znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o sťažnosti   J. P., T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. T. S., T.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 T 12/94, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 12/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 T 12/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   200 000 Sk (slovom dvestotisíc slovenských   korún), ktoré   mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J. P.   trovy   konania   v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 159/08   zo   6.   mája   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   J. P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 12/94.

Podľa obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh začalo trestné konanie pred súdom v trestnej veci sťažovateľa a ďalších piatich spoluobžalovaných 21. januára 1994 doručením obžaloby   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Trnava   (ďalej   len   „prokurátor   okresnej prokuratúry“) okresnému súdu. Sťažovateľ bol obžalovaný zo spáchania skutku uvedeného v bode 2   obžaloby,   a to   zo spáchania   trestného   činu   krádeže   spolupáchateľstvom   podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 247 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov [platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“)] a z trestného činu poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   ani   po   viac   ako   14-tich   rokoch   nebolo dokazovanie   v označenej   trestnej   veci   vykonané   v   takom   rozsahu,   aby   mohlo   byť rozhodnuté   o jeho   vine   alebo   nevine,   čo   v ňom   vyvoláva   značnú   právnu   neistotu. Sťažovateľ poukázal na to, že:

„Dňa   21. 01. 1994   bola   na   Okresný   súd   v   Trnave   doručená   obžaloba   Okresnej prokuratúry v Trnave 1 Pv 1949//93-34 zo dňa 21. 01. 1994,   v ktorej   som uvedený ako obžalovaný, v ktorej sa mi kladie za vinu v bode 2) obžaloby - spáchanie trestného činu krádeže podľa § 9 ods. 2 § 247 ods. 1 písm. b) ods. 3 písm. c) Tr. zák. v tom čase platného, a to na tom skutkovom základe, že v noci z 30. 10. 1993 na 31. 10. 1993 v Trnave (...) som mal po vzájomnej dohode s obvineným M. M. vykonať vlámanie do predajne E. a odcudziť 1 kožuch dámsky dlhý, biely - líška v hodnote 22 900.- Sk, 2 kožuchy dámske 3/4-ové tmavé

- líška v hodnote 39 800.- Sk, 3 bundy kožené s kožušinovou kapucňou - dlhé v hodnote 20 800.-   Sk,   5   búnd   kožených   krátkych   v   hodnote   32 500.-   Sk,   čím   sme   mali   spôsobiť majiteľovi F. K. celkovú škodu na tovare vo výške 151 900.- Sk a poškodených zariadeniach sme mu spôsobiť škodu vo výške 1 320.- Sk.“

Ďalej uviedol: „Okresný súd v Trnave, potom čo mu napadla obžaloba, vytýčil celkove 76 hlavných pojednávaní s tým, že prvé pojednávanie bolo vytýčené na deň 24. 2. 1994 o 8,30 hod., t. j. približne o mesiac po podaní obžaloby.

Z uvedeného počtu pojednávaní sa pojednávanie reálne vykonalo asi v 13 prípadoch, v 63 prípadoch sa nekonalo, pričom z týchto prípadov sa v 1 až 3 prípadoch nekonalo aj z mojej viny, išlo však o minimálny časový úsek v období od 18. 05. 1999 do 15. 06. 1999

- obdobie necelého mesiaca.

V   ostatných prípadoch sa nekonalo hlavné pojednávanie   a muselo   byť odročené pre neprítomnosť obžalovaných, advokátov obžalovaných, alebo svedkov, alebo z dôvodov na strane súdu.

Konanie   pred   súdom   trvá   už   vyše   14   rokov,   ja   žijem   stále   v právnej   neistote a nedokončené konanie mi spôsobuje problémy v rodinnom živote, ako aj v zamestnaní.“

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 12/94 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sa domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v označenej trestnej veci bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie 700 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. júna 2008 okrem iného uviedol:

„Pokiaľ sa týka predmetnej veci, nemožno usudzovať, že by po skutkovej a právnej stránke sa jednalo o mimoriadne zložitý prípad. Skôr by sa mohlo konštatovať, že konajúce sudkyne nepristupovali z procesného hľadiska dostatočne dôsledne tak, aby bola riadne zabezpečená účasť jednotlivých procesných strán na hlavných pojednávaniach.

