znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte zloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B. s. r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 15 Co 422/2010-56 z 9. marca 2011, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B. s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 422/2010-56 z 9. marca 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 422/2010-56 z 9. marca 2011 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej   spoločnosti B. s. r. o., trovy   konania   v   sume 261,82   € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. T. V., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 159/2012-13   z 22.   marca   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1 a ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 422/2010-56 z 9. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti   a z obsahu vyžiadaného súvisiaceho spisu   vyplýva, že sťažovateľka užívala na podnikateľské účely nebytové priestory na základe nájomných zmlúv, ktoré boli rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 15 C 721/02-88 z 28. septembra 2004 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Košice I“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   17 Co 368/2004   zo 17.   januára   2006 (ďalej   len   „rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach“)   vyhlásené   za   absolútne   neplatné.   Proti   uvedeným   rozsudkom   podala 27. februára   2006 sťažovateľka generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   4 M Cdo11/2006   z   18.   decembra   2007   (ďalej   len „rozsudok najvyššieho súdu“) mimoriadnemu dovolaniu vyhovel, rozsudok Okresného súdu Košice   I a rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   zrušil   a   vec   vrátil   Okresnému   súdu Košice I na ďalšie konanie z dôvodu jej nesprávneho právneho posúdenia.

Sťažovateľka   sa   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   domáhala   náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci“), ktorá   jej   mala   byť spôsobená zrušeným rozsudkom Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 24 C 101/09-35 z 12. júla 2010 (ďalej len „rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I“)   zamietol   žalobu   sťažovateľky   z dôvodu nepreukázania splnenia predpokladov nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozsudkom,   keďže   predchádzajúce   rozsudky   Okresného   súdu   Košice   I   a rozsudok Krajského   súdu   v Košiciach   neboli   zrušené   z dôvodu   nezákonnosti,   ale   z dôvodu nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   sa sťažovateľka odvolala.

Napadnutým rozsudkom   krajského súdu bol potvrdený rozsudok   Okresného súdu Bratislava I ako vecne správny. V dôvodoch potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol, že   ani   vo   výroku   a ani   v odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   boli   zrušené rozsudky Okresného súdu Košice I aj Krajského súdu v Košiciach, nie je obsiahnutý záver, že   by   zo   strany   obidvoch   súdov   došlo   k   porušeniu   zákona,   resp.   že   by   bolo   vydané nezákonné rozhodnutie, ale iba tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na   túto   skutočnosť   neboli   predmetné   rozsudky   zrušené   ako   „nezákonné   rozhodnutia“, a preto nie je naplnený ani základný predpoklad nároku na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej tvrdila, že výklad pojmu „nezákonné rozhodnutie“ krajským súdom   v napadnutom   rozsudku   je   arbitrárny,   v rozpore   so   zmyslom   a účelom   právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu a porušuje jej základné   práva. Sťažovateľka navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k návrhu, ktoré mu bolo doručené faxom 27. apríla 2012 a poštou 4. mája 2012. V tomto vyjadrení krajský súd zotrváva na svojom názore, že v konaní nebolo preukázané, že   došlo   k zrušeniu   právoplatného   rozsudku   z dôvodu   jeho   nezákonnosti.   Krajský   súd na ústnom prerokovaní v konaní vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky netrval.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2012 zotrvala na stanovisku uvedenom   v sťažnosti   a uviedla, že netrvá   na ústnom   pojednávaní. Zároveň   si   uplatnila a vyčíslila požadovanú úhradu trov konania.

Ústavný   súd   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho IV. senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II. ÚS 58/98,   I. ÚS 5/00).   Ako   ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných   súdov,   v ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu   (IV. ÚS 192/08,   IV. ÚS 69/2012,   I. ÚS 26/2010,   III. ÚS 163/2011,   podobne aj Ústavný súd Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Sťažovateľka ako dôvod svojej sťažnosti uviedla, že rozhodnutie krajského súdu je založené na takom výklade zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý popiera jeho účel a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa ktorého je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone verejnej moci.

