znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 123/2010 z 31. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sžo   123/2010   z   31.   januára   2011   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ je starobný dôchodca, občanom Slovenskej republiky, ktorý sa od roku 2000 márne domáha svojho spravodlivého nároku - práva prechodu nájmu bytu na svoju osobu,   resp.   potvrdenia   regulárneho   nadobudnutia   vlastníctva   k   nižšie   opísanému 3-izbovému   bytu   na   svoje   meno.   Nejde   o   svojvoľné   a   zrejme   bezúspešne   uplatňovanie a bránenie práva.

V dôsledku rozhodnutí súdov a vstúpení manželov Ž. ako vedľajších účastníkov, resp. protestu prokurátora do tohto procesu sa situácia sťažovateľovi natoľko skomplikovala a fakticky prehral boj o predmetný byt...

Do termínu 21. 03. 2000, t. j. do dňa tragickej smrti (automobilová nehoda) svojej družky neb. JUDr. A. M. a jej syna neb. J. M. v Austrálii, sťažovateľ mal s menovanou krásny a nezabudnuteľný vzťah, častokrát krajší ako v iných, tzv. formálnych manželstvách. V dôsledku tejto nesmierne tragickej a šokujúcej udalosti Okresný súd Bratislava - 2 prostredníctvom súdneho komisára JUDr. S. B., notára, pôvodne v B., sa začalo konanie o prejednaní dedičstva, označené ako D 814/2000, Dnot 120/2000. Toto dedičské konanie bolo ukončené až o 5 rokov neskôr definitívnym vydaním „Osvedčenia o dedičstve“ zo dňa 29. 06. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. 07. 2005. Sťažovateľ sa stal dedičom zo zákona v 1/3. Zvyšné 2/3 dedili rodičia nebohej Ing. J. Ž. a M. Ž.

S dedičským konaním súviselo: Dňa 28. 06. 2000 Hlavné mesto SR Bratislava požiadalo Okresný úrad Bratislava-II, odbor katastrálny o obnovu konania č. j.: ROBaNP 8429-3/2000 Val.

Dňa   29.   06.   2000   Hlavné   mesto   SR   Bratislava,   vydalo   STANOVISKO č. j.: 160/840/2000.

Dňa   19.   07.   2000   Okresný   úrad   Bratislava-II,   katastrálny   odbor   vydal ROZHODNUTIE, č. j.: V-35168/98, ktorým povolil obnovu konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva zo „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A. M). Dňa   22.08.2000   vydala   MČ   Bratislava   -   Ružinov   „Prechod   nájmu   bytu“ č. j.: R Byt -15634/2000/DPO v prospech sťažovateľa.

Dňa   06.   09.   2000   Okresný   úrad   Bratislava-II,   katastrálny   odbor   vydal ROZHODNUTIE, č. j.: V-35168/98, ktorým konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva zo „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A. M.) zamieta.

Starosta MČ Bratislava-Ružinov Ing. Pavol KUBOVIČ listom č. j. Star. 17691/2000 zo   dňa   07.   09.   2000   oznamuje   sťažovateľovi,   že   v   súčasnosti   rokuje   s   Katastrálnym odborom   o   vydaní   rozhodnutia   o   zastavení   konania   návrhu   na   vklad   do   Katastra nehnuteľností na základe „Zmluvy č. 02 5802 97 o prevode vlastníctva bytu (neb. JUDr. A. M.). Po vydaní uvedeného rozhodnutia budú konštatovať prechod nájmu bytu na žiadateľa Ing. J. S.

Dňa 14. 09. 2000 sťažovateľ uzavrel s prenajímateľom bytu „P. a. s.“ nájomnú zmluvu na predmetný byt na dobu neurčitú.

Dňa 18. 09. 2000 sťažovateľ písomne požiadal vlastníka obecného bytu, t. j. Obecný úrad Bratislava-Ružinov o kúpu predmetného bytu do jeho osobného vlastníctva.

