znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 160/03-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho v konaní o sťažnosti J. S., bytom L. M., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., P., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/90, za účasti Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   79/90   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/90 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom   Šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Liptovskom Mikuláši   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd v Liptovskom Mikuláši   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. S. do 15 dní od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   796   Sk   (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. B., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV.   ÚS   160/03   z 10. septembra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S., bytom L. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/90.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. mája 1990 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal určenia hranice pozemku a zdržania sa zásahov do vlastníckeho práva.

Sťažovateľ uviedol, že od začiatku súdneho konania ubehlo už 12 rokov. Na prieťahy v súdnom konaní sa sťažovateľ opakovane sťažoval na okresnom súde 23. apríla 1992, 24.   novembra 1993, 8. decembra 1993,   26. februára 1994 a 29. januára 2003 a tiež aj na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky sťažnosťou z 26. februára 1994.

Keďže ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej, sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   a súčasne žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k. Spr. 1047/03-10 doručeným ústavnému súdu 21. októbra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo   veci   sťažnosti   J.   S.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov jeho veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 13 C 79/90 konštatujem, že konanie prebieha na tunajšom súde od 21. 5. 1990 doteraz. Okresný súd v Lipt. Mikuláši prvýkrát rozhodol medzitýmnym rozsudkom dňa 3. 11. 1995 č. k. 7 C 79/90-151, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 10 Co 1359/96-179 zo dňa 8. 5. 1996 tento medzitýmny rozsudok potvrdil. Súd vo veci ďalej konal a dňa 4.   6.   1997   č.   k.   7   C   79/90-231   rozhodol   konečným   rozsudkom,   ktorý   bol   v dôsledku podaného odvolania zrušený rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1997 č. k. 7 Co 1263/97-274. Po doručení tohto rozsudku navrhovateľ J. S. doručil tunajšiemu súdu podnet na Ústavný súd SR zo dňa 4. 11. 1998 a listom zo dňa 23. 11. 1998 bolo toto podanie účastníka zaslané Ústavnému súdu SR, ktorý však podanie listom zo dňa 11. 12. 1998 Rvp 523/98 vrátil tunajšiemu súdu s odôvodnením, že ústavný súd nie je oprávnený konať a rozhodovať vo veciach na základe postúpenia veci všeobecným súdom.

Po   ďalšom   dokazovaní   Okresný   súd   v Liptovskom   Mikuláši   druhýkrát   rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 10. 1999 č. k. 7 C 79/90-325, avšak aj tento rozsudok bol zrušený Krajským súdom v Žiline dňa 24. 10. 2000 rozsudkom č. k. 7 Co 87/00-370. V dôvodoch tohto   rozsudku   krajský   súd   nariadil   znalecky   aktualizovať   súčasný   stav   a konštatovať, či existujúca hranica medzi spornými parcelami je iná, ako evidentná hranica. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 12.   7.   2001,   keď tunajšiemu súdu nebol spolu so spisom vrátený jeden pripojený spis bývalého Obvodného úradu, oddelenia životného prostredia v L. H. Na výzvu súdu navrhovateľ dňa 17. 5. 2002 predložil otázky pre súdneho znalca, pričom znalecké dokazovanie bolo nariadené až uznesením zo dňa 16. 10. 2003.

Podľa vyjadrenia sudkyne JUDr. J. H., ktorej vec bola pridelená po odchode sudcu JUDr. P. H. z tunajšieho súdu (JUDr. P. H. odišiel pracovať na Okresný súd v Žiline dňa 11. 1. 2002), navrhovateľ žiadal, aby za súdneho znalca z odboru geodézie bola ustanovená osoba s pôsobiskom mimo obvod tunajšieho súdu a preto 31. 10. 2002 požiadala Krajský súd   v Košiciach   a v Prešove   o oznámenie   mien   a adries   znalcov   z príslušného   odboru. Požadované   skutočnosti   boli   oznámené   tunajšiemu   súdu   v decembri   2002   a sudkyňa v októbri 2003 zisťovala telefonicky meno znalca, ktorý by bol schopný vypracovať vo veci znalecký posudok. V tomto smere treba pripomenúť, že na tunajšom súde máme veľmi vážne problémy   so   znalcami   z odboru   geodézia   a kartografia,   nakoľko   v zozname   znalcov   je zapísaný iba Ing. Sch., ktorý v skutočnosti už znalecké posudky nevypracováva a v danej veci by ho ani vypracovať nemohol, nakoľko podal pôvodný znalecký posudok z ktorého vychádzali zrušené rozsudky tunajšieho súdu.

