znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 864/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   864/98 p o r u š i l základné právo spoločnosti N., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 864/98 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti N., spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Spoločnosti   N.,   spol.   s r. o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 11 993 Sk (slovom jedenásťtisíc deväťstodeväťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. I. M., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. januára 2005 č. k. IV. ÚS 16/05–20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 864/98.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

1.1. Zo sťažnosti vyplýva, že pôvodný žalobca (predchodca sťažovateľky) sa žalobou z 22. novembra 1995 doručenou Okresnému súdu Považská Bystrica 23. novembra 1995 domáhal   od   žalovaných   zaplatenia   780   800   Sk   s príslušenstvom.   Na   základe   námietky zaujatosti   uplatnenej   pôvodným   žalobcom „27.   marca   1996“ proti   všetkým   sudcom Okresného súdu Považská Bystrica Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 16 Nc 975/96   z 29.   januára   1997   vylúčil   z prejednania   a rozhodnutia   veci   všetkých   sudcov Okresného   súdu   Považská   Bystrica   a vec   prikázal   na   rozhodnutie   okresnému   súdu. Sťažovateľka podaním z 15. júla 2002 doručeným okresnému súdu 18. júla 2002 žiadala o pripustenie „zámeny“ na   strane   žalobcu   z dôvodu,   že   jej   bola   postúpená   pohľadávka uplatňovaná žalobcom proti žalovaným. Okresný súd uznesením zo 14. júna 2004 pripustil zmenu   na   strane   žalobcu,   proti   čomu   sa   žalovaní   odvolali   21.   júna   2004   (podaním doručeným okresnému súdu 24. júna 2004).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Postup sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívny. Bez zbytočného odkladu reagoval na požiadavky a výzvy konajúceho súdu. Viacerými vyjadreniami oznámil bez meškania konajúcemu súdu v súlade s jeho výzvami rozhodné   skutočnosti   právnej a skutkovej povahy.   Opakovane   sa domáhal   u konajúceho súdu určenia termínu pojednávania. Sťažnosťou zo dňa 7. 6. 2004 adresovanou predsedovi konajúceho   súdu   namietal   nečinnosť   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľ   teda   svojím postupom nezaložil príčinu spomaleného postupu súdu. (...)

V našom prípade nebolo do podania tejto sťažnosti orgánom s právomocou vo veci konať právoplatne rozhodnuté (8 rokov a 8 mesiacov). Žalobný návrh bol podaný dňa 22. 11. 1995.   Vo   veci   nebolo   vykonané   žiadne   pojednávanie.   Do   vydania   uznesenia   o pripustení zmeny účastníkov zo dňa 14. 6. 2004 neuskutočnil konajúci súd v predmetnej veci   nijaký   procesne   relevantný   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty. O procesnom návrhu navrhovateľa o pripustení zámeny účastníkov na strane navrhovateľa konal odporca dva roky. Až po podaní sťažnosti zo dňa 7. 6. 2004 konajúci sudca rozhodol o uvedenom procesnom návrhu navrhovateľa a určil termín pojednávania. (...) Sme toho názoru, že nečinnosťou Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 12 C 864/98 došlo k porušeniu práva sťažovateľa priznanému mu v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. V   posudzovanom   prípade aktívnej činnosti súdu nebránila žiadna zákonná prekážka. V čase podanie tejto ústavnej sťažnosti (uplatnenia ochrany) porušenie označeného základného práva naďalej trvá.“

