znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., T., a Ing. V. H., N., oboch zastúpených B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/310/2009-267 z 9. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. a Ing. V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2010 doručená   sťažnosť P.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1. rade“) a Ing. V.   H. (ďalej   len „sťažovateľ   v 2. rade“;   spolu len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/310/2009-267 z 9. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z napadnutého rozsudku, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co/310/2009-267 z 9.   marca   2010,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Trenčín (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k.   19 C/186/2005-238   z 13.   septembra   2009. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie v spore medzi príbuznými, podielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom   území   T., zapísaných na LV č... ako parc. č. 468/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 213 m2, parc. č. 468/2   zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   564   m2,   parc. č. 468/3   zastavané plochy a nádvoria o výmere 26 m2, parc. č. 468/4 zastavané plochy a nádvoria o výmere 31 m2 a rodinný dom súpisné číslo 364 postavený na parc. č. 468/1 (ďalej len „rodinný dom“;   a všetky   nehnuteľnosti   ďalej   len   „nehnuteľnosti“).   Spoluvlastnícky   podiel sťažovateľa   v 1. rade   je   o   veľkosti   7/12   k   celku   a   sťažovateľa v 2. rade o   veľkosti 1/12 k celku.

Ďalšími   podielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností   sú   aj   M.   Š.   (v podiele   1/12 k celku) a P. Š. spoločne s M. Š. (v podiele 3/12 k celku, ktorý je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov). Obaja po dohode s rodičmi M. Š., právnymi predchodcami tak M. Š. a P. Š., ako aj sťažovateľov, užívali nehnuteľnosti vrátane časti rodinného domu bezodplatne. Sťažovatelia v rodinnom dome nebývajú a ani ho iným spôsobom neužívajú.

Sťažovatelia ako majoritní spoluvlastníci sa rozhodli zmeniť dovtedajší bezodplatný spôsob užívania rodinného domu na odplatný. Na zasadnutí spoluvlastníkov nehnuteľností

10. novembra 2004 (ďalej len „prvé zasadnutie spoluvlastníkov“) za účasti sťažovateľov a M.   Š.   bolo   väčšinou   počítanou   podľa   veľkosti   podielov   rozhodnuté   o zriadení   fondu spoluvlastníkov   a o   povinnosti   P.   Š.   a   M.   Š.   ako   v rodinnom   dome   bývajúcich spoluvlastníkov platiť peňažný príspevok do fondu spoluvlastníkov v sume 3 500 Sk ročne za 1 m2 užívanej obytnej plochy a 2 000 Sk ročne za 1 m2 užívanej úžitkovej plochy, a to od 15. októbra 2004.

Sťažovatelia ako žalobcovia podali 6. júna 2005 okresnému súdu žalobu proti M. Š. ako žalovanej v 1. rade a P. Š. ako žalovanému v 2. rade (ďalej len „žalovaní“), ktorou sa domáhali zaplatenia sumy 431 000 Sk s príslušenstvom.

V   priebehu   súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   sa   29.   novembra   2005 uskutočnilo ďalšie zasadnutie spoluvlastníkov nehnuteľností (ďalej len „druhé zasadnutie spoluvlastníkov“). Na druhom zasadnutí spoluvlastníkov bolo väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov rozhodnuté o zrušení fondu spoluvlastníkov a o povinnosti M. Š. a P. Š. ako spoluvlastníkov užívajúcich rodinný dom platiť odplatu za užívanie v rozsahu väčšom ako predstavujú ich spoluvlastnícke podiely, a to 3 500 Sk ročne za 1 m2 užívanej obytnej plochy   a 2 000 Sk   ročne   za   1   m2 užívanej   úžitkovej   plochy.   Na   druhom   zasadnutí spoluvlastníkov bolo zároveň rozhodnuté, že túto odplatu sú povinní zaplatiť aj spätne za obdobie od 15. októbra 2004 do konca roka 2005, čo predstavuje celkovú sumu 430 625 Sk.

