znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   apríla   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   V.   S.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5,   čl.   23,   čl.   47   ods.   3   a čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Tp 338/2009   z   24.   marca   2010,   sp.   zn.   3 T   144/2010   z 9. septembra   2010   a   sp.   zn.   3   T 144/2010 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 7/2011 z 25. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2011 doručené podanie V. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorého vyplýva, že ním namieta porušenie „práva na obhajobu, rovnosť strán, spravodlivý proces, osobnú slobodu a slobodu pohybu a pobytu“, a to tak v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj „medzinárodnými zmluvami“ uzneseniami Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 338/2009 z 24. marca 2010, sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010 a sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn. 4   Tos   7/2011   z 25.   januára 2011   (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 23, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými uzneseniami okresného súdu a namietaným uznesením krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci obzvlášť závažný   zločin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1   a   4   písm.   a)   Trestného   zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne.   Do   väzby bol   vzatý   uznesením   okresného súdu   sp.   zn. Tp 338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/2010 z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba).

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave podala 12. júla 2010 na sťažovateľa obžalobu pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona (v bode 1) a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2).

Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   pri   predbežnom   prerokovaní   obžaloby uznesením sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010 nariadil termín hlavného pojednávania a zároveň rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa.

Dňa 29. novembra 2010 a tiež 1. decembra 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu; sťažovateľ súčasne ponúkol písomný sľub ako náhradu za väzbu. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal ani písomný sľub ponúknutý sťažovateľom. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tos   7/2011 z 25. januára 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade dôvody väzby od počiatku neboli dané a rovnako od počiatku až dosiaľ orgány činné v trestnom konaní neobjasnili skutkový stav veci tak, aby   bolo   možné   urobiť   záver   o   dôvodnosti   podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti sťažovateľom. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „OČTK dodnes nezistili skutkový stav veci. Skutkový stav neobjasnili ani po mojom vzatí do väzby a to i napriek skutočnosti, že ja som mal aj mám záujem spolupracovať s OČTK, aby sa vec objasnila a vysvetlila.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v rámci prípravného konania pôvodne odmietol vypovedať s tým, že akonáhle mu jeho advokát objasní situáciu, vypovedať bude. Následne, napriek   opakovaným   žiadostiam,   ktoré   adresoval   vyšetrovateľovi,   ako   aj   dozorujúcemu prokurátorovi,   mu   nebolo   v   rámci   prípravného   konania   umožnené   vypovedať.   Pritom sťažovateľ tvrdí, že má záujem spolupracovať, aby vec bola spravodlivo objasnená.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich práv na obhajobu postupom okresného súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   9.   septembra   2010   vykonal   verejné   zasadnutie o predbežnom prerokovaní obžaloby bez prítomnosti jeho obhajcu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tri dni pred konaním verejného zasadnutia písomne vypovedal plnú moc svojmu obhajcovi, ktorý sa o tejto skutočnosti dozvedel priamo na verejnom zasadnutí, kde túto skutočnosť   akceptoval.   Okresný   súd   napriek   tomu   vo   verejnom   zasadnutí   pokračoval a uznesením nariadil termín hlavného pojednávania.

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje,   že „ak   súd   vezme   v   úvahu   okolnosti,   ktoré   pri rešpektovaní prezumpcie neviny, zásady primeranosti, fakultatívnosti a subsidiarity inštitútu väzby   ako   prostriedku   ultima   ratio,   je   možné   väzbu   nahradiť   niektorým   z   inštitútov ustanovených zákonom...

Písomný sľub, ktorý som viac krát predložil, je jedným z opatrení, ktorým možno v prípade splnenia podmienok nahradiť väzbu...

Prvostupňový   súd   sa   veci   nevenoval   a   obmedzil   sa   len   na   strohé   konštatovanie. Odvolací   (sťažnostný)   súd   sa   neodôvodnene   stotožnil   s   konštatovaním   prvostupňového súdu... Chcem podotknúť, že nikdy v minulosti som nebol vo väzbe ani som nebol odsúdený (v zmysle ust. § 92 – 93 Tr. zákona).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy   a práv   podľa   dohovoru   uzneseniami   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   338/2009 z 24. marca 2010 a sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie ním   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   uzneseniami okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   338/2009   z   24.   marca   2010   a   sp.   zn.   3 T   144/2010 z 29. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   338/2009   z   24.   marca   2010   mohol sťažovateľ   podať sťažnosť,   o ktorej   bol   oprávnený   a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd (sťažovateľ túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 25/2010 z 1. apríla 2010, tak že ju zamietol). Rovnako tak proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010 mohol sťažovateľ podať sťažnosť, o ktorej bol taktiež oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (aj v tomto prípade sťažovateľ túto možnosť využil; o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 7/2011 z 25. januára 2011 tak, že ju zamietol).

