znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   E.   A.,   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   L., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/89/07-K   z 19. septembra 2007,   za   účasti   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. E. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. novembra 2007 doručený návrh Ing. E. A. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/89/07-K z 19. septembra 2007 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“), doplnený podaním doručeným 17. decembra 2007.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľke pokutu „vo   výške   51 900 Sk,   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z. za omeškanie   s doručením   písomného   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona“.

Výbor uložil navrhovateľke pokutu na tom základe, že ako verejná funkcionárka porušila   povinnosť   podať   v ustanovenej   lehote   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií   verejných funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č. 545/2005   Z. z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľka   k omeškaniu   s odovzdaním   oznámenia   uviedla,   že   k nemu   došlo „z vážnych   osobných   a zdravotných   dôvodov   a nie   z nerešpektovania   zákonom   určenej povinnosti“.

Ďalej navrhovateľka poukázala na to, že už vo svojom „vyjadrení na žiadosť výboru NR SR zo dňa 20. 7. 2007 (...) uviedla ako dôvod omeškania pracovnú zaneprázdnenosť, pričom   (...)   sa   zároveň   výboru   NR SR   ospravedlnila.   V tom   čase   (...)   pracovala   ako riaditeľka   Z.   v N.,   pričom   v marci   2007   sa   menil   majiteľ   obchodného   centra.   Nový, zahraničný majiteľ   (...)   vyžadoval   pri   prechode majetkových   práv   (...) vysoké pracovné nasadenie a časté služobné cesty mimo trvalého bydliska“.

Okrem tohto navrhovateľka argumentovala tým, že „mala v rozhodujúcom období veľké problémy súkromného charakteru. 24. januára 2007 bolo (...) 20 ročné manželstvo rozvedené   (...),   následne   v ďalších   mesiacoch   (...)   sa   neúspešne   pokúšala   o majetkové vysporiadanie BSM s bývalým manželom, ktoré do dnes nie je vyriešené. Táto komplikovaná životná   situácia   bolo   o to   náročnejšia,   že   po   rozvode   manželstva   sa   starám   sama o 2 maloleté deti (...), pričom spolu s nami žije moja 71 ročná matka, ktorá je po ťažkej onkologickej operácii a vyžaduje si sústavnú opateru“.

Navrhovateľka ďalej uviedla, že „toto stresujúce a psychicky náročné obdobie bolo aj dôvodom výrazného zhoršenia môjho zdravotného stavu“, preto „absolvovala množstvo odborných vyšetrení vo fakultnej nemocnici v N., v M. v N. a v N. v K., kde sa aj podrobila náročnej   liečbe“. Následkom   zhoršenia   jej   zdravotného   stavu   je   v súčasnosti bez zamestnania a stáleho príjmu“.

Navrhovateľka je presvedčená o tom, že pri „rozhodovaní vo výbore NR SR zohral dôležitú úlohu aj fakt, že (...) odišla z vrcholovej politiky, čím (...) stratila oporu a politické krytie zo strany poslancov NR SR“.

Vzhľadom na uvedené dôvody je navrhovateľka presvedčená o tom, že „skutočnosti, ktoré   zapríčinili   (...)   omeškanie   s podaním   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností, majetkových   pomerov   sú   dôvodmi   osobitného   zreteľa   a sú   nielen   ľudsky   ale   aj   právne ospravedlniteľné“.

S poukázaním   na   uvedené   navrhovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd „tieto   právne skutočnosti“ preskúmal a rozhodnutie výboru   sp. zn. VP/89/07-K z   19.   septembra   2007 zrušil.