Všetky   procesné   úkony,   ktoré   boli   vykonané   v   predmetnej   veci   sú   uvedené vo vyjadrení   konajúcej   sudkyne   JUDr. K. S.   Vyjadrenie   sudkyne   tvorí   prílohu   tohto stanoviska.

Žiadne prekážky postupu konania zo strany tunajšieho súdu zistené neboli. Nemožno sa stotožniť s obsahom podanej sťažnosti sťažovateľa v tom smere, že by iba v minimálnej miere zapríčinil prieťahy v konaní. Na strane 7 vyjadrenia predsedníčky senátu je konštatované, že J. P. sa celkom 16-krát nedostavil na hlavné pojednávania a bolo potrebné   J. P.   predvádzať   na   hlavné   pojednávanie,   pričom   žiadosti   o   predvedenie   boli viackrát   neúspešné.   V   tomto   smere   je   preto   potrebné   zdôrazniť,   že   prieťahy   v   konaní zapríčinil svojim postupom aj samotný sťažovateľ.

Skutočnosť, že došlo k prieťahom v konaní možno pripustiť predovšetkým z toho dôvodu, že samotné trestné konanie nebolo zatiaľ skončené ani v priebehu 14 rokov. Podľa názoru súdu konajúce sudkyne mali zvýrazniť svoje úsilie pri zabezpečovaní jednotlivých procesných   strán   na   hlavných   pojednávaniach,   mohli   proti   obžalovaným   vydať   príkazy na ich zatknutie, prípadne obžalovaných vypočuť a následne skúmať možnosti vykonania ďalších   hlavných   pojednávaní   aj   v   neprítomnosti   obžalovaných,   pričom   jednotliví obžalovaní   sa   mohli   účasti   na   hlavnom   pojednávaní   aj   vzdať.   Konajúca   sudkyňa dňa 22. 05. 2008,   teda   po   dôjdení   sťažnosti   sťažovateľa   vydala   príkaz   na   zatknutie obžalovaného J. K.

Niektoré   hlavné   pojednávania   museli   byť   odročované   z   objektívnych   dôvodov, pre nedostavenie sa obžalovaných, ospravedlnenia procesných strán a podobne. Pri takom vysokom   počte   odročení   hlavných   pojednávaní   nie   je   možné   jednoznačne   ustáliť,   ktoré prieťahy možno považovať za zbytočné, som však toho názoru, že sústredeným postupom sa dalo predmetnú vec rozhodnúť.

Je faktom, že plynulosť konania ovplyvnil odchod pôvodne konajúcej sudkyne V. H. do starobného dôchodku dňa 01. 03. 2003, materská dovolenka ďalšej sudkyne JUDr. K. S. Tieto skutočnosti však podľa názoru súdu nemali rozhodujúci vplyv k tak rozsiahlej dĺžke trestného konania, zvlášť keď predmetná vec doteraz stále nie je rozhodnutá.

Iba   na   margo   predmetného   prípadu   chcem   poznamenať,   že   náhrada   v   rozsahu 700.000,- Sk zo strany sťažovateľa sa okresnému súdu javí byť ako mimoriadne nadsadená, pretože dôvody, ktoré sťažovateľ udáva ako svoju ujmu v osobnom a rodinnom živote sú krajne   nadsadené.   Obvinený   si   navyše   musí   byť   vedomý,   že   sa   dopustil   protiprávneho konania,   bol   dlhšie   obdobie   vo   väzbe   a   za   tejto   situácie   musí   očakávať   aj   uloženie primeraného trestu.“

Na   vyjadrenie   podpredsedu   okresného   súdu,   ktorého   súčasťou   bola   aj   podrobná chronológia   úkonov   napadnutého   konania   spracovaná   zákonnou   sudkyňou,   reagoval sťažovateľ podaním zo 16. júna 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vzhľadom k tomu, že vo vyjadrení Okresného súdu v Trnave k sťažnosti zo dňa 03. 06. 2008, ako aj vo vyjadrení JUDr. K. S. zo dňa 21. 05. 2008 je uvedené, že som sa nedostavil   na   hlavné   pojednávanie   v   dňoch   30. 03. 1995,   08. 06. 1995,   23. 11. 1995, 22. 12. 1995,   19. 07. 1996,   08. 09. 1997,   23. 10. 1997,   18. 05. 1999,   01. 1999 (správne

1. júna 1999, pozn.), 19. 10. 2001, 07. 12. 2001, 19. 02. 2002, 05. 04. 2002, 03. 05. 2002, 11. 10. 2002,   07. 04. 2005.   Dávam   na   zváženie   preverenie   tejto   skutočnosti   vyžiadaním si opisov zápisníc z konkrétnych termínov pojednávaní.