Sťažovatelia   podali   30.   novembra   2005   návrh   na   pripustenie   zmeny   žaloby v dôsledku   rozhodnutia   prijatého   na   druhom   zasadnutí   spoluvlastníkov.   Sťažovatelia požadovali   od   žalovaných   zaplatenie   sumy   430 625 Sk   s príslušenstvom,   čo   malo predstavovať platby za užívanie rodinného domu za obdobie od 15. októbra 2004 do konca roka 2005. Okresný súd uznesením č. k. 19 C/186/2005-43 z 22. februára 2006 navrhnutú zmenu žaloby pripustil.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   19 C/186/2005-238   z   13.   septembra   2009   žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich nahradiť trovy konania žalovaným. Podľa okresného súdu majú všetci účastníci konania v zmysle § 123 a § 137 Občianskeho zákonníka   právo   užívať   spoločné   nehnuteľnosti   v   miere,   ktorá   zodpovedá   ich spoluvlastníckym podielom, pri užívaní nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu sa   aplikujú   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   bezdôvodnom   obohatení.   Podľa okresného   súdu   rozhodli   podieloví   spoluvlastníci   nehnuteľností   (žalovaní   a ich   rodičia) v minulosti,   teda   ešte   predtým,   ako   sa   sťažovatelia   stali   spoluvlastníkmi   nehnuteľností, o tom, že ich budú užívať bezodplatne. Takto dohodnutý spôsob užívania zakladal právny titul   na bezodplatné   užívanie   rodinného   domu   M.   Š.   a   P.   Š.   aj nad   rámec   ich spoluvlastníckeho podielu. Podľa okresného súdu mohla povinnosť platiť za užívanie väčšej časti   rodinného   domu,   ako   je   ich   spoluvlastnícky   podiel,   vzniknúť   až odo dňa,   keď   sa dozvedeli   o   rozhodnutí   sťažovateľov   (majoritných   spoluvlastníkov)   prijatom   na   druhom zasadnutí   spoluvlastníkov.   Vzhľadom   na   to,   že   žalovaní   neboli   na druhom   zasadnutí spoluvlastníkov   prítomní   a sťažovatelia   nepreukázali,   že   by   žalovaných   so svojím rozhodnutím oboznámili skôr, okresný súd konštatoval, že žalovaní sa mohli o rozhodnutí dozvedieť až 11. marca 2006, keď im bol doručený návrh na zmenu žalobného petitu spolu s uznesením o pripustení tejto zmeny. Z dôvodu, že sťažovatelia sa žalobou domáhali úhrady platby za obdobie od 15. októbra 2004 do konca roka 2005, teda za obdobie, keď podľa okresného súdu žalovaní nemali povinnosť platiť odplatu za užívanie, prvostupňový súd žalobu   zamietol.   Prvostupňový   súd   navyše   uviedol,   že   žalovaní   užívali   iba   takú   časť rodinného domu, ktorá zodpovedá ich spoluvlastníckemu podielu.

Proti označenému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali najmä to, že bezdôvodné obohatenie je právna kategória nezávislá na ľudskom vedomí, záväzok toho, kto sa bezdôvodne mal obohatiť, vzniká priamo zo zákona, a preto tvrdili, že ich prvostupňový   súd   poškodil,   keď   dospel   k názoru,   že   žalovaní   sa   mohli   bezdôvodne obohacovať až od 11. marca 2006, keď sa dozvedeli o povinnosti platiť nájom. Podľa sťažovateľov   mal   prvostupňový   súd   považovať   doručenie   zápisnice   zo   zasadnutia spoluvlastníkov z 29. novembra 2005 žalovaným za skutočnosť, ktorá je medzi účastníkmi nesporná, poukazujúc na to, že žalovaní túto skutočnosť v konaní nepopreli. Prvostupňový súd   podľa   sťažovateľov   taktiež   neprihliadol   na   skutočnosť,   že   už   na   prvom   zasadnutí spoluvlastníkov sa rozhodlo o povinnosti žalovaných platiť odplatu za užívanie rodinného domu nad rámec ich spoluvlastníckych podielov.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   prvostupňový   rozsudok v celom rozsahu potvrdil. V odôvodnení odvolacieho rozsudku okrem iného uviedol, že „Pre rozhodnutie v danej veci je významné zistenie, kedy nastala podstatná zmena majúca za následok odlišné hospodárenie so spoločnou vecou v tom zmysle, že spoluvlastníci, ktorí užívajú časť presahujúci ich spoluvlastnícky podiel, majú platiť ostatným spoluvlastníkom náhradu.“. Podľa názoru odvolacieho súdu o novom spôsobe užívania rodinného domu bolo   rozhodnuté   až   na   druhom   zasadnutí   spoluvlastníkov,   pričom „Je   nevyhnutné,   aby žalovaní   boli   s   týmto   rozhodnutím   náležite   oboznámení,   čo   však   v prejednávanej   veci preukázané nebolo.“. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne ustálil, že zmena spôsobu užívania nehnuteľnosti sa stala účinnou len od 11. marca 2006, a teda žalovaní do 11. marca 2006 nemohli získať na úkor sťažovateľov bezdôvodné obohatenie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   17 Co/310/2009-267 z 9.   marca   2010   podali sťažovatelia sťažnosť, ktorou sa domáhajú vyslovenia, že ním došlo k porušeniu ich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 dohovoru, a navrhujú, aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcich porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa čl. 36   ods. 1   listiny sa   každý   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.Sťažnosť smeruje tak proti výroku napadnutého rozsudku vo veci samej, ako aj proti rozhodnutiu o trovách konania.

