znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. S. V., P., ktorou namieta porušenie jeho základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2   Obo   109/03 z 20. júna 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2003 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva domáhať   sa   ochrany   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl. 47   ods.   3   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 109/03 z 20. júna 2003.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh   a pripojených   vyjadrení   vyplýva,   že   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej 31. mája 2000 bola postupcom (pôvodný veriteľ dlžníka) sťažovateľovi ako postupníkovi postúpená pohľadávka voči dlžníkovi vo výške 5 100 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „konkurzný súd“) uznesením sp. zn. 2 K 203/00 z 21. februára 2001 (právoplatným 29. marca 2001) vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a jeho   veriteľov   vyzval,   aby   do   60   dní   od   vyhlásenia   konkurzu   prihlásili   všetky   svoje pohľadávky. Sťažovateľ konkurznou prihláškou 24. februára 2003 a opakovane 4. marca 2003 prihlásil v konkurznom konaní svoju pohľadávku voči úpadcovi vo výške 5 100 Sk a stal sa účastníkom konkurzného konania.

Na   prieskumnom   pojednávaní   5.   marca   2003   zákonná   sudkyňa   oboznámila účastníkov konania s tým, že sťažovateľ podaním zo 4. marca 2003 namietol jej zaujatosť. Účastníci konania boli súčasne oboznámení s obsahom dovtedajších námietok zaujatosti proti tejto zákonnej sudkyni, ako aj s rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorými rozhodol o týchto   námietkach.   Konkurzný   súd   vychádzajúc   z v   tom   čase   účinného   §   15   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) rozhodol, že na námietku sťažovateľa nebude   prihliadať   s odôvodnením,   že   námietka   zaujatosti   vznesená   sťažovateľom   sa opakovane týkala tých istých skutočností, o ktorých najvyšší súd už rozhodol. Keďže išlo o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, konkurzný súd účastníkov poučil, že proti nemu odvolanie nie je prípustné.

Pohľadávka   sťažovateľa   bola   na   prieskumnom   pojednávaní   správcom   konkurznej podstaty popretá, s tým, že sťažovateľ mal možnosť do 31 dní od doručenia upovedomenia o popretí (doručené mu konkurzným súdom 19. marca 2003) uplatniť si svoju pohľadávku incidenčnou žalobou na súde, ktorú možnosť sťažovateľ využil. O tejto žalobe Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) konal pod sp. zn. 16 Cbi 40/03. Keďže sťažovateľ ani po   výzve   krajského   súdu   v stanovenej   lehote   nezaplatil   súdny   poplatok,   krajský   súd uznesením z 9. februára 2004 (právoplatným 11. marca 2004) konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľa zastavil.

Proti uzneseniu konkurzného súdu z 5. marca 2003, ktorým rozhodol, že na námietku sťažovateľa sa neprihliada, podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 109/03 z 20. júna 2003 odvolanie sťažovateľa odmietol a to jednak z dôvodu jeho neprípustnosti,   ako   aj   z dôvodu,   že   ho   podala   neoprávnená   osoba.   Podľa   sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 20. septembra 2003, boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol: „Najvyšší   súd   SR   odmietol   moje odvolanie proti Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (...) z dôvodu, že (...) bolo podané osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. (...) Najvyšší súd SR bez príslušnej zákonnej právomoci a v rozpore so Zákonom o konkurze a vyrovnaní usúdil a rozhodol, že nie som veriteľom   úpadcu   a ani   účastníkom   konkurzného   konania   a teda   ani   osobou,   ktorá   je oprávnená podať v konkurznom konaní odvolanie, čím svojím postupom porušil moje právo (...). Najvyšší   súd   SR   tiež   odôvodnil   odmietnutie   môjho   odvolania   z dôvodu   (...),   že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Konkurzný súd pritom mnou   podanú   námietku   predpojatosti   zákonnej   sudkyne   nepredložil   na   rozhodnutie nadriadenému   súdu   (...),   ale   k nej   jednoducho   neprihliadol,   pretože   ju   považoval   za opakovanú. (...) Akokoľvek bola sudkyňa presvedčená o svojej nezaujatosti, nemohla sama meritórne rozhodnúť o mojom podaní, ale mala moju námietku postúpiť na rozhodnutie nadriadenému   súdu.   (...)   Najvyšší   súd   SR   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   len konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne a nie je proti nemu prípustné odvolanie (...).“

