znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. R. Z., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 2 a ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a)   a   d)   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 2/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2011 doručená sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Z., S., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 2 a ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a)   a   d)   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 2/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Zo sťažnosti   a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 1 Tš 1/2005 zo 6. júna 2006 uznaný za vinného v bode 1 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) a j) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestný zákon“), v bode 2 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c), i) a j) Trestného zákona a v bode 3 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c), i) a j) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 1 a § 29 ods. 3 Trestného zákona uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie, na výkon ktorého   bol   podľa   §   39a   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   zaradený   do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti označenému rozsudku špeciálneho súdu sa odvolal sťažovateľ, ako aj ďalší obvinení; o týchto odvolaniach rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006 tak, že ich zamietol.

Proti   tomuto   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   z   dôvodov podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   pretože   podľa   neho   vo   veci   konal a rozhodol nepríslušný súd, a to špeciálny súd, a podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, lebo bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu v prípravnom konaní   a   v   konaní   vedenom   na   špeciálnom   súde   a   toto   pochybenie   nebolo   napravené v konaní o odvolaní na najvyššom súde.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 2/2010 z 9. júna 2011 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Dňa 10. 09. 2004 bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne podaná na Krajský súd v Prešove na moju osobu obžaloba (trestná vec obv. Mgr. P. G. a spol.) za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve, trestný čin sprenevery a legalizácie príjmu z trestnej činnosti v spolupáchateľstve.

Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove uznesením postúpil túto celú vec v zmysle podanej obžaloby na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku ako súdu vecne príslušnému v tejto veci konať a rozhodnúť.

Voči   uvedenému   rozhodnutiu   Krajského   súdu   som   ja,   ako   aj   krajský   prokurátor s odôvodnením   podal   sťažnosť.   Dňa   19.   01.   2005   NS   SR   o   týchto   sťažnostiach   svojím uznesením   sp.   zn.   4To   101/2004   mal   rozhodnúť,   no   podľa   môjho   názoru   bezvýsledne, pretože o tejto sťažnosti, ktorá smerovala aj proti nezákonnému postúpeniu vecí v podstate nerozhodol.

Dovolací NS SR vo svojom uznesení o zamietnutí dovolania sp. zn. 1 Tdo V 2/2010 konštatoval, že takýto postup vo veci, pokiaľ bola táto Krajským súdom Prešov, v spojení s rozhodnutím NS SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti KS Prešov o postúpení vecí, postúpená na prejednanie Špeciálnemu súdu bol správny, s čím sa nemôžem stotožniť.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na § 2 ods. 1, § 141, § 175, § 176 ods. 2, § 177, § 180 a § 190 Trestného poriadku (účinného do 31. decembra 2005) a následne uvádza:«Na základe vyššie uvedených ustanovení, s poukazom na túto vec, mal byť teda zo zákona postup podľa § 191 Tr. poriadku v spojení s § 188 ods. 1 písm. e) k trestnému činu   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny,   pretože   aj   na   základe zákonných ustanovení, je možné obžalobu podať len pre skutok, pre ktorý sa obvinenie vznieslo (§ 163 Tr. poriadku) a v zmysle § 195 Tr. poriadku a s ním súvisiace procesné úkony mal KS v Prešove rozhodnúť, či je daná zo zákona právomoc (§ 15 a Tr. poriadku) Špeciálneho súdu v mojej veci konať k uvedenému trestnému činu.

KS   v   Prešove   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   svojvoľne   a   nezákonne   určil právomoc ŠS v Pezinku v tejto veci konať a ŠS v Pezinku si túto vec aj nezákonne prisvojil. Naviac v zmysle § 188 ods. 4 proti rozhodnutiu podľa ods. 1 písm. a) až f) podľa ods. 2 a 3 môže prokurátor a obvinený podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Keďže KS v Prešove rozhodol podľa môjho názoru nezákonne, pretože neprípustným a svojvoľným rozhodnutím určil právomoc ŠS v zmysle § 188 ods.1 písm. a) podal som na toto   nezákonné   rozhodnutie   sťažnosť.   Z   tých   istých   dôvodov   podal   sťažnosť   aj   krajský prokurátor a tiež uvedené uznesenie napadol.

NS SR túto moju sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, no domnievam sa, že uvedené rozhodnutie NS SR z procesného hľadiska ani nespĺňalo kogentné ustanovenie § 134 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, ktoré obsahuje náležitosti každého rozhodnutia uznesenia, čiže aj uznesenia NS SR   sp.   zn.   4   To   101/2004 zo   dňa   19.   01.   2005,   v ktorom NS   SR   vôbec nerozhodol vo výrokovej časti o sťažnosti krajského prokurátora o danej príslušnosti vôbec konať v mojej trestnej veci ŠS.

Na základe uvedeného sa domnievam, že dané uznesenie KS Prešov do dnešného dňa nenadobudlo právoplatnosť, pretože tak ako som už uvádzal v zmysle § 188 ods. 4 sťažnosť prokurátora má odkladný účinok.

