znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Márie Kováčovej, bytom K., Stanislava Kozáka, bytom K., a Kristíny Kozákovej, bytom K., zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1130/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Márie Kováčovej, Stanislava Kozáka a Kristíny Kozákovej na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1130/95 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 17 C 1130/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Kováčovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Stanislavovi Kozákovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5.   Kristíne   Kozákovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Márii Kováčovej, Stanislavovi Kozákovi a   Kristíne Kozákovej   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   22 586 Sk   (slovom dvadsaťdvatisícpäťstoosemdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 160/04-12 z 19. mája 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Márie Kováčovej (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“), Stanislava Kozáka (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“) a Kristíny Kozákovej (ďalej len „sťažovateľka v treťom rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1130/95.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. februára 2004 sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril okresný súd v podaní sp. zn. Spr. 291/04 z 8. marca 2004 doručenom ústavnému súdu 15. marca 2004, v ktorom predseda okresného súdu uviedol, že „je nutné pripustiť, že v konaní došlo k prieťahom. Tieto však boli spôsobené nielen objektívnou nečinnosťou súdu, spočívajúcou v enormnom zaťažení sudcov (...), ale tiež okolnosťami na strane sťažovateľov (...)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a súdneho spisu.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 17 C 1130/95 zistil nasledovné:

Konanie začalo podaním žaloby 27. decembra 1995, v ktorej si sťažovateľka v prvom rade   uplatnila   reštitučný   nárok   na vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona   č.   229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).

Do 22. januára 1998, keď okresný súd nariadil prvé pojednávanie na 16. február 1998, okresný súd vyzýval sťažovateľov na odstránenie vád žaloby a zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Pojednávanie 16. februára 1998 po vypočutí sťažovateľov a žalovaných v prvom a treťom rade bolo odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších dokladov.

V období   od   16.   februára   1998   do   nariadenia   ďalšieho   pojednávania   na 20. september   1999 bol   okresný   súd nečinný. Na pojednávaní 20.   septembra   1999 boli vypočutí   zástupca   žalovaného   v   druhom   rade   a   žalovaní   v   prvom   a   treťom   rade. Pojednávanie bolo následne odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie.

Sťažovateľka   v prvom   rade,   ktorá   na   základe   splnomocnenia   z 30.   januára   1997 v konaní   zastupuje   sťažovateľov   v druhom   a treťom   rade,   predložila   24.   októbra   2001 okresnému súdu návrh „na odvolanie zákonnej sudkyne“ pre prieťahy v konaní. Krajský súd uznesením sp. zn. 15 Nc 13/02 z 22. marca 2002 rozhodol tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Uznesením z 21. októbra 2003 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie Ing. V. D., S., ktoré 14. januára 2004 opravným uznesením opravil, pretože v pôvodnom uznesení došlo k chybe v mene znalca. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený až 23. júna 2004.

Dňa 12. júla 2004 nariadil okresný súd pojednávanie na 6. október 2004 a 3. augusta 2004   vyzval   sťažovateľov,   aby   mu   oznámili,   či   trvajú   na   žalobe,   vzhľadom   na   to,   že žalovaní uvoľnili nehnuteľnosti, vydanie ktorých je predmetom konania, čím odpadol dôvod súdneho sporu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zaručuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej neistoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   právna   a faktická   zložitosť   veci   (1),   správanie účastníkov konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu sp. zn. 17 C 1130/95, predmetom ktorého je konanie o reštitučnom nároku sťažovateľov na vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona   o pôde,   zistil,   že   ide   o konanie,   ktoré   tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, a preto ho nemožno hodnotiť ako právne zložité. Vzhľadom na potrebu vypracovania znaleckého posudku nemožno však vylúčiť faktickú zložitosť veci, ktorá mala vplyv na predĺženie súdneho konania.

2) Pri posudzovaní správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd zistil, že   títo   24.   októbra   2001   namietali   zaujatosť   zákonnej   sudkyne   (krajský   súd   nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednania a rozhodovania veci), čo treba zohľadniť v ich neprospech. Ústavný súd pripomína, že uplatňovanie námietok zaujatosti zo strany sťažovateľa je síce právom   účastníka   konania   (§   15   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ak   sa   však námietka   ukáže   ako   nedôvodná,   nemožno   v dôsledku   jej   uplatnenia   vzniknutý   prieťah pričítať   súdu.   Plynulý   postup   okresného   súdu   ovplyvnilo   aj   to,   že   žaloba   sťažovateľov vykazovala   aj   procesné   nedostatky,   ktoré   bolo   potrebné   odstrániť   [viacnásobná   zmena žalobného návrhu (24. júla 1996 upresnenie návrhu, na výzvu okresného súdu 7. februára 1997 opravenie a upresnenie návrhu, 24. februára 2004 opravenie „žiadosti o rozšírenie návrhu“), neoznačenie adresy a štatutárneho zástupcu odporcu (záhradkársky zväz)].Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   títo   prispeli k namietaným zbytočným prieťahom, ako aj k doterajšej dĺžke súdneho konania.

3)   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   na   základe   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v konaní   došlo   ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli obdobia zbytočných prieťahov, ako aj neefektívny a nesústredený postup.

Okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období:

- od 16. februára 1998 (pojednávanie) do 20. septembra 1999 (pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 1,5 roka;

- od 9. mája 2002 (zaslanie uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 Nc 13/02 z 22. marca 2002 účastníkom konania) do 21. októbra 2003 (uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania), t. j. v trvaní viac ako 1 rok a 5 mesiacov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   neefektívnu   a   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu napríklad v období od 20. septembra 1999, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie, do 23. júna 2004, keď bol znalecký posudok predložený okresnému súdu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd od podania žaloby (27. december 1995) do vydania tohto nálezu ústavného súdu v merite veci nerozhodol.

Táto dĺžka konania okresného súdu nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši reštitučný nárok sťažovateľov. V takýchto sporoch, v ktorých sa rieši pre sťažovateľov citlivá vec zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým dochádzalo v období od roku 1948 do roku 1989, by mali súdy postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ústavný súd konštatoval, že takto okresný súd nepostupoval v napadnutom konaní, čoho dôkazom je napríklad to, že na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanovil znalca po vyše siedmich rokoch od podania žaloby.

K námietke   predsedu   okresného   súdu   ohľadom   enormnej   zaťaženosti   sudcov okresného súdu ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej:

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   sa   v   rozhodovacej   praxi   ústavného   súdu   ustálil   názor, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   120/02,   IV.   ÚS   15/03). Povahu objektívnych   príčin   možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (I. ÚS 145/02, IV. ÚS 28/03).

So zreteľom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 17 C 1130/95 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd v dôsledku   toho   uložil   okresnému   súdu,   aby   v konaní   o návrhu   sťažovateľov,   ktoré   je vedené pod sp. zn. 17 C 1130/95, konal a rozhodol bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [(§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti z dôvodu pretrvávajúcich prieťahov a vysokej miery právnej neistoty žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému po 30 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   s   prihliadnutím na odôvodnenie   sťažovateľov   (pretrvávajúcu   právnu   neistotu)   a považoval   podľa   zásad spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie každému v požadovanej výške 30 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š., K. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c),   §   17   ods.   2   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 22 586 Sk za šesť úkonov po 3 627 Sk plus šesťkrát režijný paušál 136 Sk za tri zastúpené osoby. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o dvadsať percent vzhľadom na to, že išlo o spoločné úkony týkajúce sa troch sťažovateľov (§ 17 ods. 2 vyhlášky).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004