znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 159/03-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   januára   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. M.   S.,   Č.,   vo   veci porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 412/02 (pôvodne pod sp. zn. Nc 2296/96) a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 412/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   412/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   D. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000 Sk (slovom   Tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý vyplatiť M. D. do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. D. trovy konania vo výške 8 796 Sk   (slovom   Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. S., Č.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. M. S.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 412/02. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 159/03–11 z 10. septembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení uviedla:

Navrhovateľka   dňa   1.   10.   1996   u Okresného   súdu   v Čadci   podaným   návrhom sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Nakoľko sa jednalo o nejasné podanie,   návrh   bol   zapísaný   do   súdneho   registra   nejasných   podaní   pod   spisovou zn. Nc 2296/96 za účelom odstránenia vád podania a jeho doplnenia.

Navrhovateľka vytýka konajúcemu súdu nečinnosť.

1. V období od 10. 1. 1997 do 22. 1. 1998 boli vykonané procesné úkony v dňoch:

3. 3. 1997, 24. 4. 1997, 25. 6. 1997, 17. 10. 1997, 22. 1. 1998, uvedené procesné úkony smerovali   k pripojeniu   súvisiacich   spisov.   Nečinnosť   súdu   som   za   uvedené   obdobie nezistila.

2. V období od 11. 2. 1998 do 18. 3. 1999 súd vykonal procesné úkony: 23. 4. 1998, 17. 6. 1998, 29. 1. 1999, ktoré viedli k ustáleniu okruhu účastníkov konania. Zistil,   že   je   potrebné   rozšírenie   účastníkov   konania   na   strane   žalovanej   a výzvou zo dňa 18. 3.   1999   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľky   JUDr.   M.   S.   o rozšírenie žalobného návrhu. Právny zástupca navrhovateľky túto výzvu akceptoval a dňa 6. 4. 1999 predložil   aj   rozšírený   návrh.   V tomto   období   mám   za   to,   že   mal   byť   aktívnejší   prístup navrhovateľky   z dôvodu,   že   oznámením   zistených   skutočností   sa   súd   mohol   s okruhom účastníkov na strane žalovanej skôr vysporiadať. Mám za to, že ani v uvedenom období prieťahy zo strany súdu neboli.

3. V období od 25. 5. 1999 do 2 rokov súd vykonal procesné úkony v spise: 8.   9.   1999,   9.   3.   2000,   22.   6.   2000,   28.   9.   2000,   19.   2.   2001,   všetky   úkony   súviseli s procesným vedením konania.

4. V období od 24. 7. 2001 sú vykonal ďalšie procesné úkony a to dňa: 24. 7. 2001, 10. 10. 2001, 28. 11. 2001, 1. 2. 2002, 25. 4. 2002, 11. 12. 2002.

5. Dňa 12. 3. 2003 navrhovateľka cestou právneho zástupcu JUDr. M. S. podala návrh   o prerušenie   konania   až   do   doby   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Košice   o podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 22. 10. 2002. Súd uznesením zo dňa 19. 3. 2003 konanie prerušil (čl. 81), čím akceptoval návrh navrhovateľky na prerušenie konania.

Súd   vec   sledoval,   svedčí   o tom   procesný   úkon   zo   dňa   24.   4.   2003   a na   návrh navrhovateľky   (čl.   83)   vzhľadom   na   výsledok   konania   o sťažnosti   (...)   predložil   spis Krajskému   súdu   v Žiline   prípisom   z 25.   8.   2003   na rozhodnutie   o vznesenej   námietke navrhovateľky na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednania veci.

Spis   bol   vrátený   Krajským   súdom   v Žiline   s tým,   že   nadriadený   súd   postráda konkretizáciu dôvodov podľa § - u 15 ods. 2 O. s. p. a je potrebné, aby navrhovateľka dôvody na vylúčenie konkretizovala.

Z týchto dôvodov považujem sťažnosť za nedôvodnú a žiadam ju zamietnuť v celom rozsahu.“

Z obsahu   sťažnosti,   z jej   príloh,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   z vyžiadaného spisu okresného   súdu   ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   8 C 412/02   (pôvodne   vedenej pod sp. zn. Nc 2296/96) zistil nasledovné:

Dňa 1. októbra 1996 bol okresnému súdu doručený návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dňa 17. decembra 1996 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky   na   predloženie   dokladu   od   „pozemkového   úradu“   o bonite   pôdy. Dňa 10. januára   1997   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   žiadaný doklad. Dňa 22. januára 1998 okresný súd opätovne žiadal ten istý doklad.

Od 3. marca 1997 do 25. septembra 2002 okresný súd žiadal niekoľkokrát pripojiť spis sp. zn. D 1403/96.

Dňa   29.   januára   1999   okresný   súd   požiadal   notársky   úrad   o   označenie   okruhu účastníkov dedičského konania.

