znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti S., S., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 237/03, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 237/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. p r i z n á v a finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   S.   trovy   právneho   zastúpenia v sume   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 16/07   z 15.   marca   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/03.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol, že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 125/07 doručeným ústavnému súdu 16. apríla 2007, v ktorom okrem iného poukázal na to, že vec bola pridelená „novému sudcovi, ktorý vo veci bude konať“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 237/03 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 25. augusta 2003 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom,

- okresný   súd   zaviazal   odporcu   platobným   rozkazom   sp. zn.   6 C 237/03 zo 17. decembra 2003 na zaplatenie žalovanej sumy,

- proti uvedenému platobnému rozkazu odporca podal odpor, ktorý bol okresnému súdu doručený 5. januára 2004,

- 7. januára 2004   okresný   súd   dal   pokyn   na   doručenie   odporu   proti   platobnému rozkazu sťažovateľke,

- 19. januára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky k podanému odporu proti platobnému rozkazu,

- 27. apríla 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   odporcu   označené ako „Odpor proti platobnému rozkazu – doplnenie“,

- 16. februára 2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky, v ktorom   okrem   iného   navrhla,   aby   okresný   súd „nariadil   v čo   najkratšej   dobe pojednávanie v tejto veci...“,

- úradným záznamom bol spis s účinnosťou od 18. januára 2007 pridelený na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie novému zákonnému sudcovi.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že rozhodovanie   o priznaní   finančného   príspevku   na   úhradu   nákladov   za   sťažovateľkou poskytnuté   sociálne   služby   nemožno   vo   všeobecnosti   považovať   za skutkovo   a   právne zložitú vec. Navyše, ak by aj ústavný súd dospel k názoru, že vec je skutkovo alebo právne zložitá,   nemohol   by   pri   hodnotení   okolností   prípadu   s prihliadnutím   na   spôsob,   akým okresný súd v doterajšom priebehu konania postupoval, túto skutočnosť zohľadniť.

2. Pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   ako účastníčky   preskúmavaného konania ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne   zohľadnená a pripísaná na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný potup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu   predloženého   spisu   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn.   6 C 237/03 ústavný   súd   zistil,   že   okrem   jednotlivých   úkonov   uskutočnených   na   začiatku   konania (vydanie   platobného   rozkazu,   zaslanie   odporu   proti   platobnému   rozkazu   na   vyjadrenie odporcovi) okresný súd až dosiaľ neuskutočnil vo veci samej žiadny iný úkon.

Z uvedeného vyplýva, že úplná nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky predstavuje spolu viac ako 3 roky, čo je potrebné bez ďalšieho vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/03 došlo k zbytočným prieťahom, zároveň vyslovil, že takýmto postupom došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „Vzhľadom na uvedenú povahu konania, v ktorom dochádza k porušovaniu práv sťažovateľa, opísaný stav zasahuje do pokojného riadenia chodu organizácie tým, že sťažovateľ je v neustálom stave neistoty, ktorá sa týka jeho finančnej situácie“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 6 C 237/03, ktorá predstavovala viac ako 3 a pol roka a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 730 Sk,   t. j.   spolu   5 460 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2007