S poukazom na § 2 Tr. zákona ods. 1 tak ako som už uviedol nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Takýmto konaním došlo k odsúdeniu mojej osoby „nezákonným“ súdom v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zakladá princíp, že nikto nemôže byť odňatý jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, o to viac, takéto odsúdenie zásadne poznačilo môj ďalší život.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:„V tomto konaní bolo taktiež zasiahnuté do môjho práva na obhajobu, pretože sa domnievam, že môj vtedajší obhajca JUDr. M. M. nevyužil riadne oprávnenia a neplnil si riadne povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005 a taktiež konal v rozpore s ustanovením § 38 ods. 2 uvedeného Tr. poriadku, keď ako spoločný obhajca v jednej trestnej veci obhajoval dvoch obvinených (aj obvineného J. L.) napriek tomu, že naše záujmy si odporovali.

Keď   som   sa   o   uvedenej   skutočnosti   dozvedel,   požiadal   som   príslušných vyšetrovateľov pplk. JUDr. B. a mjr. Mgr. J., Ing. Jozefa L., aby mi zabezpečili ustanovenie iného   obhajcu.   Tieto   skutočnosti   mali   objasniť   títo   vyšetrovatelia,   ktorých   som   žiadal opakovane   vypočuť.   Naviac   kolíziu   záujmov   môže   potvrdiť   aj   to,   že   vyšetrovatelia   mi prostredníctvom sudcu zabezpečili iného obhajcu.

K porušeniu môjho práva na obhajobu v konaní vedenom pred ŠS v Pezinku došlo tým,   že   nebolo   vyhovené   mojim   návrhom   na   doplnenie   dokazovania   výsluchom vyšetrovateľov, ktorí by preukázali uvedené skutočnosti.

Zároveň poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 290 z 20. 05. 2009, aj podľa zriadenie Špeciálneho súdu ako takého nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo podľa mňa ešte viac umocňuje záver, že v trestnej veci konal a rozhodoval nepríslušný súd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod. sp. zn. 1TdoV 2/2010 zo dňa 09. 06. 2011 zamietnutím dovolania sťažovateľa porušil právo M. J... uvedené v čl. 13, v nadväznosti na čl. 5 ods. 2, ods. 4 písm. c) a d) a čl. 6 ods.1, ods. 3 písm. a) a d) Dohovoru... v nadväznosti na čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 1, čl. 152 ods. 4... Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1TdoV 2/2010 zo dňa 09. 06. 2011 a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.

M.   J.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR povinný vyplatiť jeho zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu označených základných práv a článkov   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   došlo „zamietnutím   dovolania   sťažovateľa“, a navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   zrušil „rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 1TdoV 2/2010 zo dňa 09. 06. 2011“. K sťažnosti priložil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 2/2010 z 9. júna 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa. V odôvodnení   svojej   sťažnosti   viackrát   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 2/2010 z 9. júna 2011. Z týchto dôvodov považuje ústavný súd označenie   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   petite   sťažnosti   ako „rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1TdoV 2/2010 zo dňa 09. 06. 2011“ za zrejmú nesprávnosť s tým, že správne označenie namietaného rozhodnutia v tomto petite má znieť „uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 TdoV 2/2010 zo dňa 09. 06. 2011“.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 2 a ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 2/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Najvyšší súd namietaným uznesením z 9. júna 2011 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku   dovolanie   sťažovateľa.   V   odôvodnení   uznesenia   sa   v   prvom   rade vysporiadal   s   dovolacou   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   vo   veci   mal   rozhodnúť nepríslušný súd, pričom uviedol:

„V prvom rade treba uviesť, že neobstojí dovolací dôvod uvádzaný obvineným, že vo veci   rozhodol   nepríslušný   súd,   lebo   samotné   zriadenie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, o čom rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky   nálezom   č.   290   z   20.   mája   2009.   Konštatovanie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   ktoré   ustanovenia   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   sú v rozpore s dotknutými článkami Ústavy Slovenskej republiky, nie je samo osebe podkladom pre dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por., že vo veci rozhodol nepríslušný súd. Otázku vecnej a miestnej príslušnosti je nutné riešiť z hľadiska existujúcich, platných a účinných ustanovení zákona v čase rozhodovania a nie v intenciách neskoršej právnej úpravy, resp. právneho stavu vzniknutého v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z   tohto   pohľadu   nemožno   sa   stotožniť   ani   s   argumentáciou   obvineného,   že   keď Ústavný súd Slovenskej republiky na jednej strane síce vylúčil, že by právoplatné rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry boli na základe jeho nálezu dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku, dovolanie však je možné podať, lebo na druhej strane Ústavný súd ani nevylúčil ani nespochybnil podanie dovolania pre tento dôvod, teda pre samotný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky o neústavnosti ustanovení zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 178/08 z 20. mája 2009, na základe ktorého dňom jeho uverejnenia v Zbierku zákonov Slovenskej republiky stratili účinnosť ustanovenia právnych predpisov, ktorých nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky vyslovil   Ústavný   súd   SR   v   bode   1   uvedeného   nálezu   má   vo   vzťahu   k   preskúmavaným právnym   predpisom   účinky   ex   nunc,   teda   od   momentu   nadobudnutia   jeho   účinnosti do budúcnosti.