Sťažnosť proti napadnutému rozsudku vo veci samej odôvodnili sťažovatelia dvomi základnými   námietkami.   Podľa   prvej   krajský   sud   nesprávne   posúdil   doručovanie rozhodnutia väčšinových spoluvlastníkov o povinnosti hradiť platby za užívanie spoločnej veci prijatého na druhom zasadnutí spoluvlastníkov ako skutočnosti spornej, hoci podľa sťažovateľov   o nej   nebol   medzi   účastníkmi   konania   spor.   Podstatou   druhej   námietky sťažovateľov je to, že krajský súd nesprávne posúdil splnenie podmienky informovania žalovaných   (ako   menšinových   podielových   spoluvlastníkov   nehnuteľností)   o rozhodnutí väčšinových   spoluvlastníkov,   pokiaľ   ide   o vznik   povinnosti   platiť   náhradu   za užívanie spoločnej veci.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „Všeobecné   súdy   v   rozpore   s   § 153   ods. 1   Občianskeho súdneho poriadku nerozhodli na základe nespornej skutkovej okolnosti, ale bez uvedenia a odôvodnenia dôvodnej a závažnej pochybnosti o jej existencii alebo pravdivosti a bez vykonania   dokazovania   nespornú   skutkovú   okolnosť   nepovažovali   za   preukázanú a vyhodnotili   ju   v   neprospech   Sťažovateľov.   Nezákonným   postupom   Okresného   súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne sa odoprela Sťažovateľom možnosť splniť dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a následne uniesť dôkazné bremeno.“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že „nepreukazovali doručovanie zápisnice z Druhého zasadnutia   spoluvlastníkov,   lebo   túto   skutočnosť   považovali   za   nespornú.   Sťažovatelia nemali   vedomosť   o   tom,   že   prvostupňový   súd   neveril   žalovaným,   ktorí   túto   okolnosť nepopreli. Ak by prvostupňový súd postupoval v súlade s § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a naznačil svoj predbežný právny názor, Sťažovatelia by mali možnosť predložiť dôkazy   a   uniesť   dôkazné   bremeno.   Prvostupňový   súd   však   v   rozpore   s   § 118   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   vyhlásenia prvostupňového   rozsudku,   postupoval   podľa   procesného   predpisu   platného   a   účinného do prijatia zákona č. 384/2008 Z. z... Prvostupňový a odvolací súd v rozpore s § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nerozhodli na základe nespornej skutkovej okolnosti, ale bez   uvedenia   a   odôvodnenia   dôvodnej   a   závažnej   pochybnosti   o   jej   existencii   alebo pravdivosti   nespornú   skutkovú   okolnosť   nepovažovali   za   preukázanú   a   vyhodnotili   ju v neprospech   Sťažovateľov.   Prvostupňový   súd   v   rozpore   s   § 118   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku neuviedol svoj predbežný právny názor a bez vykonania dokazovania iba konštatoval, že Sťažovatelia v konaní nepreukázali právne významnú skutočnosť. Uvedeným nezákonným   postupom   všeobecné   súdy   odopreli   Sťažovateľom   možnosť   splniť   dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a následne uniesť dôkazné bremeno.“.

Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po vykonaní úkonov   podľa   odseku   1   predseda   senátu   alebo samosudca   podľa   doterajších   výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa   § 153   ods. 1   OSP   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Ústavný súd na rozdiel   od názoru   sťažovateľov konštatuje, že § 118 ods. 2 OSP neukladá   povinnosť   súdu „naznačiť   svoj   predbežný   právny   názor“,   ale   upravuje   iba povinnosti   pri   vedení   pojednávania.   Zo   samotnej   skutočnosti,   že   súd   určitú   okolnosť neuvedie   výslovne   ako   spornú,   nevyplýva,   že   by   táto   okolnosť   bola   považovaná za nespornú. Nie je zjavným cieľom § 118 ods. 2 OSP zmeniť rozloženie bremena tvrdenia či dokazovania medzi účastníkmi konania. Skutočnosť, že ani okresný súd a ani krajský súd neupozornil sťažovateľov na to, aby preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny následok, nemôže znamenať, že by im, slovami sťažovateľov „odopreli... možnosť   splniť   dôkaznú   povinnosť...   a   následne   uniesť   dôkazné   bremeno“. Tvrdené nepoužitie rýdzo   procesného   § 118   ods. 2   OSP v okolnostiach   daného prípadu   nemohlo predstavovať opísaný protiprávny zásah do v sťažnosti označených práv sťažovateľov. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že aj z odvolania sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku   z 5.   októbra   2009,   s ktorým   sa   ústavný   súd   oboznámil   ako   so súčasťou vyžiadaného   spisu,   vyplýva,   že   okolnosť   oznámenia   nebola   žalovanými   považovaná za nespornú (s. 5 odvolania: „... žalovaní... uviedli len, že si na doručenie nespomínajú...“), čím indikovali, že predmetná okolnosť ostala v konaní sporná a sťažovatelia ju mohli a mali preukázať.

Druhá námietka sťažovateľov proti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo veci smerovala voči hmotnoprávnemu významu oznámenia rozhodnutia spoluvlastníkov o zmene hospodárenia so spoločnou vecou prijatého na druhom zasadnutí spoluvlastníkov, pre vznik povinnosti žalovaných zaplatiť náhradu za užívanie väčšej časti rodinného domu, ako zodpovedá im prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom.

Podľa sťažovateľov „Všeobecné súdy v namietanom súdnom konaní nezabezpečili v zákonom   požadovanej   kvalite   procesné   záruky   ochrany   základného   práva   na   súdnu ochranu   a   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   porušili   princíp nestrannosti   a   objektivity   postupu   konajúceho   súdu.“.   Tvrdené   porušenie „princípu nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu“ malo spočívať v tom, že okresný súd aj krajský súd mali vykladať okolnosti v prospech žalovaných tým, že mali nesprávne určiť podmienky   vzniku   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   a nemali   prihliadnuť na tvrdenie,   že   zmena   spôsobu   užívania   spoločnej   veci   na   odplatný   sa   uskutočnila   už na prvom zasadnutí spoluvlastníkov.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „Ak niektorý zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec v miere, ktorá nezodpovedá rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu a iný spoluvlastník, na úkor   ktorého   k   takémuto   užívaniu   dochádza,   s   tým   nesúhlasí,   dochádza   k neoprávnenému   transferu   majetkového   prospechu   zo   sféry   menej   užívajúceho spoluvlastníka do sféry naviac užívajúceho spoluvlastníka. V uvedenom prípade sú splnené zákonné predpoklady na vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože sa jedná o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu..., bezdôvodné obohatenie nie je právna kategória závislá na ľudskom vedomí. Záväzok osoby povinnej z bezdôvodného obohatenia vzniká priamo zo zákona v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka,   a   to   za splnenia   zákonom   predvídaných   predpokladov   podľa   § 451   ods. 2 Občianskeho   zákonníka.   Na   vznik   záväzku   z   bezdôvodného   obohatenia   nie   je   nutná vedomosť povinnej osoby o existencii takého záväzku.“.

