znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť K., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K., a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená   sťažnosť   K.,   a.   s.,   Ž.,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/02.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   29. januára 2002   podala okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   o   zaplatenie   32 489,40 Sk s príslušenstvom   a žiadala   o vydanie   platobného   rozkazu,   ktorý   bol   okresným   súdom vydaný 11. februára 2002. Proti platobnému rozkazu sp. zn. 1 Ro 320/02 podali žalovaní v zákonnej lehote odpor, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila 6. mája 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľky od tej doby okresný súd v predmetnej veci nekoná.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „(...) stav právnej neistoty spôsobený prieťahmi v súdnom konaní trvá už veľmi dlhú dobu, kedy porušovateľ v priebehu takmer 3 roky   po   podaní   vyjadrenia   k odporu   žalovaných   nenariadil   ani   len   prvý   termín pojednávania vo veci.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   K.,   a.   s.,   so   sídlom   Ž.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/02 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 65/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Spoločnosti K., a. s., so sídlom Ž., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   zaplatiť   K.,   a.   s.,   Ž.,   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo výške   6.309,-   Sk   na   účet   advokáta   Mgr.   K.   R.,   (...)   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 74/05).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [(podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného v relevantnom čase v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa   § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Preto   ústavný   súd   o   sťažnosti,   ktorou   je namietané   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so   zákonom   o   súdoch   a sudcoch   a od   1. apríla 2005   právne   prostriedky   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1   zákona   o   štátnej   správe   súdov   v   spojení   s   § 6   zákona   o   súdoch   a   sudcoch sa do účinnosti zákona č. 757/2004 Z. z. zásadne považovalo za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní podala predsedovi súdu až 5. mája 2005.

Právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu 31. mája 2005 oznámil, že sťažnosť „predsedovi   Okresného   súdu   Žilina   na   prieťahy   v súdnom   konaní   nebola   podaná   pred podaním sťažnosti proti porušovaniu základného práva na súdnu ochranu (...)“.

Z obsahu   sťažnosti, jej   príloh   a   z vyjadrenia   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (princíp subsidiarity) nevyužila možnosť podať predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch a takúto sťažnosť na prieťahy v konaní podľa   § 3 ods.   7 a § 62 ods.   1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. podala až 4. mája 2005 (doručenú okresnému súdu 5. mája 2005), teda po tom, ako bola 11. apríla 2005 doručená sťažnosť ústavnému súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   sťažovateľka   síce   využila   účinný   právny   prostriedok ochrany proti zdĺhavému konaniu okresného súdu, avšak vzhľadom na to, že tak urobila až po podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   nie   sú   splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Navyše, podaním sťažnosti na prieťahy v konaní zo 4. mája 2005, teda až po doručení sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažovateľka   neposkytla   okresnému   súdu   dostatočný   časový priestor, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou a prijal opatrenia proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Okrem toho okresnému súdu podľa § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. stále plynie lehota na vybavenie sťažnosti na zbytočné prieťahy.   Ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že predmetná   sťažnosť   bola   v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému zatiaľ nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mala mať.

Ústavný   súd   upozorňuje   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   nielenže nepreukázala,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   využila   účinný   prostriedok nápravy podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch, ale nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (m. m. IV. ÚS 246/03).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „(...) dňa 6. 5. 2002 som ako splnomocnený   právny   zástupca   žalobcu   podal   na   Okresnom   súde   v Žiline   vyjadrenie k odporu žalovaných v rade 1) a 2). Súčasne som v podanom vyjadrení požiadal súd, aby nariadil vo veci pojednávanie (...)“, z čoho však nevyplýva, aj vzhľadom na krátkosť času, ktorý uplynul od podania návrhu (29. januára 2002) do podania vyjadrenia (6. mája 2002), že ide o urgenciu urýchlenia postupu vo veci, ale podľa názoru ústavného súdu išlo o návrh na ďalší procesný postup (§ 174 ods. 2 Občianskeho súdneho priadku).

Na základe týchto zistení a právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   jej   neprípustnosť   (§ 25   ods. 2   a   § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005