znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. A. K., T., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného   práva   podľa   čl. 47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Co/396/2010-159 z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 1. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) samostatne,   ako   aj   v spojení   so   základným   právom   podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   a s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   podľa   čl. 47   Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/396/2010-159 z 10. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému ochrany osobnosti, konkrétne požadoval, aby sa mu žalovaný ospravedlnil listom zaslaným Revíznej komisii Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „RK SAK“) za tieto tvrdenia:

«- že dňa 11. apríla 2006 pred verejným zasadnutím konanom na Krajskom súde v Trenčíne o odvolaní sp. zn. 1 T 101/02 som len 5 min. pred odchodom na súd odporcovi oznámil, že nemôžem ísť na verejné zasadnutie, lebo idem k lekárovi, že som chorý

- že   som   odporcovi   povedal,   že   aby   trval   na   konaní   spomenutého   verejného zasadnutia o dovolaní bez mojej prítomnosti

- že som odporcovi povedal, že odvolanie na Krajskom súde v Trenčíne nie je také podstatné a že my sa hlavne sústredíme na dovolanie a na ústavnú sťažnosť

- že som odporcovi povedal, že v Trenčíne to má už dopredu prehrané, že je vo veci už dávno rozhodnuté

- že som v dovolaní neuviedol podstatné veci, ktorými sa mal najvyšší súd zaoberať

- že som ústavnú sťažnosť vôbec ani len nezaslal a naopak až doteraz som ho len a len zavádzal

- že som odporcovi povedal, že pred súdnym konaním čo bolo v čase okolo 11.50 h dňa 11. apríla 2006 v mojej kancelárii, že Ja s ním nejdem, že musím ísť k lekárovi a že aby odporca trval na pojednávaní i bez mojej prítomnosti, lebo že teraz sa nejedná o kľúčové pojednávanie a že mám trvať na vypočutie svedkov

- že mi odporca vyčítal, že som nebol s nim na odvolačke a že som mu poradil, aby na súde trval i bez mojej prítomnosti

- že   som   odporcovi   povedal,   že   odvolačka   nebola   kľúčová   a   že   môžeme   podať sťažnosť na generálnu prokuratúru pre porušenie zákona

- že som odporcovi sľuboval podať sťažnosť na generálnu prokuratúru pre porušenie zákona

- že som zobral korunky za obhajobu

- že som odporcovi povedal, že nemám ešte odpoveď na ústavnú sťažnosť

- že som sa odporcovi zatajoval

- že sme sa dňa 8. 8. 2006 ústne dohodli, že finančné prostriedky vo výške 24.505,- Sk mi budú postačovať na spísanie dovolania ako aj spísanie sťažnosti na ústavný súd

- že dňa 8. 8. 2006 dal odporca overiť kópiu právoplatného rozsudku a hneď v ten deň mi ju odovzdal a že v tento deň odporca obdržal aj kópiu vypracovaného dovolania a   za   oslovenia   „tento   advokát“   uvedené   v   mojich   písomných   podaniach   adresovaných na Slovenskú   advokátsku   komoru,   ktoré   jej   boli   doručené   dňa   25. 02. 2008   a   dňa 26. 05. 2008.»

Sťažovateľ sa taktiež domáhal priznania nemajetkovej ujmy vo výške 24 505 Sk.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   15 C/61/2008-114   zo   7.   septembra   2010   žalobu sťažovateľa   zamietol   a zároveň   ho   zaviazal   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   konania v sume 692,62 €.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal, „aby odvolací súd na verejnom pojednávaní preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie, ako aj celý postup od začiatku súdneho konania, ktorý mu prechádzal a svojím rozhodnutím   podľa   § 221   ods. 1   písm. f),   h)   O. s. p.   zrušil   rozsudok   súdu   I.   stupňa vo všetkých jeho výrokoch a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie“.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/396/2010-159 z 10. marca 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený a súčasne krajský súd uložil sťažovateľovi zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol:«Krajský súd prerokoval vec bez nariadenia verejného pojednávania a rozsudkom sp. zn.   4 Co/396/2010   o   predmetnom   odvolaní   rozhodol   arbitrárne   a   nespravodlivo v neprospech sťažovateľa, keď vo výroku uviedol, že rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 07. 09. 2010 sp. zn. 15 C/61/2008 potvrdzuje a v nadväznosti na prerokovanie veci bez nariadenia verejného pojednávania o mojom odvolaní, následne keď rozsudok podľa môjho názoru bez písomného upovedomenia žalobcu verejne nevyhlásil.