Nevyhnutnosť,   aby   boli   s rozhodnutím   väčšinových   spoluvlastníkov   oboznámení aj ostatní spoluvlastníci, odôvodnil krajský súd takto:

„... aj   v   prípade,   keď   veľkosť   spoluvlastníckeho   podielu   zabezpečuje   určitému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti postavenie umožňujúce mu presadiť v každom prípade svoju vôľu proti vôli ostatným spoluvlastníkom, nemôže byť prijímanie rozhodnutia o hospodárení so   spoločnou   vecou   v   zmysle   § 139   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   len   záležitosťou dominantného spoluvlastníka. Na procese rozhodovania musia mať možnosť zúčastniť sa aj všetci   ostatní   spoluvlastníci,   a   to   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   miera   ich   právnej a faktickej možnosti ovplyvniť tento proces, daná výškou i spoluvlastníckeho podielu, je v porovnaní s dominantným spoluvlastníkom zanedbateľná (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR   sp. zn.   3 Cdo/l62/2004).   Ust.   § 139   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   pre   prijímanie rozhodnutia   spoluvlastníkov   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou   nepredpisuje   žiadnu osobitnú   procedúru   ani   uskutočnenie   formálneho   hlasovacieho   aktu   a   pre   rozhodnutie nepredpisuje   žiadnu   obligatórnu   formu   ani   výslovne   nedefinuje   jeho   náležitosti,   avšak predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou niektorého   spoluvlastníka   a   že   sa   na   procese   prijímania   rozhodnutia   zúčastnia   všetci spoluvlastníci.   Spoluvlastník   nemôže   mať   síce   možnosť   bojkotovať   závery   rozhodnutia spoluvlastníkov,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   aj   v   danom   prípade   bola   menšinovým spoluvlastníkom rozhodnutím väčšiny uložená určitá povinnosť, je nevyhnutné, aby boli s týmto   rozhodnutím   náležite   oboznámení,   čo   však   v   prejednávanej   veci   preukázané nebolo.“

Krajský   súd   sa   venoval   aj   otázke,   aký   význam   prináleží   oboznámeniu spoluvlastníkov   s rozhodnutím   majoritných   spoluvlastníkov   o hospodárení   so   spoločnou vecou   pre   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Podľa   krajského   súdu „Občianskoprávna zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosť objektívna, t. j. bez zreteľa na zavinenie, avšak pre ustálenie takejto zodpovednosti a následne uloženia povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať je nevyhnutné splnenie objektívnych predpokladov vzniku   občianskoprávnej   zodpovednosti   za   bezdôvodné   obohatenie,   pričom   tieto   musí v súdnom konaní preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Súd prvého stupňa správne ustálil, že žalovaní do 11. marca 2006 nemohli získať na   úkor   žalobcov   bezdôvodné   obohatenie,   a   preto   bolo   nadbytočné   zaoberať   sa   tou okolnosťou, či v uvedenom období užívali z predmetných nehnuteľností plochu presahujúcu ich spoluvlastnícky podiel a v akom rozsahu.“.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   je   vecou   všeobecných   súdov,   aby   posúdili,   či v konkrétnom prípade môže tvrdený súkromnoprávny nárok sťažovateľov vyplývať z § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z jednej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia alebo z iných právnych noriem. Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   vznik   povinnosti   spoluvlastníkov   plniť   odplatu za užívanie   časti   spoločnej   veci   vo   väčšom   rozsahu,   ako   im   prislúcha   podľa spoluvlastníckeho podielu, viazal krajský súd na moment, keď sa dotknutí spoluvlastníci dozvedeli o rozhodnutí majoritných spoluvlastníkoch o odplatnosti užívania spoločnej veci. Z dokazovania vyplynulo, že pred rozhodnutím o odplatnom užívaní spoločnej veci boli sťažovatelia   oprávnení   spoločnú   vec   užívať   bezodplatne.   Kým   povinnosť   plniť   odplatu za užívanie spoločnej veci žalovaných nezaväzovala, nemohli byť podľa krajského súdu ani zaviazaní   na   plnenie   tejto   odplaty   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia,   pretože   dovtedy spoločnú vec užívali na základe právneho titulu umožňujúceho bezodplatné užívanie.