Uznesením 7 C 79/90-417 zo dňa 16. 10. 2003 bolo nariadené znalecké dokazovanie Ústavom súdneho znalectva v B., nakoľko sa jedná o veľmi komplikovaný problém a nebol zistený súdny znalec – fyzická osoba, ktorý by takýto posudok mohol vypracovať.

Z uvedeného vyplýva, že skutočne konanie na súde trvá dlhú dobu, ale jedná sa o skutkovo   a právne   veľmi   náročnú   vec.   Rozhodovanie   je   komplikované   medzitýmnym rozsudkom, keď právny názor sudcov okresného súdu, ktorí vo veci rozhodujú, je iný, ako názor   odvolacieho   súdu,   vyslovený   najmä   v druhom   zrušujúcom   rozsudku   –   rozsudok Krajského súdu v Žiline 7 Co 87/00 zo dňa 24. 10. 2000.

Nakoľko   z výzvy   Ústavného   súdu   SR   vyplýva,   že   ústavný   súd   dospel   k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasím s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v prekúmavanej veci od podania návrhu okresnému súdu do 21. októbra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 7 C 79/90.

Návrh sťažovateľa o určenie hranice pozemku a zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva   bol   okresnému   súdu   doručený   21.   mája   1990.   Okrem   tohto   návrhu   sú   v spise okresného   súdu   zdokumentované   z hľadiska   posudzovania,   či   došlo   k porušeniu sťažovateľom namietaného základného práva, tieto podstatné úkony:

-   Okresný   súd   vyžiadal   písomné   vyjadrenie   k návrhu   sťažovateľa   od   odporcov v 1. a 2. rade prípismi, ktoré im boli doručené 7. júna 1990.

-   Dňa   18.   júna   1990   doručil   odporca   v 1.   rade   okresnému   súdu vyjadrenie k žalobnému návrhu spolu so zápisom vyhotoveným na Miestnom národnom výbore v P. „pri príležitosti prešetrenia sťažnosti J. S. na nesprávne vytýčenie pozemku“.

-   Pojednávanie   10.   júla   1990   bolo   odročené   „za   účelom   doplnenia   dokazovania prejednaním veci na geodézii, ďalej ohliadkou na mieste samom a nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie a kartografie“.

- Dňa 18. júla 1990 okresný súd vypracoval a následne doručil účastníkom konania uznesenie, ktorým nariadil znalecké dokazovanie vo veci.

- Dňa 27. júla 1990 sťažovateľ doručil okresnému súdu „odvolanie proti chybnému obsahu otázok“ daných znalcovi, ako aj „nesúhlas s určením znalca“.

-   Okresný   súd   listom   z 1.   augusta   1990   vyzval   sťažovateľa,   aby   konkretizoval dôvody zaujatosti ustanoveného znalca.

- Sťažovateľ podaním doručeným 10. augusta 1990 okresnému súdu vysvetlil, aké dôvody ho viedli k vzneseniu námietok voči ustanovenému súdnemu znalcovi.

-   Dňa   13.   septembra   1990   vyzval   okresný   súd   ustanoveného   znalca,   aby   vrátil poskytnutý   súdny   spis   bez posudku,   „keďže   vo   veci   sa   črtá   iné riešenie   podľa   návrhu navrhovateľa“.

- Dňa 20. septembra 1990 žiadal odporca v 1. rade okresný súd, aby „podal správu“ ohľadom znaleckého dokazovania.

-   Uznesením   zo   7.   novembra   1990   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie vo veci (zmena osoby znalca).

-   Dňa 20.   novembra   1990 znalec vrátil   poskytnutý   spis okresnému   súdu   s tým, že vyhotovenie posudku by „prichádzalo do úvahy v II. polroku 1991“.

- Dňa 23. novembra 1990 okresný súd nariadil nové znalecké dokazovanie vo veci (zmena osoby znalca).

- Z relácie poštového doručovateľa vyplynulo, že ustanovený znalec zomrel, zásielka bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená.

- Dňa 30. novembra 1990 okresný súd vydal uznesenie, ktorým opätovne nariadil znalecké dokazovanie vo veci (zmena znalca).

-   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   12.   decembra   1990   znalec   oznámil okresnému súdu, že zo zdravotných dôvodov nemôže vypracovať znalecký posudok.

- V nadväznosti na uvedené ďalším uznesením z 19. decembra 1990 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci (zmena znalca).