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 8/04 z 30. novembra 2004 okrem iného uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie sťažovateľa odmietol predovšetkým s odôvodnením, že proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné. V tomto považujem stanovisko odvolacieho senátu a rozhodnutia za správne. Uznesenie krajského   súdu,   ktorým   rozhodol,   že   na   námietku   zaujatosti   nebude   prihliadať,   je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Proti takémuto uzneseniu nie je odvolanie (...) prípustné. Odvolanie proti uzneseniu bolo odmietnuté (...) správne bez ohľadu na to, či bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne. Sťažovateľ (...) uvádza, že sa odvolací súd nezaoberal   tým,   či   bol   postup   sudkyne správny   a či bola oprávnená sama   posúdiť dôvodnosť podanej námietky. Odvolací súd však mohol vecnú správnosť uznesenia skúmať a   posudzovať,   len   ak   by   bolo   odvolanie   proti   nemu   prípustné.   Odvolanie   však   z   už uvedeného dôvodu prípustné nebolo.“

Na vyjadrenie najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2005, v ktorom uviedol: „V celom rozsahu sťažovateľ trvá na tom, že postupom súdov došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že mu bolo zabránené domáhať sa svojho práva na prerokovanie veci na nezávislom súde, ako aj podľa Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (ide zrejme o preklep, podľa obsahu podania sťažovateľovi ide o čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.), kedy bola porušená zásada rovnosti   účastníkov   v súdnom   konaní.   K vyjadreniu   Najvyššieho   súdu   SR   sa   bližšie nevyjadrujem a navrhujem preto sťažnosti môjho klienta Ing. B. vyhovieť.“

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol takto:„Najvyšší súd SR Uznesením č. 2 Obo 109/03, zo dňa 20. 06. 2003 porušil právo Ing. J. B. domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo rovnosti všetkých účastníkov v konaní pred súdmi podľa Článku 47 ods. 3 Ústavy SR.

Zároveň (...) navrhujem, aby Ústavný súd SR po vyhovení mojej sťažnosti podľa ust. § 56 ods. 3 písm. b) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov   (m.   m.   I.   ÚS   12/01,   I.   ÚS   124/03).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   teda považovať aj sťažnosť, z ktorej je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade najvyššieho súdu, a označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy nie je žiadna príčinná súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ   na   záver   o možnom   porušení   označených   základných   práv,   reálnosť   ktorého   by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)“.

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané právo na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 233/04).

Ústavný   súd   zistil,   že   odvolaním   sťažovateľa,   ktoré   podal   proti   uzneseniu konkurzného   súdu   z 5.   marca   2003,   sa   najvyšší   súd   zaoberal   podľa   procesných   zásad upravujúcich   postup   v odvolacom   konaní   vyjadrených   v Občianskom   súdnom   poriadku. Takže sťažovateľovi nebola žiadnym spôsobom odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým bol v danom prípade najvyšší súd, ktorého uznesenie   sťažovateľ   napáda   a ktorého   nestrannosť   a nezaujatosť   sťažovateľ   nijako nespochybnil.

