znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 16/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a A. M., obaja bytom Ď., zastúpených advokátkou JUDr.   H.   L.,   B.,   vo veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 556/89, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a A. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2003 doručená   sťažnosť   J.   M.   a A.   M.,   obaja   bytom   Ď.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 556/89.

Sťažovatelia odôvodňujú svoju sťažnosť tým, že „... porušovateľ základného práva Okresný súd v Žiline pre zbytočné prieťahy v spore vedenom pod č. k. 11 C 556/89 nie je schopný v primeranej dobe vyriešiť tento spor. Spor sa prejednáva od 7. 7. 1989 a doposiaľ nie je skončený.

V tejto veci Okresný súd v Žiline vydal rozsudok 6. 12. 1989, 13. 6. 1990, 1. 6. 1994, ale odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici a Žiline rozsudky vždy zrušil a vrátil na nové konanie. Do júna 1991 sa vo veci konalo bez prieťahov. Od r. 1993 začalo dochádzať k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia sa preto viackrát od r. 1993 až do okt. 2002 sťažovali u predsedu Okresného súdu v Žiline i u predsedu krajského súdu na prieťahy v ich spore a žiadali o skoré ukončenie, ale zbytočne“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že „Dňa   24.   2.   1999   bol   okresným   súdom   vynesený posledný   rozsudok   v   tejto   veci.   1.   12.   2000   bolo   podané   odvolanie   proti   rozsudku   a doposiaľ spis nebol riadne predložený na odvolacie konanie“.

V   sťažnosti   poukázali   aj   na   to,   že   „...   sú   dôchodcovia   v   pokročilom   veku. Pre prieťahy v spore   a nemožnosť   dosiahnuť   skončenie   sporu,   trpia stresmi a   neustále napätie zhoršuje ich zdravotný stav. Spor trvá 14 rokov, doposiaľ nie je skončený. Nemôžu disponovať s nehnuteľnosťou, nemôžu robiť žiadne stavebné úpravy na pozemku“.

Hodnotiac   doterajší   priebeh   konania   sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   postupom okresného súdu je porušované ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že: „Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Žiline vo veci sp. zn. 11 C 556/89 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 556/89 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd v Žiline je povinný   vyplatiť   sťažovateľom J.   M.   a A.   M.   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a uhradiť im všetky trovy spojené s týmto sporom.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd 11. júla 2003 vyžiadal   od   predsedu   okresného   súdu   informáciu   o   stave   konania   v   právnej   veci sťažovateľov, ktorá mu bola doručená ako vyjadrenie zákonného sudcu a jeho asistentky 8. septembra 2003. Okrem iného z nej vyplynulo, že:

„Vec napadla dňa 7. 7. 1989 na Okresný súd v Žiline a konajúcim sudcom bol od začiatku JUDr. P. D. Jedná sa o konanie o určenie vlastníckeho práva. Právne zložitú vec,   v   ktorej   okrem   nižšie   uvádzaných   úkonov   boli   vykonané   viackrát   pojednávania, znalecké dokazovanie ako aj ďalšie úkony. (...) Okrem toho treba uviesť aj to, že pôvodne bolo na strane odporcov označených 23 účastníkov konania, v súčasnosti 35 účastníkov. Po prvýkrát vyhlásil sudca rozsudok dňa 6. 12. 1989 a vec bola na základe podaného odvolania zrušená uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 4. 4. 1990.

Druhýkrát vyhlásil sudca rozsudok dňa 13. 6. 1990. Aj v tomto prípade bola vec na základe podaného odvolania zrušená uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 26. 6. 1991.

Tretíkrát vyhlásil sudca rozsudok dňa 20. 1. 1992. Vec bola opätovne na základe podaného   odvolania   zrušená   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa 11. 8. 1992.

Na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   19.   5.   1993, že zákonný sudca JUDr. P. D. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na OS v Žiline pod sp. zn. 11 C 556/89.

Uznesením   zo   dňa   12.   11.   1993   Okresný   súd   v Žiline   nariadil   vo   veci   znalecké dokazovanie, opätovne dňa 30. 11. 1993.

Uznesením   zo   dňa   12.   11.   1994   OS   v Žiline   rozhodol   o námietkach   voči   osobe súdneho znalca.

Znalecký posudok bol podaný dňa 7. 3. 1994. Opätovne súd rozhodol vo veci dňa 1. 6. 1994 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 13. 1. 1995. V tomto prípade bola vec zrušená na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 9. 1996.

Na základe uznesenia KS v Žiline zo dňa 25. 2. 1998 nebol JUDr. P. D. opätovne vylúčený z prejednávania veci na základe podanej námietky.

