znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. P., K., a Mgr. O. V., K., zastúpených advokátom JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 43/2008 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. Z. P. a Mgr. O. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 Co 43/2008 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „1. Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku, ktorý je zastavaný po celej dĺžke vysokým napätím. Pozemok sa nachádza v obývanej časti krajského mesta. Ak by pozemok nebol zastavaný, jeho trhová hodnota by presahovala sumu 200 000,- eur (cca 6 000 000,-Sk).

2. Z   obidvoch   strán   majú   susedia   postavené   rodinné   domy.   Na   pozemku sťažovateľov nie je možné stavať a je fakticky nepredajný.

3. Predchodkyňa sťažovateľov, stará matka, M. V., sa márne domáhala náhrady za bremeno vysokého napätia. Dňa 16. 6. 2004 zomrela.

4. Tak stará matka sťažovateľov, ako aj samotní sťažovatelia, nemohli a nemôžu pokojne   užívať   svoj   majetok.   Sťažovatelia   musia   platiť   daň   z   nehnuteľnosti   a   musia obhospodarovať   pozemok,   aby   nerušili   susedov,   najmä   vysokou   trávou   a   burinami. Energetický podnik pritom pozemok využíva a dosahuje vysoké zisky.

5. Sťažovatelia   si   uvedomujú   verejný   záujem   na   dodávke   elektriny   a   tento verejný   záujem   rešpektujú.   Chcú   len   dosiahnuť   konečne   nejakú   primeranú   náhradu   za bremeno.

2. Ak   by   za   zriadenie,   tzv.   legálneho   vecného   bremena,   bola   poskytnutá   v minulosti náhrada, hoci aj len 1,- Sk, sťažovatelia by nárok neuplatňovali. Problém je však v tom,   že   v čase   zastavania   pozemku   vysokým   napätím   (50-te   roky)   ho   užívala poľnohospodárska socialistická organizácia a stará matka preto nemohla žiadať náhradu. Náhradu mohol žiadať iba ten, kto bol podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti.

6. Súčasné právne predpisy ukladajú   trpieť bezo zmeny bremená z minulosti a ústavný   súd   odmietol   posudzovať   ich   súladnosť   s   ústavou   (uznesenie ÚS SR z 28. septembra 2005 č. PL. ÚS 28/05-6).

7. Za predmetný pozemok teda nebolo možné žiadať náhradu v minulosti a podľa platných   predpisov   sa   už   ani   náhrada   žiadať   nemôže.   Súdy   sa   stále   nevysporiadali s dôležitou skutočnosťou a to, že pri vzniku bremena, vlastník nemohol žiadať náhradu, keďže pozemok neužíval a tak nespĺňal hmotnoprávnu podmienku pre priznanie náhrady. Podmienkou bolo podstatné obmedzenie v užívaní nehnuteľnosti.“

Sťažovatelia ďalej citujú § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny   (elektrizačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   platného   do   30.   júna   1997 (ďalej   len   „elektrizačný   zákon“),   podľa   ktorého   za   výkon   oprávnení   uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, môže žiadať u orgánu, ktorý   je   podľa   predpisov   o   povoľovaní   stavieb   kompetentný   pre   povolenie   stavby energetického diela, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).

Sťažovatelia   pokračujú   v argumentácii   svojej   sťažnosti   poukazujúc   na   judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, a to rozhodnutia, ktoré odôvodňujú náhradu za legálne bremeno, alebo rozhodnutia, ktoré riešenie nevidia v protiústavnosti elektrizačného zákona, ale   v možnosti   náhrady   cez   inštitút   vecného   bremena   v súkromnom   práve,   najmenej v rozsahu udržiavacích nákladov. V nadväznosti na to vyslovujú názor, že „Medzi záujmom spoločnosti a súkromným záujmom musí existovať vzťah vyváženosti. Sťažovatelia, alebo ich predchodkyňa, nemali reálnu možnosť náhrady a nikdy ju pri formalistickom výklade práva ani mať nebudú. Musia však na vlastné náklady znášať udržiavanie nehnuteľnosti a platiť dane, kým energetický podnik zarába aj na tom, že aj na pozemku sťažovateľov má predmet podnikania.“.

