znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   19248/2013   a   sp.   zn. Rvp 21615/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad   Váhom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Er   2102/2008   a   jeho   uznesením z   15.februára   2013   a postupom   Okresného   súdu   Námestovo   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Er 1495/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 CoE   116/2013   a   jeho   uznesením   z   29.   apríla   2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 19248/2013 a sp. zn. Rvp 21615/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19248/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2013 a 27. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 19248/2013 a sp. zn. Rvp 21615/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Er   2102/2008   a   jeho   uznesením   z   15.   februára   2013 a postupom   Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   spolu   len   „okresné   súdy“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   1495/2008   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   konania“)   a   jeho uznesením   z 13.   mája 2011 (ďalej spolu   len „napadnuté uznesenia“),   ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom Krajského súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   CoE   116/2013   a   jeho   uznesením z 29. apríla 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej spolu len „krajské súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 21/2013 (ďalej spolu len „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 25. júna 2013 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverovej zmluve založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   Bratislava   [(ďalej   len   „rozhodcovský   súd“);   sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 19248/2013)], alebo dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 21615/2013).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípade, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučného konania, a v prípade, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konanie pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie exekučného konania.

Podľa   sťažovateľky   potom,   ako   v   začatých   exekučných   konaniach   okresné   súdy poverili   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučných   konaní, napadnutými   uzneseniami   týchto   okresných   súdov   boli   exekúcie   ex   offo   zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta,   že   postupom   v napadnutých   konaniach   a   napadnutými   uzneseniami   okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   charty,   pričom   k   ich   porušeniu   malo   dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých príslušné okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo   k   prekročeniu   právomoci   týchto   okresných   súdov   ako   súdov   exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veciam vyjadriť aj napriek tomu, že príslušné rozhodnutia v konečnom   dôsledku   zásadným   spôsobom   ovplyvnili   jej   právne   postavenie,   pretože podľa   sťažovateľky   má   síce   v   tom-ktorom   prípade   k   dispozícii   exekučný   titul, a   to   rozhodcovský   rozsudok   alebo   notársku   zápisnicu,   avšak   tento   je   nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov v   znení účinnom   od 9.   augusta   2012,   ako aj to,   že obidva   súdy   veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym spôsobom   nevysporiadali s tým, prečo   buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   podľa   čl.   47   charty   postupom krajských   súdov   v   napadnutých   konaniach   a   ich   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie   a   zároveň   jej   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajských súdov podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 19248/2013   a   sp.   zn.   Rvp   21615/2013,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a charty,   práv   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   postupom   okresných   súdov v napadnutých   konaniach   a ich   napadnutými   uzneseniami   a   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve   konania, prípadne   viac konaní v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   pod   sp.   zn.   Rvp   18969/2013   a sp.   zn.   Rvp   20744/2013 na ústavnom súde prebiehajú konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 8. júla 2013 a 30. augusta 2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa ústavy a charty,   práv   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   postupom   okresných   súdov v napadnutých   konaniach   a   ich   napadnutými   uzneseniami   a   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami. Podľa zistenia ústavného súdu vo   veciach   vedených   pod uvedenými spisovými značkami vystupujú   identickí   účastníci konania   (sťažovateľka, okresné   súdy   a   krajské   súdy),   predmet   uvedených   konaní   je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa ústavy a charty, práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami)   a   sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní pod sp. zn. Rvp 18969/2013 a sp. zn. Rvp 20744/2013 bráni tomu, aby proti napadnutým uzneseniam okresných   súdov   a krajských   súdov   prebiehali pred   ústavným súdom   súbežne   aj ďalšie konania, a preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 19248/2013 a sp. zn. Rvp 21615/2013   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014