- Dňa 9. januára 1991 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k osobe ustanoveného znalca, z ktorého vyplýva jeho nesúhlas a výhrady k nemu.

-   Na základe výzvy   okresného súdu   doručil   ustanovený znalec 14. januára 1991 stanovisko k výhradám sťažovateľa k jeho osobe, z ktorého vyplynulo, že sa necíti byť vo   veci   zaujatý.   Toho   istého   dňa   vydal   okresný   súd   uznesenie,   ktorým   rozhodol, že ustanovený znalec nie je vylúčený z nariadeného znaleckého dokazovania.   - Dňa 30. januára 1991 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie „proti určeniu súdneho znalca“.

- Dňa 11. marca 1991 bolo odvolanie so spisom doručené Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie.

- Dňa 12. apríla 1991 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 98/91, ktorým označený krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania.

- Prípisom zo 16. mája 1991 okresný súd zaslal ustanovenému znalcovi súdny spis ako podklad pre vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý žiadal predložiť do 18. júna 1991.

- Dňa 18. septembra 1991 znalec predložil okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znaleckej odmeny.

-   V dňoch   2.   a 3.   októbra   1991   okresný   súd   doručil   sťažovateľovi   a odporcom v 1. a 2. rade znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalečného.

- Dňa 15. októbra 1991 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku s výhradami.

- Dňa 16. októbra 1991 odporca v 1. rade doručil okresnému súdu oznámenie s tým, že k znaleckému posudku zaujme stanovisko až po vyjadrení „Geodézie L. M.“.

- Dňa 19. novembra 1991 sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania.

- Dňa 24. apríla 1992 sťažovateľ urgoval urýchlenie postupu v konaní (6 mesiacov po podaní námietok voči znaleckému posudku).

- Dňa 6. júla 1992 znalec doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k pripomienkam účastníkov konania.

-   Dňa 11.   januára 1993   vydal okresný   súd uznesenie,   ktorým   nariadil   doplnenie znaleckého dokazovania vo veci.

-   Dňa   21.   apríla   1993   bol   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   predložený   spis na rozhodnutie o odvolaní odporcu v 2. rade voči zloženiu preddavku na trovy dôkazu.

-   Dňa   18.   mája   1993   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 1993, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu vo veci zloženia preddavku na vykonanie dôkazu.

- V spise sa nachádza aj sudcom daný pokyn kancelárii, aby expedovala účastníkom predvolanie na ohliadku na mieste samom zvolanú na 18. máj 1994. K pokynu sú priložené podpísané doručenky sťažovateľa a odporcov v 1. a 2. rade, no zo spisu nie je možné zistiť, či a s akým výsledkom sa ohliadka na mieste samom uskutočnila.

-   V spise   sa   nachádzajú   výzvy   okresného   súdu   z   24.   júna   1994   na   zaslanie požadovaných materiálov a vyjadrenie v termíne do 8. júla 1994. K výzvam sú pripojené aj doručenky adresátov Obvodného úradu životného prostredia   L. H., Obecného úradu P., Katastrálneho úradu, Správy katastra L. M.

- Dňa 15. júla 1994 Obecný úrad P. doručil okresnému súdu vyjadrenie k spisu sp. zn. 7 C 79/90.

- Dňa 20. júla 1994 Obvodný úrad životného prostredia L. M. doručil okresnému súdu ním požadované spisy.

-   Dňa 19.   októbra 1994 sa   Okresná prokuratúra L. M. obrátila na okresný   súd so žiadosťou o poskytnutie zapožičaného spisu od Obvodného úradu životného prostredia L. M.

- Na pojednávaní 3. novembra 1995 okresný súd vyniesol medzitýmny rozsudok ohľadom   základu   nároku   navrhovateľa,   ktorý   bol   doručený   sťažovateľovi   a odporcovi v 1. rade 15. februára 1996.

-   Dňa 4.   marca   1996   odporca   v 2.   rade   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti medzitýmnemu rozsudku.

-   Dňa   3.   apríla   1996   bol   predložený   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní   vo   veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

- Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. mája 1996 potvrdil medzitýmny rozsudok okresného súdu.

- Uznesením zo 6. júna 1996 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci vytýčenia bodov hranice pozemkov v súlade s už vypracovaným znaleckým posudkom.

-   Uznesením   z 21.   augusta   1996   okresný   súd   zmenil   predtým   vydané   uznesenie a ustanovil nového znalca.

-   Podaním   z 30.   septembra   1996   znalec   požiadal   o poskytnutie   preddavku na vykonanie znaleckého posudku.