Žalobca márne som sa domáhal poskytnutia súdnej ochrany pri zásahu do môjho základného práva uvedeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestí a na ochranu mena“ sa žalobca márne domáham poskytnutia súdnej ochrany.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa arbitrárne v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa. A to napriek tomu, že okrem tvrdení účastníkov v konaní jednak žalovaným neboli predložené žiadne dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a jednak návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov na preukázanie žalobných tvrdení a vyvrátenie nepravdivých tvrdení žalovaného boli zamietnuté.

Zo strany žalovaného sa jedná len o tvrdenia a čo je významné, že sú to hrubo nepravdivé tvrdenia (bremeno tvrdenia v rámci obrany v spore), na preukázanie ktorých žalovaný súdu nepredložil žiadny dôkaz (bremeno dôkazu) ak nerátam nepravdivé tvrdenia v   sťažnosti   pre   mňa   ako   advokáta,   proti   ktorému   taktiež   len   na   základe   nepravdivých tvrdení sa začalo disciplinárne konanie značnej intenzity presahujúcej kritiku a presahujúce Zo strany žalobcu, žalobca v rámci bremena tvrdenia navrhoval vykonanie dôkazov a chcel uniesť aj bremeno dôkazu, aby mohol vyvrátiť nepravdy žalovaného mu bremeno dôkazu   súd   I.   stupňa   neumožnil   realizovať   a súd   II.   stupňa   mu   jeho   postup   arbitrárne potvrdil a odobril a v celom rozsahu sa s ním stotožnil.

Z pojednávania dňa 07. 09. 2010 vyplynulo z výpovedí žalovaného okrem iného, že Bod 1/ jednak sme sa mali dohodnúť a vzápätí podpísať dohodu o plnomocenstve dňa 08. 08. 2006 vo veci podania ústavnej sťažnosti a podania dovolania. Následne som žalovaného   požiadal,   aby   na   rozhodnutí   OS   Trenčín   sp. zn.   1 T/101/2002   dal   vyznačiť doložku právoplatnosti, čo aj urobil dňa 14. 08. 2006 a v ten deň mi rozhodnutie doniesol do AK. Nie je teda pravdou, že sa tak malo stať hneď po verejnom zasadnutí na krajskom súde   ako   to   tvrdí   v   sťažnostiach   na   SAK,   ale   až   dňa   08. 08. 2006.   Teda   po   uplynutí dvojmesačnej   zákonnej   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti.   Skutočnosť   zákonnej 2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti som mu vysvetlil a po porade sme sa dohodli len na podaní dovolania.

Bod 2/ jednak, že spisový materiál som mu odovzdal keď uviedol citujem: „Na otázku navrhovateľa   či   dal   odporca   spis   o   dopravnej   nehode   svojmu   terajšiemu   právnemu zástupcovi a aký má on na to názor, odporca uvádza: Spis som mu dal, ale nebol kompletný. Na názor sa spýtajte jeho. Nechápem, prečo tu riešime dopravnú nehodu, keď predmetom konania je úplne niečo iné. Ústavná sťažnosť, ktorú navrhovateľ nepodal.“

Body 1/ a 2/ sú skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť podľa disciplinárneho obvinenia RK SAK a tak spáchať disciplinárne previnenia, teda že som nepodal ústavnú sťažnosť a že som žalovanému údajne nevrátil spis.»

Podľa presvedčenia sťažovateľa bolo okresnému súdu aj krajskému súdu jasné, že žalovaný   v sťažnostiach   RK   SAK   klame,   a na základe   týchto   nepravdivých   tvrdení   bol na neho podaný návrh na začatie disciplinárneho konania. Napadnuté rozhodnutie považuje sťažovateľ za precedens „do budúcnosti, že ak pripustíme takýto postup, že hocikto, kto chce niekomu ublížiť, si hocičo vymyslí na niekoho, komu chce ublížiť, tieto tvrdenia začne produkovať   bez   toho,   aby   ich   preukázal   dôkazmi   a   toho   niekoho   začneme   stíhať   buď za trestný čin alebo za administratívny správny delikt podotýkam len na základe tvrdenia, tak   to   nie   je   dobré.   Ak   niekto   chce   inému   ublížiť,   má   v   súčasnej   dobe   na   to   ideálne podmienky, stačí mu nepravdivé tvrdenie.