Pretože návrh navrhovateľky neobsahoval niektoré zákonom ustanovené náležitosti, ústavný   súd   ju   29. novembra 2007   vyzval   na   odstránenie   nedostatkov   jej   návrhu. Navrhovateľka   napriek   tejto   výzve   ústavného   súdu   neuviedla   ani   v   doplnení   návrhu z 13. decembra   2007 žiadne nové relevantné dôvody,   ktoré by spochybňovali porušenie povinnosti   podať   v ustanovenej   lehote   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Splnomocnený právny zástupca navrhovateľky poukázal na to, že jeho „klientka spracovala svoj návrh so mnou dňa 16. 11. 2007, avšak podávala ho sama, nakoľko čakala na lekárske potvrdenie od riaditeľa N. K.“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   je   účastníkom   konania   navrhovateľ a výbor.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je v   rozpore   s ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Vychádzajúc z obsahu návrhu možno konštatovať, že navrhovateľka nespochybňuje skutočnosť, že oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podala „23   dní   po   zákonom   určenej   lehote“,   ale poukazuje na to,   že   dôvody   uvedené v tomto návrhu, z ktorých niektoré neuviedla vo svojom vyjadrení adresovanému výboru na ospravedlnenie   omeškania   s podaním   uvedeného   oznámenia,   pretože   ich   považovala za dôverné,   sú „dôvodmi   osobitného   zreteľa   a sú   nielen   ľudsky   ale   aj   právne ospravedlniteľné“, a preto „mala byť na výbor NR SR pozvaná, kde by (...) mala možnosť vysvetliť   dôvody   (...)   konania“. Navrhovateľkine   argumenty   vo   svojej   podstate   smerujú k ospravedlneniu   jej   konania   osobnými   dôvodmi,   ktoré   by   mal   podľa   nej   ústavný   súd zohľadniť ako hodné osobitného zreteľa.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto   konania   je   konanie   verejného   funkcionára,   ktorý   je   povinný   plniť   povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším   krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa   čl. 2   ods. 1   písm. b)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2   ods. 1.   Na   účely   čl. 7   a čl. 8   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie: a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl. 5   ods. 1   a 2; b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára; c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky; d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára; e) svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu návrhu a z jeho doplnenia považuje za podstatné, že   navrhovateľka   nenamieta,   že   bola   ako   verejná   funkcionárka   v zmysle   citovaných ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   povinná   predložiť   výboru oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca 2007, ani to, že túto povinnosť v ustanovenej lehote nesplnila.

Pretože tak urobila „až 23. 4. 2007, t. j. 23 dní po zákonom určenej lehote“, začal výbor proti nej konanie, výsledkom ktorého bolo prijatie namietaného rozhodnutia.

Následne navrhovateľka iniciovala na ústavnom súde začatie konania o preskúmanie namietaného   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil. V prípade navrhovateľky však táto podmienka splnená nie je a z podaného návrhu, ako už bolo   prv   uvedené,   naopak   vyplýva,   že   navrhovateľka   nijako   nespochybňuje   porušenie povinnosti   vyplývajúcej   z čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu a nepopiera, že písomné oznámenie nepodala v stanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2007. Preskúmaním   návrhu   navrhovateľky   a jeho   doplnenia,   ako   aj   s prihliadnutím na ďalšie   s vecou   súvisiace   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   návrh navrhovateľky je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu   vyplýva v podstate   z toho,   že jeho odôvodneniu chýba akákoľvek argumentácia v tom smere, že by konanie navrhovateľky nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom o ochrane verejného   záujmu,   a teda   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol kvalifikovať ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu   ústavný   súd   návrh   už   po jeho   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľka poukazujúc na negatívny dopad, ktorý by pre ňu a jej rodinu malo zaplatenie pokuty uloženej namietaným rozhodnutím, sa svojím návrhom domáha toho, aby ústavný súd namietané rozhodnutie zrušil.

Zákon   o ústavnom   súde   však   nepriznáva   ústavnému   súdu   vo vzťahu   k pokutám uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu moderačné oprávnenie ani možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho,   aby dospel k záveru,   že   konanie   verejného   funkcionára   nebolo   v   rozpore   s   ústavným   zákonom o ochrane   verejného   záujmu,   pričom   zistené   skutočnosti   v okolnostiach   daného   prípadu prijatie takéhoto záveru neumožňujú.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľky   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného   prerokovania   každého   návrhu   na   neverejnom   zasadnutí,   inak   (§ 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát   ústavného   súdu   môže   odmietnuť   návrh   už   po   jeho   predbežnom   prerokovaní, a to v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu   č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa   ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona   č. 545/2005 Z. z. sa   vzťahuje § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008