Právne dôsledky rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom upravuje § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa článku 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Uvedené ustanovenie možno aplikovať iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný   rozsudok   v   trestnom   konaní   vydaný   na   základe   bezprostrednej   aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa článku 125 ods. 3 Ústavy. Musí ísť o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia. O takú situáciu v danom prípade nešlo. Rozhodnutia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu boli vydané oveľa skôr, než sa vôbec začalo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o   súlade   niektorých   ustanovení   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu s Ústavou   Slovenskej   republiky.   Otázka   príslušnosti   súdu,   teda   ktorý   z   viacerých existujúcich   súdov   je   vecne   a   miestne   príslušný,   resp.   do   ktorého   pôsobnosti   patrilo rozhodnúť   v   predmetnej   veci   bola   vyriešená   v   rámci   sporu   o   príslušnosť   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   základe   platných   a   účinných   ustanovení Trestného poriadku a ich aplikáciou nemohlo dôjsť k priamemu hmotnoprávnemu dopadu na porušenie základného práva obvineného na spravodlivý proces.

Ústavný súd   v Náleze č.   290/2009 Z.   z.   v jeho   bode 3.   priamo   vylúčil   možnosť aplikácie   §   41b   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   na   právoplatné,   ale   nevykonané   rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu. Tým dal Ústavný súd SR jasne najavo, že pokiaľ v konaní pred Špeciálnym súdom SR sa postupovalo podľa dovtedy (teda do účinnosti uvedeného Nálezu) platných a účinných právnych predpisov, nemôže byť iba samotná skutočnosť nadobudnutia účinnosti tohto nálezu dôvodom na spochybňovanie celého konania a predpisov, podľa ktorých   sa   dovtedy   rozhodovalo.   Musela   by   byť   zistená   existencia   priamej   príčinnej súvislosti medzi aplikáciou neústavnej procesnej normy a zásahom do základných práv obvineného.

Vzhľadom na nevyhnutnosť uplatňovania právnej zásady, že pokiaľ niektorá právna norma   nižšej   právnej   sily   nebola   vyhlásená   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   za rozpornú   s   Ústavou,   teda   protiústavnú,   treba   vychádzať   z   prezumpcie   ústavnosti   takej normy. V danom prípade Špeciálny súd neaplikoval žiadnu normu, ktorá by bola vyhlásená ako   protiústavná.   Vo   veci   konal   a   rozhodoval   Špeciálny   súd   podľa   rovnakých hmotnoprávnych   a   procesných   predpisov   ako   ostatné   súdy   v   trestných   veciach.   Preto argumentácia   obvineného,   že   vo   veci   rozhodoval   Špeciálny   súd   nespĺňa   kritérium dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   o   rozhodovaní   vo   veci nepríslušným súdom.

Vonkoncom nie je opodstatnená ani argumentácia obvineného, s poukazom na § 222 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, že po podaní obžaloby na Krajský súd v Prešove   mal   najprv   tento   súd   vykonať   hlavné   pojednávanie   a   až   potom,   na   základe výsledkov   dokazovania,   pokiaľ   by   zistil,   že   na   prejednanie   veci   nie   je   príslušný,   mal možnosť postupovať podľa ustanovenia § 222 ods. 1 uvedeného Trestného poriadku. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že procesný postup vo veci, pokiaľ bola táto Krajským súdom v Prešove, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodoval   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu o postúpení veci, postúpená na prejednanie Špeciálnemu súdu, úplne zodpovedala zneniu v tom čase účinného Trestného poriadku a konštantnej judikatúre. Najvyšší súd Slovenskej republiky,   ako odvolací súd,   vo   svojom,   teraz   dovolaním   napadnutom uznesení,   sp.   zn. 1 Toš 45/2006,   sa   správne   vyrovnal   aj   s   tou   odvolacou   námietkou   obvineného   M.   J.   a primerane vysvetlil, prečo v tej súvislosti došlo iba k zamietnutiu sťažnosti obvineného Ing. J. M., ktorý namietal postúpenie veci krajským súdom Špeciálnemu súdu a prečo o sťažnosti prokurátora, ktorý tiež namietal ako bod I. výroku uznesenia krajského súdu o postúpení veci, tak aj bod II. toho istého uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o väzbách obvinených, bolo rozhodnuté zmenou výroku o väzbe, ako o opodstatnenej sťažnosti, ale tým zároveň bolo rozhodnuté o celej sťažnosti. Preto sa nemožno stotožniť s tvrdením obvineného, že Špeciálny súd si svojvoľne, nezákonne osvojil právomoc konať v predmetnej veci. Dňom rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky   o   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove o postúpení veci Špeciálnemu súdu sa tento výrok stal právoplatným a vykonateľným a Špeciálny súd musel vo veci konať. To zároveň ale neznamenalo, že by nemohol dospieť po úplnom vykonaní dokazovania a po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo i súhrnne spôsobom predpokladaným v ustanovení § 2 ods. 6 Tr.   por.   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   k   inému   záveru   o   právnej   kvalifikácii skutku, než ako naznačil Krajský súd v Prešove, ktorú možnosť nevylúčil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o sťažnostiach proti rozhodnutiu o postúpení veci. K danej otázke je treba uviesť na správnu mieru, že v zmysle ustanovení § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. a § 222 ods. 1 Tr. por. účinného v čase, keď sa o príslušnosti súdov rozhodovalo, platil opačný princíp než aký teraz predostiera obvinený vo svojom dovolaní. Obvinený má pravdu v tom,   že na postúpenie veci   podľa § 222 ods.   1 Tr.   por. účinného do 31. decembra 2005, teraz ide o ustanovenie § 280 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, nestačí iba záver o možnosti iného právneho posúdenia skutku ako trestného činu, na ktorého prejednanie nie je príslušný. Na hlavnom pojednávaní musí byť s istotou urobený jasný a jednoznačný záver, že skutok je iným trestným činom, než ako ho posudzovala obžaloba   a to takým,   na ktorého prejednanie je príslušný iný súd a v takom prípade nielen môže ale musí dôjsť k postúpeniu veci. V predmetnej veci však Krajský súd v Prešove nerozhodoval na hlavnom pojednávaní. Rozhodoval pri predbežnom prejednaní obžaloby, kde bol viazaný len vlastným zistením o svojej vecnej nepríslušnosti, na   podklade   skutkov   uvedených   v   obžalobe   a   dovtedy   nazhromaždených   a   v   spise zadokumentovaných dôkazov.