Najvyšší súd pred začatím konania o odvolaní sťažovateľa skúmal, či sú splnené procesné   podmienky   na   ďalšie   konanie   o vecnom   preskúmaní   odvolaním   napadnutého rozhodnutia konkurzného súdu, pričom jednou z procesných podmienok, ktorej splnenie bolo nevyhnutné pre ďalší postup súdu v tomto konaní, bola prípustnosť odvolania. Keďže konkurzný súd kvalifikoval uznesenie, proti ktorému odvolanie sťažovateľa smerovalo, ako uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania podľa v tom čase účinného § 202 ods. 3 písm. a) OSP, v súlade so zákonom poučil účastníkov, že odvolanie proti tomuto uzneseniu nie   je   prípustné.   Sťažovateľ   aj   napriek   tomuto   poučeniu   proti   predmetnému   uzneseniu konkurzného   súdu   podal   odvolanie,   ktoré   najvyšší   súd   okrem   iného   aj   pre   jeho neprípustnosť odmietol.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie z 20. júna 2003 odôvodnil nasledovne: «Napadnutým uznesením   konkurzný   (prvostupňový)   súd   v zápisnici   o prieskumnom   pojednávaní   (§   21 a nasl. ZKV), uznesením o vedení konania (...) vyslovil, že na námietky veriteľa, Ing. J. B., zo   dňa   4.   3.   2003   v ktorých   spochybnil   nezaujatosť   sudkyne   (...)   a navrhol   ju z prejednávania   a rozhodovania   veci   vylúčiť,   sa   neprihliada   (§   15   ods.   2   OSP).   Pri vyhlásení   uznesenia   účastníci   boli   poučení   o neprípustnosti   odvolania   proti   tomuto uzneseniu.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie konkurzný veriteľ Ing.   J. B.   Uviedol, že účastníkom konania sa stal 28. 2. 2003, keď sa dozvedel, že súd na dlžníka ako úpadcu vyhlásil konkurz a týmto dňom podal aj prihlášku ako konkurzný veriteľ. Nakoľko mu dňa 3. 3.   2003   nebolo   súdom   umožnené   nahliadnuť   do   spisov   a podrobne   sa   oboznámiť   so stavom konania, po získaní objektívnych informácii o zrejmej zaujatosti sudkyne dňa 4. 3. 2003 o 11.00 hod. podal námietku zaujatosti sudkyne (...). Argument sudkyne, že sa jedná o opakované oznámenia   tých   istých skutočností   o ktorých už súd   rozhodol,   považuje za urážajúci jeho ako občana a zrejme nekvalifikovaný, ako sudcu. (...) O posúdení námietky zaujatosti podľa súčasného právneho stavu musí rozhodnúť nadriadený súd, t. j. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   a nie   ten,   o koho   zaujatosť   sa   jedná.   Žiadal   preto,   aby   jeho odvolaniu bolo vyhovené, nezákonné právne akty zrušené a voči sudkyni vyvodené dôsledky. Najvyšší   súd,   ako   súd   nadriadený   (§   16   ods.   1   OSP)   skúmal,   či   je   prípustné odvolanie proti rozhodnutiu, ktoré odvolateľ napadá. Z obsahu spisov nadriadený súd zistil, že   obštrukciami   vyvolanými   konkurznými   veriteľmi   dochádza   k súdom   nezavineným prieťahom   v konaní.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   správne,   nie   je   proti   nemu prípustné odvolanie, ako je vyššie uvedené a naviac ho podala osoba na to nie oprávnená (§ 218 ods. 1, písm. b, c, OSP).»

V prípade   sťažovateľa   však   nedošlo   k   odmietnutiu   spravodlivosti   majúcemu   za následok   porušenie   jeho   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   spravodlivé   súdne konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   predstáv sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v súlade   s hmotnoprávnymi   i procesnoprávnymi   zákonnými požiadavkami   prerokoval   odvolanie   sťažovateľa   a následne   po   jeho   preskúmaní   ho odmietol. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces. Podľa stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   (m.   m.   II.   ÚS   9/05)   aj   neúspech   v konaní   napĺňa   obsah základného práva na spravodlivý proces so všetkými jeho aspektmi. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezávislosť najvyššieho súdu, na základe čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi.

Z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že ďalším dôvodom, pre ktorý odvolanie sťažovateľa odmietol, bolo aj jeho podanie neoprávnenou osobou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   o odvolaní sťažovateľa (20. jún 2003) bol sťažovateľ účastníkom konkurzného konania, a teda bol aj osobou   oprávnenou   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   konkurzného   súdu.   Sťažovateľ prestal   byť   účastníkom   konkurzného   konania   až   11.   marca   2004,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 Cbi 40/03 z 9. februára 2004, ktorým pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom bolo konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľa zastavené.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď jeden z dôvodov, pre ktoré najvyšší súd odvolanie sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   konkurzného   súdu   odmietol,   bol   nesprávny   (podanie odvolania   neoprávnenou   osobou),   vždy   existoval   druhý   dôvod   pre   jeho   odmietnutie (neprípustnosť   odvolania).   Napriek   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí pochybil   tým,   že   odvolanie   sťažovateľa   odmietol   aj   ako   podané   zjavne   neoprávnenou osobou, ústavný súd považuje jeho rozhodnutie za vecne správne.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach   rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS   43/95, II.   ÚS   121/02,   IV.   ÚS 35/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (m.   m. IV. ÚS 35/02).

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho   súdneho   procesu   spočíva   v tom,   že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

V preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a možným   porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy, a tým aj k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

Keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   neboli   splnené   procesné   podmienky,   za ktorých sa môže uskutočniť odvolacie konanie, uvedený súd odvolanie sťažovateľa pre jeho neprípustnosť   proti   napádanému   rozhodnutiu   konkurzného   súdu   odmietol.   Ústavný   súd súčasne poznamenáva, že otázka posúdenia podmienok odvolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa postupoval v súlade so zákonnou úpravou uplatňujúcou sa rovnako na každé odvolacie konanie a týmto postupom   sťažovateľa   nijako   neznevýhodnil.   Vzhľadom   na   to   predmetné   uznesenie najvyššieho   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   porušenia   základných   práv   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy (neexistencia príčinnej súvislosti), z dôvodu ktorého ústavný súd sťažnosť odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005