znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   sudcu   Jána   Lubyho   a   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   S.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Katarínou   Dušákovou,   Považská   26,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 160/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013   doručená   sťažnosť   I.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Katarínou   Dušákovou,   Považská   26,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 160/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka sa svojou žalobou doručenou okresnému súdu 25. októbra 2010 proti obchodnej spoločnosti R., s. r. o., domáha ochrany osobnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 160/2010.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sťažnosť odôvodňuje takto:

„Domnievam   sa,   že   vyššie   označené   konanie   na   Okresnom   súde   Košice   II je v rozpore   s účelom   ústavou zaručeného práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov, nakoľko ani po odpovedi predsedom súdu, že moja sťažnosť je dôvodná súd vo veci nekoná, aj napriek tomu, že zákonná sudkyňa bola upozornená na potrebu plynulého konania, som zo súdu do dnešného dňa neobdržala žiadnu zásielku.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „... Dňa 1. 12. 2012... podala sťažnosť predsedovi súdu Košice II na prieťahy v tomto konaní, ktoré považoval predseda Okresného súdu Košice II za dôvodnú...,   nakoľko v tomto konaní nebol urobený žiadny úkon t.   j. od marca   2011...“,   čo   oznámil   sťažovateľke   svojím   prípisom   sp.   zn.   Spr.   210/2012 z 12. decembra 2012.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom Okresnom súde Košice II, sp. zn. 42 C 160/2010 porušené.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 16.596.96,- EUR, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť sťažovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 42 C 160/2010 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 NcC 25/2013 z 30. septembra 2013 boli všetci sudcovia okresného súdu vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 42 C 160/2010 a vec bola prikázaná   Okresnému   súdu   Košice   I,   ktorému   bola   vec   odstúpená   26. novembra   2013; konanie o nej je vedené pod sp. zn. 39 C 336/2013 a 20. decembra 2013 bol nariadený termín pojednávania na 15. apríl 2014.

Sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, nereagovala na aktuálny stav konania a nerozšírila svoju sťažnosť aj proti Okresnému súdu Košice I. Ústavný súd preto posudzoval sťažnosť na predbežnom prerokovaní len vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré viedol okresný súd od 25. októbra 2010 do 26. novembra 2013, keď   vec   bola   odstúpená   Okresnému   súdu   Košice   I,   v súlade   s navrhnutým   petitom v sťažnosti   [§   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti z vyžiadaného spisu zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľka podala žalobu o ochranu osobnosti okresnému súdu 25. októbra 2010. Súčasne s ňou požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd opakovane v novembri   a   decembri   2011   vyzýval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   žaloby. O oslobodení   od   súdnych   poplatkov   rozhodol   10.   januára   2011.   V   nadväznosti na to 7. februára   2011   Centrum   právnej   pomoci   ustanovilo   sťažovateľke   zástupcu na jej zastupovanie v namietanom konaní. Dňa 31. marca 2011 zákonná sudkyňa oznámila skutočnosti, pre ktoré je v namietanom konaní zaujatá.

Po   podaní   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   v   namietanom   konaní   doručenej okresnému súdu v decembri 2012 okresný súd zistil, že z dôvodu administratívnej chyby bol spis založený do iného spisu (vedeného pod sp. zn. 42 C 160/2011), ktorý bol daný do archívu   skončených   vecí.   Na   tomto   základe   predseda   okresného   súdu   vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú.

Dňa 12. decembra 2012 zákonná sudkyňa predložila krajskému súdu na rozhodnutie jej   oznámenie   o   skutočnostiach,   ktoré   zakladajú   dôvod   na   jej   vylúčenie   z   konania a rozhodovania vo veci. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 14 NcC 8/2013 zo 14. marca 2013 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky.   V   nadväznosti   na   to   sa   uskutočnili   dve   pojednávania,   a to   2.   júna 2013 a 15. júla 2013. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 15. júla 2013, sťažovateľka uplatnila námietku   zaujatosti proti   zákonnej   sudkyni   a aj voči   všetkým   sudcom   okresného súdu. Z tohto dôvodu bola vec 24. júla 2013 predložená krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý uznesením   sp.   zn.   6   NcC   25/2013   z 30.   septembra   2013   rozhodol,   že   všetci   sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky, a prikázal ju Okresnému súdu Košice I. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. novembra 2013. Spis bol v tento deň odstúpený Okresnému súdu Košice I, ktorý vedie konanie pod sp. zn. 39 C 336/2013 a aktuálne je nariadený termín pojednávania na 15. apríl 2014.

Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že v období od apríla 2011 do decembra 2012   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľky   nekonal.   V   tejto   súvislosti   ale   konštatuje, že v napadnutom   konaní   okresného   súdu   išlo   o dlhodobejšiu,   avšak   ojedinelú   nečinnosť v trvaní cca 20 mesiacov. Inak okresný súd v napadnutom konaní postupoval v zásade plynulo. Ústavný súd v súvislosti s týmto zistením poukázal na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva,   že nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS   63/00).   Za takýto   prieťah   možno   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu aj uvedenú nečinnosť okresného súdu.

Za   rozhodujúcu   pri   svojom   rozhodovaní   považoval   ústavný   súd   skutočnosť, že po uplatnení   sťažnosti   na   prieťahy   v   napadnutom   konaní   na   orgáne   štátnej   správy okresný súd vo veci začal hneď konať, teda došlo k náprave v jeho postupe a k odstráneniu jeho dovtedajšej nečinnosti. Z toho možno vyvodiť, že sťažnosť sťažovateľky predsedovi okresného súdu splnila svoj účel, pretože už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebol   okresný   súd   v   právnej   veci   sťažovateľky   nečinný,   ale   jeho   úkony   smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania.

V čase rozhodovania ústavného súdu sa vec nachádza na Okresnom súde Košice I, kam bola odstúpená 26. novembra 2013 na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 NcC 25/2013 z 30. septembra 2013. Dňa 28. novembra 2013 vec bola pridelená zákonnej sudkyni. Konanie je vedené Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 39 C 336/2013. Vo veci je nariadené pojednávanie na 15. apríl 2014.

Ústavný   súd   na základe   uvedeného   konštatuje, že využitie právneho   prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mala sťažovateľka   k   dispozícii   a   aj   ho   využila   (december   2012),   pretože   okresný   súd   začal vo veci konať.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014