Zároveň je potrebné sa zamyslieť, či moja neprítomnosť bola jedinou príčinou, ktorá viedla k odročeniu, alebo zmareniu pojednávania a aké následné opatrenie Okresný súd v Trnave robil, aby zabezpečil moju účasť na pojednávaní.“

II.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh a z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že konanie vedené pod   sp.   zn.   6 T 12/94   začalo,   tak   ako   už   bolo   uvedené, 21. januára 1994   doručením obžaloby   prokurátora   okresnej   prokuratúry   na   sťažovateľa   a ďalších   piatich spoluobžalovaných.   Sťažovateľ   bol   obžalovaný   zo spáchania   trestného   činu   krádeže spolupáchateľstvom   podľa § 9   ods. 2   v spojení   s § 247   ods. 1   písm. b)   a ods. 3 písm. c) Trestného zákona a z trestného činu poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Prvé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 24. februára 1994 a nasledujúce 24. marca 1994. Obe hlavné pojednávania boli odročené za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

V období medzi uvedenými hlavnými pojednávaniami a následne až do 9. augusta 1994, keď bol nariadený termín ďalšieho hlavného pojednávania, sa okresný súd zaoberal takmer výlučne žiadosťami spoluobžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu.

Hlavné pojednávanie nariadené na 9. august 1994 sa z dôvodu neprítomnosti svedkov a prísediacej   členky   senátu   neuskutočnilo.   Dňa   13.   septembra   1994 a 11.   októbra   1994 sa uskutočnili ďalšie hlavné pojednávania, ktoré boli odročené za účelom výsluchu ďalších svedkov.

Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 6. decembra 1994 okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobžalovaných z väzby na slobodu. Následné hlavné pojednávania sa uskutočnili 25. januára 1995 a 14. februára 1995.

Hlavné pojednávania nariadené na 7. marec 1995, 24. marec 1995, 30. marec 1995 a 21. apríl 1995   sa   z dôvodu   neprítomnosti   obžalovaných,   ich   právnych   zástupcov, alebo predvolaných svedkov neuskutočnili.

Hlavné pojednávanie, ktorého termín bol nariadený na 19. máj 1995, bolo z dôvodu neúčasti prísediaceho člena senátu zrušené.

V období   od   21. apríla 1995   do   24. mája 1996   boli   všetky   nariadené   hlavné pojednávania   odročené   z dôvodu   neúčasti   obžalovaných,   ich   právnych   zástupcov   alebo predvolaných svedkov.

Výsluch   jedného   z predvolaných   svedkov   sa   uskutočnil   na   hlavnom   pojednávaní 24. mája 1996, pričom hlavné pojednávanie bolo odročené na 14. jún 1996.

Okresný súd aj v období od 14. júna 1996 až do 6. októbra 2000 všetky nariadené hlavné   pojednávania   z dôvodu   neúčasti   obžalovaných,   ich   právnych   zástupcov   alebo predvolaných   svedkov   odročil,   resp.   hlavné   pojednávania   nariadené   na   30.   apríl   1999 a 12. október 1999 zrušil.

Hlavné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 2000, bolo odročené s tým, že pod hrozbou pokuty a predvedenia budú predvolaní dvaja svedkovia a bude predvolaný aj poškodený.

Všetky   hlavné   pojednávania   (spolu   13 pojednávaní)   nariadené   v období od 2. februára 2001   do   11. októbra 2002   boli   odročené   z dôvodu   neprítomnosti obžalovaných,   ich   právnych   zástupcov   alebo   predvolaných   svedkov.   V tomto   období okresný súd uznesením zo 4. mája 2001 zastavil konanie proti obžalovanému Ľ. N., a to v dôsledku jeho úmrtia.

Na   základe   opatrenia   predsedu   okresného   súdu   bol   3. júna 2003   trestný   spis pridelený na vybavenie sudcovi JUDr. Ľ. B.

