znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008 telefaxom   a   13.   marca   2008   poštou   doručená   sťažnosť   PaedDr.   J.   D.,   J.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára 2003   podaným   Okresnému   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   uloženia povinnosti Z. (ďalej len „odporca“) upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv. Podaním z 3. júla 2006 sťažovateľ svoj návrh upravil v časti petitu a zároveň sa domáhal ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „antidiskriminačný zákon“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 14/2003 z 26. apríla 2007 návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27.   novembra   2007   potvrdil   ako   vecne   správny.   Predmetný   rozsudok   krajského   súdu nadobudol právoplatnosť 11. januára 2008.

Sťažovateľ uviedol, že „prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na závere, že sťažovateľ nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, ale pokiaľ došlo ku konfliktom medzi sťažovateľom a riaditeľom odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter. Súd tiež vyslovil záver, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že zo strany odporcu bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu.“.

Uvedené závery okresného súdu sťažovateľ napadol v odvolaní, v ktorom poukázal na skutočnosť,   že   voči   nemu boli   vykonané opatrenia,   ktorým   neboli   vystavení   ostatní zamestnanci odporcu. Aj listinné dôkazy – písomné napomenutia, ktoré odporca doručoval sťažovateľovi, podľa neho mali jednoznačne sankčný charakter. Sťažovateľ namietal, že svedecké   výpovede   opodstatnenosť   vytýkaných   porušení   povinností   nepotvrdili.   Neboli preukázané ani nedostatky v pedagogickej práci sťažovateľa, ani jeho nevhodné správanie k žiakom.   Podľa   sťažovateľa   okresnému   súdu   bola   známa   aj   skutočnosť,   že   odporca z rovnakých dôvodov skončil so sťažovateľom pracovný pomer.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v súlade   so   smernicou   Rady   Európskej   únie   č.   2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový   alebo etnický   pôvod,   a § 11 ods.   2 antidiskriminačného zákona splnil svoju procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých dôvodne možno predpokladať, že došlo k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   na   jeho   ujmu.   Odporca   však   žiadnym spôsobom dôkazy sťažovateľa nevyvrátil a nepodarilo sa mu ani preukázať, že zo strany sťažovateľa   dochádzalo   k porušovaniu   jeho   povinností   zamestnanca.   Podľa   názoru sťažovateľa odporca teda nepreukázal, že na sankčné opatrenia voči nemu bol daný dôvod, odporca tak neuniesol dôkazné bremeno.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol, že   na   jeho   námietky   odvolací   súd „v odôvodnení vôbec nereagoval. Po právnej stránke odvolací súd rozhodnutie odôvodnil výlučne   právnou   úpravou ochrany   osobnosti   podľa   Občianskeho   zákonníka,   pričom Antidiskriminačný zákon spomenul iba formálne. Inštitút obráteného dôkazného bremena, ktorý   je v tomto   konaní kľúčovým,   nespomenul vôbec.   Odvolací súd nereagoval   ani na jednu   námietku   ohľadom   priebehu   a   vyhodnotenia   dokazovania,   ale   iba   všeobecne zrekapituloval dôkazy, pričom v tejto časti odôvodnenia odvolacie námietky sťažovateľa doslova ignoroval...

Rozsudok odvolacieho súdu je teda neodôvodnený a arbitrárny. V prvostupňovom konaní konal sudca, ktorý sa ukázal ako zaujatý, čo bolo potvrdené aj   následným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave   o námietke   zaujatosti   sťažovateľa. Uvedené rozhodnutie však vadu konania neodstránilo, nakoľko úkony vykonané zaujatým sudcom   neboli   novým   sudcom   zopakované.   Minimálne   výsluchy   svedkov   vykonané   na pojednávaniach vedených JUDr. K. sú jeho zaujatosťou poznačené. Tieto výsluchy preto mali byť zopakované, čo sa nestalo. Krajský súd v Trnave na odvolanie sťažovateľa síce pôvodné   rozhodnutie   JUDr.   K.   zrušil,   nové   rozhodnutie   založené   aj   na   dôkazoch vykonaných týmto sudcom však už potvrdil. Došlo tak k porušeniu práva sťažovateľa na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „1.   Krajský   súd   v Trnave   svojím   postupom   a rozsudkom   zo   dňa   27.   11.   2007, č. k. 10 Co 126/2007-272 porušil základné právo PaeDr. J. D. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007, č. k. 10 Co 126/2007-272 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Trnave je povinný PaeDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by bolo potrebné preskúmať   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   potvrdením prvostupňového   rozsudku   z   26.   apríla   2007   o   zamietnutí   jeho   návrhu   uložiť   odporcovi upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv a návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu porušil jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a vôbec sa nevysporiadal s aplikáciou platného antidiskriminačného zákona na jeho prípad.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci   a jeho   kvalita   predurčená   zákonom   je   vyjadrením   základného   práva   na   súdnu ochranu   účastníka   konania   vyplývajúceho   z čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ochranu   základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] je súčasne   aj   porušením   základného   práva   alebo   slobody   upravených   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pokladá za vhodné zmieniť sa najskôr o tom, že v danej veci považoval za potrebné pred predbežným prerokovaním sťažnosti počkať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007 (t. j. tomu, ktorý namieta aj v tomto konaní), v ktorom uplatnil argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Z vyžiadaného spisu okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   14/2003   ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 tak, že ho ako neprípustné   odmietol,   keď   nemohol   prisvedčiť   dovolateľovi,   že   postupom   súdov   došlo k odňatiu možnosti konať pre súdom (§ 237 písm. f) OSP) a existencia procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolacom konaní nevyšla najavo.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľa je založená na argumentácii, že súdy (okresný súd a krajský súd) v prerokúvanej veci nerešpektovali procesný princíp obráteného dôkazného bremena   v konaní   o ochranu   osobnosti   a   ochrane   proti   diskriminácii,   v dôsledku   čoho sťažovateľa bezdôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení odporcu.

