znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/07-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Š., L., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 332/93 a sp. zn. 13 Cb 59/2002 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   37   Cb   1218/93, za   účasti   Okresného   súdu   Lučenec a Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 37 Cb 1218/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. J.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk   (slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. V. H., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2007   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou Mgr. V. H., L., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 332/93 a sp. zn. 13 Cb 59/2002 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1218/93 a porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1218/93.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ je ako odporca účastníkom označeného konania vedeného okresným súdom a krajským súdom. Po podaní návrhu na začatie konania okresnému súdu dňa 15. júna 1993 (tejto časti konania bola pridelená sp. zn. Cb 332/93) vyslovil okresný súd na hlavnom pojednávaní 26. augusta 1993 svoju vecnú nepríslušnosť.   Uznesením   z 26.   augusta   1993   bola   predmetná   vec   postúpená   na prerokovanie   a   rozhodnutie   krajskému   súdu   ako   vecne   príslušnému   súdu   (veci   bola na tomto   súde   pridelená   sp.   zn.   37   Cb   1218/93).   Uvedené   uznesenie   bolo   sťažovateľovi doručené do vlastných rúk bez súčasného doručenia žaloby alebo iného podania vo veci samej.

Sťažovateľ   listom   zo   7.   januára   1997   adresovaným   predsedovi   krajského   súdu požiadal o prešetrenie postupu súdu a o informáciu o stave konania. Predseda krajského súdu v odpovedi z 24. januára 1997 poukázal na preťaženosť sudcov s tým, že nevie uviesť termín   vybavenia   predmetnej   veci,   pretože   krajský   súd   eviduje   16   000   nevybavených obchodných vecí.

Krajský súd doručil sťažovateľovi návrh žaloby so žiadosťou o vyjadrenie 7. marca 2001, teda po uplynutí ôsmich rokov. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 11. októbra 2001, na ktorom však podľa názoru sťažovateľa nedošlo k meritórnemu prerokovaniu veci. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 8. novembra 2001 a 17. januára 2002, pričom krajský súd   22.   januára   2002   rozhodol   o   tom,   že   nie   je   vecne   príslušný   na   prerokovanie a rozhodnutie danej veci.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. júna 2002 bolo určené, že vecne príslušným súdom   na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci je okresný súd. Sťažovateľ ďalej uvádza, že «… potom, ako sa vec po deviatich   rokoch   začala   prejednávať   na   Okresnom   súde   v Lučenci   sťažnosť   predsedovi tohto súdu na prieťahy nepodával, pretože okresný súd vo veci koná, i keď je konanie zdĺhavé, je to dôsledok práve predchádzajúceho obdobia nečinnosti krajského súdu, kedy je dôkazná situácia   veľmi zložitá,   súd   bol nútený nariadiť   zložité znalecké dokazovanie a podobne. I za týchto „poľahčujúcich“ okolností však i konanie na okresnom súde už trvá piaty rok. Toto konanie však už vo vzťahu k sťažovateľovi nie je spravodlivým prejednaním veci, rešpektujúcim všetky procesné zásady a princípy a je tiež porušením práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky».

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v namietanom konaní k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy, a preto navrhuje, aby vo   veci   jeho   sťažnosti   po   jej   doplnení   podaním   z 9.   mája   2007   ústavný   súd   vydal nasledovný nález:

„Právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   pod   číslom   37   Cb   1218/93   a   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Lučenci   pod   číslom   konania   Cb   332/93,   13Cb/59/2002   a   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici pod číslom konania 37Cb/1218/93 bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000,- Sk. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania na odmene advokáta za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava, vyhotovenie podania, ďalšie podanie vo veci samej) vo výške podľa § 11 ods. 2 vyhlášky číslo 655/2004 Z. v prípade priznania finančného zadosťučinenia z jeho výšky a každému úkonu právnej služby náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 159/07-19   z 21.   júna   2007   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v časti   namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 13   Cb   59/2002   (pôvodne vedenom   pod sp. zn.   Cb   332/93)   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 37 Cb 1218/93, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa, predsedu   okresného   súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa, predseda okresného súdu a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. Spr. 1514/07 z 13. júla 2007 bolo ústavnému súdu doručené 17. júla 2007. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

„...   pripojene zasielam stanovisko zákonného sudcu s chronologickým prehľadom úkonov vykonaných v konaní pred tunajším súdom.