Dňa 22. 03. 2002 uzavrel sťažovateľ „Zmluvu č. 02 0 0153 02 o prevode vlastníctva bytu, zriadení záložného práva a vecného bremena“ (pozri vklad č. V -1818/02 zo dňa 04. 11. 2002) na vyššie uvedenú nehnuteľnosť.

Dňa 09. 04. 2002 Katastrálny úrad v B., Správa katastra pre hl. m. SR Bratislavu prijal „Návrh na vklad vlastníckeho práva“ na základe čoho povolil vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa Ing. J. S. k 3-izbovému bytu č. 26 na 7 NP bytového domu na... ul. v B...

Dňa 08. 02. 2005 Správa katastra pre hl. m. SR Bratislavu vydala ROZHODNUTIE č.   V   -1818/02,   ktorým   vyhovela   protestu   Okresnej   prokuratúry   Bratislava-II č. Pd 2089/04- 7 zo dňa 24. 01. 2005 a vklad vlastníckeho práva k predmetnému bytu v prospech sťažovateľa Ing. J. S. zrušila.

Dňa   08.   08.   2005   vydal   Katastrálny   úrad   v B.   ROZHODNUTIE č. j.: Vo 47/05-Va, ktorým v dôsledku protestu prokurátora (pozri Pd 2089/04-7 zo dňa 24. 01. 2005), podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie č. j.: V-1818/02 zo dňa 04. 11. 2002 zamieta a rozhodnutie č. j.: V-1818/02 zo dňa 08. 02. 2005 potvrdzuje. Dňa 03. 11. 2008 vydal Krajský súd v Bratislave UZNESENIE čís. k.: 1 S 252/2005- 34   o   tom,   že   pripúšťa   do   konania   Ing.   J.   Ž.   a M.   Ž.,   obaja   bytom   B.   ako   vedľajších účastníkov.

Dňa   20.   07.   2009   sťažovateľ   prevzal   UZNESENIE   z   Najvyššieho   súdu   SR čís. k.: 1 Sžo 298/2008 vydané dňa 23. 06. 2009 s tým, že odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S 252/2005-34 potvrdzuje.

Dňa   17.   12.   2009   sťažovateľ   vyhral   spor   na   Krajskom   súde   v   Bratislave o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B., Správe katastra pre hl. m. SR Bratislavy (pozri ROZSUDOK KS v Bratislave čís. 1 S 44/2008-65).

Dňa   13.   01.   2010   sťažovateľ   vyhral   spor   na   Krajskom   súde   v   Bratislave o preskúmame zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. (pozri ROZSUDOK KS v Bratislave čís. 1 S 252/2005-61).

Dňa 08. 03. 2010 vedľajší účastníci manželia Ž. podali ODVOLANIE voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: 1 S 44/2008.

Dňa 22. 03. 2010 žalovaný Katastrálny úrad v B. podal ODVOLANIE voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: 1 S 252/2005 (pozn.: bolo podané po uplynutí 15- dňovej lehoty na odvolanie, súd nemôže naň prihliadať).

Dňa 26. 03. 2010 vedľajší účastníci manželia Ž. podali ODVOLANIE voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: 1 S 252/2005.

Dňa   17.   02.   2011   sťažovateľ   prevzal   ROZSUDOK   z   Najvyššieho   súdu   SR čís. k.: 5 Sžo 123/2010 vydaný dňa 31. 01. 2011 s tým, že odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S 44/2008-65 mení tak, že žalobu zamieta.

Sťažovateľ Ing. J. S. sa od počiatku vehementne bránil, aby do začatého súdneho sporu vstupovali ako vedľajší účastníci manželia Ing. J. Ž. a M. Ž. Napriek jeho protestu a odvolaniu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, NS SR to vedľajším účastníkom nakoniec   umožnil.   Jeho   obavy   sa   potvrdili,   pretože   ich   následné   právne   úkony,   dve odvolania úplne zvrátili oba rozsudky Krajského súdu v Bratislave dovtedy svedčiace v prospech sťažovateľa.

Je iba paradoxom, že práve kvôli ich účastníctvu v dvoch súdnych sporoch nakoniec sťažovateľa Ing. J. S. ich oba prehral. O jeho osude rozhodol Najvyšší súd SR...

