znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 o sťažnosti Ing. P. K., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   7   Cb   62/00,   za   účasti   Krajského   súdu   v   Trenčíne, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. P. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 62/00.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«V deviatom mesiaci roku 2000 som podal návrh na Krajský súd v Trenčíne proti Výstavbovému bytovému družstvu, T., o vrátenie členského podielu vo výške 100.000,- Sk (slovom   jednostotisíc   korún   slovenských),   keďže   toto   družstvo   mne   a mojej   rodine nepridelilo   byt   v roku   1998   som   požiadal   družstvo   o vrátenie   vyrovnávajúceho   podielu podľa stanov družstva a to do troch mesiacov od schválenia účtovnej závierky roku 1998. Napriek mojej výzve družstvo vyrovnávací členský príspevok nevrátilo, tak som podal žalobu na Krajský súd v Trenčíne v deviatom mesiaci roku 2000. Táto žaloba je vedená pod číslom konania 7 Cb 62/00-2. Keďže Krajský súd v Trenčíne vo veci nekonal, požiadal som listom zo dňa 11. 3. 2002 predsedu Krajského súdu v Trenčíne o zdôvodnenie nekonania súdu   v danej   veci.   Predseda   Krajského   súdu   v Trenčíne   dňa   29.   4.   2002   zdôvodnil nekonanie   súdu   nasledovne:   „vzhľadom   na   vysoký   nápad   agendy   a nedostatočné personálne obsadenie súdu, nie je veci možné rýchlejšie vybavovať“. Moju sťažnosť preto považuje   z objektívnych   príčin   za   čiastočne   opodstatnenú.   Od   času   obdržania   listu od predsedu Krajského súdu v Trenčíne uplynuli už dva roky a doteraz súd vo veci nekonal. Celkove za štvorročné obdobie t. j. od doby podania mojej žaloby až do dnes Krajský súd je pasívny.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky mám právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a mám právo na súdnu a právnu ochranu, ktorú mne garantuje Ústava Slovenskej republiky.

Som presvedčený, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   ktorú   dlhou   lehotou   vo   mne   vyvoláva postup Krajského súdu v Trenčíne. Poukazujem na súdnu ochranu práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorý   zaručuje   článok   č.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako i článok č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch a pod.

Tieto skutočnosti ma vedú k tomu, aby som sa obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky, nakoľko štyri roky je príliš dlhá lehota na súdne konanie.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Krajský súd v Trenčíne, Nám. sv. Anny č. 28, 911 50 Trenčín v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Cb 62/00-2 porušil Ing. P. K., K., jeho Ústavné právo, ktoré zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd z vyžiadaného spisu krajského súdu a vyjadrenia jeho predsedu zo 16. apríla 2004 zistil, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 7 Cb 62/00 zastúpený právnym zástupcom, vzal podaním doručeným krajskému súdu 6. apríla 2004 svoj návrh na začatie konania o vrátenie vyrovnávacieho podielu podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu späť z dôvodu, že 23. marca 2004 došlo medzi sporovými stranami k dohode o vysporiadaní vzájomných záväzkov a pohľadávok.

Na   základe   tohto   procesného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým   prejavil   svoju   vôľu, aby sa v jeho právnej veci ďalej nekonalo a o uplatnenom nároku meritórne nerozhodovalo, krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cb 62/00 zo 14. apríla 2004 konanie zastavil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej   neistoty   účastníka   konania   domáhajúceho   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 62/00, ústavný súd vychádzajúc zo stavu konania existujúceho v čase vydania tohto rozhodnutia a tiež so zreteľom na účel označeného základného práva dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Ako už bolo uvedené, krajský súd po tom, ako sťažovateľ podaním z 28. marca 2004 vzal svoju žalobu v jeho právnej veci v celom rozsahu späť, uznesením zo 14. apríla 2004 konanie zastavil.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (žalobca v napadnutom konaní pred krajským súdom) späťvzatím žaloby uplatnil svoje ústavou garantované právo na autonómiu vôle strán a v dôsledku tohto jeho procesného úkonu krajský súd nemal inú zákonnú možnosť, než konanie podľa § 96 ods. 1 OSP zastaviť (m. m. I. ÚS 59/00). Aj keď je pravdou, že právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie súdu, v tomto prípade však rozhodnutie o zastavení konania už nie je meritórnym rozhodnutím o predmete konania vymedzenom v žalobe. Podľa názoru ústavného súdu sa takýmto procesným úkonom sťažovateľa ako účastníka   konania zásadne zmenil   aj jeho záujem na odstránení   stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzal počas súdneho konania pred tým, než urobil tento procesný úkon.

Aj   keď   z   obsahu   sťažnosti   a   vyžiadaného   súdneho   spisu   krajského   súdu, aj z vyjadrenia   jeho   predsedu   možno   vyvodiť,   že   postup   krajského   súdu   v   danej   veci vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov,   neprichádza   podľa   názoru   ústavného   súdu s ohľadom   na   účel   základného   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   do   úvahy uvažovať o tom, že by odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa bolo možné dosiahnuť po tom, ako bolo konanie v jeho právnej veci zastavené.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že konane o sťažnosti pred ústavným súdom nie je v okolnostiach daného prípadu spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označeného   základného   práva   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Cb 62/00,   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa požiadavkou   sťažovateľa   o   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, keďže jeho priznanie je podľa čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti a vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa podľa prvého odseku citovaného článku ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004