Z prehľadu   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že   Okresný   súd   v Lučenci   podstatným spôsobom neporušil zákonnú zásadu konania bez zbytočných prieťahov.“

Zákonný   sudca   prerokúvajúci   predmetnú   vec   na   okresnom   súde   sa   vyjadril nasledovne:

„... predkladám chronologicky usporiadaný prehľad jednotlivých úkonov v konaní pod sp. značkou 13 Cb 59/2002, z ktorého je zrejmé, že úkony súdu smerujúce k vybaveniu veci   boli   vykonávané   pravidelne,   niektoré   pojednávania   boli   odročované   z   dôvodu ospravedlnenej   neúčasti   aj   zo   strany   sťažovateľa   J.   Š.,   preto   jeho   ústavnú   sťažnosť považujem za nedôvodnú. Predmetná vec je skutková aj právne zložitá, vyžadujúca si pre rozhodnutie dlhší časový úsek aj vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania v konaní. Chronologický prehľad úkonov v konaní sp. značka 13 Cb 59/2002

- spis postúpený z Krajského súdu dňa 02. 05. 2002 (doručený na OS LC 21. 05. 2002)

- nesúhlas s postúpením veci z dôvodu vecnej príslušnosti, Najvyšší súd SR rozhodol dňa 14. 07. 2002, rozhodnutie doručené na OS LC 22. 07. 2002

-   termín   pojednávania   vytýčený   dňa   11.   08.   2003   na   25.   08.   2003   -   odročené z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   konania,   odročené   na   26.   09.   2003   - ospravedlnená   neúčasť   účastníkov   konania,   odročené   na   31.   10.   2003   -   meritórne pojednávanie (odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania)

- znalecké dokazovanie nariadené 09. 01. 2004

- odvolanie žalovaného zo dňa 10. 02. 2004, spis predložený KS BB dňa 12. 02. 2004

- spis vrátený z KS BB dňa 22. 03. 2004 bez rozhodnutia o odvolaní

- uznesením zo dňa 24. 03. 2004 - zamietnutá žiadosť o odpustenie lehoty

- odvolanie žalovaného zo dňa 30. 03. 2004 proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o odpustenie lehoty zaslané KS BB 22. 06. 2004

- spis predložený KS BB na rozhodnutie o odvolaní, KS BB rozhodnutie potvrdil a spis 05. 01. 2005 vrátil

- výzva na prevzatie spisu súdnemu znalcovi zo dňa 30. 01. 2005

- znalecký posudok podaný dňa 21. 12. 2005

-   vytýčené   pojednávanie   na   26.   01.   2006   -   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenia žalovaného na 03. 02. 2006 (pojednávanie v merite veci)

- návrh na doplnenie dokazovania odporcu zo dňa 13. 02. 2006 a 17. 02. 2006

- špecifikácia návrhu navrhovateľov zo dňa 17. 02. 2006

- žiadané správy 20. 03. 2006 a 24. 03. 2006

- doplnok k znaleckému posudku doručený 03. 08. 2006

- uznesenie o priznaní odmeny súdnemu znalcovi z 19. 01. 2007

- vyjadrenie k znaleckému posudku a doplnku k ZP 05. 02. 2007

- odvolanie proti uzneseniu o priznaní odmeny súdnemu znalcovi z 05. 02. 2007.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Vyjadrenie predsedu krajského súdu č. Spr. 868/07 z 23. júla 2007 bolo ústavnému súdu doručené 25. júla 2007. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

„Je   pravdou,   že   pôvodne   vec   navrhovateľov   A.   G.   a   spol.   proti   sťažovateľovi o zaplatenie   589.135,00   Sk   napadla   na   Okresný   súd   v   Lučenci   dňa   15.   06.   1993.   Po zaplatení súdneho poplatku bola vec postúpená tunajšiemu súdu dňa 06. 10. 1993. Vec sa viedla pod sp. zn. 37 Cb 1218/93. Od nápadu veci na tunajší súd dňa 06. 09. 1993 vec vybavoval sudca JUDr. A. M., ktorý zhodou okolností vybavoval vec aj na Okresnom súde v Lučenci od nápadu veci v r. 1993. Za obdobie od 06. 10. 1993 do 21. 07. 1999 sa vo veci skutočne nekonalo, resp. až do 07. 03. 2001, kedy bolo vyjadrenie navrhovateľa doručené odporcovi.   Odporca   sa   k   veci   vyjadril   03.   04.   2001.   Od   tej   doby   súd   konal   vo   veci, niekoľkokrát vo veci pojednával, pojednávanie bolo vo veci odročené za účelom vykonania dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   17.   01.   2002   bolo   dokazovanie   ukončené   s   tým,   že   bude vyhlásený   rozsudok.   21.   01.   2002   sudkyňa   JUDr.   D.   D.   zrušila   uznesenie   o   odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku a rozhodla, že vec postupuje Okresnému súdu v Lučenci. Okresnému súdu bola vec postúpená až 02. 05. 2002. Na námietku Okresného súdu   Lučenec   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   14. 06.   2002 č. Ndob 328/2002-254 rozhodol, že príslušný na prejednanie veci je Okresný súd Lučenec. Je pravdou, že tunajší súd od 06. 10. 1993 do 07. 03. 2001 v podstate nekonal. Od 02. 05. 2002 koná vo veci Okresný súd Lučenec pod č. 13 Cb 59/2002, ktorý sa o priebehu konania na Vašu žiadosť už vyjadroval.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení zo 4. augusta 2007, ktorým reagovala na stanoviská okresného súdu a krajského súdu, uviedla:

„K   vyjadreniam   súdov   nepovažujeme   za   potrebné   zaujať   osobitné   písomné stanovisko, nakoľko toto by bolo v zásade opakovaním argumentov uvedených v samotnej sťažnosti a jej doplnení zo dňa 09. 05. 2007, na ktorých v plnom rozsahu trváme.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy. Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno   dospieť v konkrétnom   prípade   aj   k   záveru,   podľa   ktorého   závažné   porušenie   niektorého   zo základných práv ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený záver platí zvlášť v prípade potenciálneho porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup   (napr.   dlhodobá   nečinnosť)   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   vedie   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

1. Konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 37 Cb 1218/93

Na základe uznesenia okresného súdu č. k. Cb 332/93-25 z 26. augusta 1993, ktorým tento súd vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť na konanie, bola krajskému súdu 6. októbra 1993 postúpená žaloba navrhovateľov v 1. a 2. rade (ďalej aj „navrhovatelia“) „o vydanie neoprávneného majetkového prospechu“ v sume 589 135 Sk s prílohami proti sťažovateľovi ako odporcovi v predmetnom konaní.

Krajský   súd   bol   následne   nečinný   až   do   21.   júla   1999,   keď   prípisom   vyzval navrhovateľa   v 1.   rade   na   upresnenie   a doplnenie   žaloby   v lehote   20   dní.   Odpoveď   na uvedený prípis bola krajskému súdu doručená 10. augusta 1999. Krajský súd bol v ďalšom období   opätovne   nečinný   do   7.   marca   2001,   keď   prípisom   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa vyjadril k žalobe navrhovateľov. Po vykonaní úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (apríl 2001 až august 2001) nariadil krajský súd 25. septembra 2001 termín pojednávania na 11. október 2001.

Na   pojednávaniach   11.   októbra   2001   a   8.   novembra   2001   vykonal   krajský   súd dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania   a predloženými   listinnými   dôkazmi. Pojednávanie stanovené na 13. december 2001 bolo na základe žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa   o odročenie   z dôvodu   kolízie   termínov   s iným   pojednávaním   uznesením krajského súdu odročené na neurčito.

Na   pojednávaní 17.   februára   2002   krajský   súd   uznesením   pripustil   zmenu petitu žalobného   návrhu,   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci,   následne   uznesením   vyhlásil dokazovanie   za   skončené   a pojednávanie   bolo   odročené   na   21.   január 2002   za   účelom vyhlásenia rozsudku.

Na   pojednávaní   21.   januára   2002   (účastníci   konania   a ich   právni   zástupcovia neprítomní) krajský súd „... pri podrobnom štúdiu obsahu spisu dospel k záveru, že suma, ktorá   je   predmetom   sporu,   je   nesporne   súčasťou   celkového   finančného   vysporiadania zaniknutého združenia P., ktorého spoločníkmi boli účastníci tohto sporu. Z obsahu spisu ďalej   vyplýva,   že   účastníci   zmluvu   o konzorciu   z r.   1991   nahradili   zmluvou   o združení v r. 1992,   ktoré   sa   stalo   právnym   nástupcom   zaniknutého   konzorcia   P.,   pričom   tak konzorcium,   ako aj   združenie   nie sú obchodnou   spoločnosťou.   Účastníci konzorcia   ani účastníci   združenia   nie   sú   spoločníkmi   obchodnej   spoločnosti   a spor   preto   nemôže   byť sporom podľa § 9 ods. 3 písm. b) a O. s. p., ktorý by v prvom stupni patril do vecnej príslušnosti krajských súdov“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní uznesením zrušil   uznesenie   zo   17.   januára   20002   o odročení   pojednávania   za   účelom   vyhlásenia rozsudku a rozhodol, že predmetná vec bude postúpená na rozhodnutie vecne a miestne príslušnému okresnému súdu. Spis bol okresnému súdu doručený 21. mája 2002.