Sťažovateľka   sa   domáhala   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia, z dôvodu, že „je súkromným podnikateľom a absencia finančných prostriedkov znamená pre neho z hospodárskeho hľadiska katastrofálne následky. Pretrvávajúca právna neistota v označenom   konaní   ohľadom   možnosti   vysporiadať   svoje   právne   a   finančné   vzťahy   s odporcami prostredníctvom všeobecného súdu má pre neho v konečnom dôsledku vplyv na schopnosť   plniť   svoje   finančné   záväzky   a   následne   na   samotnú   existenciu   sťažovateľa. Uvedená právna neistota sťažovateľa je zvýraznená jeho nemalými výdajmi v súvislosti s uplatnením práva, samotnou výškou žalovanej pohľadávky a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   –   N.,   spol.   s   r.o.,   so   sídlom   B.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Žiline, č. k.: 12 C 864/98 vo veci žalobného návrhu sťažovateľa o zaplatenie istiny 780.800,- Sk s prísl. porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   súlade   s   čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, č. k.: 12 C 864/98 vo veci žalobného návrhu sťažovateľa o zaplatenie istiny 780.800,- Sk s prísl. konať.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 100.000,- Sk

Odporca   je   ďalej   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   navrhovateľa JUDr. I. M., (...) titulom trov právneho zastúpenia čiastku 9.340,- Sk za 2 úkony právnej pomoci podľa ust. § 16, § 13 ods. 8, § 19 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie   právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť - pri úkone právnej pomoci 4.534,- Sk a režijnom paušále 136,- Sk).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. P. H. a zákonná sudkyňa JUDr. D. C. listami sp. zn. Spr 3527/04 zo 4. októbra 2004, z 22. októbra 2004 a z 30. marca 2005 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu listami zo 16. novembra 2004 a zo 7. apríla 2005.

2.1. Zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„S   obsahom   sťažnosti   sa   v   žiadnom   prípade   nestotožňujem.   Poukazujem   na   to, že v predmetnej veci bolo konané v zmysle možností existujúcich na tunajšom súde. Vo veci bol podaný návrh na pripustenie zámeny účastníkov na strane navrhovateľa, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením OS v Žiline. V zákonom stanovenej lehote podal odporca cestou právneho   zástupcu   voči   uvedenému   uzneseniu   odvolanie.   V   súčastnej   dobe   sa   spisový materiál nachádza na Krajskom súde v Žiline od 6. 7. 2004.

Nepopieram, že v uvedenej právnej veci došlo k prieťahom v konaní. Namietam však svoju subjektívnu zodpovednosť za daný stav v predmetnej veci. Skutočnosť, že som vo veci nekonala priebežne je spôsobená objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte (ako aj v iných senátoch tunajšieho súdu), v dôsledku čoho som nemala možnosť a nemám možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov. (...) V konkrétnej veci sa jedná o skutkovo aj právne zložitý spor.“

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. októbra 2004 uviedol: «V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľ si môže uplatňovať nároky vo vzťahu k prieťahom v konaní najskôr od 18. 7. 2002, kedy podal návrh na pripustenie zmeny   účastníkov   na   strane   navrhovateľa.   Pôvodný   navrhovateľ   bol   úplne   iný   subjekt, pohľadávku nadobudol súčasný navrhovateľ až ako tretí v poradí. Nie je podstatné kedy nadobudol pohľadávku, ale kedy učinil úkon vo vzťahu k súdu. Nie je podstatné, že inak vstúpil do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Nemohli účinky tvrdených prieťahov smerovať k „neúčastníkovi“ a nemohol tieto účinky dodatočne ani „nadobudnúť“.»

Vo vyjadrení z 30. marca 2005 predseda okresného súdu uviedol:„Návrh,   aby   náš   súd   vo   veci   konal,   je   bezpredmetný,   lebo   súd   nepretržite a nadštandardne vo veci v rokoch 2004 – 2005 koná. (...)

Do 7/2002 však sťažovateľ netrpel ujmu z titulu prieťahov v konaní a ani nemohol vstúpiť   do   práv   vyplývajúcich   z ujmy.   Je   to   obsahovo   vylúčené.   Pohľadávku   získal postúpením a len odvtedy bol oprávnenou osobou.“

2.2.   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   zo   7.   apríla   2005 k uvedeným vyjadreniam okresného súdu uviedol:

„Sťažovateľ   nepopiera,   že   Okresný   súd   v   Žiline   od   mesiaca   jún   2004   vo   veci v podstate začal konať. Uvedené však bolo vyvolané až podaním sťažnosti na postup súdu jeho predsedovi dňa 07. 06. 2004. V tejto súvislosti je snáď potrebné uviesť, že žalobný návrh vo veci bol podaný už dňa 22. 11. 1995.

