znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/07-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   27.   septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o sťažnosti   Spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových priestorov, P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. O., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu   Prešov   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 21 Cb 276/01, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov,   P. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 276/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Spoločenstvu vlastníkov bytov a nebytových priestorov, P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť   Spoločenstvu   vlastníkov   bytov a nebytových   priestorov,   P.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na účet   jeho   právnej   zástupkyne JUDr. M. O., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2007 doručená sťažnosť Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. O., P., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 21 Cb 276/01.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 276/01 o úhradu sumy 35 807,45 Sk s príslušenstvom na návrh navrhovateľky   spoločnosti   S.,   a.   s.,   P.   Sťažnosťou   z 24.   marca   2004   adresovanou Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sťažovateľ   poukazoval   na nehospodárny a pomalý postup zákonného sudcu v danom konaní. Predmetná sťažnosť bola následne   postúpená   na   vybavenie   okresnému   súdu.   Predseda   okresného   súdu   listom č. Spr. 2250/04 z 11. júna 2004 vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú.

Sťažovateľ opätovne poukázal na prieťahy v konaní sťažnosťou zo 6. apríla 2005, ktorou   sa   dožadoval   doručenia   písomného   vyhotovenia   rozsudku   okresného   súdu č. k. 21 Cb 376/01-178 z 10. novembra 2004, ktorý mu dovtedy nebol doručený. Uvedený rozsudok bol krajským súdom zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne   bol   okresný   súd   v predmetnej   veci   opäť   nečinný,   preto   právna   zástupkyňa sťažovateľa podala 8. decembra 2006 písomnú žiadosť o nariadenie termínu pojednávania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Okresný   súd   Prešov   v konaní   o   zaplatenie   Sk   35.807,45   s prísl.,   sp.   zn. 21 Cb 276/01, porušil právo Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, P., priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške Sk 20.000.- do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne trovy konania vo výške Sk 6.296.- do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   161/07-9 z 21. júna   2007   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade   s §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. 1 Spr. 0 961/2007 zo 17. júla 2007 bolo ústavnému súdu doručené 23. júla 2007. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

„Z priebehu konania vyplýva, že na základe žaloby, ktorá napadla na tunajší súd 14. 12. 2001 bola prejednávaná vec, týkajúca sa vzťahu medzi správcom bytového domu a spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov   v P…,   predmetom   sporu   bola dodávka   tepla   a teplej   úžitkovej   vody.   V priebehu   konania   došlo   k opakovanej   úprave žaloby, o ktorej rozhodoval súd osobitným uznesením. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom 21 Cb 276/01-178 z 10. 11. 2004. V dôsledku odvolania žalovaného vec bola postúpená 27. 6. 2005 na Krajský súd v Prešove.

Uznesením 3 Cob 38/2005-198 zo 7. 9. 2005 vo veci rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že zrušil rozhodnutie súdu I. stupňa a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Po   zrušujúcom   rozhodnutí   vyzval   konajúci   súd   žalobcu   na   spresnenie   a výpočet požadovaného príslušenstva k pohľadávke, načo reagoval žalobca podaním zo 4. 4. 2006. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na 18. 9. 2007, o čom boli písomne vyrozumení aj účastníci konania.

V predmetnej veci máme zato, že nedošlo k zbytočným prieťahom pri prejednávaní veci 21 Cb 276/2001, preto navrhujeme vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov   Spoločenstva   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov,   v P.,   zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pri kritériu právna a faktická zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že predmetom konania   vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   úhrade sumy   35   807,45   Sk s príslušenstvom   v súvislosti   s dodávkami   tepla   a   teplej   úžitkovej   vody.   Z doterajšieho priebehu konania a prehľadu spisu nezistil ústavný súd žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo možné predmetné konanie považovať po skutkovej alebo právnej stránke za zložité.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu v konaní nebránila žiadna zákonná prekážka (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 21 Cb 276/01 zistil, že mu bol 14. decembra 2001 doručený návrh navrhovateľky (spoločnosť S., a. s., Prešov) na vydanie   platobného   rozkazu   proti   sťažovateľovi   o úhradu   sumy   35 807,45   Sk s príslušenstvom. Okresný súd po výzve navrhovateľke na úhradu súdneho poplatku vydal 16. mája 2002 platobný rozkaz č. k. 21 Cb 276/01-18, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť určenú   sumu.   Okresnému   súdu   bol   11.   júna   2002   doručený   odpor   sťažovateľa   proti uvedenému platobnému rozkazu.

V ďalšom období vykonával okresný súd úkony spojené s prípravou pojednávania (prípisy účastníkom konania z 2. júla 2002, 14. augusta 2002) a 24. septembra 2002 nariadil termín pojednávania na 13. december 2002, ktoré bolo z dôvodu školenia sudcov preložené na 10. december 2002.