Tieto   nepravdivé   tvrdenia   znížili   moju   vážnosť   pred   advokátmi   v RK   SAK,   pred advokátmi   DK   SAK,   pred   zamestnancami   SAK,   tieto   tvrdenia   hovoria   o   mojej   údajnej nezodpovednosti   a   o   údajnom   nezodpovednom   prístupe   k   výkonu   môjho   povolania,   sú vážnym   útokom   na   moju   česť   a   dobrú   povesť,   ohrozili   moje   postavenie   a   uplatnenia advokáta v spoločnosti.

Naviac   bolo   proti   mojej   osobe   vznesené   disciplinárne   obvinenie   a   hlavne   len na základe nepravdivých tvrdení. To nie je dobrý signál. A súčasne je jasné, aký výsledok môžem   očakávať   rozhodnutím   disciplinárneho   senátu.   Rozhodne   to   nebude   na   základe dôkazov,   ale   tvrdení.   Domáhal   som   sa   preto   poskytnutia   súdnej   ochrany   žalobou na ochranu   osobnosti   a   vykonania   riadneho   dokazovania   za   účelom   zistenia   úplného skutkového stavu. Krajským súdom mi jeho postupom a rozhodnutím bolo odmietnuté moje právo na poskytnutie súdnej ochrany. Zásah, ktorý žalovaný vykonal svojimi klamstvami v rámci obsahu nepravdivých tvrdení, vybočuje z rámca pre mňa normálnosti, tým mu však neupieram jeho právo podať na moju osobu sťažnosť, ak nebol spokojný s mojimi právnymi službami, alebo ak som porušil povinnosti advokáta pri výkone advokácie.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   som   toho   názoru,   že   porušenie   mojich základných   práv   v   tejto   intenzite   a   s   odkazom   na   nebezpečný   precedens   nezabráneniu robenia zla v najširšej forme len na základe nepravdivých tvrdení, si vyžaduje poskytnutie ochrany ústavným súdom.“.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „1/   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   4 Co/396/2010   zo   dňa 10. 03. 2011

- právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 19 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľná súčasť práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR,   aby   vec   bola   verejne prerokovaná,

- právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby vec bola prerokovaná v mojej prítomnosti,

- právo   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR,   aby   som   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým dôkazom v súdnom spise ako aj k dôkazom sťažovateľom predložených,

- právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru a čl. 47 Charty.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/396/2010 zo dňa 10. 03. 2011 sa zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3/ Ústavný   súd   sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   pred Ústavným súdom SR spolu vo výške s 261,82 € za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2011   podľa   § 11   ods. 3   Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivostí   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a 2x režijný paušál ku každému vykonanému úkonu právnej služby na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ktorú náhradu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne... prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru)   sa možno   domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny (III. ÚS 425/2011, IV. ÚS 17/2012).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podstatu sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd napadnutým rozsudkom vyslovil nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere,   že to malo za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu predovšetkým   skúmal,   či   tento   rozsudok   nie   je   odôvodnený   alebo   arbitrárny   v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie uvedených práv.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Vo   svojej   doterajšej   judikatúre   aj   v   nadväznosti   na   § 219   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Rozsudkom okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   ako   vecne správny, stotožnil sa s jeho odôvodnením a k námietkam sťažovateľa v podstatnom zhrnul: „Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť   a   vážnosť   z   hľadiska   jeho   vzťahov   k   spoluobčanom,   a   ohroziť   jeho   postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu   do   mravnej   integrity   osobnosti   občana;   ustanovenie   § 11   a   nasl.   Občianskeho zákonníka chráni totiž občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo znižujúcich tvrdení. Nie každý neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti bude však objektívne spôsobilý rušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, na objekte zásahu,   na   jeho   obsahu,   pokiaľ   išlo   o   skutkové   tvrdenia,   na   intenzite   a   na   ostatných okolnostiach, za ktorých bol urobený.