S poukazom na vyššie definovaný účel namietaného ústavného práva sa sťažovateľ domáha konania bez zbytočných prieťahov smerujúceho k odstráneniu právnej neistoty. Uvedené   je   splnené   až   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci   a   nie   len   samotným prerokovaním na príslušnom orgáne. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha uloženia povinnosti vo veci konať. Z tohto dôvodu (absencia právoplatného rozhodnutia vo veci) trvá aj nepriaznivý stav.

Sťažovateľ s poukazom na ust. § 92 ods. 2 O. s. p. vstúpil na miesto doterajšieho účastníka (navrhovateľa), teda vstúpil do práv a povinností pôvodného navrhovateľa. Účinky podaného návrhu týmto zostali zachované aj pre sťažovateľa. Naviac aj v prípade posudzovania   existencie   zbytočných   prieťahov   vo   veci   od   okamihu   podania   návrhu na pripustenie zmeny účastníkov je nesporné, že konajúci súd o tomto návrhu zo dňa 18. 07. 2002 rozhodol až dňa 18. 06. 2004. (...)

Vo   vzťahu   k   vyjadreniu   konajúceho   sudcu   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ v žiadnom   prípade   nenamieta   subjektívnu   zodpovednosť   tohto   sudcu   za   daný   stav   v prejednávanej veci.

V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu však personálne, resp. materiálne nedostatky konajúceho súdu nemôžu byť aj vzhľadom na povahu a účel označeného práva na ujmu sťažovateľa.

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedených   skutočností   je   však   potrebné   uviesť,   že je neprípustné,   aby   sa   fyzická,   resp.   právnická   osoba   domáhala   svojho   práva prostredníctvom súdu od 22. 11. 1995, teda viac ako 9 rokov bez rozhodnutia súdu vo veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   -   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 864/98:

- 23. november 1995 - žalobca T. PK spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“), podal na Okresnom súde Považská Bystrica žalobu proti O. M. a H. M., obaja bytom P., o zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom, o ktorej Okresný súd Považská Bystrica konal pod sp. zn. 10 C 1876/95;

- 27. marec 1996 - žalobca namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Považská Bystrica;

-   20. august 1996   -   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   sp.   zn.   16 Nc 302/96 rozhodol, že okrem jednej sudkyne ostatní sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica nie sú vylúčení z prejednania a rozhodnutia veci;

- 23. september 1996 - spis bol z Krajského súdu v Banskej Bystrici vrátený Okresnému súdu Považská Bystrica;

- 4. december 1996 - žalobca opätovne namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Považská   Bystrica   a spolu   so   svojím   právnym   zástupcom   ospravedlnili   ich   neúčasť   na pojednávaní 6. decembra 1996;

-   29. január 1997   -   Krajský   súd v Banskej   Bystrici uznesením   sp.   zn.   16 Nc   975/96 rozhodol,   že   sudcovia   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodnutia veci a jej prejednanie a rozhodnutie prikázal okresnému súdu;

- 27. marec 1998 - Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol o podanom dovolaní proti uzneseniu z 29. januára 1997 tak, že konanie zastavil;

- 29. apríl 1998 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený Okresnému súdu Považská Bystrica;

-   5. jún 1998   -   spis   bol   doručený   okresnému   súdu,   ktorý   konal   vo   veci   pod   sp.   zn. 12 C 864/98;

- 26. apríl 1999 - okresný súd nariadil pojednávanie na 11. máj 1999;

-   10. máj 1999   -   okresný   súd   účastníkom   konania   oznámil,   že   pojednávanie   nariadené na 11. máj 1999 sa (bez uvedenia dôvodu) odročuje na neurčito;