-   Dňa   21.   februára   1997   znalec   doručil   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   vrátil zapožičaný spis a oznámil, že znalecký posudok je „v štádiu dokončovania“.

- Dňa 17. maca 1997 znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok.

- Dňa 7. apríla 1997 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku.

- Dňa 17. apríla 1997 odporcovia v 1. a 2. rade doručili okresnému súdu stanoviská k znaleckému posudku.

- Na pojednávaní 4. júna 1997 bez prítomnosti odporcov (odporca v 1. rade mal vykázané doručenie, odporca v 2. rade odmietol zásielku prevziať) okresný súd vyniesol vo veci meritórny rozsudok a písomné vyhotovenie účastníkom konania doručil v dňoch 27., 28. a 30. júna 1997.

- Voči rozsudku podali odvolanie odporcovia v 1. a 2. rade, pričom ich odvolania boli okresnému súdu doručené 8. a 17. júla 1997.

- Dňa 1. augusta 1997 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu odporcu v 2. rade a 4. augusta 1997 doručil vyjadrenie k odvolaniu odporcu v 1. rade.

- Okresný súd predložil Krajskému súdu v Žiline spis na rozhodnutie o odvolaniach vo veci 22. augusta 1997.

- Krajský súd v Žiline na pojednávaní 29. októbra 1997 rozsudok okresného súdu uznesením zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

- Dňa 12. augusta 1998 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline.

-   Odporcovia   v 1.   a 2.   rade   svojimi   podaniami   doručenými   okresnému   súdu 4.   novembra   1998   žiadali   spor   ukončiť   potvrdením   súčasne   existujúcej   hranice   medzi pozemkami.

-   Dňa   6.   novembra   1998   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie k rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline.

-   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   z 19.   mája   1999   vzhľadom   na   vyslovenú námietku zo strany odporcov v 1. a 2. rade o možnej predpojatosti jeho sudcov.

- Dňa 30. augusta 1999 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline, na základe ktorého s výnimkou jedného sudcu neboli ostatní sudcovia okresného súdu vylúčení z rozhodovania vo veci.

- Pojednávanie nariadené na 14. október 1999 bolo odročené na 26. október 1999 z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

- Na pojednávaní 26. októbra 1999 bol vyhlásený rozsudok vo veci.

- Písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu bolo účastníkom konania doručené 29. októbra a 2. novembra 1999.

-   Dňa   12.   novembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   spoločné   odvolanie odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku okresného súdu.

-   Dňa   24.   novembra   1999   odporcovia   v 1.   a 2.   rade   doručili   okresnému   súdu doplnenia odvolania vo veci.

- Dňa 7. januára 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu odporcov v 1. a 2. rade.

-   Dňa   12.   januára   2000   okresný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní Krajskému súdu v Žiline.

- Dňa 24. októbra 2000 Krajský súd v Žiline zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

- Dňa 12. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené písomné vyhotovenie rozsudku Krajského súdu v Žiline.

- Úradný záznam spísaný zákonnou sudkyňou 18. februára 2002 obsahuje okrem iného aj údaj o tom, že vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inej sudkyni.

- Prípisom doručeným 19. marca 2002 Katastrálnemu úradu, Správe katastra L. M. a Okresnému   úradu   Liptovský   Mikuláš,   odboru   životného   prostredia   (ďalej   len   „okresný úrad“), vyžiadal okresný súd stanoviská uvedených orgánov týkajúcich sa predmetu sporu a zároveň požiadal okresný úrad o zapožičanie súvisiaceho vyvlastňovacieho spisu.

- Dňa 2. apríla 2002 a 23. apríla 2002 boli okresnému súdu doručené vyžiadané vyjadrenia od vyššie uvedených subjektov.

- Pojednávanie pred okresným súdom 29. apríla 2002 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania „v zmysle rozsudku krajského súdu znalcom z odvetvia geodézie – geodetom“.

-   Dňa   17.   mája   2002   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom formuloval otázky, ktoré by mali byť zodpovedané určeným znalcom.

-   Prípismi   doručenými   9.   decembra   2002   požiadal   okresný   súd   Krajský   súd v Košiciach   a Krajský   súd   v Prešove   o poskytnutie   zoznamu   znalcov   z odvetvia stavebníctvo, odbor geodézia.

-   Dňa   12.   decembra   2002   Krajský   súd   v Košiciach   doručil   okresnému   súdu požadovaný zoznam znalcov.

-   Dňa   16.   decembra   2002   Krajský   súd   v Prešove   doručil   okresnému   súdu požadovaný zoznam znalcov.

