znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní   o sťažnosti   I.   Š.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 94/2004, za účasti Okresného súdu Michalovce, takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 94/2004 p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 doručená sťažnosť I. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 94/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 17. mája 2004 bola okresnému súdu doručená žaloba   proti   sťažovateľke   o   zaplatenie   sumy   60 000   Sk   s   13   %   úrokom   z omeškania, prostredníctvom ktorej si žalobca uplatňoval nárok na primeranú zľavu z dojednanej kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorú nadobudol do svojho výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy od sťažovateľky, z dôvodu existencie vady na veci. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 94/2004   zo   7.   februára   2006   žalobe   v   plnom   rozsahu   vyhovel,   pričom   podľa sťažovateľky „uplatnenú sumu o zľave 60.000,- Sk priznal žalobcovi na základe vlastnej úvahy   a   bez   toho,   aby   riadne   odôvodnil   ako   sa   k   tejto   sume   dopracoval.   Za   účelom riadneho   zistenia   skutkového   stavu   súd   nevykonal   žiadne,   ani   miestne   šetrenie,   napr. ohliadku   na tvári   miesta.   Súd   bol   oboznámený   s   tým,   že   v   oficiálnych   dokumentoch katastrálneho úradu žiadny záznam o podzemných potrubiach nebol. O tejto skutočnosti nemala informácie ani sťažovateľka, ani obec V.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „Súd doručoval sťažovateľke súdne zásielky na jej dievčenské   meno   G.,   a   na   rôzne   miesta   republiky,   aj   do   Českej   republiky,   pričom   na preberanie listových zásielok určených do jej rúk bol notársky splnomocnený jej otec... Právna zástupkyňa sťažovateľky opakovane vyzývala súd, aby jej doručil rozsudok 12 C/994/2004 zo dňa 07. 02. 2006.“.

Dňa   11.   septembra   2006   podala   sťažovateľka   návrh   na   obnovu   konania,   ktorý okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   12   C   139/2006   z   26.   februára   2009   zamietol.   Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2   Co   165/2009 z 24. septembra 2009 tak, že ho potvrdil. Z odôvodnenia tohto uznesenia krajského súdu ale vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o potrebe zamietnuť návrh na obnovu konania z dôvodu,   že „ku   dňu   podania   návrhu   na   obnovu   konania,   nebola   splnená   základná podmienka pre podanie návrhu na obnovu konania a to právoplatné rozhodnutie vo veci samej, obnovy ktorého sa účastník chce domáhať“. Na tomto základe sťažovateľka „trvala na všetkých námietkach proti rozhodnutiu súdu, ktoré uviedla vo svojom návrhu na obnovu súdneho   konania   a   následne   opakovane   podala   odvolanie   proti   rozsudku   súdu   sp.   zn. 12 C/94/2004, pretože súd jej naďalej 4. 02. 2010 a aj 22. 02. 2010 opakovane zaslal rozsudok opatrený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. 5. 2006...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že jej vec nie je „ani po 5 rokoch a 10 mesiacoch právoplatne   skončená.   Postup   súdu   je   zmätočný,   pričom   jej   súd   odňal   možnosť   riadne konať pred ním, tým, že v roku 2006 označil za vykonateľný a právoplatný taký rozsudok, ktorý v skutočnosti ani právoplatný, ani vykonateľný nebol. Sťažovateľka žije v sústavnej, právnej neistote, pretože do dnešného dňa nie je riadne oboznámená s právnym stavom veci, t. j. ako sa okresný súd vysporiadal s uznesením Krajského súdu v Košiciach o tom, že rozsudok č. k. 12 C/94/2004 nie je právoplatný.“.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 94/2004 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľka sa ďalej domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhrady trov konania v konaní pred ústavným súdom v sume 260,70 €.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním vyjadril   predseda   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1 SprV/167/10   z   25.   marca   2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Dňa 7. 2. 2006 vydal Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. M. L. rozsudok sp. zn. 12 C 94/2004-65, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi Sk 60 000,- s prísl. Proti tomuto rozsudku dňa 4. 1. 2010 podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyni JUDr. D. S., advokátky, ktoré bolo súdu doručené dňa 7. 1. 2010 a v dôsledku ktorého bude musieť byť uvedený spis predložený odvolaciemu Krajskému súdu Košice.