-   11. máj 1999   -   aj   napriek   predchádzajúcemu   oznámeniu   okresného   súdu   (o odročení pojednávania)   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov odročené na neurčito;

-   28.   máj   2002   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   podanie   sťažovateľky,   ktorá   žiadala o nariadenie pojednávania a ktorá sa v konaní sp. zn. 12 C 864/98 označila za odporcu;

- 11. jún 2002 - okresný súd si vyžiadal výpisy z obchodného registra týkajúce sa žalobcu a sťažovateľky a spisy z konaní Okresného súdu Považská Bystrica, v ktorých si žalobca podľa oznámenia žalovaných z 15. februára 1996 duplicitne uplatňoval tú istú pohľadávku (spisy doručené okresnému súdu 1. júla 2002);

- 14. jún 2002 - okresný súd upozornil sťažovateľku, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 864/98 nie je účastníkom konania;

- 18. júl 2002 - sťažovateľka žiadala okresný súd o pripustenie zmeny na strane žalobcu z dôvodu,   že   jej   ako   postupníkovi   bola   postúpená   pohľadávka   uplatňovaná   v konaní žalobcom;

- 14. jún 2004 - okresný súd uznesením rozhodol o zmene na strane žalobcu tak, že žalobcu nahradila v konaní sťažovateľka;

- 15. jún 2004 - okresný súd nariadil pojednávanie na 8. september 2004;

- 24. jún 2004 - žalovaní podali odvolanie proti uzneseniu zo 14. júna 2004;

- 7. júl 2004 - spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý o odvolaní žalovaných konal pod sp. zn. 5 Co 324/04;

- 20. júl 2004 - okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa žalovaným uložilo obmedzenie nakladať s nehnuteľnosťami v ich vlastníctve;

- 19. august 2004 - okresný súd vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia pod hrozbou jeho odmietnutia;

- 25. august 2004 - sťažovateľka doplnila návrh na vydanie predbežného opatrenia;

-   8. september 2004   -   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   neprítomnosti účastníkov   a z dôvodu,   že   spis   sa   nachádzal   na   krajskom   súde,   ktorý   ešte   nerozhodol o odvolaní žalovaných z 24. júna 2004;

-   30. september 2004   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5 Co   324/04   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   zo   14. júna 2004   o pripustení   zmeny na   strane   žalobcu   (uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2004);

- 14. október 2004 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 3. február 2005 - okresný súd vydal uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým žalovanému v I.   rade   uložil   nenakladať   s nehnuteľnosťami   uvedenými   vo   výroku   uznesenia   do právoplatného rozhodnutia veci;

- 8. február 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 4. marec 2005;

-   4.   marec   2005   -   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov a predložení listinných dôkazov žalovanými odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľky   doručí   okresnému   súdu   vyjadrenie   k listinným   dôkazom   predloženým žalovanými,   predloží   žalovanými   požadované   listinné   dôkazy   a oznámi   adresu   svedka (konateľa pôvodného žalobcu).

Od 8. júna 2005 sa spis nachádza na krajskom súde, ktorému bol predložený na konanie o odvolaní žalovaných proti uzneseniu o predbežnom opatrení z 3. februára 2005 vedené pod sp. zn. 5 Co 266/05.

III.

1. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

2. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 12 C 864/98, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup, akým v konaní postupoval súd.

V súvislosti s hodnotením konania podľa uvedených kritérií ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene pôvodného   účastníka   konania   na   strane   žalobcu,   a to   na   základe   singulárnej   sukcesie (postúpenie pohľadávky). Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci súd uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu sťažovateľky z 18. júla 2002 okresný súd pripustil zmenu na strane žalobcu uznesením zo 14. júna 2004, ktoré bolo potvrdené   uznesením   krajského   súdu   z 30.   septembra   2004.   Právoplatnosťou   tohto uznesenia   okresného   súdu   (25.   október   2004) sťažovateľka   vstúpila   do   predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Keďže pri zmene   účastníkov   nedochádza   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale   k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