- V úradnom zázname z 2. októbra 2003 popísala zákonná sudkyňa svoju iniciatívu pri kontaktovaní sa s viacerými znalcami.

- Uznesením zo 16. októbra 2003 ustanovil okresný súd za znalca Ústav súdneho znalectva   Stavebnej   fakulty   Slovenskej   technickej   univerzity   v B.   (uznesenie   nie   je podpísané ani k nemu nie sú priložené doručenky).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I.   ÚS   76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (II. ÚS 114/02, IV. ÚS 10/02, III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 20/02, I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa na určenie hranice pozemku a zdržanie sa zásahov do jeho vlastníckeho práva. Toto konanie nie je možné považovať za právne zložité.

Z právneho   hľadiska   ide   o problematiku,   ktorá   je   upravená   príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení   neskorších   predpisov,   zákona   č.   265/1992   Zb.   o zápisoch   vlastníckych   a iných vecných   práv   k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov   a vyhlášky   Slovenského úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   č.   594/1992   Zb.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákon Slovenskej národnej rady č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike [§   79c   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných opráv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení   neskorších   predpisov],   ktorých   aplikácia   je   ustálená   aj   v pomerne   rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Na základe uvedeného nemohol ústavný súd akceptovať tú časť vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá hovorí, že ide o „právne veľmi náročnú vec“.

Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, ústavný súd akceptuje, že rozhodovanie v konkrétnej veci   predstavuje   pomerne   vysoký   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s dokazovaním   –   zistením skutkového   stavu   potrebného   na   konečné   rozhodnutie   o merite   veci.   Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov však ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac než 13-ročné trvanie konania iba jeho skutkovou zložitosťou.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Správanie účastníka konania môže zbaviť súd zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Pri hodnotení podľa tohto   kritéria   ústavný   súd   v preskúmavanej   veci   síce   zistil   isté   predĺženie   konania v dôsledku   procesných   úkonov   sťažovateľa,   nezistil   však   také   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali, že by jeho správanie v konaní pred okresným súdom podstatnejším spôsobom ovplyvnilo jeho dĺžku tak, že by mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase rozhodovania o sťažnosti nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/90, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd poznamenáva, že obdobie od podania žaloby okresnému súdu (21. máj 1990)   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona   o ústavnom   súde   (do   15.   februára   1993)   pre nedostatok   svojej   právomoci   neposudzoval,   a to   z dôvodu,   že   zákon   o ústavnom   súde neobsahuje ustanovenie   o spätnej   účinnosti.   Ústavný   súd   preto   nemá   oprávnenie   konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (napr. II. ÚS 55/03). Zároveň však pripomína, že aj keď za dies a qou pre posúdenie dĺžky konania treba považovať 15. február 1993, neznamená to, že   pri   posudzovaní   primeranosti   celkovej   dĺžky   konania   nie   je   potrebné   prihliadnuť na stav, v akom sa konanie nachádzalo k uvedenému dátumu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný   súd   opierajúc   sa   o vypracovaný   znalecký   posudok   rozhodol   o základe nároku   sťažovateľa   medzitýmnym   rozsudkom   z   3.   novembra   1995,   ktorý   po   odvolaní odporcu v 2. rade potvrdil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. mája 1996.

Po ďalšom dokazovaní okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 4. júna 1997, ktorý po podaných odvolaniach odporcov v 1. a 2. rade Krajský súd v Žiline uznesením z 29. októbra 1997 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia Krajský súd v Žiline okrem iného uviedol: „Okresný súd vykonal vo veci rozsiahle   dokazovanie,   avšak   pri   svojom   rozhodovaní   nepostupoval   v zmysle   hore citovaných zákonných ustanovení a rozhodol o inom, než čoho sa navrhovateľ v konaní domáhal, pokiaľ určil spornú hranicu medzi označenými nehnuteľnosťami tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia... V ďalšom konaní prvostupňový súd bude   zisťovať,   či   terajšia   hranica   zodpovedá   hranici   vyvlastňovacieho   konania   a doplní dokazovanie   o preukázanie   evidentných   zásahov   do   vlastníckeho   práva   navrhovateľa, čo vlastne bolo predmetom konania.“

Hodnotiac ďalší postup okresného súdu ústavný súd za konanie vykazujúce znaky zbytočných   prieťahov   považoval   skutočnosť,   že   po   doručení   uznesenia   Krajského   súdu v Žiline (12. júla 2001) okresný súd vykonal prvý nasledujúci úkon vo veci až 18. februára 2002, teda po viac ako 7 mesiacoch. Ako zbytočný prieťah v konaní ústavný súd vyhodnotil aj skutočnosť, že po pojednávaní uskutočnenom 29. apríla 2002, odročenom na neurčito „z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania v zmysle rozsudku krajského súdu znalcom z odvetvia   geodézia   –   geodetom“   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   až   uznesením zo 16. októbra 2003, teda po viac ako 17 mesiacoch.