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 24. marca 2010 a 29. decembra 2010 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy   a práv   podľa   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   144/2010 z 9. septembra 2010

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 9. septembra 2010, ktorým bol na verejnom zasadnutí o predbežnom prerokovaní obžaloby nariadený termín hlavného pojednávania, je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže proti tomuto uzneseniu sťažnosť ani iný opravný prostriedok prípustný nie je.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V danom prípade bolo predmetné uznesenie okresného súdu vyhlásené a nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 23. marca 2011. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy   a práv   podľa   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   7/2011 z 25. januára 2011

Namietaným uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010; okresný súd týmto uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu jeho väzby.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   z   ktorého   vyplýva,   že   jeho   úlohou   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd v prvom rade konštatuje, že väčšina   námietok   sťažovateľa   uvedených   v jeho   sťažnosti   má   všeobecný   charakter, sťažovateľ prostredníctvom nich len poukazuje na ústavné princípy a zásady väzobného konania bez toho, aby ich špecifikoval a konkretizoval vo vzťahu k svojmu väzobnému stíhaniu, resp. vo vzťahu k svojmu trestnému stíhaniu. Napriek tomu možno zo sťažnosti vyvodiť,   že   podstata   jeho   námietok   spočíva   v   tom,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne vysporiadal, resp. nevysporiadal s dôvodmi existencie a trvania väzby a len jednoducho konštatoval, že tieto dôvody tu sú. Sťažovateľ zastáva tiež názor, že skutkový stav v jeho trestnej veci nebol dosiaľ objasnený tak, aby bolo možné urobiť záver o tom, že je dôvodne podozrivý   zo   spáchania   trestnej   činnosti,   ktorá   je   predmetom   jeho   trestného   stíhania. Napokon   sťažovateľ   tvrdí,   že   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   uvedené   v sťažnosti,   by v predmetnom trestnom stíhaní bolo vhodné a primerané nahradiť jeho väzobné stíhanie prijatím   písomného   sľubu   ako   náhrady   väzby.   Sťažovateľ   opakovane   poukazuje   aj   na skutočnosť,   že mal v prípravnom   konaní záujem s orgánmi činnými v trestnom   konaní spolupracovať tak, aby sa celá záležitosť čo najskôr objasnila.

Opodstatnenosť   uvedených   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   konfrontoval   s   obsahom   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 144/2010 z 29. decembra 2010, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a zároveň okresný súd neprijal ním ponúknutý písomný sľub, ako aj s obsahom   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   krajského   súdu.   Ústavný   súd   pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   z 29.   decembra   2010   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   príkazu   na   zatknutie,   pretože   na   adresách a telefónnych číslach, ktoré uviedol vyšetrovateľovi, sa nezdržiaval. Okresný súd na túto skutočnosť   v označenom   uznesení   poukazuje takto: „Uviedol (sťažovateľ,   pozn.),   že   sa zdržiaval a zdržiava v P., kde sa zaoberal sprostredkovateľskou činnosťou, avšak presnú adresu špecifikovať nevedel, taktiež uviedol, že sa zdržiava na adrese D. Pokiaľ ide o pobyt v mieste trvalého bydliska jeho rodičov, súd poukazuje na tú skutočnosť, že z tejto adresy bol obžalovaný odhlásený na základe žiadosti jeho rodičov.

Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný bol doteraz 2 krát súdne trestaný a okrem toho   podľa   vlastného   vyjadrenia   je   voči   nemu   vedené   trestné   stíhanie   na   Okresnej prokuratúre pre Bratislavu III...

Obžalovaný V. S. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 odsek 1) odsek 4) Trestného zákona a iné, pričom trestná sadzba pre uvedený zločin je v rozpätí od desať do pätnásť rokov. Zároveň treba podotknúť, že v danom prípade prichádza do úvahy   postup   platný   pre   ukladanie   súhrnného   trestu,   čo   znamená   navýšenie   základnej trestnej sadzby.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že dôvody tzv. útekovej väzby v zmysle § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku sú dané i naďalej. Podmienky na útekovú   väzbu   sú   dané   vtedy,   ak   možno   dôvodne   t.   j.   s   rozumným   stupňom pravdepodobnosti sa domnievať, že obvinený sa pokúsi vyhnúť trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvale fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.

Nebezpečenstvo úteku, resp. obavy, že sa obvinený bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému   stíhaniu,   resp.   trestu   vyplýva   nielen   z   výšky   hroziaceho   trestu,   ale   aj   zo skutočností a okolností, ktoré boli zistené už v štádiu rozhodovania o jeho vzatí do väzby. Obžalovaný   sa   v   mieste   trvalého   bydliska   nezdržiaval,   na   základe   rozhodnutia rodičov bol z tejto adresy odhlásený, podľa vlastného udania sa väčšinou času zdržiaval v Českej republike, kde mal mať rozbehnuté podnikateľské aktivity, avšak presnú adresu udať nevedel, na adrese ktorú uviedol vyšetrovateľovi ako i na udaných telefónnych číslach sa nezdržiaval, a k týmto okolnostiam dôvodom pristúpil i ďalší opodstatnený dôvod a to reálna hrozba vysokého trestu v prípade uznania viny...