Ústavný súd v rámci predchádzajúcej rozhodovacej činnosti už vyslovil názor, že v prípade,   ak   napr.   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného   všeobecného   súdu   odmietnutie   možnosti   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza (aj) k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 46/04).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   dlhodobá nečinnosť   krajského   súdu   v danej   veci   v období   od   6.   októbra   1993   do   21.   júla   1999 a následne od 21. júla 1999 do 7. marca 2001 (t. j. takmer 7,5 rokov) nadobudla svojou intenzitou charakter porušenia   základného práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že od marca 2001 krajský súd konal v tejto veci plynule a jeho postup smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ako odporcu v konaní.

2. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. Cb 332/93 a pod sp. zn. 13 Cb 59/2002Okresnému súdu bola 15. júna 1993 doručená žaloba navrhovateľov v 1. a 2. rade „o vydanie neoprávneného majetkového prospechu“ v sume 589 135 Sk s prílohami proti sťažovateľovi ako odporcovi. Okresný súd po úhrade súdneho poplatku na pojednávaní 26. augusta 1993 uznesením č. k. Cb 332/93-25 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť podľa § 9 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože hodnota predmetu konania presiahla sumu 200 000 Sk. Okresný súd prípisom z 5. októbra 1993 vec postúpil na ďalší postup krajskému súdu.

Krajský   súd   na   pojednávaní 21.   januára   2002   vyslovil   v danej   veci   svoju   vecnú nepríslušnosť a spisový   materiál bol 21. mája 2002 doručený okresnému súdu na ďalší postup. Okresný súd vyslovil svoj nesúhlas s postúpením veci a prípisom z 27. mája 2002 predložil   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o vecnej   príslušnosti.   Najvyšší   súd uznesením sp.   zn. Ndob   328/2002   zo 14.   júna 2002 rozhodol,   že vecne príslušným na prerokovanie danej veci je okresný súd. Spis bol okresnému súdu vrátený 22. júla 2002. Okresný súd vydal 22. júla 2002 pokyn na doručenie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu účastníkom   konania   a následne   bol   nečinný   do   11.   júla   2003,   keď   nariadil   termín pojednávania na 25. august 2003.

Pojednávanie konané 25. augusta 2003 bolo uznesením odročené na 26. september 2003   z dôvodu   neospravedlnenej   neúčasti   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (doručenie predvolania na pojednávanie vykázané 25. júla 2003). Pojednávanie konané 26. septembra 2003   bolo   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   právnych   zástupcov   účastníkov   konania uznesením odročené na 31. október 2003. Okresný súd na pojednávaní 31. októbra 2003 vykonal   dokazovanie   vo   veci   výsluchom   účastníkov   konania   a pojednávanie   bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením okresného súdu č. k. 13 Cb 59/2002-265 z 9. januára 2004 bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru účtovníctva. Uvedené uznesenie bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené 15. januára 2004. Okresnému súdu bolo 5. februára 2004 doručené odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o nariadení   znaleckého   dokazovania   v časti povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, ako aj námietky proti osobe znalca   so   súčasnou   žiadosťou   doplniť   úlohy   znalca   podľa   jeho   návrhu.   Okresný   súd prípisom z 12. februára 2004 vyzval sťažovateľa konkretizovať námietky zaujatosti proti osobe znalca v lehote 10 dní. Okresnému súdu bola 11. februára 2004 doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   13   Cb   59/2002-265   z 9.   januára   2004   z dôvodu   jej práceneschopnosti, ktorá začala plynúť v 5. deň odvolacej lehoty, a súčasne odvolanie proti uvedenému uzneseniu. Okresný súd uznesením č. k. 13 Cb 59/2002-279 z 24. marca 2004 uvedenú žiadosť právnej zástupkyne zamietol.