V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   tento   odvolací   súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 14/2003 z 26. apríla 2007 o zamietnutí žaloby sťažovateľa v označenom konaní, sa okrem iného uvádza:

„Osobnosť fyzickej osoby je v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka chránená len vo vzťahu k zásahom do jej jednotlivých osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s právami a povinnosťami subjektu, ktorý do osobnostných práv iného zasahuje, v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom.   Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobností fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je   pravdivá   a súčasne   svojou   formou   primeraná.   Neoprávneným   zásahom   nie   sú   ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným orgánom.   Predpokladom   pre   poskytnutie   ochrany   pred   zásahmi   do   práva   na   ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa zásah týka fyzickej osoby.

Z ustanovenia § 13 Zákonníka práce účinného do 30. 6. 2004, ako aj z ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. (Antidiskriminačný zákon) účinného od 1. 7. 2004 vyplýva zásada, podľa   ktorej   výkon   práv   a povinností   v pracovnoprávnych   vzťahoch   musí   byť   v súlade s dobrými   mravmi   a nikto   nemôže   svoje   práva   a povinnosti   zneužívať   sledujúc   úmysel poškodiť   druhého   účastníka   vzťahu.   Diskriminácia   pritom   môže   spočívať   v zámernom znevýhodňovaní   a vytváraní   nerovných   podmienok,   pričom   pod   pojmom   diskriminácia možno   vo   všeobecnosti   rozumieť   zaujaté   neuznávanie   rovnosti   rozlišovania   osôb   pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu   s jednotlivcami,   ktorí   sa   nachádzajú   v obdobných   situáciách   bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami   a zamýšľaným cieľom.   V prípade,   že zo   strany zamestnanca sú preukázané   skutočnosti,   z ktorým   možno   odvodiť,   že   došlo   k priamej   alebo   nepriamej diskriminácii,   je   povinnosťou   zamestnávateľa   preukázať,   že nedošlo   k porušeniu   zásady rovnakého zaobchádzania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého   stupňa   o nedôvodnosti   nároku   navrhovateľa,   a to   tak   z dôvodu   neexistencie neoprávnených   zásahov   do   jeho   osobnosti,   ako   aj   nepreukázania   porušenia   zásad rovnakého zaobchádzania, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že k zásahu do práv navrhovateľa malo dôjsť konaním odporkyne, a to listami zo dňa 4. 4. 2002, 10. 12. 2002, 20. 12. 2002, 19. 12. 2003, ako aj okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16. 7. 2004. Posúdením obsahu   jednotlivých   listov   zaslaných   odporkyňou   navrhovateľovi   dospel   odvolací   súd k rovnakému   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že   obsah   týchto   listov   nebol   objektívne spôsobilý   zasiahnuť   do   osobnostných   práv   navrhovateľa   a v   danom   prípade   nemožno hovoriť   ani   o neoprávnenosti   zásahu.   Obsahom   všetkých   listov   bolo   poukazovanie   na neplnenie   pracovných   povinností   navrhovateľa,   upozornenie   na   nespokojnosť   rodičov s jeho   vyučovacími   metódami,   pričom   obsah   listov   neprekračoval   rámec   vecnej   kritiky, vychádzal   z reálnych   faktov,   nebol   urážajúci   a ani   nijako   inak   znevažujúci   osobu navrhovateľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu táto kritika bola čo do obsahu a formy primeraná,   nevybočovala   z hraníc   nutných   na   dosiahnutie   cieľa.   Bolo   potrebné   tiež prihliadnuť na to, že kritika sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov, a to v rámci vzťahu nadriadeného – štatutárneho zástupcu odporkyne a podriadeného zamestnanca – navrhovateľa,   pričom   išlo   o plnenie   si   povinností   vedúceho   zamestnanca   v zmysle ustanovenia § 82 písm. a) Zákonníka práce a povinnosťou navrhovateľa ako zamestnanca bolo podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce plniť pokyny nadriadeného vydané v súlade s právnymi   predpismi.   Svedeckými výpoveďami učiteľov pôsobiacich   na základnej   škole bolo preukázané, že vzťahy medzi navrhovateľom a štatutárnym zástupcom odporkyne boli napäté a konfliktné, pričom konfliktnosť bola obojstranná. Štatutárny zástupca odporkyne však vždy vyžadoval iba plnenie si pracovných povinností navrhovateľa, nikdy neútočil na osobnosť   navrhovateľa,   resp.   jeho   pôvod.   Bolo   potrebné   prihliadnuť   na   to,   že   už v predchádzajúcom   zamestnaní   nebol   navrhovateľ   hodnotený   ako   bezproblémový zamestnanec, pričom k plneniu pracovných povinností pristupoval svojráznym spôsobom a problematický bol aj jeho vzťah k žiakom. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa   odporkyňa   k navrhovateľovi   správala   inak   ako   k ostatným   zamestnancom,   zo   strany odporkyne   dochádzalo   k vyžadovaniu   si   riadneho   plnenia   povinností   zo   strany navrhovateľa, tak ako tomu bolo aj voči ostatným zamestnancom.

Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nebol daný predpoklad pre poskytnutie ochrany v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Rovnako i podľa názoru odvolacieho súdu neboli v konaní navrhovateľom preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, s poukazom na čo neprišlo k presunu dôkaznej povinnosti na odporkyňu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce a antidiskriminačného zákona) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC z 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch,   v ktorých   dotknuté   osoby   tvrdia,   že   voči   ním   došlo   k priamej   či   nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do § 13 ods. 7 Zákonníka práce a následne po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 1. júla 2004 do jeho § 11 ods.   2,   ktorý   znie:   „Žalovaný   je   povinný   preukázať,   že   neporušil   zásadu   rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo“, pričom súčasne so schválením antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v § 13 Zákonníka práce, ktorého odsekom   5   v   platnom   a účinnom   znení   sa   na   uplatnenie   citovaného   ustanovenia antidiskriminačného zákona odkazuje.

Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce)   vyplýva,   že   dôkazné   bremeno   neťaží   len   a výlučne   žalovanú   stranu,   ale   ťaží   aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),   z ktorých   možno   dôvodne   usúdiť,   že   k porušeniu   zásady   rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu,   ktorá   má   právo   preukazovať   svoje   tvrdenia,   že   neporušila   zásadu   rovnakého zaobchádzania.   Uvedenú   postupnosť   prechodu   dôkazného   bremena   zo   žalobcu   na žalovaného v okolnostiach prípadu (zo sťažovateľa na odporcu) aj krajský súd považoval za zrejmú a nespornú.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z   27.   novembra   2007,   ale   aj   rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. januára 2009 o odmietnutí dovolania sťažovateľa sú založené na právnom názore, že k presunu dôkazného bremena nepostačuje skutočnosť, že sťažovateľ sa hlási k rómskemu etniku a bol odporcom upozorňovaný a sankcionovaný za nedodržiavanie pracovnej   disciplíny,   bolo   potrebné,   aby   svoje   tvrdenia   podložil   ďalšími   dôkazmi preukazujúcimi   nerovnaké   zaobchádzanie.   Podľa   záverov   prvostupňového   súdu i odvolacieho súdu sťažovateľom predložené listiny z objektívneho hľadiska nepreukazovali také okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a nerešpektovaniu obráteného dôkazného bremena súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajským   súdom   vyslovený   právny   názor k sťažovateľom nastolenej otázke obráteného dôkazného bremena, diskriminácie jeho osoby na   pracovisku   a   porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľný.   V odôvodnení   rozsudku   krajský   súd   poukázal   na   to,   akými   zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce a antidiskriminačného   zákona,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s uvedenými článkami ústavy. Navyše ústavný súd zistil, že medzičasom bolo právoplatne skončené aj konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   207/2004   o neplatnosť   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   a o náhradu   mzdy,   a to   zamietnutím   žaloby   sťažovateľa (najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008 zamietol ako nedôvodné dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 84/2006 zo 16. mája 2007).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

V okolnostiach   prípadu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd zhodnotil celkové okolnosti   prípadu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Odôvodnenie   rozsudku   sp.   zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava   Slovenskej   republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.“ (I. ÚS 52/03).

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a po   výklade   a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a to   za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Subjektívny   názor   sťažovateľa   na   diskrimináciu   jeho   osoby   nie   je   dôvodom   na prijatie záveru,   že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení preto ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody rozhodnutia   boli   neudržateľné,   prípadne   boli   svojvoľné,   tak   aby   to   odôvodňovalo   ich spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009