Vzhľadom k vyššie uvedenému ako i k osobe obžalovaného a charakteru trestnej činnosti, ktorá je mimoriadne závažná a rozsiahla súd neprijal písomný sľub ponúkaný obžalovaným a tohto ponechal vo väzbe.“

V relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   7/2011 z 25. januára 2011 sa najmä uvádza: „V predmetnej veci je predovšetkým potrebné uviesť, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov, pričom existuje dôvodné podozrenie,   že   tieto   skutky   spáchal   obžalovaný   V.   S.   Vážnosť   toho   podozrenia   je   ešte umocnená podaním obžaloby prokurátorky krajskej prokuratúry. Námietky obžalovaného o nedostatku konkrétnych skutočností pristupujúcich k podmienke dôvodného podozrenia zo spáchania trestných činov sú v tomto štádiu trestného konania neopodstatnené. K tomu sa žiada dodať, že obžalovaný v konaní pred súdom ešte nevypovedal ku skutku v bode 1/ obžalobného návrhu (dielčie skutky v bodoch a/ až g/), pričom ani výslovne nevyužil právo odoprieť výpoveď k tomuto bodu obžaloby. Vo veci je ešte nariadené hlavné pojednávanie na 3. februára 2011, kde majú byť realizované osobné výsluchy značného počtu svedkov, resp. poškodených...

Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto štádiu trestného konania, dôvody tzv. útekovej väzby u obžalovaného V. S. v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. nepochybne trvajú.

V danom prípade nielen podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, za ktorý hrozí obžalovanému vysoký trest (od 10 do 15 rokov), je tou konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcu obavu z jeho úteku alebo skrývania sa, ale aj okolnosť, že obžalovaný bol vzatý do väzby na základe príkazu na zatknutie, keďže ho nebolo možné predvolať alebo predviesť   a   tak   zabezpečiť   prítomnosť   na   procesných   úkonoch.   Obžalovaný   sa   totiž nezdržiaval na území Slovenskej republiky, pohyboval sa na neznámych adresách v Českej republike,   pričom   na   základe   rozhodnutia   jeho   rodičov   bol   z   miesta   trvalého   bydliska odhlásený.

Sťažnostný   súd   sa   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   sp.   zn. 2 Tpo 25/2010, 2 Tos 76/2010 a 3 Tos 78/2010 existenciou týchto dôvodov väzby zaoberal a na argumentáciu v nich uvedenú poukazuje.

Krajský súd ďalej zistil správnosť konštatácií uvedených súdom prvého stupňa vo vzťahu   k   posudzovaniu   písomného   sľubu   obžalovaného.   Senát   okresného   súdu   skúmal a hodnotil   skutočnosti   týkajúce   sa   tak   povahy   prejednávaného   prípadu   ako   aj   osoby obžalovaného.   Nemožno   prehliadnuť,   že   z   výsledku   lustrácie   v   evidencii   Ministerstva spravodlivosti SR je zrejmé, že okrem posudzovaného prípadu, bol obžalovaný v ďalších dvoch prípadoch postavený pred súd a právoplatne odsúdený (Okresný súd Bratislava III sp. zn. 2 T 47/2008 a Okresný súd Trnava sp. zn. 30 T 87/2007).

Na   základe   týchto   zistení   súd   druhého   stupňa   tiež   konštatuje,   že   povaha prejenávaného prípadu ako aj osoba obžalovaného a spôsob jeho života nedávali reálny predpoklad na to, aby senát okresného súdu mohol považovať písomný sľub obžalovaného za dostatočný a ten prijať.“

Vychádzajúc z citovaného   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu z 29. decembra 2010 vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nevidí dôvod na to, aby do právnych záverov krajského súdu zasiahol. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov pre ďalšie väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru,   prostredníctvom   ktorých   sa   predovšetkým   garantuje   ústavnosť   väzobného stíhania osôb, ktoré sú podozrivé zo spáchania trestnej činnosti.

Rovnako tak okolnosti   prípadu   nenaznačujú, že   by postupom   krajského   súdu   pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. decembra 2010 mohlo dôjsť k porušeniu ďalších základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených sťažovateľom o to viac, že ide o práva, ktorých ochrany sa sťažovateľ bude môcť účinne domáhať v ďalšom priebehu trestného konania vedeného proti jeho osobe. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej trestné   konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   procesom,   v rámci   ktorého   sa   pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy   (IV.   ÚS   166/2010,   m.   m.   tiež   II.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Na   tomto   základe   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd dospel   k záveru,   že   namietaným   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011