Takýto   záver   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti.   Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   dostatočne,   presvedčivo   a ústavne konformne odôvodnil. Sťažovateľmi tvrdené nedostatky napadnutého rozsudku krajského súdu neindikujú podľa názoru ústavného súdu možnosť porušenia ich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ani   námietka   sťažovateľov,   že   žalovaní   boli   účinne   oboznámení   s odplatnosťou užívania rodinného domu už na prvom zasadnutí spoluvlastníkov, nevedie k inému záveru.

Podľa   sťažovateľov „... všeobecné   súdy   neprihliadali   na   právne   významnú skutočnosť, že v rozhodnutí prijatom na prvom zasadnutí spoluvlastníkov bola jednoznačne prejavená   vôľa   sťažovateľov   ako   väčšinových   spoluvlastníkov   nehnuteľností   zmeniť dovtedajší   bezodplatný   spôsob   užívania   rodinného   domu   žalovanými   na   odplatný. Zo zápisnice (z   prvého   zasadnutia   spoluvlastníkov,   pozn.)...   implicitne   vyplýva,   že   sa odplata vzťahovala aj na časť podlahovej plochy užívanej žalovanými... nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Na prvom zasadnutí spoluvlastníkov bola prítomná aj žalovaná v 1. rade   a   riadne   hlasovala   podľa   veľkosti   spoluvlastníckeho   podielu   patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalovaným v 2. rade. Z uvedeného vyplýva, že   prijatím   rozhodnutia   na   prvom   zasadnutí   spoluvlastníkov   žalovaná   v 1. rade   mala vedomosť   o   zmene   dovtedajšieho   bezodplatného   spôsobu   užívania   rodinného   domu na odplatný s účinnosťou od 15. 10. 2004 a táto zmena sa vzťahovala aj na žalovaného v 2. rade, a to aj v rozsahu užívania podlahovej plochy nad rámec ich spoluvlastníckych podielov.   Vzhľadom   na   to   k   15.   10.   2004   boli   splnené   zákonné   predpoklady   na   vznik bezdôvodného obohatenia žalovaných v 1. a 2. rade na úkor Sťažovateľov.“.

Podľa   krajského   súdu   po   druhom   zasadnutí   spoluvlastníkov   a následnou   zmenou žaloby „došlo k zmene skutkových tvrdení, na základe ktorých žalobcovia voči žalovaným uplatňujú určitý nárok, keď v pôvodnej žalobe uplatňovali svoj nárok z titulu toho, že medzi spoluvlastníkmi   bol   založený   fond   údržby,   do   ktorého   mali   spoluvlastníci   prispievať a následne na zasadnutí   25. 11. 2005 bol tento fond zrušený a spoluvlastníci postupom podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodli, že žalovaní, ktorí užívajú viac, než predstavuje ich spoluvlastnícky podiel, majú za tento rozdiel doplatiť žalobcom náhradu. V návrhu   na   pripustenie   zmeny   výslovne   sami   výslovne   uvádzajú,   že   došlo   k   zmene skutkových okolností.“. Odôvodnenie krajského súdu v konečnom dôsledku korešponduje aj s tým, čo uvádzajú samotní sťažovatelia, poukazujúc na to, že „Na druhom zasadnutí spoluvlastníkov bolo väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov... rozhodnuté o zrušení fondu spoluvlastníkov a povinnosti M. Š. a P. Š... platiť odplatu za užívanie v rozsahu väčšom ako predstavujú ich spoluvlastnícke podiely... Na druhom zasadnutí spoluvlastníkov bolo rozhodnuté, že túto odplatu sú povinní zaplatiť aj spätne...“.