Pri rozhodovaní súdu o postúpení veci v štádiu predbežného prerokovania obžaloby z dôvodu iného právneho posúdenia žalovaného skutku ako ho posudzovala obžaloba, nie je však   možné   nezvratne   uzatvárať   skutkové   zistenia   a   tieto   nezvratne   subsumovať   pod niektorú skutkovú podstatu osobitnej časti Trestného zákona, pretože také závery je možné robiť len po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní za aktívnej účasti procesných strán,   pri   dodržiavaní   základných   zásad   trestného   konania,   najmä   zásady   priamosti, ústnosti a bezprostrednosti. To ale neznamená, že pri predbežnom prejednaní obžaloby, si nemá   súd   urobiť   vlastný   úsudok   o   tom,   aká   právna   kvalifikácia   skutku   na   podklade obžaloby a nazhromaždených dôkazov by podľa jeho názoru mala prichádzať do úvahy, pretože právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobe nie je súd viazaný.

Ak skutok by podľa názoru súdu po preskúmaní   obžaloby,   resp.   jej   predbežnom prejednaní, mal byť posúdený ako iný trestný čin a to taký, na ktorého prejednanie nie je príslušný, potom je namieste postúpenie veci príslušnému súdu, lebo súd, ktorý dospeje ešte pred nariadením hlavného pojednávania k záveru, že nie je na prejednanie veci príslušný, nemôže vo veci nariaďovať hlavné pojednávanie. Preto sa prednostne musel uplatniť postup podľa § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, resp. po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. sa uplatňujú ustanovenia § 241 ods. 1   písm.   a),   po   preskúmaní   obžaloby,   resp.   §   244   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.,   po predbežnom prejednaní obžaloby. Inak by tieto ustanovenia Trestného poriadku, ako aj ďalšie s nimi súvisiace, boli nadbytočné a prakticky nepoužiteľné. Pritom práve nimi sa má zabrániť tomu, aby vo veci začal konať na hlavnom pojednávaní súd, ktorý nie je vecne alebo miestne príslušný.

Ak   dospeje   súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   k   záveru,   že   dôkazy nazhromaždené   v   prípravnom   konaní   dávajú   podklad   na   možnosť   posúdenia   skutku uvedeného v obžalobnom návrhu ako trestného činu, o ktorom mu neprislúcha konať, ale že na to je príslušný iný súd, potom je namieste postúpenie veci tomuto súdu. Na rozdiel od postúpenia veci podľa § 222 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 pri postupe podľa   §   188   ods.   1.   písm.   a)   uvedeného   Trestného   poriadku   postačoval   záver   súdu o dôvodnej možnosti, teda určitého stupňa pravdepodobnosti, posúdenia žalovaného skutku ako   trestného   činu,   o   ktorom   je   príslušný   konať   iný   súd.   Záver   tohto   súdu,   ktorý   vec postupoval   inému   súdu,   však   nemohol   byť   definitívne   nemenný.   Súd,   ktorému   bola   vec postúpená ako príslušnému, totiž tiež nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobe, ale ani v rozhodnutí toho súdu, ktorý mu vec postúpil, čo záleží od výsledkov ním   vykonaného   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   a   vyhodnotenia   dôkazov   týmto súdom.   Preto   pokiaľ   sa   v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky,   sp.   zn. 4 To 101/2004, na základe ktorého bola v konečnom dôsledku vec postúpená Špeciálnemu súdu, konštatovalo, že na podklade nazhromaždených dôkazov nie je vylúčená možnosť posúdenia skutkov v obžalobe aj ako trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania žalovaných skutkov   a   konania   obvinených   ako   členov   zločineckej   skupiny,   bolo   to   v   súlade s ustanovením § 188 ods. 1 písm. a) vtedy účinného Trestného poriadku a vyššie uvedenými zásadami i judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa postúpenia veci príslušnému súdu. Dovolací súd preto nezisťuje dôvod dovolania obvineného M. J. podľa § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