Sťažovateľ tvrdí, že Katastrálny úrad v B. konal v rozpore so zákonom, pretože bol povinný na základe predložených dokumentov previesť obecný 3-izbový byt č. 26 na 7 NP bytového domu na ul... v B.,... do výlučného vlastníctva sťažovateľa Ing. J. S...

Domnieva   sa,   že   Najvyšší   súd   SR   rozhodol   nezákonne,   čím   zjavne   porušil sťažovateľovo   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   výrazne   sťažil   jeho   reálnu   pozíciu vlastníka bytu, sťažovateľ sa ocitol vo vratkej a labilnej pozícii a rozhodnutia súdu určite nemajú znaky spravodlivosti, objektívnosti a vyváženosti, a zvlášť - nepôsobia výchovne. V dôsledku týchto rozhodnutí má prísť sťažovateľ o byt, v ktorom nepretržite býva od roku 1984   a   nemá   iný   vlastný   svoj   byt...?   Právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   tak   nebolo naplnené - súd jednostranne chránil totiž pristúpivších vedľajších účastníkov manželov Ž. (ktorí majú svoj rodinný dom), ktorým snahám v plnej miere vyhovel. Ich legitimita účasti v tomto súdnom spore je pochybná. Spravodlivým prejednaním veci je aj súdne konanie, ktoré pregnantne   rešpektuje   všetky   procesné   zásady   a   princípy,   ktoré   tvoria   súčasť   štruktúry základných ľudských práv a slobôd.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Slovenská   republika,   zastúpená   Najvyšším   súdom   SR,   v   konaní čís. k.: 1 Sžo 298/2008 zo dňa 23. 06. 2009 a v konaní čís. k.: 5 Sžo 123/2010 zo dňa 31. 01. 2011 porušila právo sťažovateľa:

Ing. J. S., ul... B. upravené v čl. 46 ods. 1Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pretože obe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sú   v   rozpore   so   zákonom,   najmä   s právom   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   a právom na súdnu ochranu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- EURO, ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bežný účet:...

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 555,90 EURO:...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I. ÚS   4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžo   298/2008   z 23. júna   2009   a   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 123/2010 z 31. januára 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 252/2005-34 z 3. novembra 2008, ktorým tento súd pripustil vstup Ing. J. Ž. a M. Ž. (ďalej aj „vedľajší účastníci“) do konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 S 252/2005.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 1 S 252/2005 sa sťažovateľ domáhal žalobou doručenou krajskému súdu 18. augusta 2005 preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. č. Vo   47/05-Va   z 8.   augusta   2005.   V rámci   tohto   konania   bola   3.   júla   2008   doručená krajskému súdu žiadosť Ing. J. Ž. a M. Ž. na vstup do konania ako vedľajších účastníkov v tomto konaní. Krajský súd uznesením č. k. 1 S 252/2005-34 z 3. novembra 2008 pripustil vstup vedľajších účastníkov do konania vedeného pod sp. zn. 1 S 252/2005. Proti tomuto uzneseniu   krajského   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal;   o odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009 tak, že uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 252/2005-34 z 3. novembra 2008 potvrdil. Označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľom namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 298/2008 z 23. júna 2009 nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 14. marca 2011, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal v tejto časti sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžo   298/2008   z 23.   júna   2009   pri   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžo 123/2010 z 31. januára 2011

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ žil v spoločnej domácnosti s JUDr. A. M. v nájomnom byte č. 26 v bytovom dome na..., B. (ďalej len „sporný byt“), ktorého nájomcom bola JUDr. A. M., ktorá 26. novembra 1997 uzatvorila zmluvu o prevode vlastníctva sporného bytu a zriadení záložného práva č. 020580297 (ďalej len „zmluva o prevode vlastníctva k spornému bytu“) s Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava (ďalej   len   „hlavné   mesto“),   ktoré   následne   doručilo   Okresnému   úradu   Bratislava   II, katastrálnemu odboru (ďalej len „katastrálny odbor“) návrh na vklad vlastníckeho práva k spornému bytu do katastra nehnuteľností 13. marca 1998. Na základe informácie o úmrtí JUDr.   A.   M.,   ku   ktorému   došlo   21.   marca   2000,   požiadalo   hlavné   mesto   podaním   č. ROBaNP 8429-2/2000 Val z 2. mája 2000 o zastavenie konania o vklade vlastníckeho práva z dôvodu   úmrtia   účastníčky   zmluvy. Súčasne hlavné mesto   oznámilo, že   ak nedošlo   k zápisu vlastníckeho práva, odstupuje od zmluvy o prevode vlastníctva k spornému bytu.