Medzitým žalovaná podala aj ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky ku ktorej sa vyjadrujem v tom zmysle, že o odvolaní ktoré žalovaná podala tak, ako je vyššie uvedené bude musieť rozhodnúť Krajský súd v Košiciach a o tom, či boli porušené ústavné práva žalovanej bude rozhodovať Ústavný súd Slovenskej republiky.“

Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 160/2010-14 z 8. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predseda   okresného   súdu   bol   ústavným   súdom   vyzvaný, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti   sp.   zn. 1 SprV/167/2010 z 25. marca 2010. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/167/2010 z 22. apríla 2010 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste z 30. apríla 2010 oznámila, že netrvá na ústavnom pojednávaní vo veci a zároveň sa vyjadrila aj k vyjadreniu predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV/167/10 z 25. marca 2010 k sťažnosti, keď okrem iného uviedla:„...   Okresný   súd   v   Michalovciach   opakovane   doručoval   sťažovateľke prostredníctvom   jej   právnej   zástupkyne   rozsudok   sp.   zn.   12   C   94/04,   na   ktorom   bola vyznačená   doložka   právoplatnosti   a vykonateľnosti   dňa   18.   mája   2006,   a to   aj   po doručenom uznesení Krajského súdu v Košiciach o tom, že rozsudok 12 C 94/04 sa nestal právoplatným.

Sťažovateľka nemala inú možnosť, len trvať na všetkých tých svojich námietkach, ktoré obsahoval aj návrh na obnovu súdneho konania sp. zn. 12 C 94/2004 a následne podala proti tomuto rozsudku aj odvolanie, pretože v skutočnosti sa vôbec nedozvedela, ako súd odstránil nesprávnu doložku právoplatnosti, alebo ako veci postupoval.

Pretože   ešte   dňa   04.   02.   2010   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručený rozsudok, na ktorom bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti 18. máj 2006. O tom, že záležitosť bola predložená Krajskému súdu v Košiciach sa sťažovateľka dozvedela až zo stanoviska predsedu Okresného súdu k doručenej ústavnej sťažnosti.“

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z predmetného spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 94/2009 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Žaloba o zaplatenie sumy 60 000 Sk bola doručená okresnému súdu 17. mája 2004, následne bol predmetný spis vedený pod sp. zn. 12 C 94/2009 pridelený zákonnému sudcovi JUDr. M. L.

2. Okresný súd uznesením z 3. júna 2004 vyzval sťažovateľku, aby sa   vyjadrila k žalobe a k tomu, či súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania (zásielka nebola   sťažovateľke   doručená   z dôvodu,   že   sa   nachádzala   mimo   územia   Slovenskej republiky).

3. Po zisťovaní trvalého pobytu sťažovateľky (úkony okresného súdu z 1. júna 2004, 21. júna 2004 a 23. júla 2004) okresný súd vydal 8. novembra 2004 pokyn na doručenie uznesenia o vyjadrení sa k žalobe a nariadení pojednávania na 3. január 2005 na adresu sťažovateľky   v Českej   republike   zistenej   prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti Českej republiky (zásielka nebola nedoručená).

4.   Pojednávanie   3.   januára   2005,   ktoré   sa   uskutočnilo   bez   účasti   sťažovateľky, okresný súd uznesením následne odročil na neurčito s tým, že sťažovateľka bude vypočutá dožiadaným súdom v Prahe.

