znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2012 doručená sťažnosť J. O., nar... (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu (ďalej len   „ústav   na   výkon   trestu“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva obhajovať sa sám alebo za pomoci obhajcu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného   súdu   bola   sťažovateľovi   podľa   §   555   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku s použitím   §   558   ods.   1   Trestného   poriadku   uložená   povinnosť   nahradiť   štátu   odmenu a hotové výdavky vyplatené ustanovenému obhajcovi v sume 344,88 €. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorou namietal, že v jeho veci išlo o povinnú obhajobu, a okresnému súdu preukázal, že je nemajetný a v ústave na výkon trestu nemá príjem, ktorý by mu umožňoval nahradiť trovy obhajoby, a z tohto dôvodu požiadal o priznanie nároku na bezplatnú obhajobu. Samosudkyňa okresného súdu rozhodla o sťažnosti tak, že ju zamietla, pretože nie je dôvodná.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd uplatnil v jeho prípade reštriktívny výklad § 34 ods.   3   Trestného   poriadku,   ktorý   ustanovuje   podmienky   priznania   nároku   na   bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú   odmenu.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ uviedol: „Podľa môjho názoru ak si nemôžem vybrať zo zákona možnosť obhajovať sa sám a musím prijať fakt, že zákon vyžaduje, aby som bol zastúpený obhajcom, potom by bolo nelogické, aby vyžadoval, aby som ako nemajetný musel za tohto obhajcu aj platiť.“

Vzhľadom na požiadavku povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta a vo veci samej žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, a v nadväznosti na tento výrok aby ústavný súd zrušil označené rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   tým,   že   okresný   súd   nesprávne aplikoval   §   34   ods.   3   Trestného   poriadku,   pretože   podľa   jeho   názoru   boli   splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, keď mu bol obhajca ustanovený z dôvodu povinnej obhajoby, a okresnému súdu preukázal svoju nemajetnosť.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   odôvodnením   namietaného   uznesenia,   v   ktorom samosudkyňa okresného súdu uviedla:

„Samosudkyňa   po   preštudovaní   spisového   materiálu   sp.   zn.   PK   2T   71/2003, napadnutého uznesenia zo dňa 21. 02. 2012 (č. l. 287), podanej sťažnosti zo dňa 22. 03. 2012 (č. l. 290) ako aj potvrdenia o príjme zo dňa 01. 06. 2012 (č. l. 294) konštatuje, že odsúdený J. O. sa narodil..., je slobodný a bezdetný. Odsúdený je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby I. s dátumom pravdepodobného ukončenia trestu 05. 03. 2014. Podľa potvrdenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody I. bol odsúdený J. O. k 01. 06. 2012 pracovne zaradený, pričom podľa potvrdenia o príjme zamestnanca zo dňa 01. 06. 2012 bol jeho mesačný príjem za posledných 12 mesiacov nasledovný: za mesiac 6/2011 bol jeho čistý príjem 50,10 eur, za mesiac 7/2011 43,25 eur, za mesiace 8/2011, 9/2011/, 10/2011 a 11/2011 bol jeho čistý príjem 0 eur, za mesiac 12/2011 98,70 eur, za mesiac 1/2012 78,33 eur, za mesiac 3/2012 72,72 eur, za mesiac 3/2012 118,38 eur, za mesiac 4/2012 112,37 eur a za mesiac 5/2012 to bolo 0 eur. Podľa potvrdenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody I. bol k 01. 06. 2012 u odsúdeného J. O. stav konta nasledovný: vreckové - 0,11 eur, úložné - 111,79 eur a osobné 70,65 eur....

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 34 ods. 3 Tr. poriadku je pre priznanie nároku   na   bezplatnú   obhajobu   alebo   na   obhajobu   za   zníženú   náhradu   rozhodujúci nedostatok prostriedkov. Vzhľadom na skutočnosť, že trestný poriadok bližšie nevysvetľuje obsah pojmu nedostatok prostriedkov, úlohou súdu je skúmať a vyhodnotiť celkové pomery odsúdeného (t. j osobne, zárobkové, sociálne, rodinné, zdravotné, majetkové). Dôležitá je tiež výška odmeny vyplatená štátom ustanovenému obhajcovi, ktorá v posudzovanej veci predstavuje sumu 344,88 eur.