Vklad   vlastníckeho   práva   v   prospech   JUDr.   A.   M.   bol   povolený   rozhodnutím katastrálneho odboru č. V-35168/98 z 22. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť v tej istý deň v zmysle ustanovenia § 31 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „katastrálny   zákon“)   platného   a   účinného   v čase rozhodovania. Dňa 12. mája 2000 bola katastrálnemu odboru doručená informácia hlavného mesta   o   úmrtí   JUDr.   A.   M.,   katastrálny   odbor   následne   rozhodnutím č.   V-35168/98   z   19.   júla 2000   povolil   obnovu   konania rozhodnutím   č.   V-35168/98 na základe   skutočnosti,   že „v   danom   prípade   vyšla   najavo   nová   skutočnosť,   o   ktorej rozhodujúci   orgán   v   čase   rozhodovania   nevedel,   a   to   v   dôsledku   toho,   že   oznámenie predmetného   skutku   nebolo   pripojené   k   spisovému   materiálu.   Táto   skutočnosť   mala podstatný   vplyv   na   rozhodnutie.“.   Katastrálny   odbor   rozhodnutím   č.   V-35168/98   zo 6. septembra 2000 následne návrh na vklad do katastra nehnuteľností podľa § 31 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol vzhľadom na skutočnosť, že smrťou JUDr. A. M. (21. marca 2000, pozn.) táto stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, resp. ju stratila skôr, ako bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k.   3   Sp   22/2006-21   zo   16.   apríla   2007,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2007, bolo zrušené rozhodnutie katastrálneho odboru č.   V-35168/98   zo   6.   septembra   2000   o zamietnutí   návrhu   na   vklad   do   katastra nehnuteľností. Správa katastra pre hlavné mesto Bratislavu (ďalej len „správa katastra“) na základe uvedeného rozhodnutím č. V-35168/98 z 26. februára 2008 z dôvodu novelizácie katastrálneho zákona, konkrétne ustanovenie § 28, rozhodla o povolení vkladu vlastníckeho práva k spornému bytu v prospech JUDr. A. M. s právnymi účinkami k 13. marcu 1998.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správy katastra č. V-35168/98 z 26. februára 2008.

Krajský súd preskúmavané rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   rozsudkom č. k. 1 S 44/2008-65   zo   17.   decembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“). Z označeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v ňom dospel k záveru, že smrťou JUDr. A. M. ako nájomníčky sporného bytu predtým, ako došlo k účinnému prevodu vlastníctva bytu, zaniklo jej právo nájmu bytu a z tohto dôvodu jej nevzniklo vlastnícke právo k tomuto bytu a ani jej prípadní dedičia nemohli automaticky vstúpiť do jej práv. V danom prípade sa sťažovateľ   podľa   právneho   záveru   krajského   súdu   stal   nositeľom   práva   nájmu   z   titulu prechodu   nájmu   bytu   a sám   mohol   vo   svojom   mene   uzavrieť   novú   kúpnu   zmluvu   s vlastníkom bytu. Krajský súd poukázal ako na ďalšiu závažnú skutočnosť aj na to, že hlavné mesto   ako   predávajúci   podaním   č.   ROBaNP   8429-2/2000   Val   z 2. mája   2000   zároveň požiadalo o zastavenie konania o vklade vlastníckeho práva z tejto zmluvy z dôvodu, že JUDr. A.   M. ako účastníčka   zmluvy o prevode   vlastníctva   k spornému bytu zomrela, a zároveň oznámilo, že ak ešte nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, odstupuje od zmluvy.

Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   správa   katastra   v   preskúmavanom   rozhodnutí nesprávne postupovala, keď z dôvodu novelizácie katastrálneho zákona platného a účinného v čase rozhodovania (26. februára 2008, pozn.), konkrétne jeho ustanovenia § 28, rozhodla, že nebohá JUDr. A. M. mala povolený vklad s právnymi účinkami k 13. marcu 1998.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   123/2010   z 31.   januára   2011   na   základe odvolania   vedľajších   účastníkov   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   1   S 44/2008-65 zo 17. decembra 2009 zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   z 31. januára 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   tým,   že „Najvyšší   súd   SR   rozhodol   nezákonne,   čím   zjavne   porušil sťažovateľovo   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   výrazne   sťažil   jeho   reálnu   pozíciu vlastníka bytu, sťažovateľ sa ocitol vo vratkej a labilnej pozícii a rozhodnutia súdu určite nemajú znaky spravodlivosti, objektívnosti a vyváženosti, a zvlášť - nepôsobia výchovne“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   považoval   za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Najvyšší súd v kľúčovej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol: «Predmetom   konania   v   danom   prípade   je   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalobcu (správne má byť žalovaného, pozn.), ktorým v súlade s ustanovením § 31 ods. 3 a § 28   ods.   5   katastrálneho   zákona   povolil   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností   k   bytu   č.   26...   s   podielom   na   spoločných   častiach   domu,   spoločných zariadeniach domu a pozemkoch... v prospech JUDr. A. M., rod. Ž... a vklad záložného práva podľa čl. IX ods. 4 zmluvy v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy správnymi účinkami   ku   dňu   13.   marcu   1998   a   zároveň   zrušil   rozhodnutie   o povolení   vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností č. V-35168/98 zo dňa 22. mája 2000. Žalobca (sťažovateľ, pozn.) namietal, že nebolo možné uvedeným spôsobom povoliť vklad vlastníckeho práva k bytu v prospech JUDr. A. M., pretože v dôsledku smrti zaniklo jej postavenie nájomcu bytu, a teda prestala spĺňať predpoklady na uzavretie zmluvy o prevode   vlastníckeho   práva   k   bytu   s   predávajúcim   Hlavným   mestom   SR   Bratislavou. Následne, podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka (prechod nájmu) sa on stal nájomcom bytu a práve jemu vzniklo právo uzavrieť takúto zmluvu. Tiež poukázal na to, že správny orgán   nemal   prihliadať   na   splnenie   podmienok   v   čase   podania   návrhu   na   vklad vlastníckeho práva k bytu (§ 28 ods. 5 katastrálneho zákona v znení účinnom k 26. februáru 2008), ale v čase, kedy o ňom prvý raz rozhodoval, t. j. 22. mája 2000, dva mesiace po tom, ako JUDr. A. M. zomrela.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   rozhodnutie, ktorého zákonnosť je predmetom tohto konania, bolo vydané 26. februára 2008. Nemožno preto ignorovať existenciu ustanovení § 79d a § 28 ods. 5 katastrálneho zákona, a to najmä s ohľadom na požiadavku § 46 správneho poriadku, aby rozhodnutie správneho orgánu bolo v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V zmysle tejto požiadavky je správny orgán povinný rozhodovať podľa zákonov a ostatných právnych predpisov platných a   účinných   ku   dňu   vydania   rozhodnutia.   V   prípade,   že   počas   konania   dôjde   k   zmene právneho predpisu je správny orgán povinný rešpektovať príslušné prechodné ustanovenia, a ak ich príslušný zmena či doplnenie právneho predpisu neobsahuje, je preň záväzná právna norma platná a účinná v čase rozhodovania bez ohľadu na právny stav, ktorý tu existoval   v čase začatia   konania.   V   opačnom   prípade by   bez zákonného dôvodu   konal a rozhodoval   podľa   už   neúčinných   právnych   noriem,   a   teda   v   rozpore   so   zákazom retroaktivity.   Preto   katastrálny   úrad   musel   pri   vydávaní   rozhodnutia   V-35168/98 z 26. februára 2008 prihliadať na ustanovenie § 28 ods. 2 v spojení s § 79d katastrálneho zákona.   Preto   nemožno   považovať   za   správny   záver   krajského   súdu,   ako   ani   tvrdenie žalobcu o nemožnosti aplikácie ustanovení § 28 a § 79d katastrálneho zákona v znení zákona   č.   255/2001   Z.   z.   na   konanie   o   návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva   k   bytu   v prospech JUDr. A. M.