Pokiaľ   ide   o   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku, najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., o ktorý opiera svoje dovolanie obvinený M. J. treba uviesť,   že takýto dovolací dôvod je daný len vtedy,   ak zásadným spôsobom došlo k porušeniu práva na obhajobu, pričom pod pojmom zásadné porušenie práva na obhajobu treba rozumieť nie spôsob obhajoby ale zásadné porušenie ustanovení zákona o povinnej obhajobe, teda tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré ukladajú   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   a   súdu   zabezpečiť   ustanovenie   obhajcu obvinenému v prípadoch povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám obvinený alebo ak mu ho nezvolí iná v prospech neho na to oprávnená osoba. Ak by došlo k takej situácii, že obvinený nemal po určitú dobu v trestnom konaní obhajcu, v ktorom ho musel mať, lebo si sám alebo iná oprávnená osoba mu nezvolili obhajcu a nebol mu súdom ani ustanovený a napriek   tomu   by   sa   vykonávali   dôkazy   alebo   iné   úkony   trestného   konania   smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci, potom by išlo o zásadné porušenie práva na obhajobu.

U   obvineného   M.   J.   taká   situácia   nenastala.   Obvinený   M.   J.   nenamietal   tú skutočnosť, že obhajcu nemal, alebo že by jeho obhajca sa nemohol zúčastniť vykonávaných úkonov trestného konania, ale v podstate namietal spôsob obhajoby, že spoločný obhajca, ktorého mal zvoleného on i obvinený J. L. a to JUDr. M. M., hoci došlo medzi obvinenými ku kolízii záujmov, nesplnil si svoju povinnosť v zmysle § 21 písm. a) zák. č. 586/2003 Z. z. a neodmietol jeho obhajobu pre kolíziu záujmov týchto dvoch obvinených.

K zásadnému porušeniu práva na obhajobu   obvineného M.   J.   nedošlo.   Podstata dokazovania sa vykonávala pred súdom na hlavnom pojednávaní, kde v plnej miere boli zabezpečené   obhajovacie   práva   obvineného.   Ale   ani   v   prípravnom   konaní   k takému zásadnému porušeniu obhajovacích práv obvineného nedošlo.

Zodpovedá síce obsahu spisového materiálu skutočnosť, že po určitú relatívne krátku dobu   počas vyšetrovania   v prípravnom   konaní mali obvinení   J.   L.   a M.   J.   toho   istého obhajcu JUDr. M. M. Došlo k tomu tak, že najprv sa voči týmto obvineným a ďalším viedlo samostatné trestné stíhanie len pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a v tomto konaní si obaja obvinení ako M. J. tak aj J. L. zvolili toho istého obhajcu JUDr. M. M., obvinený M. J. 2. októbra 2003 všeobecnou plnou mocou vo všetkých právnych veciach a konkrétne   vo   veci   vedenej   pre   uvedený   trestný   čin   sprenevery   vedenej   na   oddelení vyšetrovania sekcie justičnej polície PZ v B. pod sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, po vznesení obvinenia aj M. J. uznesením dňa 9. decembra 2002, splnomocnením zo dňa 12. decembra 2002 pre JUDr. M. M. si zvolil tohto obhajcu a obvinený J. L. 12. decembra 2002 tiež splnomocnil na svoju obhajobu v tejto veci obhajcu JUDr. M. M.

Keď došlo neskôr postupne k vznášaniu obvinení pre ďalšie skutky kvalifikované ako trestné činy vraždy,   obvinený M.   J. najprv sa vyjadroval, že si chce zvoliť toho istého obhajcu JUDr. M. M., ale nezvolil si ho až neskôr uviedol, že chce aby mu bol obhajca ustanovený,   ale   nie   iný   pre   kolíziu   záujmov,   ale   preto,   že   nemá   dostatok   finančných prostriedkov   na   svoju   obhajobu.   Tak   mu   bol   ustanovený   i   v   ďalších   veciach   vedených samostatne obhajca JUDr. M. M. Podobne postupoval aj obvinený J. L. vo veci samostatne vedenej pre trestný čin vraždy týkajúcej sa poškodeného A. B. Treba poznamenať, že v čase keď došlo najprv k zvoleniu a potom k ustanovovaniu obhajcu JUDr. M. M. pre obvineného M. J. nebola ešte známa táto kolízna situácia, ako ju popisoval v dovolaní obvinený M. J. Zo   spisového   materiálu   navyše   vyplýva,   že   k   nej   došlo   neskôr   než   uvádzal   obvinený. Spočívala v tom, že po spojení veci na spoločné konanie pri výsluchu dňa 27. mája 2003 ako obvinený pre iné skutky nie pre vraždu poškodeného Š. H., z ktorej on obvinený nebol, vypovedal   obvinený   J.   L.   o   skutočnostiach   týkajúcich   sa   vraždy   tohto   poškodeného,   o ktorých sa dozvedel od iných osôb, aj obvinených, a nepriamo usvedčoval obvineného M. J. K spojeniu všetkých vecí na spoločné konanie došlo uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v B. uznesením z 24. apríla 2003, sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002.