Na pojednávaní 10. decembra 2002 okresný súd uznesením č. k. 21 Cb 276/01-70 pripustil   späťvzatie   návrhu   navrhovateľky   v časti   zaplatenia   istiny   a uznesením č. k. 21 Cb 276/01-71   pripustil   zmenu   petitu   návrhu   navrhovateľky   v časti   špecifikácie finančných nárokov.

Okresný súd nariadil ďalšie pojednávania na 21. február 2003 (uznesením odročené z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   právneho   zástupcu   navrhovateľky   -   pobyt   na služobnej ceste) a na 9. apríl 2003 (uznesením odročené na žiadosť účastníkov konania na poskytnutie lehoty za účelom uzavretia mimosúdnej dohody). Pojednávanie stanovené na 11.   jún 2003 bolo   uznesením   odročené na 3.   september   2003   z dôvodu   ospravedlnenej neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľky (absolvovanie chirurgického zákroku).

Pojednávanie   3.   septembra   2003   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu navrhovateľky (pobyt na plánovanej zahraničnej dovolenke) s tým, že právny zástupca navrhovateľky bol pod hrozbou poriadkovej pokuty vyzvaný, aby v určenej lehote predložil listinné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku. Požadované listiny boli okresnému súdu doručené 17. septembra 2003, pričom okresný súd nariadil 5. januára 2004 termín pojednávania na 10. marec 2004. Pojednávanie 10. marca 2004 bolo uznesením odročené ne neurčito za účelom predloženia špecifikácie uplatneného nároku   navrhovateľky   v určenej   lehote.   Po   vypravenej   urgencii   okresného   súdu   boli požadované dokumenty predložené 14. mája 2004. Okresný súd nariadil 11. augusta 2004 termín pojednávania na 29. október 2004. Okresnému súdu bolo 8. októbra 2004 doručené ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu navrhovateľky na pojednávaní 29. októbra 2004 z dôvodu neodkladnej pracovnej cesty so súčasnou žiadosťou o odročenie pojednávania. Následne   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   5.   november   2004   a   na   tomto pojednávaní   vykonal   dokazovanie   vo   veci   samej   a pojednávanie   uznesením   odročil   na 10. november 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní 10. novembra 2004 okresný súd rozsudkom č. k. 21 Cb 276/01-178 zaviazal sťažovateľa uhradiť navrhovateľke určenú sumu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zákonný sudca požiadal 9. decembra 2004 o predĺženie lehoty na vypracovanie písomného vyhotovenia rozsudku z dôvodu nadmernej pracovnej zaťaženosti a vážnych rodinných problémov. Rozsudok bol vypravený účastníkom konania 8. apríla 2005.   Ústavný   súd   považuje   lehotu,   v ktorej   bolo   písomné   vyhotovenie   rozsudku vypracované (takmer 5 mesiacov), za ústavne neakceptovateľnú.

Sťažovateľ   následne   doručil   okresnému   súdu   29.   apríla   2005   odvolanie   proti predmetnému rozsudku. Okresný súd po doručení vyjadrenia navrhovateľky k odvolaniu sťažovateľa vydal 22. júna 2005 pokyn na vypracovanie predkladacej správy a spis bol 27. júna 2005 doručený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Na pojednávaní 7. septembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 3 Cob/38/2005-198 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil 29. septembra 2005 prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.   Okresný   súd   prípisom   z 29.   septembra   2005   vyzval   navrhovateľku,   aby špecifikovala   finančné   nároky   v petite   návrhu   v zmysle   pokynov   odvolacieho   súdu. Požadované vyjadrenie navrhovateľky bolo okresnému súdu doručené 7. novembra 2005. Okresný   súd   vydal 28.   novembra   2005   pokyn   na   zaslanie   vyjadrenia   navrhovateľky sťažovateľovi, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril. Okresnému súdu bolo 6. decembra 2005 doručené stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu navrhovateľky, ktoré 2. februára 2006 zaslal na vyjadrenie navrhovateľke. Požadované vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 4. apríla   2006. Následne bol okresný   súd   (od   4.   apríla   2006)   bez relevantného dôvodu nečinný až do 9. júla 2007, kedy nariadil termín pojednávania na 18. september 2007.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 276/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   nežiadal,   aby v prípade porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov, ústavný súd uvedený príkaz nevydal (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk poukazujúc najmä na nehospodárnosť   a neprimeranú dĺžku konania vzhľadom na predmet tohto konania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   dĺžku   obdobia,   počas   ktorej   došlo   k zbytočným prieťahom,   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania   a   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   pre   sťažovateľa v požadovanej   sume   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   a to   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. O. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007