Podstatou   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je   úvaha,   že zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   vyvoláva   iba   také právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nezákonnosti, pričom tento dôvod   musí byť výslovne uvedený vo výroku   zrušujúceho rozhodnutia   (v tomto smere prevzal napadnutý rozsudok krajského súdu rozhodnutie prvostupňového súdu) alebo aspoň výslovne v jeho odôvodnení. Vzhľadom na to, že podľa zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu bol právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušený pre nesprávne právne posúdenie   veci,   a nie   z dôvodu   jeho   nezákonnosti,   nie   sú   splnené   podmienky na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto zrušeným rozhodnutím. Krajský súd preto napadnutým rozsudkom návrh na náhradu škody proti štátu zamietol. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „V celom odôvodnení uvedeného rozsudku (rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol právoplatný rozsudok krajského súdu zrušený) nie je uvedený záver, že by zo strany súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, resp. že by bolo   vydané nezákonné   rozhodnutie,   avšak   v   odôvodnení   dovolacieho   rozhodnutia   sa Najvyšší súd SR zaoberal skutočnosťou, že zo strany prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej veci... Je nesporné, že zákon č. 514/2003   Z. z.   nedefinuje,   čo   sa   rozumie   nezákonným   rozhodnutím,   avšak   na   druhej strane je treba poukázať na skutočnosť, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v odôvodnení rozhodnutia,   ktorým   je   pôvodné   rozhodnutie   zrušené   alebo   zmenené,   konštatovaná, v opačnom   prípade   by   použitie   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných   prostriedkov strácalo význam a každé zrušujúce alebo zmeňujúce rozhodnutie by mohlo zakladať nárok na náhradu škody podľa citovaného zákona.“.

Podľa sťažovateľky je takýto výklad arbitrárny a porušuje jej základné práva podľa čl. 46   ods. 1   a ods. 3   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka   zastáva názor, že „právna úprava (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,   pozn.)...   síce   osobitne   nezmieňuje   o   tom,   či   nezákonnosť   musí   byť   konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, má však zato, že uvedenej konštrukcii nie je možné   prisvedčiť.   Totiž,   pokiaľ   príslušný   orgán   určité   rozhodnutie   zrušil   z   dôvodov uvedených   v   odôvodnení   rozhodnutia,   je   možné   uzavrieť,   že   sa   tak   mohlo   stať   jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti... (okresný   súd   a   krajský   súd   v konaní   o náhradu   škody,   pozn.) v   podstate   preskúmavali v samotnom   konaní   o   náhradu   škody   nezákonnosť   rozhodnutia.“. Navyše,   podľa sťažovateľky „nezákonnosť   rozhodnutia   už   nemožno   riešiť,   táto   už   bola   vyslovená príslušným orgánom, ktorým, ako jasne vyplýva z predchádzajúceho, bol Najvyšší súd SR“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ako   už   mal   možnosť   ústavný   súd   uviesť,   základné   právo   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   alebo jeho   nesprávnym   úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty   podlieha   (čl. 46   ods. 4   v   spojení   s   čl. 51   ods. 1   ústavy)   zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   je ustanoviť v   súlade s čl. 46   ods. 3 ústavy   podmienky, za   ktorých   vzniká   právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom,   a   to   spôsobom,   ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na   to   príslušným   orgánom   práve   z   dôvodu   nezákonnosti.   Z   takéhoto   zrušujúceho rozhodnutia   potom   musí   byť dôvod   zrušenia   skoršieho   rozhodnutia   (jeho   nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím...

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   možno uplatniť iba vtedy,   ak právoplatné rozhodnutie, ktorým   bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   patrí   v   zmysle   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu v zásade   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   II. ÚS 71/04,   IV. ÚS 170/2012, IV. ÚS 1/2012), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší   súd.   Preto   ústavný   súd   poukazuje   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 M Cdo20/2009 z 30. mája 2011 (prijaté iba dva mesiace neskôr ako napadnutý rozsudok krajského súdu), z ktorého vyplýva opačný záver ako z napadnutého rozsudku krajského súdu.   Podľa   tohto   uznesenia   najvyššieho   súdu „Zákonnosť   či   nezákonnosť   rozhodnutia vo všeobecnosti   je   otázkou   súladu   rozhodnutia   s objektívnym právom.   Tak   rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   ako   i   z   dôvodu   vady   konania   je   nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá   prípadne   z takéhoto   rozhodnutia   vznikla   účastníkovi.   Aj   napriek   tomu,   že   pojem nezákonné   rozhodnutie   nie   je   v   zákone   definovaný,   je   však   možné   konštatovať,   že   pod nezákonným   rozhodnutím   sa   dá   rozumieť   akékoľvek   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“. Citované rozhodnutie   zodpovedá   zmyslu   a účelu   inštitútu   náhrady   škody   podľa   zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ústavný súd sa so závermi v ňom vyslovenými stotožňuje.

Samotný   rozpor   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   s neskorším   rozhodnutím najvyššieho súdu ešte sám osebe nepredstavuje porušenie označených práv sťažovateľky. Z pohľadu ústavného súdu a jeho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky je rozhodujúce, či je napadnutý rozsudok krajského súdu založený na ústavne udržateľnom výklade právneho predpisu (osobitne pojmu „nezákonné rozhodnutie“), zohľadňujúc označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú   takýmto   rozhodnutím.   Ani   zákon   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri výkone   verejnej   moci   výslovne   nedefinuje,   čo   sa   má   považovať   za   nezákonné   súdne rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   (Osobitná   časť   k   § 1   ods. 1   návrhu   zákona, parlamentná tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím «rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový   zákon   však   explicitne   nedefinuje   pojem   „nezákonné   rozhodnutie“.   Nezákonnosť rozhodnutia   môže   byť   tak   rozmanitá,   že   jeho   zovšeobecnené   vyjadrenie   v definícii   ako i zovšeobecňujúci   popis   naráža   na   neprekonateľné   prekážky.   Otázka,   či   bolo   vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.».   Z citovaného   vyplýva,   že   aj   zákonodarca   neponíma   pojem   „nezákonné rozhodnutie“ prísne formalisticky, ale širšie.