Na základe listu obvineného M. J. zo dňa 24. júla 2003 a aj listu obhajcu JUDr. M. M., ktorým sám požiadal o oslobodenie spod obhajoby obvineného M. J., došlo opatrením sudkyne Okresného súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2003, sp. zn. 2 TP 831/2003, podľa § 40 Tr.   por.   k   oslobodeniu   ustanoveného   obhajcu   JUDr.   M.   M.   od   povinnosti   obhajovať obvineného   M.   J.   Keďže   si   obvinený   iného   obhajcu   v   tom   čase   nezvolil,   na   žiadosť vyšetrovateľa zo dňa 12. augusta 2003 bol opatrením sudkyne Okresného súdu v Trenčíne z 15. augusta 2003, sp. zn. 3 Tp 900/2003, ustanovený obvinenému M. J. obhajca JUDr. M. A. Následne si však obvinený M. J. už sám zvolil obhajkyňu JUDr. V. F. splnomocnením zo dňa   4.   septembra   2003,   ktorá   ho   obhajovala   podstatnú   časť   prípravného   konania   a   v počiatočných fázach konania pred súdom, a to až do dňa 22. júla 2005 kedy oznámila Špeciálnemu súdu v Pezinku, že ukončila obhajobu obvineného M. J.

V nadväznosti na to, keďže si v konaní pred súdom obvinený M. J. obhajcu nezvolil, bola   mu   opatrením   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   z   3.   augusta   2005   ustanovená   najprv obhajkyňa JUDr. M. J., ktorá však pre zistenie kolízie záujmov tohto obvineného s ďalším obvineným   F.   B.,   ktorého   tiež   obhajovala,   bola   oslobodená   z   povinnosti   obhajovania obvineného   M.   J.   a   opatrením   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   zo   16.   augusta   2005   bol obvinenému M. J. ustanovený obhajca JUDr. P. V. a ďalším opatrením z tohto dňa podľa § 40a   ods.   1   Tr.   por.   náhradný   obhajca   JUDr.   M.   C.   Obhajca   JUDr.   P.   V.   obhajoval obvineného   M.   J.   počas   celého   konania   pred   Špeciálnym   súdom   i   pred   odvolacím Najvyšším súdom slovenskej republiky.

Čo je v danej súvislosti podstatné pre posúdenie, či došlo v predmetnom trestnom konaní k závažnému porušeniu práva obvineného na obhajobu, je to, že v tom čase, po spojení veci v prípravnom konaní na spoločné konanie, až do výmeny obhajcu obvineného M. J., o ktorú sám žiadal 24. júla 2003, neboli vykonávané podstatné dôkazy smerujúce k meritórnemu   ukončeniu   veci   v   prípravnom   konaní,   pretože   podstatná   časť   tohto dokazovania po spojení veci na spoločné konanie sa uskutočnila v podstate až v čase od septembra 2003, keď už obhajca JUDr. M. M. neobhajoval obvineného M. J. a či už jeho nový obhajca   JUDr.   M.   A.   alebo   JUDr.   V.   F.   mali možnosť   zúčastniť   sa   vykonávania jednotlivých   úkonov   prípravného   konania   a   najmä   obhajkyňa   JUDr.   V.   F.   aktívne vykonávala obhajobu tohto obvineného až po začatie konania pred Špeciálnym súdom. V ďalšom   konaní,   pokiaľ   išlo   o   vykonávanie   obhajovacích   práv   obvineného   M.   J. prostredníctvom obhajcu JUDr. P. V., nedošlo podľa zistenia dovolacieho súdu k žiadnemu porušeniu práv na obhajobu.

Za   vyššie   uvedených   okolností   nemožno   považovať   za   porušenie   tohto   práva   na obhajobu   ani   to   čo   uvádza   obvinený,   že   nebolo   vyhovené   jeho   návrhu   na   doplnenie dokazovania   výsluchom   svedkov,   menovaných   vyšetrovateľov,   k   otázke   jeho   žiadosti o výmenu obhajcu, keď už zo spisového materiálu bolo zrejmé, že k tomu došlo.

Tým, že došlo na hlavnom pojednávaní Špeciálneho súdu dňa 12. decembra 2005 uznesením podľa § 23 ods. 1 Tr. por. k vylúčeniu veci pre skutok v bode 1) obžaloby pre trestný čin sprenevery týkajúci sa aj obvineného M. J. a v bode 5) obžaloby týkajúci sa len obvinených Mgr. P. G. a JUDr. M. H. pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, nedošlo k porušeniu práva obvineného M. J. na obhajobu. Vylúčenie veci zo spoločného konania podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 bolo možné za účelom urýchlenia konania pre ešte závažnejšie trestné činy, ktorými   boli   viacnásobné   trestné   činy   vraždy,   pričom   neobstojí   dovolacia   námietka obvineného, že by tak bolo zabránené zisťovaniu a dokazovaniu motívu pre ktorý k vraždám došlo a už vonkoncom sa v tomto smere neobmedzovala obhajoba obvineného M. J. Zo spisového materiálu, z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom a napokon   i   z   jeho   rozhodnutia   a   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, nielen z odôvodnenia, ale i zo znenia samotných skutkových viet v jednotlivých bodoch je zrejmá dôkazmi ustálená motivácia konania tohto   obvineného v spojení s ďalšími.