Odporca teda postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní na vec aplikoval § 79d katastrálneho zákona a následne § 28 ods. 5 katastrálneho zákona v znení účinnom k dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia.

Čo sa týka práva JUDr. A. M. na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu, a teda aj trvania zmluvy o prevode vlastníctva k bytu,   ktorú uzavrela s Hlavným mestom SR Bratislavou ako nájomníčka tohto bytu v súlade s § 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   §   579   Občianskeho   zákonníka,   z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré zmluvy smrťou jedného z účastníkov zanikajú. Pokiaľ ide o zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, JUDr. A. M. bola vo vzťahu ku kúpnej cene v postavení dlžníka a vo vzťahu k predmetnému bytu v postavení veriteľa. Ani jedno z týchto práv nie je v   prípade   uzavretej   zmluvy   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   bytu   podľa   §   5   zákona   č. 182/1993   Z.   z.   viazané   výlučne   na   jej osobu,   preto   jej   úmrtím nezaniká.   Na trvanie   a platnosť   takejto   zmluvy   nemal   vplyv   ani   prechod   nájmu   bytu   na   žalobcu   podľa   §   706 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že ide o dva samostatné právne vzťahy. V čase uzavretia   zmluvy   a   v   čase   podania   návrhu   na   vklad   boli   splnené   všetky   zákonom vyžadované náležitosti na to, aby bol vklad vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M. povolený.   Pre   právoplatnosť   rozhodnutia   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti sa nevyžaduje doručenie rozhodnutia účastníkom konania, táto nastáva zo zákona   dňom   vyznačenia   rozhodnutia   (§31   ods.   5   katastrálneho   zákona   účinného   do 31. decembra 2001).

Odstúpenie   od   zmluvy   je   jednostranným   právnym   úkonom   adresovaným   druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť od zmluvy je možné len vtedy, ak je to v zákone stanovené, alebo účastníkmi dohodnuté (§ 48 ods. 1 O. z.). Úmrtie účastníka zmluvy nie je zákonným dôvodom pre odstúpenie. Navyše vylučuje možnosť, aby sa takýto prejav vôle odstupujúceho účastníka reálne dostal do dispozičnej sféry   zomretého   účastníka.   Zmyslom   požiadavky   adresného   dôjdenia   odstúpenia   do dispozičnej sféry druhého účastníka zmluvy je zabezpečenie možnosti tohto účastníka brániť sa   proti   nezákonnému   (neplatnému)   odstúpeniu   od   zmluvy.   Nemožno   preto,   ako   sa domnieva žalobca, dávať do jednej roviny možnosť platne odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníckeho právaj bytu a možnosť právoplatne rozhodnúť o povolení vkladu vlastníckeho práva   k   nehnuteľnosti,   a to   ani   k   22.   máju   2000,   kedy   bolo   vydané   prvé   rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetnému bytu v prospech JUDr. A. M. Hlavné   mesto   SR   Bratislava   ako   predávajúci   odstúpilo   od   zmluvy   o   prevode vlastníckeho práva k bytu uzavretej s JUDr. A. M. až po jej smrti, a to práve z dôvodu jej úmrtia. Takéto odstúpenie nemožno vyhodnotiť ako platné, a preto nemožno z neho vyvodiť riadne zrušenie tejto zmluvy v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom   k   uvedenému   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že preskúmavané rozhodnutie žalobcu bolo vydané v súlade so zákonom a nebolo namieste jeho zrušenie. Naopak, bol to krajský súd, ktorý na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdil a následne i nesprávne vo veci rozhodol. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného potvrdil (§ 246c ods. 1 a § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 220 OSP).»

