znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/04-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie jeho práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 1387/97, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 1387/97 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 161/04-17   z   19. mája 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1387/97.

Ústavný   súd   výzvou   z   24. júna 2004   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa, aby zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   310/04 z 27. apríla 2004, v ktorom predseda okresného súdu uviedol: „... spor nie je skutkovo ani právne zložitý. (...) Prekážky postupu súdu podľa § 107 a násl. O. s. p.: neboli (...) zásadný vplyv   na   nemožnosť   súdu   vo   veci   opätovne   meritórne   rozhodnúť   mala   nečinnosť navrhovateľa, ktorý či už zo zdravotných alebo iných dôvodov (...) sa nezúčastnil viacerých pojednávaní a tým znemožnil dokazovanie v zmysle pokynov odvolacieho súdu“.

Právny zástupca v mene sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 9. júla 2004 reagoval na citované vyjadrenie predsedu okresného súdu nasledovne: „(...) k veci samej sa vyjadrím iba na tie konkrétne skutočnosti a tvrdenia, ktoré sú medzi nami - účastníkmi konania sporné. (...) Súd tvrdí, že prieťahy v konaní som spôsobil údajne ja, a to tým, že som nereagoval na jeho výzvu, zo dňa 30. III. 2000, na označenie mojich dôkazov ohľadne výšky škody a ďalej, že som sa nezúčastnil viacerých súdnych pojednávaní, ním vytýčených. (...) list súdu zo dňa 30. III. 2000 som obdržal dňa 4. IV. 2000 (...). Zdôrazňujem, že na túto súdnu výzvu som ja už nepokladal za potrebné odpovedať lebo bola podľa mňa nadbytočná a právne   irelevantná,   nakoľko   súd   odo   mňa   už   opakovane   požadoval   to,   čo   mu   bolo predtým po zmene môjho pôvodného návrhu známe (...) podľa platnej právnej úpravy účasť na súdnych pojednávaniach nie je zákonnou povinnosťou, ale iba právom a možnosťou, ktoré   deklaruje   i samotná   Ústava   SR.   (...)   Nie   je   pravdou,   že   ja   urážam   akýmkoľvek spôsobom sudcov, ale iba sa o nich pravdivo a bez okolkov vyjadrujem, na čo mám v zmysle OSP   plné   právo.   (...)   Tvrdenia   súdu   nie   sú   pravdivé,   úprimné   a presvedčivé   a nie   sú dostatočne odôvodnené a legislatívne podopreté!“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a súdneho spisu.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 4 C 1387/97, zistil nasledovné:

- 12. júna 1997 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na začatie konania,

- 29. októbra 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu,

- 10. decembra 1997   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a doručoval návrh na začatie konania odporcovi,

- 10. decembra 1997 sťažovateľ písomným podaním zmenil návrh na začatie konania,

- 16. decembra 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie zmeneného návrhu na začatie konania,

- 13. januára 1998 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na doplnenie zmeny návrhu na začatie konania,

- 19. januára 1998 sťažovateľ doplnil zmenený návrh na začatie konania,

- 2. marca 1998   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   dôkazov   o   osobných a majetkových pomeroch na účely rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 13. marca 1998 sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu,

- 23. novembra 1998 okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   priznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a nariadil termín pojednávania na 8. december 1998,

- 8. decembra 1998   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   sa   pre   ospravedlnenú   neúčasť sťažovateľa odročilo na 2. marec 1999,

- 2. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom,

- 29. júla 1999 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku z 2. marca 1998,

- 16. augusta 1999 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,

- 24. novembra 1999 krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 448/99 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, spis bol vrátený okresnému súdu 25. februára 2000,

- 30. marca 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa na označenie dôkazov v zmysle pokynov odvolacieho súdu,

- 20. júna 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. jún 2000,

- 30. júna 2000 okresný súd pojednávanie odročil pre neprítomnosť sťažovateľa (oznámil, že sa pojednávania nezúčastní) na neurčito,

- 4. októbra 2000   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   24. október 2000   s tým, že sťažovateľ   bude   predvolaný   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty,   prípadne predvedenia,

- 24. októbra 2000   okresný   súd   pojednávanie odročil   na 14. november   2000   (sťažovateľ 20. októbra 2000 požiadal okresný súd o odročenie pojednávania) s tým, že sťažovateľ bude predvolaný pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty,

- 14. novembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie; po výsluchu účastníkov konania okresný súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   dokazovania   v rozsahu   navrhovanom sťažovateľom,

- 22. novembra 2000 sťažovateľ podal písomné doplnenie návrhu, ktorým zároveň označil ďalšie dôkazy,

- 18. februára 2002 sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   potvrdenie   o práceneschopnosti (predložené aj k veci sp. zn. 4 C 1676/98),

- 12. augusta 2002 sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   ďalšie   potvrdenie o práceneschopnosti,

- 1. októbra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. november 2002,

- 12. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa,

- 4. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. marec 2003,

- 12. marca 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre neúčasť oboch účastníkov konania (sťažovateľ 10. marca 2003 oznámil súdu, že je práceneschopný a bude schopný kontaktu s okresným súdom až po ukončení svojej práceneschopnosti),

- 4. júna 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či mu práceneschopnosť stále „bráni v jeho konaní“ pred okresným súdom,

- 25. júna 2003 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že pominula prekážka jeho neúčasti na pojednávaniach,