Z uvedených dôvodov považujú sťažovatelia existujúci stav za neprimeraný zásah do ich   vlastníctva   a do   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu a tvrdia, že toto právo im bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 43/2008 z 11. decembra 2008 porušené.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo   sťažovateľov   na   pokojné   užívanie   majetku,   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   bolo   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 Co 43/2008, z 11. decembra 2008, porušené. Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3 Co 43/2008, z 11. decembra 2008.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľov považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Za súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu treba považovať aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   O prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až čl. 48 ústavy,   resp.   v spojení   s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   samostatne,   t. j.   bez   toho,   aby   namietali   porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo v kontexte s uvedeným právnym názorom zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Navyše, ústavný súd po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že je náležitým spôsobom odôvodnené, pričom právne názory, na ktorých je založené, nemožno hodnotiť   ako   zjavne   neodôvodnené   ani   ako   arbitrárne. Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o ich zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   právomoc   ústavného   súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   Okresného   súdu   Košice   I   sp. zn.   18 C 118/2003 z 13. decembra   2007,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľov   proti   V.,   a. s.,   K., o zaplatenie 400 Sk za užívanie ich nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území P.   zastavaných   dvoma   stožiarmi   vysokého   napätia.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietali,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. že súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam, krajský súd k tomu uviedol:

„Nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav.   O   mylnú   aplikáciu   právnych predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   použil   iný   právny   predpis,   ako   mal   správne   použiť,   alebo aplikoval   síce   správny   právny   predpis,   ale   nesprávne   ho   vyložil.   Uplatnený   odvolací   - nesprávne právne posúdenie nie je daný a rovnako nie je daný ani uplatnený odvolací dôvod   podľa   ust.   § 205   ods. 2   písm. d/   O. s. p.   teda,   že   súd   prvého   stupňa   v   dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie ohľadom výšky uplatneného nároku žalobcov.

Na   pozemkoch   žalobcov   umiestnené   energetické   zariadenie   slúžiace   potrebám žalovaného spĺňa definíciu energetického zariadenia v podobe stĺpov vysokého napätia. V   tomto   prípade   ide   o   zákonné   (legálne)   vecné   bremeno,   ktoré   je   inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien   spočíva   v   tom,   že   ide   o   verejnoprávne   obmedzenie   vlastníckeho   práva,   teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam cestou spätného odkazu stále aplikovateľné (§ 42 ods. 2   zákona   č. 70/1998   Z. z.   o   energetike   a   § 69   ods. 1   (zákona   č. 656/2004   Z. z.) o energetike.

Režim   zákonných   vecných   bremien   nie   je   totožný   s   režimom   zmluvných   vecných bremien, pretože sa riadia zvláštnou úpravou. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Z toho teda vyplýva, že v prípade, že špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa režim všeobecnou úpravou občianskeho práva. Na danú problematiku je nutné hľadieť podľa zásady   nepravej   retroaktivity.   Podľa   tejto   zásady   vyplývajú   práva   a   povinnosti zo zriadeného   vecného   bremena   nie   z   právnej   úpravy,   na   základe   ktorej   vznikla, ale zo súčasnej   právnej   úpravy.   Teda   pokiaľ   súčasná   úprava   (zákon   č. 565/2004)   by neupravovala náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné aplikovať   úpravu   súkromného   práva.   Ust.   § 10   zákona   č. 656/2004   Z. z.   v odseku 5 upravuje náhrady súvisiace s výkonom zákonného vecného bremena a to aj za zriadenie vecného bremena a to vo forme primeranej jednorázovej náhrady v lehotách uvedených v ods. 5   § 10.   Preto   aplikácia   aj   ustanovení   súkromného   práva v takomto   prípade neprichádza do úvahy.“

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietané rozhodnutie krajského súdu neobsahuje   také   skutkové   a   právne   závery,   ktoré   by   predstavovali   svojvôľu a mohli signalizovať existenciu príčinnej súvislosti s možným porušením sťažovateľmi označeného práva.   Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a záverov   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Za   týchto   okolností   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   návrhom sťažovateľov   na   zrušenie   namietaného rozsudku,   keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009