnej zástupkyne žalobcu navrhol mimosúdne riešenie, opätovne na mieste samom určiť hranicu so zodpovednými pracovníkmi. Bol ochotný sa dohodnúť. Z tohto dôvodu preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaných za dôvodné. Napadnuté   uznesenie   potvrdil   ako   správne   (§   219   O.   s.   p.).   Je   v záujme hospodárnosti konania, aby vo veci pokračoval Okresný súd v Starej Ľubovni vzhľadom na rozsiahle vykonané dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania. Vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa a samotným konaním vo veci bol nedostatok miestnej nepríslušnosti zhojený.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľa   prípisom   doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2008 okrem iného uviedol, že „trvám aj napriek tam uvedeným dôvodom na tom, že o veci koná miestne nepríslušný súd a vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu nemohlo dôjsť k založeniu si miestnej príslušnosti Okresným súdom v Starej Ľubovni zákonným spôsobom, či na základe zákona“. Sťažnosť podanú ústavnému súdu   v celom rozsahu považuje za dôvodnú zotrvávajúc na skutočnostiach, ktoré sú jej obsahom.

III.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

V okolnostiach prípadu namietaným uznesením sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 61/97 z 25. januára 2007, v ktorom   uviedol,   že   na   konanie   o náhradu   škody   proti   sťažovateľovi   (a   ostatným žalovaným) je príslušný okresný súd.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v tom, že sa okresný súd ani krajský súd nevysporiadali s jeho námietkami, podľa ktorých nie je okresný súd miestne príslušný na prerokovanie a rozhodnutie jeho občianskoprávnej veci, ale miestne príslušným je Okresný súd Prešov. Nedostatok miestnej príslušnosti súdu prvého stupňa podľa sťažovateľa „teda jednoznačne má za následok porušenie práva na zákonného sudcu, práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi;   príslušnosť   súdu   ustanoví   zákon. Zákonom,   na   ktorý   sa   v citovanom   článku   ústavy   odkazuje,   je   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej aj „OSP“). Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom pre určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (v   okolnostiach   prípadu   zákon č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   platný   v čase   začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu   o veci   rozhodnúť   upravená   Občianskym   súdnym   poriadkom,   a tým   aj   osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Zákon,   ktorý   upravuje   príslušnosť   súdu   priamo,   je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní o určení súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej prerokovaniu   súdom   nepríslušným,   čo   je   v   konečnom   dôsledku   porušením   základného práva   účastníka   konania   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi.   Rozhodnutím   súdu o príslušnosti súdu iného nesmie byť teda účastník konania v konkrétnej veci odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Podľa § 11 ods. 1 OSP konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Pre určenie vecnej a miestnej príslušnosti sú až do skončenia konania rozhodné okolnosti,   ktoré   tu   existujú   (sú)   v čase   začatia   konania   a trvajú   až   do   jeho   skončenia. Uvedené   ustanovenie   vyjadruje   zásadu   perpetuatio   fori   spočívajúcu   v trvaní   súdnej príslušnosti určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje zákon, napr. v § 12 OSP.

Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 85 ods. 1 OSP všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa § 87 písm. b) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

V danom   prípade   okresný   súd   rozhodol,   že   je   príslušný   na   konanie   vo   veci navrhovateľa o náhradu škody proti žalovaným (sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní ako   žalovaný   v   treťom   rade),   a to   aj   napriek   tomu,   že   uznal,   že   všeobecným   súdom právneho predchodcu žalovaných v čase začatia konania bol Okresný súd Prešov, pričom tento súd bol miestne príslušný aj podľa skutočnosti, ktorá zakladala právo na náhradu škody.

Na základe odvolania žalovaných krajský súd, ako vyplýva z jeho uznesenia sp. zn. 4 Co 14/2007 z 27. apríla 2007, potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne s poukazom na to, že je v záujme hospodárnosti konania, aby vo veci pokračoval okresný súd predovšetkým s ohľadom na už vykonané rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania.

Podľa názoru ústavného súdu ak sa účastník konania na rozdiel od súdu (ako to je v danom prípade) domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu je odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany   vyplývajúcu   z ústavnoprocesného   princípu   o zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1 ústavy)   uplatnil   na   všeobecnom   súde   podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku   - dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z citovaného   zákonného   ustanovenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva,   že dôvodom   opravných   prostriedkov   v občianskom   súdnom   konaní   je   aj   to,   že   súd   nebol správne obsadený. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „ako jeden z dôvodov dovolania je v zmysle § 237 písm. g) OSP aj prípad, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“ (IV. ÚS 201/04). Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci (IV. ÚS 64/02, I. ÚS 126/03).

Ústavný súd poukazuje na to, že prax všeobecných súdov už akceptuje skutočný zmysel práva na zákonného sudcu ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí preskúmať   aj   v   mimoinštančných   aj   v   opravných   konaniach.   Relevanciu   nesprávneho obsadenia súdu ako dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“),   ktorý   v uznesení   sp.   zn.   4   Cdo   1/98 z 28. januára 1998 (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rok 1999, č. 99) naznačil nevyhnutnosť skúmania správneho obsadenia súdu aj z hľadiska   zákonného   sudcu   (podobne   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002).

Ústavný   súd   preto   zdôraznil,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)   dôvodom   i na   podanie   dovolania   [podľa   §   237   písm.   g)   OSP   (IV.   ÚS   26/04, IV. ÚS 201/04)].

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 14/2007 a jeho uznesenia z 27. apríla 2007 a nesprávnym obsadením súdu z hľadiska § 237 písm. g) OSP nie je taká absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľ ešte neobrátil na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Ústavný súd vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, a to aj v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (podobne   aj   IV.   ÚS   40/02, IV. ÚS 181/03).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008