Podľa   § 13   ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 13 OZ pre úspešné uplatnenia práva   na   ochranu   osobnosti   musí   byť   splnená   podmienka   existencie   zásahu   objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti   fyzickej   osoby   v   jej   fyzickej   a   morálnej   integrite.   Tento   zásah   musí   byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a dotknutím osobnosti sféry fyzickej osoby. Niektoré zásahy, aj keď sa zdanlivo javia, že odporujú objektívnemu právu, napriek tomu ich nie je možné posudzovať ako neoprávnené. Z toho vyplýva záver, že výkon práva odporcom, podanie sťažnosti Slovenskej advokátskej   komore   na   výkon   advokácie   zo   strany   navrhovateľa,   bol   aj   podľa   názoru odvolacieho súdu vykonaný primeraným spôsobom a nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami navrhovateľa, na ktorých je potrebné s ohľadom na zistenie elementárnej úcty k ľudskej dôstojnosti trvať. Správne súd prvého stupňa vychádzal zo samotného obsahu podaní   sťažností   odporcu,   v   ktorých   uvádza   len   skutkové   tvrdenia   ohľadne   výkonu advokácie navrhovateľom v jeho trestnej veci. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde,   okrem   iného   v prípadoch,   kedy je   zásah   dovolený,   resp.   jeho   možnosť   je predpokladaná zákonom. Oprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na   základe   výsledku   tohto   konania   alebo   procesu,   ale   iba   na   základe   podmienok stanovených   zákonom   na   ich   začatie   a   priebeh.   Pokiaľ   teda   je   v   súlade   so   zákonnými podmienkami   začaté   príslušné   konanie   (disciplinárne   konanie   Slovenskej   advokátskej komory, voči navrhovateľovi), v ktorom bude vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie   je   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   neoprávneným   zásahom   do   osobnostných   práv účastníka konania. Ďalšie námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní neboli dôvodné, keď z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán   v   prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného   dokazovania,   vysvetlil,   prečo   nebolo potrebné   vykonať   dokazovanie   navrhnuté   navrhovateľom,   citoval   zákonné   ustanovenia, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Účastníkom tak nebolo   upreté   právo   dozvedieť   sa   o   príčinách   rozhodnutia   právom   predvídaným spôsobom.“

Odvolací   súd   rovnako   ako   pred   ním   súd   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že základným predpokladom zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka je existencia zásahu do práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom podľa   krajského   súdu   nie   sú   také   konania,   ktoré   podľa   obsahu,   formy   a cieľa   možno považovať   za   podnety   (upozornenia   žiadosti)   na objasnenie   či   prešetrenie   určitých okolností, za predpokladu, že takéto podnety boli zaslané orgánom oprávneným preskúmať ich prípadnú opodstatnenosť a rozhodnúť o nich. V nadväznosti na to krajský súd a okresný súd   nepovažovali   konanie   žalovaného   za   neoprávnený   zásah   do   práv   sťažovateľa chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a   jej   príloh   uvádza,   že   krajský   súd   sa v potvrdzujúcom   rozsudku logicky   a zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   nastolenými   skutkovými   i právnymi   otázkami. Ústavný   súd   v napadnutom   rozsudku nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali arbitrárnosť prijatých záverov.

K   námietkam   sťažovateľa,   ktoré   sa   vzťahujú   na   rozsah   dokazovania,   skutkové okolnosti a ich právne posúdenie, ústavný súd súhrnne uvádza, že sťažovateľ v podstate požaduje   revíziu   napadnutého   rozsudku   potvrdzujúceho   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 15 C/61/2008-114   zo   7.   septembra   2010,   ktorým   bola   jeho   žaloba o ochranu   osobnosti zamietnutá. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   v   reakcii   na   námietky   sťažovateľa   poznamenáva,   že   nezvažoval,   či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky optimálny, ale iba to, či nejde o interpretáciu   natoľko   extrémnu,   resp.   svojvoľnú,   že   by   vybočovala   z požiadaviek zakotvených v ústave, avšak k takému záveru nedospel. Rozdielny názor na interpretáciu zákonov, prípadne podzákonných úprav práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť porušenie práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd dodáva, že krajský súd svoj právny záver náležite odôvodnil, rozsudok nie   je   prejavom   interpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôle   a sťažovateľom   uvedená argumentácia   v   jeho   sťažnosti   nie   je   spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti napadnutého rozsudku z ústavného hľadiska.

Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   v zásade   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne primárne porušil ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až čl. 48   ústavy   alebo   z čl. 6   ods. 1   dohovoru (podobne I. ÚS 194/2010, I. ÚS 325/09). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   v danej   veci   medzi   obsahom   označených základných práv a napadnutým rozsudkom neexistuje relevantná príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala možnosť prijatia sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta v spojení s porušením   svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, t.   j.   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú charakter ústavných   princípov,   resp.   všeobecného   interpretačného   pravidla,   a   nie   konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 383/08,   IV. ÚS 303/2010).   V prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd,   prípadne   práv vyplývajúcich   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy,   tak   neprichádza   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa, aby bola jeho vec verejne prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia verejného pojednávania, a to napriek jeho výslovnému návrhu, aby bolo rozhodnuté na verejnom pojednávaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navyše, sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozsudok „bez písomného upovedomenia žalobcu verejne nevyhlásil“.

Ústavný súd v nadväznosti na tieto námietky sťažovateľa poukazuje na § 214 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Zo   znenia   § 214   ods. 1   OSP   možno   vyvodiť,   že   hlavnou   formou   konania   pred odvolacím   súdom   je konanie bez nariadenia   pojednávania, pričom   ustanovenie   písm. c) označenej právnej normy poskytuje odvolaciemu senátu, resp. jeho predsedovi určitú mieru uváženia pri určení toho, či v danom prípade nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V spojitosti   s   uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   orgán   verejnej   moci (v namietanom   prípade   krajský   súd)   legálnym   a   dôvodným   spôsobom   aplikuje   právo, dôsledky vo veci uplatnených právnych noriem nemôžu znamenať porušenie základného práva sťažovateľa (IV. ÚS 384/2011).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku sťažovateľa,   ústavne   konformným   spôsobom,   a preto,   ak   v danom   prípade   nenariadil vo veci   pojednávanie,   nemohol   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy.

K tvrdeniu   sťažovateľa,   že   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   verejne   nevyhlásil, ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   zistenia   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   tomuto   tvrdeniu nenasvedčujú. Z úradného záznamu na č. l. 152 spísaného na krajskom súde 8. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľ nazrel uvedeného dňa do súdneho spisu, v ktorom sa v tom čase na č. l. 150 už nachádzal pokyn predsedníčky senátu kancelárii, aby bolo na oznamovacej tabuli krajského súdu vyvesené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku 10. marca 2011 o 10.30 h v pojednávacej miestnosti č. 109. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku na č. l.   153   –   č. l. 154   vyplýva,   že   k nemu   uvedeného   dňa   došlo,   a to   bez   prítomnosti účastníkov   konania.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ani   táto   námietka   sťažovateľa   nie   je dôvodná.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 charty

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   napadnutým   rozsudkom   bolo   porušené aj jeho základné právo podľa čl. 47 charty, ústavný súd poukazuje na čl. 51 ods. 1 charty (Rozsah   pôsobnosti),   podľa   ktorého   ustanovenia   tejto   charty   sú   pri   dodržaní   zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Podľa   čl. 52   ods. 7   charty   súdy   Únie   a   členských   štátov   náležite   prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z   citovaných   článkov   charty   vyplýva,   že   čl.   47   charty   je   potrebné   interpretovať v súlade   s   čl. 51   ods. 1   charty   s   prihliadnutím   na   vysvetlivky   ku   charte   (ďalej   len „vysvetlivky“), ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2, ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Podľa   vysvetliviek   k   čl. 51   ods. 1   charty   cieľom   čl. 51   charty   je   určiť   rozsah pôsobnosti   charty.   Z   judikatúry   Súdneho   dvora   jednoznačne   vyplýva,   že   povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy,   ak   konajú   v   rámci   rozsahu   pôsobnosti   práva   Únie   (rozsudok   z 13.   júna   1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925; rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty   Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Toto pravidlo, ako je obsiahnuté v tejto charte, sa, samozrejme, vzťahuje tiež na ústredné orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ vykonávajú právo Únie.

Postup a rozhodovanie krajského súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku   okresného   súdu   č. k.   15 C/61/2008-114   zo   7.   septembra   2010,   ktorým   bol zamietnutý jeho návrh na ochranu osobnosti, nemá podľa názoru ústavného súdu žiaden súvis s právom Európskej únie.

Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   postup   okresného   súdu nemožno testovať podľa čl. 47 ods. 2 charty (pozri k tomu najmä uznesenia Súdneho dvora zo 6. októbra 2005 Vajnai, C-328/04, Zb., s. I-8577, bod 13; z 25. januára 2007 Kovaľský, C-302/06, body 20 a 22, ako aj zo 16. januára 2008 Polier, C-361/07, bod 11 a nasl.), čo bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti   odmietol   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 29/2011)   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012