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Pre   posudzovanie   veci   sťažovateľa   boli relevantné ustanovenia   §   5,   § 28 ods.   5 a § 79d   katastrálneho   zákona   v znení   platnom   a účinnom   v čase   rozhodovania   správy katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva k spornému bytu (k 26. februáru 2008, pozn.). Podľa § 5 katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase) vklad je úkon správy katastra; vkladom vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam.

Podľa § 28 ods. 5 katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase) právne   účinky   vkladu   zo   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytu   a   zo   zmluvy   o   prevode vlastníctva   nebytového   priestoru   podľa   osobitného   predpisu   vznikajú   ku   dňu   doručenia návrhu na vklad.

Podľa § 79d katastrálneho zákona (platného a účinného v rozhodnom čase) začaté konanie o návrhu na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zo zmluvy o prevode vlastníctva   nebytového   priestoru   podľa   osobitného   predpisu   podané   do   nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú a dokončia podľa tohto zákona.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd správne interpretoval a aplikoval zákonnú úpravu   vzťahujúcu   sa   na   daný   prípad   platnú   a účinnú   v čase,   keď   správa   katastra rozhodovala o návrhu na vklad (26. februára 2008, pozn.), t. j. predovšetkým ustanovenia § 28 ods. 5 a § 79d katastrálneho zákona v už uvedenom znení.

Neoddeliteľnou   súčasťou   princípov   právneho   štátu   vyplývajúcich   z   čl.   1   ods.   1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa   platných   právnych   predpisov,   že   ich   budú   správne   vykladať a   aplikovať (m.   m. II. ÚS 48/97).

Na   základe   uvedeného   preto,   ak   správa   katastra   26.   februára   2008   rozhodla o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v prospech   JUDr.   A.   M.,   postupovala   tak s prihliadnutím na právnu úpravu platnú a účinnú v čase rozhodovania, opačný prípad by znamenal porušenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko   aj k námietke sťažovateľa spočívajúcej v rozdielnom posudzovaní právneho postavenia Ing. J. Ž. a M. Ž. najvyšším súdom   v jeho   právnej   veci,   vychádzajúc   na   jednej   strane   z jeho   právneho   názoru vyjadreného   v   namietanom   uznesení   a na   druhej   strane   z právneho   názoru   vyjadreného v namietanom rozsudku. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti poukazuje na to, že «ten istý NS SR svojím rozhodnutím dovolí účasť vedľajším účastníkom v súdnom konaní a hneď v nasledujúcom rozhodnutí NS SR striktne konštatuje, že účasť vedľajších účastníkov v tomto   konaní   je   neprípustná,   vrátane   samotného   sťažovateľa.   V dôsledku   toho   nastala nezvyčajná situácia, na ktorú poukazujeme, pretože voči obom rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sa neoprávnene odvolali „vedľajší účastníci“ manželia Ž., a podarilo sa im zásadne zvrátiť výsledok súdneho sporu.

Sťažovateľ je hlboko znepokojený s týmito dvomi rozsudkami Najvyššieho súdu SR, pretože boli vydané v dôsledku podaného odvolania neoprávnených osôb - „vedľajších účastníkov“ manželov Ž.».

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   namietaným   uznesením   rozhodol o pripustení   vedľajších   účastníkov   do   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 1 S 252/2005, t. j. priznal manželom Ž. postavenie vedľajších účastníkov.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd zaujal stanovisko aj k právnemu postaveniu manželov Ž. a sťažovateľa v tomto konaní, keď najmä uviedol:

„...   V   prejednávanej   veci   ide   o   osobitný   druh   správneho   konania   upravený katastrálnym zákonom, ktorý obsahuje vlastnú definíciu účastníka vkladového konania. Tým je výlučne účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť,   zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti (§ 30 ods. 1 katastrálneho zákona).