Sudca JUDr. Ľ. B. 18. novembra 2003 predložil predsedníčke okresného súdu návrh na jeho vylúčenie z prejednávania trestnej veci z dôvodu, že ako sudca v prípravnom konaní rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby.

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 20. novembra 2003 bola napadnutá trestná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S.

Okresný súd 16. septembra 2004 nariadil hlavné pojednávanie na 7. apríl 2005.Hlavné pojednávanie nariadené na 7. apríl 2005 okresný súd z dôvodu neprítomnosti obžalovaných, ich právnych zástupcov a dvoch predvolaných svedkov odročil na 30. august 2005.Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   30. august 2005   bolo   z dôvodu   neúčasti obžalovaných, poškodeného a svedkov odročené na neurčito s tým, že „bol uložený pokyn na vypátranie prostredníctvom kriminálnej polície pobytu obžalovaných J. P., J. K. a M. H. ako   i ďalších   dopytov   (CEV,   CEPO,   zistenie   zamestnávateľov,   dopyty   na   úrady   práce a sociálnu   poisťovňu)   za   účelom   zistenia   pobytu,   prípadne   zdržiavania   sa   uvedených obžalovaných“.

Zákonná   sudkyňa   v   období   od   4.   novembra   2005   do   31.   marca   2006   bola práceneschopná, od 1. apríla 2006 do 1. novembra 2006 čerpala riadnu materskú dovolenku a od 2. novembra 2006 do 4. januára 2007 čerpala dovolenku na zotavenie.

Na základe dodatku č. 3 k rozvrhu práce na rok 2006 okresného súdu bola predmetná trestná vec 26. januára 2006 pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. P. K.Na   základe   dodatku   č. 10   k rozvrhu   práce   na   rok   2006   okresného   súdu bola napadnutá   trestná   vec   30. júna   2006   pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudkyni Mgr. K. F.

Na   základe   dodatku   č. 25   k rozvrhu   práce   na   rok   2006   okresného   súdu   bola napadnutá trestná vec 21. februára 2007 pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S.

Okresný súd 14. januára 2008 nariadil termín hlavného pojednávania na 26. február 2008. Uvedené hlavné pojednávanie bolo 25. februára 2008 zrušené.

Obdobne bolo zrušené, resp. odročené, hlavné pojednávanie nariadené na 29. apríl 2008, pričom okresný súd nariadil termíny hlavných pojednávaní na 8. júl 2008 a 15. júl 2008. Ostatné hlavné pojednávanie bolo odročené na 25. september 2008.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (II. ÚS 61/98),   pričom   k naplneniu   práva   na súdnu   ochranu v rozhodovaní   o veci   samej dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02) alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I. ÚS 70/98,   II. ÚS 813/00)   zohľadňuje tri základné   kritériá,   ktorými   sú   povaha   konania,   teda   právna   a   faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má   byť   vec   obvineného   prejednaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba, prekročenie ktorej by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Povahou konania treba rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   ako   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Čo sa týka kritéria „zložitosť veci“, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového,   ani   z právneho   hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   zložitosti. Na zložitosť veci nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 3. júna 2008, keď okrem iného uviedol, že „nemožno usudzovať, že by po skutkovej a právnej stránke sa jednalo o mimoriadne zložitý prípad“.

2. Pokiaľ   ide   o   „správanie   sťažovateľa“   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľ   má   podiel   na   spomalení   priebehu   napadnutého   konania. V sťažnosti sám sťažovateľ pripustil, že „v 1 až 3 prípade sa nekonalo aj z mojej viny, išlo však o minimálny časový úsek v období od 18. 5. 1999 do 15. 6. 1999“.

Z predloženého   spisu   okresného   súdu ústavný   súd   aj   na   podnet   sťažovateľa zo 16. júna 2008 preveril otázku jeho účasti na označených nariadených termínoch hlavných pojednávaní   a   zistil,   že   sťažovateľ   sa   nedostavil   na   16-tich   nariadených   hlavných pojednávaniach, pričom v štyroch prípadoch (30. marca 1995, 8. júna 1995, 22. decembra 1995 a 3. mája 2002) mal doručenie predvolania vykázané, 23. novembra 1995 odročený termín hlavného pojednávania zobral na vedomie a na hlavné pojednávania 8. júna 1995 a 7. decembra 2001 sa s oneskorením dodatočne dostavil. Ostatných deviatich označených nariadených hlavných pojednávaní sa sťažovateľ nezúčastnil, avšak nebolo u neho vykázané doručenie predvolania.