Okresný súd uznesením č. k. 13 Cb 59/2002-307 zamietol návrh navrhovateľov zo 7. apríla   2004   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Spis   bol   následne   22.   júna   2004 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 43 Cob 389/04-316 z 30. októbra 2004 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Cb 59/2002-279 z 24. marca 2004. Krajský súd uznesením č. k. 43 Cob 208/04-320 z 18. novembra 2004 zamietol odvolanie sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   13   Cb   59/2002-265   z 9.   januára   2004,   pričom predmetný spis bol vrátený 5. januára 2005.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. 13 Cb 59/2002 z 5. februára 2005 ustanovil iného   znalca   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   z dôvodu   pozastavenia   auditorskej činnosti   predchádzajúcemu   súdnemu   znalcovi.   Poverený   súdny   znalec   prevzal   spis 16. februára   2005   a vypracovaný   znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený 21. decembra 2005. Pojednávanie nariadené na 26. január 2006 bolo na základe žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa odročené na 3. február 2006.

Okresný súd na pojednávaní 3. februára 2006 vykonal ďalšie dokazovanie vo veci výsluchom   účastníkov   konania a   súdneho   znalca,   pričom   pojednávanie   bolo   uznesením odročené na neurčito za účelom predloženia relevantných písomností sťažovateľom v lehote 10 dní a špecifikácie žalobného návrhu navrhovateľov na základe vykonaného dokazovania. Okresnému súdu bola 13. februára 2006 doručená špecifikácia žalobného návrhu predložená navrhovateľmi   a 17.   februára   2006   návrh   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   doplnenie dokazovania   a „spresnenie   úlohy   znalca“ so   zoznamom   listín   predložených   znalcovi. Okresný   súd   následne   vykonával   činnosť   súvisiacu   s vyžiadaním   relevantných   listín a vypracovaním   doplnku   k znaleckému   posudku.   Doplnok   k znaleckému   posudku   bol okresnému súdu doručený 3. augusta 2006. Okresný súd uznesením č. k. 13 Cb 59/2002-420 z 19. januára 2007 priznal znalcovi odmenu za vypracovanie doplnku k znaleckému posudku.

Okresnému   súdu   bola   19.   januára   2007   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne sťažovateľa   o predĺženie   lehoty   na vyjadrenie   k doplnku   znaleckého   posudku.   Následne bolo   okresnému   súdu   5.   februára   2007   doručené   vyjadrenie   navrhovateľov   k doplnku znaleckého   posudku,   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   k doplnku   znaleckého posudku a odvolanie proti uzneseniu č. k. 13 Cb 59/2002-420 z 19. januára 2007 o priznaní odmeny znalcovi za vypracovanie doplnku k znaleckému posudku. Spis bol následne na základe   vyžiadania   postúpený   ústavnému   súdu   a krajskému   súdu.   Po   vrátení   spisu z krajského súdu 9. augusta 2007 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi na ďalší postup.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ale   neznamená   spravidla   odmietnutie   spravodlivosti majúce   za   následok   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 8/01).

Na   základe   zistených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nečinnosť okresného súdu od augusta 2002 do 11. júla 2003 za daných okolností neznamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože dĺžka a rýchlosť predmetného konania, ako aj postup okresného súdu   boli   v ďalšom   období   plne   závislé   od   legitímnych   procesných   úkonov   účastníkov konania   (napr.   u   sťažovateľa   -   návrhu   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie odvolania, vznesenia námietok proti osobe znalca, neospravedlnenej neúčasti jeho právnej zástupkyne na pojednávaní 25. augusta 2003, žiadosti jeho právnej zástupkyne o odročenie pojednávania nariadeného na 26. január 2006, žiadosti jeho právnej zástupkyne o predĺženie lehoty na vyjadrenie k doplnku   znaleckého posudku,   podania   odvolania proti uzneseniu o priznaní odmeny znalcovi za vypracovanie doplnku k znaleckému posudku). Predmetné konanie možno navyše označiť za zložité po právnej (určenie právnej formy spoločného podnikania   navrhovateľov   a sťažovateľa)   a skutkovej   stránke   (nevyhnutnosť   znaleckého dokazovania) práve s prihliadnutím na prechádzajúcu dlhodobú nečinnosť krajského súdu, kvôli ktorej sa dokazovanie s odstupom dlhého časového obdobia stalo oveľa zložitejšie. Uvedenú nečinnosť okresného súdu by bolo prípadne možné kvalifikovať ako   porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré však ústavný súd nemohol vysloviť s prihliadnutím na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 Cb 59/2002   nedošlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   postupom   krajského   súdu   v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk poukazujúc najmä na neprimeranú dĺžku konania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   dĺžku   obdobia,   počas   ktorej   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v danej veci,   ústavný   súd   priznal finančné   zadosťučinenie pre   sťažovateľa   v sume 150   000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), a to podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   Mgr.   V.   H. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby)   a 2-krát   178 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 14. mája 2007 nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu a nových skutočností) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007