Pojem nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia súdov, ale aj rozhodnutia správnych orgánov. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie je samostatným dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v rámci občianskeho   súdneho   konania,   na   rozdiel   od   nezákonnosti   právoplatného   rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť konštatované v rámci konania o preskúmanie zákonnosti a postupu   správneho   orgánu   v   správnom   súdnictve.   Preto   sa   žiada   rozlišovať   medzi výkladom   nezákonnosti   rozhodnutia   súdu   a správneho   orgánu   pre   účely   zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pravidlá   občianskeho   súdneho   konania   [Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len „OSP“)]   výslovne   nevymedzujú   ani   povinnosť   a   ani   oprávnenie   súdu   rozhodujúceho na základe mimoriadneho opravného prostriedku o zrušení právoplatného rozhodnutia súdu zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti, jeho nezákonnosť konštatovať vo výroku, resp. uviesť výsledok tohto posúdenia v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu sú podstata a zmysel základného práva v zmysle čl. 46 ods. 3   ústavy   popreté   takým   výkladom   ustanovení   zákona   o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci,   ktorý   vyžaduje,   aby   zrušujúce   rozhodnutie   súdu vydané   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku   výslovne   konštatovalo nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení), ak   na   takéto   konštatovanie   nedávajú   procesné   pravidlá   občianskeho   súdneho   konania tomuto   súdu   žiadny   priestor   a ak   sa   má   v zmysle   zákona   o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takéto posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je preto materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať (v tomto zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 25/2011).

Krajský súd v napadnutom rozsudku na podporu ním zaujatého stanoviska navyše uviedol, že „... nezákonnosť rozhodnutia musí byť v odôvodnení rozhodnutia, ktorým je pôvodné rozhodnutie zrušené alebo zmenené, konštatovaná, v opačnom prípade by použitie riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov strácalo význam a každé zrušujúce alebo zmeňujúce rozhodnutie by mohlo zakladať nárok na náhradu škody podľa citovaného zákona (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pozn.).. Takúto interpretáciu kvalifikuje ako príliš reštriktívnu, resp. formalistickú, nezohľadňujúcu účel inštitútu náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných prostriedkov.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky   nároku   na   náhradu   škody,   ktorý   vzniká   až   po   splnení   všetkých   jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie   majetkovej   ujmy   na   základe   iných   právnych   nárokov   (k   tomu   pozri aj rozhodnutie   sp. zn.   III. ÚS 361/09). Rovnako   ostáva   úlohou   všeobecných   súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých   nemusí   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   súdu   nevyhnutne   vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto   názorov   nemôže   byť   posúdený   ako   rozporný   s objektívnym   právom   (rovnako Ústavný   súd Českej   republiky   v náleze   sp. zn.   IV. ÚS 1391/09   z   27.   decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné   rozhodnutie,   ktorého   interpretácia   je   v zmysle   uvedených   ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   napadnuté rozhodnutie krajského súdu založené na úvahe, že nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia musí byť vo výroku alebo odôvodnení rozhodnutia, ktorým je toto rozhodnutie zrušené, výslovne konštatovaná, je takým výkladom ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   [najmä   § 3   ods. 1   písm. a)   a   § 6   ods. 1 tohto zákona], ktorý porušuje ich účel a význam, osobitne vo vzťahu k účelu a významu základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy,   ktorého   realizáciu   majú   tieto   ustanovenia zabezpečiť.   Namietaný prístup   krajského   súdu   zároveň   odporuje   základnému   právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Požiadavka   spravodlivosti,   osobitne   zvýraznená   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru ako aj v § 1 OSP, podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Z toho dôvodu rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v bode II tohto nálezu a znova posúdiť námietky sťažovateľky v intenciách tohto kasačného nálezu.

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho zastúpenia   v konaní o sťažnosti   pred   ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci po 123,50 € (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) a 2 x režijný paušál po 7,41 €.

Keďže oba úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. ústavný súd vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   tak,   ako   to   navrhla a vyčíslila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za   každý   úkon   po 123,50   €,   t. j.   za   dva   úkony   247   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom 2 x 7,41 € predstavuje sumu 261,82 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012