V tejto spojitosti však treba podotknúť, že zisťovanie a ustálenie motivácie konania obvineného zakladajúceho trestný čin je otázkou skutkovou a pre otázky skutkové nemožno sa dovolávať proti právoplatnému rozhodnutiu, a to ani okľukou cez tvrdenie o porušení obhajovacích práv v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., lebo to nedovoľuje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Preto ani námietku obvineného, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, že zastavením trestného stíhania podľa § 172 ods. 2 písm. a) Tr. por., pokiaľ išlo o skutok v bode 1) obžaloby, nemal možnosť dostatočne sa brániť proti takto zistenému motívu nemožno považovať za relevantnú z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Navyše išlo už o konanie a rozhodnutie v inej trestnej veci, ktoré nemôže dovolací súd preskúmavať na základe dovolania podaného proti teraz napadnutému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené obvineným uplatňované dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) a c) Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného M. J. odmietol.“

Základom sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s právnym názorom, ktorý najvyšší súd vyslovil v namietanom uznesení z 9. júna 2011, pričom v zásade namieta, že dôvody, ktoré uviedol v dovolaní, boli relevantné dovolacie dôvody, preto najvyšší súd rozhodol nesprávne, ak dovolanie odmietol.

Ústavný súd uvádza, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   na   základe   výkladu a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za   predpokladu,   že   ich   právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie   ako   jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.   Už   samotný   inštitút   dovolania   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby   bolo   zabezpečených   viac   opravných   prostriedkov.   Požadovaný   jeden   opravný prostriedok   predstavuje   v   trestnom   súdnom   procese   v   Slovenskej   republike   inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori a minus) zriadenú len na korekcie   zákonodarcom   ustanovených   chýb   pri   realizovaní   trestnej   represie   (podobne I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení, že vo veci rozhodol nepríslušný súd, čo je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj na tvrdení o   porušení   jeho   práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku.   Sťažovateľ dovolanie   odôvodnil   tým,   že   vo veci   konal a rozhodol nepríslušný súd – teda špeciálny súd. Rovnako tak namietal, že jeho právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom vzhľadom na to, že jeho obhajca JUDr. M. obhajoval aj spoluobvineného napriek tomu, že ich záujmy si odporovali.

Podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd a podľa písm. c) ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 9. júna 2011 dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvej časti odôvodnenia sa najvyšší súd zaoberal účinkami nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 na rozhodnutia špeciálneho súdu v jednotlivých trestných   veciach.   Poukázal   na   to,   že   predmetný   nález   ústavného   súdu   má   vo   vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom   účinky   ex   nunc a   nepredstavuje   dovolací   dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Uviedol tiež, že právoplatné rozsudky špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) nie sú výlučne na podklade tohto nálezu dotknuté možnosťou obnovy konania podľa Trestného poriadku. Ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde je potrebné aplikovať tak, že dôvod na obnovu konania vzniká, ak právoplatný   a   nevykonaný   rozsudok   v   trestnom   konaní   bol   vydaný   na   základe bezprostrednej   aplikácie právneho predpisu,   ktorý   stratil   účinnosť podľa   čl.   125 ods.   3 ústavy a ktorý tvoril priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia. V prerokúvanej veci   nešlo   o   taký   prípad z   dôvodu,   že   zákon   č.   458/2003 Z.   z. v zásade   riešil   otázku príslušnosti   konkrétneho   súdu,   ktorá   bola   vyriešená   v   rámci   sporu   o   príslušnosť rozhodnutím najvyššieho súdu. Navyše, rozhodnutia špeciálneho súdu a odvolacieho súdu boli vydané oveľa skôr, ako začalo konanie o súlade. Poukázal na to, že špeciálny súd v predmetnej   veci   neaplikoval   právnu   normu,   o   ktorej   by   bolo   rozhodnuté,   že   je protiústavná,   s   tým,   že   vo   veci   konal   a   rozhodoval   podľa   rovnakých   hmotnoprávnych a procesných právnych noriem ako ostatné súdy v trestných veciach.