Keďže   aj   v uznesení,   ktorým   Krajský   súd   v Žiline   opätovne   zrušil   rozsudok okresného   súdu,   bola   okresnému   súdu   vytknutá   neujasnenosť   problematiky,   ktorá   je predmetom rozhodovania, ako aj zdôraznená potreba doplňujúceho dokazovania, nemožno akceptovať stanovisko predsedníčky okresného súdu, „že rozhodovanie je komplikované medzitýmnym   rozsudkom,   keď   právny   názor   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   vo   veci rozhodujú, je iný, ako názor odvolacieho súdu...“. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 226 OSP, podľa ktorého, „ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie,   je   súd   prvého   stupňa   viazaný   právnym názorom odvolacieho súdu“.

Ťažkosti so zabezpečovaním znaleckého dokazovania v konaní však neboli podľa názoru   ústavného   súdu   vyvolané   mimoriadnou   zložitosťou   veci,   ale   nesprávnou organizáciou   práce   pri   nariaďovaní   znaleckého   dokazovania   v neakceptovateľne   dlhom časovom období.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   pri   náležitom   a   presnom   zadaní   úlohy   znalca okresným   súdom   v zmysle   usmernenia   obsiahnutého   v   rozhodnutí   odvolacieho   súdu (či   existujúca   hranica   medzi   spornými   parcelami   je   iná   ako   hranica   stanovená vyvlastňovacím   konaním)   mohol   byť   priebeh   konanie   podstatne   efektívnejší   a   bez zbytočných   prieťahov.   Nevznikla   by   totiž   potreba   takého   veľkého   počtu   opakovaných znaleckých dokazovaní, čím by nedošlo ani k ich spochybňovaniu zo strany účastníkov. Doteraz vykonané znalecké dokazovanie je ako celok možné označiť za neefektívne, keď za viac než 13-ročné trvanie konania sa nepodarilo vypracovať znalecký posudok, ktorý by bol   podkladom   na rozhodnutie   vo veci   samej.   Tieto nedostatky   v zisťovaní skutkového stavu hodnotí ústavný súd ako zbytočný prieťah v konaní.

Okrem   uvedených   postupov   okresného   súdu,   ktoré   vykazujú   znaky   zbytočných prieťahov v konaní, je potrebné konštatovať, že s prihliadnutím na obsah základného práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné ani už len so zreteľom na celkovú doterajšiu dĺžku   konania   v posudzovanej   veci   považovať   postup   okresného   súdu   za   konanie   bez zbytočných prieťahov. Z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby sťažovateľ musel čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 13 rokov.

Možno   poukázať   aj   na   to,   že   aj   obdobie,   v ktorom   okresný   súd   rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o základe nároku, je v zjavnom nepomere k obdobiu, v ktorom okresný súd rozhoduje (doteraz nie je konanie právoplatne ukončené) o rozsahu nároku (m. m. I. ÚS 149/02).

Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   postup   okresného   súdu v posudzovanom   konaní   nesmeroval   v jeho   doterajšom   priebehu   dôsledne   k zisteniu relevantných skutočností nevyhnutných na rozhodnutie vo veci samej a bol teda s poukazom na už uvedené skutočnosti konaním, ktoré nevykazovalo znaky efektívnosti a sústredenosti. Preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   v zmysle § 56 ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 79/90 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02) a je nevyhnutné na dovŕšenie ochrany základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   V súvislosti   s tým   treba   však   zdôrazniť,   že   nie   všetky prieťahy v posudzovanom   konaní majú charakter   zbytočných   prieťahov, lebo mnohé sú výsledkom procesných úkonov sťažovateľa, ktoré Občiansky súdny poriadok síce dovoľuje, ale pritom majú za následok také predĺženie konania, ktoré v sporovom konaní nemôže ísť na ťarchu okresného súdu.

Najmä vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod   sp.   zn.   7   C   79/90,   ale   berúc   tiež   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60   000   Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. B., uplatnených   v podaní   z 29.   januára 2003.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 14. novembra 2003