znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/07-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť L. G., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   115/00,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 115/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. L. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   G.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2007 doručená sťažnosť L. G., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 115/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom podaným okresnému súdu 16. februára 2000 domáhala zrušenia manželstva rozvodom a úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva proti odporcovi S. G. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 30 C 115/00.

Prípisom   z   28. augusta 2000   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   predložila potrebné doklady na konanie vo veci samej. Po tom, ako sťažovateľka 14. septembra 2000 doručila okresnému súdu požadované listinné doklady, okresný súd nariadil pojednávanie na   3. október 2000.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo,   ale   okresný   súd   vo   veci   nerozhodol. Následne bol okresný súd už vo veci nečinný.

Až uznesením z 23. januára 2006 okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie, pričom zaviazal sťažovateľku zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 8 000 Sk. Sťažovateľka proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podala odvolanie, pretože finančná situácia a majetkové pomery jej nedovoľovali tento preddavok na trovy znaleckého   dokazovania   zaplatiť.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) toto uznesenie zmenil a určil, že sťažovateľka je povinná zaplatiť preddavok len v sume 2 000 Sk.

Sťažovateľka   uviedla,   že   znalecké   dokazovanie   určené   okresným   súdom sa nevykonalo z dôvodu jeho odmietnutia oboma rodičmi priamo u súdneho znalca, keďže otázky určené okresným súdom, ktoré mal znalec zodpovedať, boli v čase, keď mal tento posudok   vypracovať   (v roku   2007),   neaktuálne,   pretože   vek   detí   im   už   umožňoval samostatne sa vyjadriť, a tak prejaviť svoju vôľu, u ktorého z rodičov chcú žiť po rozvode manželstva účastníkov konania.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   ostatným   úkonom   okresného   súdu   vo   veci   bolo nariadenie pojednávania na 31. máj 2007.

Sťažovateľka   sa   už   podaním   z   19. mája 2003   domáhala   na   okresnom   súde vysvetlenia   dôvodov,   pre   ktoré   vo   veci   nekoná.   Dňa   13. decembra 2004   sťažovateľka podala predsedovi   okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom   pod sp.   zn. 30 C 115/00. V odpovedi z 18. februára 2005 predseda okresného súdu vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   115/00   a   priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV. ÚS 160/07-8 z 21. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   19.   júla   2007.   Vo   vyjadrení   uviedla, že „Prešetrením spisového materiálu sp. zn. 30 C 115/00 som zistila, že zákonný sudca vo veci   dňa 31. 5. 2007   vyhlásil rozsudok.   Dňa 6. 7. 2007   požiadal   predsedu okresného súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia do 31. 7. 2007, ktorej žiadosti bolo zo strany predsedu okresného súdu vyhovené“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Posudzovanú vec   možno   zaradiť   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   akceptuje, že ustálenie skutkového stavu v danej veci môže byť náročnejšie, ale v okolnostiach prípadu táto skutočnosť nebola dôvodom neprimeranej doby rozhodovania veci okresným súdom, a preto nie je ani významná pre hodnotenie postupu okresného súdu. Z právneho hľadiska ústavný súd nepovažoval predmetné konanie za zložité.

Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 30 C 115/00 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, naopak, sťažnosťou na prieťahy v konaní vyjadrila nespokojnosť s doterajším priebehom konania a domáhala sa účinnej ochrany svojich práv.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky,   vyjadrenia   podpredsedníčky okresného súdu a hlavne zo spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 115/00 zistil, že sťažovateľka 16. februára   2000   podala   okresnému   súdu   návrh   na   rozvod   manželstva   s   odporcom a na určenie práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Konanie v predmetnej veci bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 30 C 115/00.

Postup   okresného   súdu   v označenom   konaní   v období   od   podania   návrhu do 20. marca 2001   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky (rozhodnutiu   vo   veci).   Pojednávanie   uskutočnené   20. marca 2001   okresný   súd   odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania z odboru detskej psychológie.

Od tohto času až do 23. januára 2006, keď okresný súd vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a ustanovil znalca z odboru klinická psychológia detí, bol okresný súd   vo   veci   nečinný.   Predmetným   uznesením   zároveň   okresný   súd   uložil   účastníkom konania zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, a to každému po 8 000 Sk. Po tom, ako na návrh sťažovateľky okresný súd rozhodol uznesením z 20. augusta 2006 o jej čiastočnom   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   nad   sumu   2 000 Sk,   o   odvolaní sťažovateľky   proti   uloženému   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 492/06 z 30. novembra 2006 tak, že uložený preddavok jej znížil na 2 000 Sk.

Ustanovený znalec prípisom z 30. marca 2007 oznámil okresnému súdu, že rodičov aj   deti   predvolal   na   vyšetrenie.   V prípise   uviedol,   že „obaja   rodičia   ale   vyhlásili, že odmietajú znalecké dokazovanie s tým, že je zbytočné, aby sa po toľkých rokoch robilo znalecké dokazovanie. Otec detí hovoril, že deti sú už veľké a môžu sa rozhodnúť samé, s kým chcú bývať, resp. sa stretávať“.

Následne   po   tom,   ako   si   okresný   súd   prípisom   z   20. apríla 2007   vyžiadal od účastníkov konania aktuálne listinné doklady, na pojednávaní konanom 31. mája 2007 vyhlásil rozsudok, ktorým manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol a zároveň rozhodol aj o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. augusta 2007.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 20. marca 2001 až do 23. januára 2006. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v   súlade   s   ktorou   obdobie   poznamenané nečinnosťou   všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   odročenie   pojednávania konaného 20. marca 2001 okresným súdom na neurčito z dôvodu potreby vypracovania znaleckého posudku   a vydanie   uznesenia   okresného   súdu   z   23. januára 2006   o   ustanovení   znalca a uložení mu vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci po uplynutí 58 mesiacov (takmer   po   piatich   rokoch)   od   odročenia   pojednávania   bez   vykonania   čo   len   jediného procesného   úkonu   smerujúceho   k objasneniu   veci   vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania možno považovať za postup súdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 17/01).

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že jeho záver v zásade potvrdzuje aj stanovisko   predsedu   okresného   súdu   z 18. februára   2005,   v ktorom   sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní sp. zn. 30 C 115/00 vyhodnotil ako dôvodnú.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   neistoty.   Podľa   jej   názoru   nečinnosťou okresného súdu je dotknutá nielen ona samotná, ale predovšetkým deti účastníkov konania, keď   nie   je   právoplatne   rozhodnuté,   ktorému   z rodičov   budú   zverené   do   osobnej starostlivosti. Nerozhodnutím o vyživovacej povinnosti je ohrozená výživa a vzdelávanie maloletých   detí.   V neposlednom   rade   absencia   právoplatného   rozhodnutia   o rozvode manželstva   po   viac   ako   siedmych   rokoch   od   podania   návrhu   bráni   sťažovateľke   riešiť nevyhnutnú bytovú otázku (v súčasnosti žije s deťmi v prenajatom jednoizbovom byte).

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva (celkovú   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   prieťahov   okresného   súdu   v konaní   a statusovú povahu   veci)   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimerané.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním   advokátom   Mgr.   M.   G.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   ich   vyčíslil   sumou   6 296   Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Výpočtovým   základom   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2006,   t. j. 17 822   Sk. Advokátovi teda patrí 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007