Najvyšší súd následne konštatoval, že postúpenie veci krajským súdom bolo v súlade s § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nebolo nevyhnutné postupovať podľa § 222 ods. 1 Trestného poriadku. Tým, že konajúci súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe, môže si urobiť úsudok o právnej kvalifikácii skutku aj pri predbežnom prerokovaní obžaloby, a to len na základe dovtedy získaných a predložených podkladov, s tým,   že   tento   záver   nemusí   byť   jednoznačný,   stačí   aj   len   možnosť   odlišnej   právnej kvalifikácie. V prípade postupu podľa § 222 Trestného poriadku by tento záver musel byť jednoznačný. Ak konajúci súd je už pri predbežnom prerokovaní obžaloby toho názoru, že skutok by mal byť posúdený ako iný trestný čin, na ktorého prerokovanie nie je príslušný, je účelné postúpiť predmetnú vec hneď bez nariadenia a vykonania hlavného pojednávania, pričom tento postup umožňuje aplikácia § 188 ods. 1 Trestného poriadku. Súd, ktorému bola vec postúpená, však nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku súdom, ktorý vec postúpil,   a   tiež   ani   právnou   kvalifikáciou   v   obžalobe,   pretože   tento   si   na   podklade vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov môže a musí urobiť vlastný právny názor. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená dovolacia námietka sťažovateľa, že vo veci rozhodol nepríslušný súd, preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vysvetlil najvyšší súd podmienky jeho aplikovateľnosti, pričom uviedol, že pri tomto dovolacom dôvode nejde o spôsob obhajoby, ale o to, či orgány činné v trestnom konaní zabezpečili   ustanovenie   obhajcu   obvinenému,   ktorý   ho   musel   mať a   sám   alebo prostredníctvom iných osôb si nezvolil obhajcu, a či vykonávali dôkazy alebo iné procesné úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia v čase, keď obvinený nemal obhajcu. Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ nenamietal to, že by obhajcu nemal alebo že by sa jeho   obhajca   nemohol   zúčastniť   vykonávaných   úkonov   trestného   konania,   ale   namietal spôsob obhajoby, teda to, že jeho obhajca si nesplnil povinnosť podľa § 21 písm. a) zákona č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a neodmietol jeho obhajobu pre kolíziu záujmov s obvineným J. L. Najvyšší súd na základe spisového materiálu podrobne opísal priebeh a dôvody toho, že JUDr. M. obhajoval oboch obvinených spočiatku v samostatných trestných konaniach, ktoré boli neskôr spojené. Uviedol, že táto kolízia trvala relatívne krátku dobu s tým, že počas podstatnej časti prípravného konania a následne trestného konania súdneho bol sťažovateľ riadne obhajovaný obhajcom, ktorý mu bol ustanovený alebo ktorého si zvolil. Poukázal tiež na to, že v rozhodnom čase sa v prípravnom konaní nevykonávali podstatné dôkazy smerujúce   k   meritórnemu   ukončeniu   veci   s   tým,   že   podstatná   časť   dokazovania   sa uskutočnila v podstate až od septembra 2003, keď sťažovateľa obhajovali postupne JUDr. A., JUDr. F. a JUDr. V. Najvyšší súd nepovažoval za porušenie práva na obhajobu ani to, že nebolo   vyhovené   návrhu   sťažovateľa   na   vypočutie   vyšetrovateľov   k   predmetnej   veci, pretože   tieto   skutočnosti   bolo   možné   zistiť   priamo   zo spisového   materiálu   bez   potreby svedeckých výpovedí.

Vylúčenie veci pre skutok v bode 1 obžaloby pre trestný čin sprenevery, ktorý sa týkal aj sťažovateľa, a pre skutok v bode 5 podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku podľa najvyššieho   súdu   nijako   nemohlo   obmedziť   obhajobu   sťažovateľa   a   zisťovanie   motívu vrážd, preto ani v tomto smere nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to aj z dôvodu, že nepriamo sa tak otvára riešenie skutkových otázok, ktoré nemôžu byť predmetom konania o dovolaní.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa.   Na   základe   náležitého   odôvodnenia   najvyšší   súd   vylúčil   danosť   naplnenia dovolacích   dôvodov   podľa   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych   názorov,   ktorými   je   podľa   dovolateľa   opodstatnená   existencia   niektorého zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.

Konštatovanie   o   nesplnení   uvedených   dovolacích   dôvodov   bolo   založené   na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   dostatočný základ   na   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.   1   ústavy,   sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   tohto   základného   práva   došlo   konaním a rozhodovaním špeciálneho súdu v namietanom konaní s tým, že najvyšší súd ako odvolací súd, prípadne ako dovolací súd toto pochybenie nenapravil. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z   9.   júna   2011,   v   ktorom   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal s procesným   postupom   krajského   súdu   a   špeciálneho   súdu   a   tiež   s   účinkami   nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, na základe čoho dospel k záveru, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza ďalšie dôvody (napr. týkajúce sa spôsobu pridelenia veci konkrétnemu senátu špeciálneho súdu a pod.), ktoré by bolo možné hodnotiť ako relevantné vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a ktoré by opodstatňovali čo i len predpoklad porušenia tohto základného práva.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, prípadne práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) a d) dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   čl.   14   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu v namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   9.   júna   2011,   ústavný   súd   konštatuje,   že neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   uvedeného   článku   ústavy a postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania   je   rozhodovanie   o namietanom   porušení   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy len v   spojení   s porušením   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Pretože   v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o namietanom porušení niektorého základného   práva   alebo   slobody,   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   by nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Na   základe   týchto   skutočností,   ako   aj   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu v namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   9.   júna   2011   a   namietaným   porušením   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, porušením čl. 12 ods. 1, čl. 14 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušením práv podľa čl. 5 ods. 2 a ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a) a d) a čl. 13 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013