znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   V.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 55 V/8/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 55 V/8/2004. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Na Krajskom súde v Banskej Bystrici začalo   dňa   7.   10.   2004   konanie   o návrhu   dlžníka:   V.   M.   -   I.,   B.,   IČO:...   o povolenie vyrovnania dlžníka. Toto konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené, pretože i napriek mojim opakovaným žiadostiam mi nebolo do dnešného dňa doručené uznesenie Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   55V/8/2004-118 zo   dňa   4.   5.   2006   o zastavení vyrovnacieho konania.“.

Sťažovateľ proti prieťahom v označenom konaní podal 30. decembra 2011 sťažnosť na prieťahy   v konaní podľa   §   62 a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi krajského súdu.

Prípisom krajského súdu č. Spr 10002/2012 zo 17. januára 2012 predseda krajského súdu sťažovateľovi odpovedal na jeho sťažnosť takto:

„Podľa § 48 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších prepisov, účastníkom vyrovnania je dlžník, manžel dlžníka, spoludlžníci a ručitelia dlžníka, pokiaľ spolupodpísali návrh na začatie vyrovnania a veritelia, ktorí včas [§ 50 ods.   3 písm. c)] prihlásili svoje pohľadávky.

Z   citovaného   ustanovenia   §   48   zákona č.   328/1991 Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyplýva, že nie ste účastníkom konania a ani stranou v konaní, a preto nemôžete podať sťažnosť na prieťahy v konaní ako takom. Zároveň som zistil, že konanie   z   pohľadu   účastníkov   konania   bolo   skončené   uznesením   č.   k.   55V/8/2004-118 zo dňa 4. mája 2006. Vo vyrovnávacom konaní však týmto rozhodnutím nebolo právoplatne rozhodnuté o Vašej odmene a výdavkoch. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR, pokiaľ ide o právo správcu na odmenu, je tento účastníkom konania, a preto Vaša sťažnosť na prieťahy v konaní je prípustná ohľadne konania o Vašej odmene a výdavkoch.

Na základe Vašej sťažnosti som zistil, že zákonný sudca rozhodol o Vašich výdavkoch opatrením z 26. septembra 2007, ktoré sa stalo právoplatným 25. októbra 2007. Podľa stanoviska   sudcu   o   odmene   nebolo   rozhodnuté   z   toho   dôvodu,   že   sudca   vyčkal   na rozhodnutie Ústavného súdu SR na konanie podľa článku 125 ods. 1 písm. b) a článku 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR, na základe návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici o súlade § 11c ods. 3 vyhlášky č. 389/2001 Z. z., ktorou sa mení vyhláška č. 493/1991 Zb. O tomto návrhu rozhodol Ústavný súd SR tak, že rozhodnutím PL ÚS 14/09-14 zo dňa 8. decembra 2010 zastavil konanie. V dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR sudca JUDr. M. K. rozhodol uznesením dňa 22. augusta 2011 tak, že zamietol návrh na prerušenie konania. Opatrením zo dňa 19. decembra 2011 rozhodol o Vašej odmene.

Vzhľadom na to, že o Vašom práve na odmenu bolo rozhodnuté, nebolo potrebné vykonať osobitné opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. Napriek tomu, že sudca čakal na rozhodnutie Ústavného súdu SR a bol po určitú dobu práceneschopný, považujem Vašu sťažnosť za opodstatnenú a sudca bol na nedostatky plynulosti postupu konania za príslušné obdobie nekonania upozornený.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   J.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 55 V/8/2004 porušené bolo.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. č. k. 55V/8/2004 konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi JUDr. J. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6.000,- EUR, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť sťažovateľovi JUDr. J. V. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet č. ú... v B., pobočka zahraničnej banky v Slovenskej republike, B.“

Súčasne   žiadal,   aby   mu   krajský   súd   doručil   uznesenie   č.   k.   55V/8/2004-118 zo 4. mája 2006 o zastavení vyrovnacieho konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 55 V/8/2004, v ktorom podľa neho krajský súd porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rozhodovaním o jeho nároku na vyrovnaciu odmenu a vynaložené výdavky. Podľa jeho tvrdenia mu uznesenie krajského súdu sp. zn. 55 V/8/2004 zo 4. mája 2006 o zastavení vyrovnacieho konania nebolo dosiaľ doručené. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie   č.   k.   55   V/8/2004-118   zo   4.   mája   2006,   ktorého   doručenia   sa   sťažovateľ dožaduje, nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2006. Relevantným rozhodnutím vzhľadom na uplatňovaný nárok sťažovateľa, v súvislosti s ktorým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je však opatrenie, ktorým podľa § 66 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších prepisov po zastavení konania alebo po jeho skončení rozhodne príslušný súd o odmene správcu a o jeho výdavkoch a doručí ho dlžníkovi a správcovi.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že vec vedená pod sp. zn. 55 V 8/2004 bola právoplatne skončená 14. júla 2012 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. júna 2012 (najvyšší súd rozhodol, že dopĺňacie opatrenie krajského súdu č. k. 55 V/8/2004-185 z 19. decembra 2011 v znení opravného opatrenia   potvrdzuje).   V súvislosti   s týmto   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nadobudlo   aj dopĺňacie   opatrenie   krajského   súdu   č.   k.   55   V/8/2004-185   z 19.   decembra   2011 právoplatnosť 14. júla 2012.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 55 V/8/2004, ktoré   bolo   právoplatne   skončené   14.   júla   2012,   t.   j.   k   namietanému   porušovaniu   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (17. septembra 2012) už nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013