V   predmetnej   veci   je   preskúmavaným   rozhodnutie   odporcu   z   26.   februára   2008, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech JUDr. A. M. na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorú uzavrela s predávajúcim Hlavným mestom SR Bratislavou. Účastníkmi   vkladového   konania teda boli výlučne   tieto   dva   subjekty,   ktoré   jediné sú   v medziach ustanovených zákonom oprávnené podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu, ktorým sa vkladové konanie končí.

Žalobca   a   ani   vedľajší   účastníci   na   strane   žalovaného   neboli   a   ani   sa   nestali účastníkmi   vkladového   konania,   v   ktorom   bolo   vydané   preskúmavané   rozhodnutie o povolení vkladu. Postavenie účastníka konania im nemožno prisúdiť ani v prípade, ak im odporca   preskúmavané   rozhodnutie   doručil.   Vychádzajúc   z   §   31   ods.   6   katastrálneho zákona   rozhodnutie   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v   prospech   JUDr.   A.   M. nadobudlo právoplatnosť dňom jeho vyznačenia bez možnosti podať proti nemu opravný prostriedok. Samo doručenie preskúmavaného rozhodnutia tak plnilo funkciu oznámenia, vo vzťahu   k   žalobcovi   a   vedľajším   účastníkom   nezaložilo   žiadne   práva   alebo   povinností účastníkom vkladového konania.

Hoci   nie   je   možné   žalobcu   a   vedľajších   účastníkov   pokladať   za   účastníkov vkladového konania v zmysle § 31 ods. 6 katastrálneho zákona, je namieste konštatovať, že je predmetným rozhodnutím odporcu dotknutý, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky pristúpil k širšiemu výkladu pojmu v súlade s § 14 Správneho poriadku.“

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   nezaujal   právny názor,   že   manželia   Ž.   v predmetnom   konaní   nemajú   postavenie   vedľajších   účastníkov konania,   ako   sa   sťažovateľ   mylne   domnieva   (zrejme   na   základe   už   citovaného   textu odôvodnenia: „Účastníkmi vkladového konania teda boli výlučne tieto dva subjekty, ktoré jediné sú v medziach ustanovených zákonom oprávnené podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu, ktorým sa vkladové konanie končí. Žalobca a ani vedľajší účastníci na strane žalovaného neboli a ani sa nestali účastníkmi vkladového konania, v ktorom bolo vydané preskúmavané rozhodnutie o povolení vkladu...“, pozn.). Z ďalšieho (už citovaného textu) totiž   vyplýva,   že   v danom   prípade   zjavne   uplatnil   extenzívny   výklad   §   14   Správneho poriadku,   podľa ktorého účastníkom správneho konania je nielen ten,   o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, ale aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Najvyšší súd teda v namietanom rozsudku uplatnením extenzívneho výkladu § 14 Správneho   poriadku   považoval   manželov   Ž.   za   vedľajších   účastníkov   preskúmavaného správneho konania a nespochybnil ich postavenie, rovnako ako nespochybnil postavenie sťažovateľa ako žalobcu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k spornému bytu do katastra nehnuteľností v prospech JUDr. A. M., čoho dôkazom je v konečnom dôsledku aj skutočnosť, že najvyšší súd sa riadne   vysporiadal   s odvolaním   vedľajších   účastníkov,   ako   aj   s vyjadrením   samotného sťažovateľa (žalobcu) a následne vo veci   meritórne rozhodol.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   v danom   prípade   vzhľadom   na   skutkové okolnosti   predmetnej   veci   postupoval   správne,   keď   uplatnil   extenzívny   výklad   §   14 Správneho poriadku. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že aj s otázkou postavenia sťažovateľa   a manželov   Ž.   sa   najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   vyrovnal   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   a preto   nemožno   považovať   posudzovanú   námietku sťažovateľa za odôvodnenú.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právne   názory najvyššieho   súdu   vyjadrené   v jeho   odôvodnení   za   legitímne a   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by rozsudku najvyššieho súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti   uzavrel,   že   právne závery   najvyššieho   súdu   v sťažovateľovej   veci   nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru, že sťažovateľom označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011