5. Dňa 26. januára 2005 okresný súd požiadal Obvodný súd Praha 6 o doručenie žaloby   sťažovateľke   a o   jej   vypočutie.   Dožiadaný   súd   vrátil   zásielku   11.   apríla   2005 ako nedoručiteľnú, keďže sťažovateľka sa na uvedenej adrese nezdržiavala.

6. Úkonmi okresného súdu z 12. januára 2006 bol opätovne zisťovaný trvalý pobyt sťažovateľky   prostredníctvom   Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   a Ministerstva spravodlivosti Českej republiky.

7. Na základe adresy trvalého pobytu sťažovateľky zistenej prostredníctvom Registra obyvateľov   Slovenskej   republiky   bolo   16.   januára   2006   okresným   súdom   doručované predvolanie na pojednávanie na 7. február 2006.

8. Žalobca predložil okresnému súdu 24. januára 2006 dôkazy.

9.   Okresný   súd   25.   januára   2006   uznesením   ustanovil   sťažovateľke   opatrovníka na zastupovanie   v   konaní   podľa   §   29   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“).

10. Dňa 7. februára 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok;   v spise   je   vyznačené   nadobudnutie   jeho   právoplatnosti   dňom   18.   mája   2006 a nadobudnutie   vykonateľnosti   dňom   28.   júna   2006   (opatrovníčke   sťažovateľky   bol rozsudok doručený 27. apríla 2006).

11.   Dňa   30.   júna   2006   bola   sťažovateľke   doručená   predexekučná   upomienka právneho zástupcu žalobcu na úhradu súdom priznaného nároku, na ktorú 12. júla 2006 reagovala sťažovateľka návrhom na mimoexekučné doriešenie po 25. júli 2006.

12. Dňa 11. septembra 2006 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na obnovu konania, ktorý bol následne 11. decembra 2006 doplnený; konanie o tomto návrhu je vedené pod sp. zn. 12 C 139/2006.

13.   Okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   139/2006   vyzval   žalobcu 20. februára 2007, aby sa vyjadril k návrhu na obnovu konania; žalobca sa k návrhu vyjadril 19. marca 2007.

14. Dňa 17. apríla 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 139/2006 pojednávanie, ktoré bolo následne odročené na 24. apríla 2007.

15. Na pojednávaní 24. apríla 2007 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na obnovu konania zamietol. Proti uzneseniu sa sťažovateľka odvolala 21. júna 2007; spis bol s opravným prostriedkom predložený 27. júna 2007 krajskému súdu.

16. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 232/2007 z 29. apríla 2008 zrušil uznesenie okresného súdu z 24. apríla 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že   rozhodoval   o   neúplnom   návrhu   (v   návrhu   neboli   uvedené   dôvody   obnovy   konania a dôkazy, ktoré mali dôvodnosť návrhu preukázať, pozn.), čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, „pretože jej neumožnil odstrániť vady návrhu“.

17. Podaniami z 5. mája 2008 a 2. júna 2008 sa sťažovateľka dožadovala zaslania rozsudku sp. zn. 12 C 94/2004 zo 7. februára 2006.

18. Okresný súd uznesením z 24. júna 2008 vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu na obnovu konania; sťažovateľka doplnila svoj návrh 19. augusta 2008, ku ktorému sa žalobca vyjadril 25. februára 2009.

19. Uznesením   sp.   zn. 12 C 139/2006   z 26. februára 2009 okresný   súd odmietol návrh na obnovu konania. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie 29. apríla 2009,   ktoré   následne   doplnila   4.   mája   2009;   spis   bol   14.   mája   2009   predložený   na rozhodnutie o opravnom prostriedku krajskému súdu.

20.   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   2 Co 165/2009 z 24.   septembra   2009 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ale z iných dôvodov ako okresný súd; v rámci odôvodnenia tohto uznesenia krajský súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „rozhodnutie súdu prvého stupňa sa doposiaľ nestalo právoplatným“ (krajský súd mal na mysli rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 94/2006 zo 7. februára 2006, pozn.).