Poslednýkrát rozhodol menovaný sudca dňa 24. 2. 1999. Na vyhotovenie písomného rozhodnutia   bola   však   poverená   JUDr.   G   D.   v zmysle   poverenia   predsedu   OS   v Žiline zo dňa   20.   4.   2000,   nakoľko   JUDr.   D.   podľa   poverenia   vo vyhotovení   písomného rozhodnutia bránila náhla prekážka. Rozsudok bol expedovaný účastníkom konania 14. 11. 2000. Pokiaľ sa týka pokynu Krajského súdu v Žiline z neho považujem za potrebné uviesť to, že označená odporkyňa 5/ A. M. zomrela dňa 8. 5. 1999. V konaní bola zastúpená advokátkou   JUDr.   P.   na   základe   splnomocnenia.   Toto   splnomocnenie   však   smrťou odporkyne   5/   zaniklo   a tak   doručenie   rozsudku   bolo   neúčinné.   Z uvedeného   dôvodu nemohla   aj   označená   odporkyňa   podať   odvolanie   (č.   l.   378,   379).   Keďže   právnym nástupcom po zomrelej odporkyni nebol rozsudok doručený, bolo potrebné vykonať jeho doručenie. Aj ďalší označení účastníci na strane odporcov zomreli, preto bolo potrebné vykonať už spomínaný úplný prehľad na strane odporcov, ktoré zároveň pripájam.“

Z úradného záznamu pripojeného k vyjadreniu predsedu okresného súdu vyplýva, že od   1.   decembra   2000   boli   vo   veci   zákonným   sudcom   urobené   ďalšie   úkony. Dňa 11. júna 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne v 5. rade (podanej právnou   zástupkyňou),   ktoré   súd   zaslal   na vyjadrenie   sťažovateľom.   V   nasledujúcom období   okresný   súd   zisťoval   prostredníctvom   Mestského   úradu   v   Rajci   okruh   dedičov po zomrelých   odporcoch   v 11. rade   a   35.   rade,   ktorým   dal   12.   decembra   2001   doručiť odvolanie odporkyne v 5. rade. Dňa 28. marca 2002 bol spis predložený s predkladacou správou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd 12. septembra 2002 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený s tým, že je potrebné k spisu pripojiť ďalšie   dedičské   spisy   okresného   súdu   po medzičasom   zomrelých   účastníkoch   na   strane odporcov (niektorí z nich totiž zomreli ešte pred vynesením rozsudku z 24. februára 1999 a niektorí   po   tomto   dátume)   a následne   vyhotoviť   aktuálny   úplný   prehľad   účastníkov konania na strane odporcov.

Dňa   30.   januára   2004   ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   v   nadväznosti na uvedené   10.   júla   2003   okresný   súd   expedoval   rozsudok   sp.   zn.   11 C 556/89 z 24. februára   1999   právnym   nástupcom   účastníkov   konania   v   procesnom   postavení odporcov. Pretože nikto z nich proti nemu nepodal v zákonnej lehote odvolanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť 8. októbra 2003.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 556/89.

Okresný   súd   v tejto   veci   rozhodol   rozsudkom   z 24.   februára   1999.   Ústavný   súd v tejto   spojitosti   pripomína   významnú   skutočnosť,   že   rozsudkom   sa   vyhovelo   žalobe sťažovateľov. Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručovaním (posledné doručenie sa vykonalo šesť dní po doručení sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 10. júla 2003) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľov.

Právna   neistota   sťažovateľov   po   vynesení   rozsudku   však   aj   naďalej   pretrvávala. Po doručení   rozsudku   sťažovateľom   vznikla   situácia,   v ktorej   okresný   súd   v dôsledku úmrtia   viacerých   žalovaných   účastníkov   konania   musel   vyčkať   s doručením   rozsudku až na právoplatné   skončenie   konaní   o dedičstve.   Po   ich   skončení,   ako   to   vyplynulo z vyjadrenia predsedu okresného súdu, rozsudok bol riadne doručený, a pretože voči nemu nebolo   už   podané   odvolanie   (odvolanie   žalovanou   v 5.   rade   nemalo   zákonom predpokladané účinky), rozsudok nadobudol 8. októbra 2003 právoplatnosť bez odvolacieho konania.

Z postupu   okresného   súdu   po   vynesení   rozsudku,   ktorým   už   v roku   1999   urobil rozhodujúci   procesný   úkon   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov,   vyplýva, že v celom   rozsahu   závisel   od   okolností,   ktoré   okresný   súd   nemohol   žiadnym   právne významným spôsobom ovplyvniť. Naopak, okresný súd musel vyčkať na výsledky konaní o dedičstve na to, aby rozsudok vo veci sťažovateľov mohol byť účinne doručený. Táto procesná   situácia   úplne   vylučuje   záver   o nečinnosti,   neefektívnej   činnosti   alebo   takom postupe   okresného   súdu,   ktorým   by   sa   nesledovalo   odstránenie   právnej   neistoty sťažovateľov.   Okrem   toho   sťažovatelia   už   od   roku   1999   vedeli,   že   došlo   k vyneseniu rozsudku, a napriek tomu, že nebol právoplatný v celom rozsahu, treba poznamenať, že voči nim   sa   stal   právoplatným,   pretože   im   bol   riadne   doručený.   Treba   poznamenať, že rozsudkom sa vyhovelo ich žalobe a preto sťažovatelia ani nemali procesnú možnosť tento rozsudok napadnúť odvolaním. Z toho vyplýva, že stav právnej neistoty sťažovateľov sa týkal len toho, či po doručení rozsudku niektorý zo žalovaných účastníkov podá alebo nepodá   odvolanie.   Takýto   stav   však   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   v žiadnom prípade zakladať zodpovednosť okresného súdu za dovŕšenie procesného postupu súdnej ochrany sťažovateľov.

Preto   ústavný   súd   ich   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004