Sťažovatelia teda namietajú voči krajskému súdu to, že nepovažoval oboznámenie žalovaných   s rozhodnutím   z prvého   zasadnutia   spoluvlastníkov   za   dostatočné   na   účely účinkov rozhodnutia   z druhého zasadnutia spoluvlastníkov. Keďže, ako podľa   vyjadrení sťažovateľov, tak aj podľa rozhodnutia krajského súdu viedlo rozhodnutie prijaté na druhom zasadnutí   spoluvlastníkov   k zániku   povinnosti   žalovaných   podľa   rozhodnutia   z prvého zasadnutia   spoluvlastníkov   a k   uloženiu   novej   povinnosti   žalovaným,   ústavný   súd nepovažuje výklad krajského súdu, podľa ktorého nemá oboznámenie so zrušeným (prvým) rozhodnutím   vplyv   na   vznik   povinnosti   uloženej   podľa   iného   (druhého)   rozhodnutia, za rozporný   s účelom alebo znením použitých právnych noriem. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok dôvodov na jeho záver a nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že výsledok, ku ktorému krajský súd dospel, má spojitosť s rozhodnutím sťažovateľov o zrušení účinkov pôvodného rozhodnutia spoluvlastníkov ako s ich procesným postupom, v rámci ktorého si uplatnili voči žalovaným nárok   iba   za   dobu,   v ktorej   podľa   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   ešte   nevznikla povinnosť žalovaným plniť.

Nemožno preto dospieť k názoru, že by skutkové a právne závery krajského súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd nezistil takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany krajského súdu, ktorá by zásadne popierala jej účel a význam. Ústavný súd taktiež nedospel k záveru,   že   by   dôvody,   na   ktorých   je   založený   napadnutý   rozsudok,   absentovali,   boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej a právnej logiky.

Sťažovatelia napadli rozsudok aj v časti výroku o náhrade trov, ktorým boli zaviazaní zaplatiť   náhradu   trov   konania   žalovaným. Vzhľadom   na   to,   že   žalovaní   zmenili   počas konania   pred   okresným   súdom   právneho   zástupcu,   zaviazal   okresný   súd   sťažovateľov nahradiť   trovy   konania,   a   to   zaplatením   advokátovi   JUDr.   M.   R.   (trovy   vzniknuté do 28. novembra 2007) a JUDr. J. L. (trovy vzniknuté od 6. decembra 2007). Krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil v celom rozsahu vrátane výroku o náhrade trov konania.

Podľa sťažovateľov krajský súd týmto „zaviazal sťažovateľov zaplatiť náhradu trov právneho   zastúpenia   subjektu,   ktorý   v   čase   vyhlásenia   prvostupňového   rozsudku   nebol právnym zástupcom žalovaných (JUDr. M. R., pozn.). Vzhľadom na to je prvostupňový rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania nezákonný.“.

Ústavný súd z odvolania sťažovateľov z 5. októbra 2009 proti rozsudku okresného súdu,   ktoré   je   súčasťou   vyžiadaného   spisu,   zistil,   že   namietané   nedostatky   rozsudku okresného   súdu   týkajúce   sa   rozhodnutia   o náhrade   trov   konania   neboli   uplatnené sťažovateľmi   v odvolaní,   ktoré   proti   prvostupňovému   rozsudku   podali.   Námietky,   ktoré neboli vznesené v rámci využitia riadneho opravného prostriedku pred všeobecným súdom, hoci mohli a mali byť uplatnené, nie sú spravidla prípustné až v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom. Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia preto, pokiaľ ide o túto časť ich sťažnosti, nesplnili základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 193/06, IV. ÚS 100/07).

Navyše,   v   danom   prípade   namietané   nesprávne   rozhodnutie   krajského   súdu o náhrade trov konania nedosahuje podľa názoru ústavného súdu ani potrebnú intenzitu možného zásahu do základných práv, keďže jeho namietaná nesprávnosť má spočívať nie v nesprávnej   sume   náhrady   trov,   ale   len   v určení   adresáta,   do   rúk   ktorého   má   byť sťažovateľmi náhrada trov konania (konkrétne trov právneho zastúpenia) plnená. Pokiaľ ide   o tento   záver,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej kritériom   na rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť zasiahnuté   do základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy,   ktorá   bola   ratifikovaná   a   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd napokon v závere dodáva, že nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných   pochybení krajského   súdu,   ak tieto   nemajú takú   relevanciu, ktorá   by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   a v časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   a trovách konania aj pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012