Samosudkyňa je toho názoru, že na základe predloženého potvrdenia potvrdeného Ústavom   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   I.,   a   najmä   skutočnosti,   že   odsúdený   má nepravidelný   mesačný   príjem,   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   odsúdený   je   v produktívnom   veku   kedy   je   práceschopný,   nemožno   vyhodnotiť   jeho   celkové   majetkové pomery ako nepriaznivé do tej miery, že by odsúdený mal nárok na bezplatnú obhajobu. Podľa   názoru súdu nebude úhrada stanovenej sumy predstavovať   tak citeľný zásah   do sociálnej a majetkovej situácie odsúdeného, ktorý by objektívne mohol vyvolať stav hmotnej núdze.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Rozhodovanie   o   trovách   trestného   konania   je   upravené   v   šiestej   časti   Trestného poriadku (§ 553 až § 559). Na vec sťažovateľa sa vzťahujú najmä § 555 ods. 1 písm. c) a § 558 Trestného poriadku.

Podľa   §   555 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku   ak bol   obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti na   náhradu   odmeny   a   hotových   výdavkov,   ktoré   boli   uhradené   štátom   ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník.

Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

Podľa § 558 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podmienky nároku na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu ustanovuje § 34 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinený preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania a ak ide o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručené opatrenie o ustanovení obhajcu.

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný   súd   zisťoval   v   zmysle   §   558   ods.   2   Trestného   poriadku,   či   sťažovateľ   splnil podmienky   na   priznanie   nároku   na   bezplatnú   obhajobu   alebo   na   obhajobu   za   zníženú odmenu podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku a zrozumiteľným a dostatočne odôvodneným spôsobom v tomto uznesení uviedol, ako dospel k záveru, že majetková a sociálna situácia sťažovateľa   mu   umožňuje   nahradiť   vyplatenú   odmenu   a   hotové   výdavky   ustanoveného advokáta.   Ústavný   súd   musí   v   tomto   prípade   rešpektovať   istú   mieru   voľnej   úvahy všeobecného súdu, a to v rozsahu, v akom možno za daných okolností dospieť k ústavne akceptovateľnému záveru o schopnosti obžalovaného, ktorý bol uznaný za vinného, splniť uvedenú povinnosť. Uznesenie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ inak hodnotí svoje aktuálne finančné možnosti, nie   je   dostatočným   dôvodom   na   záver   o   porušení   jeho   práv,   a   to   ani   v   spojitosti so skutočnosťou, že obhajca bol sťažovateľovi ustanovený bez jeho žiadosti, pretože bol v jeho   veci   daný   dôvod   povinnej   obhajoby.   Požiadavka   povinnej   obhajoby   nie   je bezdôvodná a je výrazom vyváženia medzi záujmom štátu na náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní jeho páchateľov a potrebou zabezpečiť obvineným, ktorí nie sú schopní z určitých zákonom ustanovených objektívnych dôvodov zabezpečiť svoju obhajobu,   možnosť   v   plnom   rozsahu   využiť   svoje   práva   v   trestnom   konaní.   Následná povinnosť obžalovaného, ktorý bol právoplatným rozhodnutím súdu uznaný za vinného, nahradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov vyplatenú ustanovenému obhajcovi je jedným z dôsledkov zodpovednosti, ktorú musí obžalovaný, ktorý bol uznaný za vinného, znášať   za   porušenie   právom   chráneného   spoločenského   poriadku,   ktorého   sa   dopustil spáchaním trestného činu.

Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že okresný súd postupoval vo veci sťažovateľa pri   výklade   a   aplikácii   príslušných   právnych   noriem   spôsobom,   ktorý   nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013