Dňa 15. februára 1999 bola okresnému súdu doručená odpoveď z notárskeho úradu na základe výzvy okresného súdu z 29. januára 1999. Dňa 18. marca 1999 okresný súd vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   správne označil   všetkých   pasívne legitimovaných účastníkov konania. Dňa 6. apríla 1999 právny zástupca doručil okresnému súdu   rozšírený   návrh   o ďalších   účastníkov   konania.   Dňa   10.   mája   1999   okresný   súd opätovne   vyzval   právneho   zástupcu   na   doplnenie   návrhu   o ďalších   účastníkov. Dňa 26. mája   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   rozšírený   návrh   s presne   označeným okruhom účastníkov konania.

Dňa   24.   júla   2001   bola   sťažovateľka   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a doručenie   kópie   návrhu   a listu   vlastníctva.   Dňa   1.   augusta   2001   právny   zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu požadované doklady. Dňa 7. novembra 2001 okresný súd žiadal od právneho zástupcu sťažovateľky doklad z „pozemkového úradu“ a požiadal „katastrálny   úrad“   o výpis   z   listu   vlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Tieto   doklady boli okresnému súdu doručené 16. novembra 2001. Dňa 28. novembra 2001 okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Dňa 14. januára 2002 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok. Dňa 1. februára 2002 okresný súd zrušil uznesenie o zastavení konania.   Dňa   25.   apríla   2002   okresný   súd   doručil   odporkyni   návrh   na   vyjadrenie. Dňa 29. mája 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporkyne.

Dňa   16.   októbra   2002   bol   spis   preradený   do   registra   C   a veci   bola   pridelená sp. zn. 8 C 412/02. Dňa 30. októbra 2002 okresný súd požiadal Centrálnu evidenciu pobytu obyvateľstva o zistenie trvalého pobytu, mesto Martin o zistenie prechodného pobytu a obec Povina   o   doručenie   úmrtného   listu   účastníkov.   V novembri   2002   boli   okresnému   súdu doručené požadované informácie. Dňa 10. januára, 6. a 14. februára 2003 bol daný pokyn na pripojenie spisov sp. zn. D 884/01 a D 1290/97. Dňa 12. marca 2003 právny zástupca sťažovateľky doručil návrh na prerušenie konania a 19. marca 2003 okresný súd konanie prerušil.   Dňa   2.   septembra   2003   okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o vznesenej námietke sťažovateľky na vylúčenie zákonnej   sudkyne   z prejednania   veci,   ktorý   bol   2. októbra   2003   vrátený   ako   predčasne predložený.

II.

Sťažovateľka   sa   podanou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „ Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03   a II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím. K vytvoreniu stavu právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu   neistotu   sťažovateľky   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty iným zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 8 C 412/02   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Nc   2296/96)   podľa   troch   uvedených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   spor   zo   skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje črty náročnosti a právnej zložitosti. Právna a skutková zložitosť veci nemohla mať teda vplyv na celkovú dĺžku konania. Napokon, ani okresný súd vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   skutkovú   a   právnu   zložitosť   danej   veci.   Ako   fakticky (skutkovo)   zložitý   sa   môže   javiť spor   s väčším   počtom   účastníkov   konania, ale žiadna skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť to, že viac ako sedem rokov po začatí sporu nie   je   vo veci   vykonané   ani   jedno   pojednávanie,   ktorého   obsahom   by   bolo   vykonanie dôkazov a zisťovanie skutkového stavu vo veci. Okresný súd do dňa predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nielen že nevykonal žiadne pojednávanie, ale nevykonal ani žiadny dôkazný prostriedok.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP)   a vyvíjať   všetko   úsilie   na   súčinnosť so súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom. Konanie sťažovateľky nebolo v úplnom súlade s jej právami a povinnosťami ako účastníčky sporového   konania,   pretože   ňou   podaný   žalobný   návrh   na   začatie   konania bol nezrozumiteľný   a nejasný a jej   právny   zástupca   v ňom,   ako   aj v rozšírenom   návrhu nesprávne označil účastníkov. Návrh bol dopĺňaný dvakrát, a to 6. apríla a 26. mája 1999, až po výzvach súdu. Sťažovateľka pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatila súdny poplatok,   čím   si   nesplnila   poplatkovú   povinnosť   podľa   §   5   ods.   1   písm.   a)   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá   jej   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   návrhu.   Sťažovateľka   tento poplatok nezaplatila ani v lehote určenej vo výzve okresného súdu, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch konanie zastavil. Až na základe tohto rozhodnutia okresného súdu sa sťažovateľka stala aktívnou a v lehote určenej na podanie odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania súdny poplatok zaplatila. Ani návrhy sťažovateľky a jej právneho zástupcu z 12. marca 2003 na prerušenie konania z dôvodu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu;;   a   na   vylúčenie   sudkyne   z prejednania a rozhodovania veci bez uvedenia dôvodov podľa § 15 ods. 2 OSP neprispeli k urýchleniu súdneho konania.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotná sťažovateľka sa svojím konaním podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   je   konkretizovaná   najmä   v   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   od   1.   októbra   1996,   keď   bol   podaný   návrh navrhovateľky, do 18. marca 1999, keď vyzval právneho zástupcu navrhovateľky (v konaní pred   ústavným   súdom   sťažovateľky)   na doplnenie   podania   o ďalších   pasívne legitimovaných   účastníkov   (nečinnosť   viac   ako 29 mesiacov),   a od   26.   mája   1999, keď okresnému   súdu   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil   rozšírený   návrh, až do 24. júla 2001, keď vyzval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok (nečinnosť viac ako 26 mesiacov), pričom výzva na zaplatenie súdneho poplatku je jednoduchý úkon, ktorý okresný   súd   pri svojej   väčšej   sústredenosti   mal   vykonať   hneď   po doručení   návrhu okresnému súdu.