21.   Dňa   28.   decembra   2009   sťažovateľka   okresnému   súdu   oznámila,   že   trvá na námietkach vznesených v návrhu na obnovu konania.

22.   Dňa   7.   januára   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti rozsudku sp. zn. 12 C 94/2004 zo 7. februára 2006 (pre prípad, ak by súd neakceptoval námietky uvedené v návrhu na obnovu súdneho konania, pozn.), ktoré doplnila podaním z 22. februára 2010.

23. Dňa 1. februára 2010 bol sťažovateľke doručený rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 94/2004 zo 7. februára 2006 spolu s uznesením z 25. januára 2006 o ustanovení opatrovníka. Rozsudok bol opatrený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. máj 2006.

24. Uznesením sp. zn. 12 C 94/2004 z 23. februára 2010 okresný súd zrušil svoje uznesenie   z 25.   januára   2006   o ustanovení   opatrovníčky   sťažovateľke;   toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2010.

25. Spis bol 19. apríla 2010 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie   o   žalobe   o   zaplatenie   sumy   60   000   Sk   s 13   %   úrokom   z   omeškania, prostredníctvom ktorej si žalobca proti sťažovateľke uplatnil nárok na primeranú zľavu z dojednanej   kúpnej   ceny   nehnuteľnosti,   a na   tomto   základe   konštatoval,   že po   právnej stránke   ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité. Vychádzajúc   zo   svojich   zistení   ústavný   súd   zároveň   konštatoval,   že   doterajší   priebeh namietaného konania nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu zistil, že okresný súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   94/2004   rozhodol   rozsudkom   zo   7.   februára   2006   potom, ako sťažovateľke   ustanovil   uznesením   z 25.   januára   2006   v súlade   s ustanovením   §   29 ods. 2 OSP opatrovníka z dôvodu, že jej pobyt nebol známy. Z predloženého spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka v predmetnom konaní nepreberala zásielky doručované okresným súdom a z týchto dôvodov musel tento pristúpiť k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľky. Procesné   úkony   smerujúce   k   zisťovaniu   trvalého   pobytu   sťažovateľky   a ustanoveniu opatrovníka mali nesporne vplyv na celkovú dĺžku konania, ktorú však v žiadnom prípade nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 94/2004 ústavný súd zistil, že okresný súd od doručenia žaloby 17. mája 2004 až do 7. februára 2006, keď vo veci samej rozhodol rozsudkom v namietanom konaní, postupoval plynulo a bez zbytočných prieťahov.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 94/2004 zo 7. februára 2006 bol doručený žalobcovi a opatrovníčke sťažovateľky (27. apríla 2006) a na tomto základe bol v spise označený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. máj 2006 a doložkou vykonateľnosti ku dňu 23.   máj   2006.   Z predmetného   spisu   ďalej   vyplynulo,   že   sťažovateľka   12.   júla   2006 reagovala   na   predexekučnú   upomienku   právneho   zástupcu   žalobcu   na   úhradu   súdom priznaného nároku z 30. júna 2006 návrhom na mimoexekučné doriešenie po 25. júli 2006.

Následne bol 11. septembra 2006 okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na obnovu konania, ktorý bol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 139/2006 zamietnutý uznesením z 24. apríla 2007. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   232/2007 uznesením z 29. apríla 2008, ktorým predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v ďalšom priebehu konania o návrhu sťažovateľky na obnovu konania uznesením z 24. júna 2008 vyzval sťažovateľku na doplnenie jej návrhu na obnovu konania a následne jej návrh na obnovu konania uznesením sp. zn. 12 C 139/2006 z 26.   februára   2009   opätovne   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie 29. apríla 2009, ktoré doplnila podaním zo 4. mája 2009. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 165/2009 z 24. septembra 2009 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým návrh na obnovu konania zamietol.