Z úradného záznamu vyplýva, že sťažovateľ napriek vedomosti o tom, že proti nemu prebieha trestné konanie, sa na okresný súd dostavil až 8. septembra 2005 a osobne oznámil adresu, na ktorej sa zdržiava.

Uvedený podiel sťažovateľa na prieťahoch v konaní zobral ústavný súd do úvahy pri hodnotení doterajšieho priebehu konania, ale aj pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil aj samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní a konštatoval, že   v takej   pre sťažovateľa   významnej veci,   akou   je trestnoprávne konanie, okresný súd svojou neefektívnou činnosťou spôsobil neúmerné predĺženie konania.

Prvé a druhé hlavné pojednávanie okresný súd uskutočnil približne už po mesiaci, resp. po   dvoch   mesiacoch   od   podania   obžaloby   (21. január 1994),   avšak   následne   až do septembra 1994   rozhodoval   iba   o   opakovaných   sťažnostiach   spoluobžalovaných o prepustenie z väzby. Táto rozhodovacia činnosť nie je konaním vo veci samej, a preto nemohla viesť k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Je pravdou, že okresný súd v priebehu konania pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní   až   do   októbra   2000   postupoval   plynulo   (jeden   až   trojmesačné   intervaly), avšak na druhej   strane   efektívnosť   pojednávaní   znižoval   nedostatočným   využívaním donucovacích   prostriedkov   voči   nedisciplinovanosti   svedkov,   ale   aj   obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa vo väčšine prípadov bez akéhokoľvek ospravedlnenia na hlavné   pojednávania   nedostavili,   a väčšina   hlavných   pojednávaní   bola   v dôsledku uvedeného   (často   aj   na   návrh   prokurátora   okresnej   prokuratúry)   odročená.   Pochybenie priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 3. júna 2008, keď konštatoval, že „konajúce sudkyne nepristupovali z procesného hľadiska dostatočne dôsledne tak, aby bola riadne zabezpečená   účasť jednotlivých procesných strán   na   hlavných   pojednávaniach“. V ďalšej   časti   vyjadrenia   okresného   súdu   bolo   okrem   iného   uvedené,   že „sústredeným postupom sa dalo predmetnú vec rozhodnúť“.

Od októbra 2000 až do 16. septembra 2004, neberúc do úvahy vyžiadanie správ o povesti obžalovaných, bol okresný súd úplne nečinný takmer štyri roky.

V období od novembra 2005 až do 14. januára 2008, keď okresný súd nariadil hlavné pojednávanie   na   26. február 2008,   bol   okrem   úkonov   vyžiadania   správ   o povesti obžalovaných tiež úplne nečinný. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že v uvedenom   období   okresný   súd   na   základe   dodatkov   k rozvrhu   práce   spolu   trikrát napadnutú vec pridelil na prerokovanie a rozhodnutie iným zákonným sudcom.

Pokiaľ ide o ďalšie okolnosti, ktoré mali podľa vyjadrenia okresného súdu (aj keď nie v rozhodujúcej   miere) vplyv na predĺženie konania, a to odchod pôvodne konajúcej sudkyne   do   starobného   dôchodku   a materská   dovolenka   ďalšej   sudkyne,   ústavný   súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 127/04), podľa ktorej nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov na súde, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa   realizuje   takým   konaním   všeobecných   súdov,   ktoré   plynulo   smeruje   k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. II. ÚS 40/97).

Z ústavnoprávneho   hľadiska   treba   napokon   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na uvedené okolnosti   daného   prípadu   je   neakceptovateľné,   aby   konanie   v trestnej   veci   nebolo   ani po viac ako 14-tich rokoch právoplatne skončené.

S poukazom na uvedené, hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania, ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 T 12/94 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú pod sp. zn. 6 T 12/94 bez zbytočných prieťahov. Domáhal sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 700 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa   odseku 5   citovaného   zákonného ustanovenia   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím na to, že právna neistota sťažovateľa nebola okresným súdom odstránená ani po viac ako 14-tich rokoch od začatia trestného konania. Ústavný súd najmä s ohľadom na túto skutočnosť priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   v konaní vedenom   ústavným súdom   advokátom JUDr. T. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008