Postup okresného súdu bol okrem iného aj nesústredený a neefektívny. Výsledkom nesústredenej a neefektívnej práce bola výzva zo 17. decembra 1996 na predloženie dokladu o bonite pôdy z „pozemkového úradu“, ktorý mu bol už doručený 10. januára 1997, pričom tento   úkon   zopakoval   22.   januára   1998   a   7.   novembra   2001.   Okresný   súd   neefektívne a neúčelne niekoľkokrát žiadal v období od 10. januára 1997 až do 25. septembra 2002 pripojenie spisu sp. zn. D 1403/96, a to aj napriek tomu, že mu 15. februára 1999 notársky úrad   oznámil   okruh   účastníkov   dedičského   konania,   s ktorými   mohol   bez   akejkoľvek zákonnej   prekážky   vo   veci   konať.   Dňa   25.   apríla   2002   doručil   okresný   súd   návrh sťažovateľky na vyjadrenie len jednému z viacerých pasívne legitimovaných účastníkov.

Za postup, ktorý je v rozpore s účelom konania, treba podľa názoru ústavného súdu považovať   aj   prerušenie   konania   na   návrh   právneho   zástupcu   sťažovateľky   z dôvodu podania sťažnosti ústavnému súdu, ktoré je prípustné v spojitosti s konaním na ústavnom súde   len   vtedy,   ak   sa   rozhoduje   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   v konaní   o súlade právnych predpisov na základe návrhu všeobecného súdu.

Okresný   súd   napriek   tomu,   že   konanie vo   veci   prebieha viac ako   sedem   rokov, vo veci   nenariadil   ani   jedno   pojednávanie   a vec   dosiaľ   nepripravil   na   jej   prejednanie a rozhodnutie.

Námietku predsedníčky okresného súdu, že okresný súd vykonával procesné úkony priebežne a že sťažnosť sťažovateľky považuje za nedôvodnú, ústavný súd preto nemohol akceptovať. V tejto súvislosti treba uviesť, že okresný súd namiesto toho, aby postupoval dôsledne podľa § 43 OSP v znení platnom v čase podania žaloby sťažovateľky, vykonával úkony, ktoré do značnej miery nahrádzali úkony žalobkyne, avšak bez toho, aby súčasne uplatnil aj procesné sankcie, napríklad zastavenie konania podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 8 C 412/02 (pôvodne   vedenom   pod sp.   zn.   Nc 2296/96)   bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   pretože   vzťah   medzi   postupmi   a konaním   sťažovateľky   a nečinnosťou,   resp. nesprávnou činnosťou okresného súdu svedčí o podstatne významnejšom podiele okresného súdu na zbytočných prieťahoch.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   nečinnosťou   okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, a svoj nárok odôvodňuje predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré sa vedie od roku 1996. Ďalej uvádza, že „Pretrvávajúce napätie v rodine a právna neistota sú značnou psychickou záťažou pre navrhovateľku a najmä vzhľadom na jej vysoký vek – 80 rokov sa odrážajú i na jej zdravotnom stave“.

Ústavný   súd   pri   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   z tej skutočnosti,   že   sťažovateľka   požiadala   o   ochranu   základného   práva   na   konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno žiadať od sťažovateľky, aby čakala na výsledok súdneho sporu,   v ktorom   sa   rieši   určenie   vlastníckeho   práva   viac   ako   sedem   rokov,   a nie je akceptovateľné,   aby   po   takejto   dobe   bol   stav   konania   taký,   ako   bol   zistený v tomto prípade. Vzhľadom na to, že aj sťažovateľka sa podieľala na zbytočných prieťahoch súdneho   konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom Tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľky.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. S.. Ústavný súd priznal v zmysle § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažovateľke   sumu   8   796   Sk   z dôvodu   jej vzniknutých   trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk).

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2004