V danom prípade konanie o návrhu na obnovu konania vedené okresným súdom pod sp.   zn. 2 C 139/2006 nepochybne nadväzovalo (súviselo) na namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 94/2004. Bez ohľadu na túto skutočnosť ale ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju   ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   na konanie o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ani čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote), pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku účastníka konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní (v danom prípade konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 94/2006), ktoré v zmysle § 159 OSP predstavuje prekážku veci   rozhodnutej.   Pri   obnove   konania   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa   judikatúry   ústavného   súdu   porušené   len   v štádiu   po   nadobudnutí   právoplatnosti uznesenia   o povolení   obnovy   konania   (III.   ÚS   191/02).   Na   tomto   základe   ústavný   súd konštatoval, že v období, keď okresný súd konal o návrhu sťažovateľky na obnovu konania, t. j. od 11. septembra 2006 do 24. septembra 2009, keď krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania,   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vyjadriť   sa   k námietke sťažovateľky,   že   jej „záležitosť   nie   je   ani   po   5   rokoch   a 10   mesiacoch   právoplatne skončená“.

V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie právny názor vyjadrený v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co 165/2009 z 24. septembra 2009 (krajský súd ako odvolací súd označeným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania, pozn.), podľa ktorého „... z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce   sp.   zn.   12   C/94/2004   vyplýva,   že   uznesenie   o ustanovení   opatrovníka   bolo doručené iba opatrovníčke, nebolo doručené žalobcovi. Keďže uznesenie na ustanovenie opatrovníka   nebolo   doručené   všetkým,   ktorým   v zmysle   zákonných   ustanovení   doručené malo byť, podľa záveru odvolacieho súdu uznesenie o ustanovení opatrovníka sa nestalo právoplatným. Keďže uznesenie o ustanovení opatrovníka sa nestalo právoplatným, nemohli nastať   ani   účinky   doručenia   rozsudku,   ktoré   bolo   doručované   opatrovníkovi   žalovanej v pôvodnom   konaní.   Je   teda   zrejmé,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v konaní   sp.   zn. 12 C/94/2004   nebol   doručený   všetkým   účastníkom,   resp.   nenastali   účinky   doručenia   vo vzťahu   k doručeniu   rozsudku   opatrovníčke   žalovanej,   preto   uvedené   rozhodnutie   súdu prvého stupňa sa doposiaľ nestalo právoplatným.“.

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   z 24.   septembra   2009   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 Co 165/2009   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí obnovy   konania,   ale   zároveň   vyjadril   právny   názor,   v rámci   ktorého   spochybnil právoplatnosť   rozsudku   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 94/2004.   Ústavný   súd   vzal   na   vedomie,   že   krajský   súd   označeným   uznesením nerozhodoval meritórne vo veci samej vzhľadom na skutočnosť, že tak urobiť ani nemohol. V súlade s ustanoveniami § 234 OSP totiž súd návrh na obnovu konania uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí, nerozhoduje však v merite veci.

S prihliadnutím   na   právny   názor   vyslovený   krajským   súdom   v uznesení č.   k.   2 Co   165/2009-89   z 24.   septembra   2009,   ktorým   tento   spochybnil   právoplatnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 94/2004 zo 7. februára 2006, podala sťažovateľka 7. januára   2010   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku,   ktoré   okresný   súd   bez   zbytočného odkladu predložil spolu s predmetným spisom 19. apríla 2010 na rozhodnutie krajskému súdu. S prihliadnutím na uvedené bude úlohou krajského súdu, ak odvolanie neodmietne, preskúmať vecnú stránku napadnutého rozsudku okresného súdu a jemu predchádzajúce konanie a vyjadriť sa týmto meritórne aj k právoplatnosti namietaného rozsudku okresného súdu.   Keďže okresný súd vykonal po doručení odvolania sťažovateľky bez zbytočných prieťahov všetky úkony potrebné na predloženie veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani v období po 7. januári 2010, t. j. potom, ako doručila okresnému súdu odvolanie proti jeho rozsudku zo 7. februára 2006.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neboli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 94/2004 porušené, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010