- 26. júna 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. júl 2003,

- 10. júla 2003 okresný súd odročil pojednávanie pre neprítomnosť sťažovateľa (nebolo mu vykázané doručenie predvolania),

- 29. septembra 2003 vec prejednávajúci sudca vyhlásil svoju zaujatosť a súhlasil, aby vec bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená inému sudcovi,

- 29. septembra 2003   vec   bola   pridelená   sudkyni   JUDr. Z.   S.,   ktorá   7. novembra   2003 vyhlásila, že sa cíti byť zaujatá,

- 20. novembra 2003 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení sudkyne,

- 28. novembra 2003 krajský súd uznesením rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   (spis   bol   vrátený   okresnému   súdu 11. decembra 2003),

- 19. februára 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. jún 2004 a vyžiadal si správu od Východoslovenskej energetiky, a. s.,

- 22. júna 2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý nadobudol právoplatnosť 26. augusta 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zakotvuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej neistoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníkov konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   sťažovateľom uplatnenom   nároku   o   bránení „práva   v riadnom   užívaní   bytu“. Pokiaľ   ide   o   kritérium právnej a faktickej zložitosti veci,   ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v tejto veci nemožno   považovať   za   zložité.   Takýto   názor   vyslovil   aj   predseda   okresného   súdu vo vyjadrení k sťažnosti, keď uviedol „spor nie je skutkovo ani právne zložitý“.

2) Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   účastníka   konania.   Z obsahu   sťažnosti, spisu   okresného   súdu,   ako   aj   z vyjadrenia   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ   svojou   nečinnosťou   mal   značný   vplyv   na   tom,   že   došlo   k predĺženiu predmetného   konania   a k zbytočným   prieťahov   v konaní.   Sťažovateľ   po   podaní   návrhu nezaplatil súdny poplatok, žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku podal okresnému súdu   po   uplynutí   viac   ako   siedmich   mesiacov   po   podaní   návrhu   na   začatie   konania (21. januára 1998). Jeho nečinnosť a pasivita sa najviac prejavila neúčasťou na súdnych pojednávaniach, najmä v období po vrátení veci z krajského súdu okresnému súdu. Neúčasť sťažovateľa   na   pojednávaniach   predstavovala   prekážku   plynulého   postupu   súdu   (zo siedmich   nariadených   pojednávaní   sa zúčastnil   len   jedného).   Svojou   neúčasťou   na pojednávaniach sťažoval a znemožňoval okresnému súdu dokazovanie v zmysle pokynov krajského súdu (odvolacieho súdu). Nereagovaním na výzvu okresného súdu v trvaní viac ako siedmich mesiacov (od 30. marca 2000 do 14. novembra 2000), v ktorej ho vyzval na označenie dôkazov, tiež prispel k predĺženiu konania. Sťažovateľ predložil okresnému súdu potvrdenia o pracovnej neschopnosti a až po tridsaťjeden mesiacoch oznámil okresnému súdu, že pominula prekážka jeho účasti na súdnom pojednávaní. Ústavný súd vyhodnotil, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania v celkovej dĺžke viac ako tri roky.

Sťažovateľom   namietané   konanie   je   sporovým   konaním   v občianskoprávnych veciach,   kde   je   žalobca   (v   tomto   prípade   sťažovateľ)   povinný   nielen   tvrdiť,   ale   aj preukazovať   splnenie   všetkých   hmotnoprávnych   a procesných   predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov [§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. V takomto druhu civilného procesu je žalobca povinný bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdnych poplatkov (v tomto prípade podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov). Podľa názoru ústavného súdu, ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti   jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej   nie sú   tieto   predpoklady   splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti (úkonov), považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktoré treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu, v sporovom konaní takéto úkony účastníkov idú na ťarchu toho, kto ich navrhol, alebo urobil.

Ústavný súd konštatuje, že správanie účastníka konania nebolo v súlade s § 101 ods. 1 OSP a prispelo zásadným spôsobom k namietaným prieťahom, ako i doterajšej dĺžke tohto konania. Ústavný súd znovu pripomína, že v danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 OSP, vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd pričítava na ťarchu sťažovateľa aj to, že neposkytol potrebnú súčinnosť súdu.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd vyhodnotil činnosť okresného súdu ako plynulú, a zároveň poukazuje na skutočnosť, že o merite veci okresný súd nemohol rozhodnúť z dôvodu nečinnosti a pasivity sťažovateľa.

Potvrdením uvedeného názoru ústavného súdu je aj citované vyjadrenie predsedu okresného   súdu,   ktorý   uvádza: „(...)   navrhovateľ   sa   odmieta   zúčastniť   pred   súdom odvolávajúc sa na nemoc, na dôkaz čoho predkladal aj potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, napr. vo veci sp. zn. 4 C 1676/98, ktoré sú založené aj v tomto spise.“

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v   namietanom konaní   neporušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom z 22. júna 2004 rozhodol, že žalovaný (Okresné   stavebné   bytové   družstvo   „Pod   Mihaľovom“   Bardejov)   je   povinný   zaplatiť sťažovateľovi   (žalobcovi)   sumu   300   Sk   s úrokom   z omeškania   a   v prevyšujúcej   časti okresný   súd   žalobu   zamietol.   Žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   náhradu   trov   konania   a žalovaného   zaviazal   zaplatiť   súdny   poplatok.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 26. augusta 2004.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004