2.1. Predmetom konania vedeného od 5. júna 1998 na okresnom súde pod sp. zn. 12 C   864/98,   ktoré   sa   začalo   podaním   žaloby   23.   novembra   1995   na   Okresnom   súde Považská   Bystrica,   je   nárok   sťažovateľky   (nástupkyne   po   pôvodnom   žalobcovi)   na zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením okresného súdu o právnej a skutkovej zložitosti veci. Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom   na jeho predmet nemožno hodnotiť ako právne zložitú vec, a aj keď ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej   zložitosti   veci   (dokazovanie   ohľadne   pravosti   a odôvodnenosti   podkladov osvedčujúcich poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným), súčasne konštatuje, že pri dobrej   organizácii   práce   okresným   súdom   táto   zložitosť   nemala   v konečnom   dôsledku spôsobiť (od 5. júna 1998) doterajšie viac ako sedemročné trvanie konania, ktoré podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť.

2.2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správanie   sťažovateľky,   ktorá vstúpila do konania na základe právoplatného uznesenia (25. októbra 2004) okresného súdu o pripustení   zmeny   na   strane   žalobcu   a jej   predchodcu,   ústavný   súd   v preskúmavanom konaní nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania na okresnom súde nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, ktorý v predmetnej veci koná od 5. júna 1998 po tom, ako mu bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Nc 975/96 z 29. januára 1997. V súvislosti   s postupom   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť v období od 11. mája 1999 (na okresnom súde bolo pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti účastníkov   okresný   súd   odročil   na   neurčito)   do   14. júna 2004   (okresný   súd   uznesením rozhodol   o návrhu   sťažovateľky   z 18.   júla 2002   o pripustení   zmeny   na strane   žalobcu), t. j. najmenej 5 rokov.

V tomto období okresný súd neurobil žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania (okrem vyžiadania výpisu z obchodného registra), čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (m. m. I. ÚS 41/02, I. ÚS 65/04).

K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

V súvislosti s obranným tvrdením zákonnej sudkyne: „Skutočnosť, že som vo veci nekonala priebežne je spôsobená objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte (ako aj v iných senátoch tunajšieho súdu), v dôsledku čoho som   nemala   možnosť   a   nemám   možnosť   prejednávať   veci   bez   zbytočných   prieťahov“, ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení zákonnej sudkyne okresného súdu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nedostatočné personálne obsadenie súdu a vo väzbe na   to   neprimerané   zaťaženie   sudcov   pri   vybavovaní   agendy,   ktoré   zákonná   sudkyňa namietala, nepredstavujú dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 58/02). V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (m. m. I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

3.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia, z dôvodu, že „je súkromným podnikateľom a absencia finančných prostriedkov znamená pre neho z hospodárskeho hľadiska katastrofálne následky. Pretrvávajúca právna neistota v označenom   konaní   ohľadom   možnosti   vysporiadať   svoje   právne   a   finančné   vzťahy   s odporcami prostredníctvom všeobecného súdu má pre neho v konečnom dôsledku vplyv na schopnosť   plniť   svoje   finančné   záväzky   a   následne   na   samotnú   existenciu   sťažovateľa. Uvedená právna neistota sťažovateľa je zvýraznená jeho nemalými výdajmi v súvislosti s uplatnením práva, samotnou výškou žalovanej pohľadávky a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   v sume   9 342 Sk   z dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. I. M., Ž.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk   (1/3   výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného   paušálu   je   136   Sk.   Ústavný   súd   s poukazom   na   výsledok   konania   priznal právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) uskutočnené v roku 2004 v sume 9 070 Sk (2 x 4 534 Sk) po zaokrúhlení v súlade s § 25 vyhlášky a dvakrát náhradu režijného paušálu vo výške 272 Sk (2 x 136 Sk) v sume 9 342 Sk a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) uskutočnený v roku 2005 v sume 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Ústavný súd tak priznal sťažovateľke úhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 11 993 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005