znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., Ľ., a J. M., B. 109, zastúpených advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 105/2007 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M. a J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. M. M. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 105/2007 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľov o určenie vlastníctva Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 12 C 135/2004 z 12. marca 2007 zamietol ich žalobu a krajský súd na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 7 Co 105/2007 zo 16. januára 2008 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   sa   v označenom   konaní   domáhali   určenia «vlastníctva k spoluvlastníckym podielom k pozemkom, zapísaným na LV č. 307 – parc. 374/11 KN pod B 65-10/206-in a pod B 73-4/1518-iny, t. j. spolu 34/1518, z ktorého sme každý nadobudli po 17/1518-in kúpnou zmluvou zo 14. 10. 1998 od predávajúceho Ing. O. M. a ktorej vklad bol   povolený   OÚ   P.   25. 8. 1999   pod...   Predávajúci   nadobudol   predmetné   podiely na základe osvedčenia o dedičstve 11 D 208/96, Dnot 253/96 z 21. 1. 1997.

Napriek   povolenému   vkladu   vlastníctvo   nebolo   zapísané   v prospech   kupujúcich, pretože   bolo   zapísané   na   mene   žalovaného   na   základe   osvedčenia   not.   záp.   N 484/96, Nz 364/96 z 13. 8. 1996 podľa kúpnej zmluvy z 2. 5. 1955.

Podľa odôvodnenia prvostupňového súdu mal súd jednoznačne preukázané, že podľa zmluvy z 2. 5. 1955 medzi predávajúcim A. M. a žalovaným a jeho manželkou M., rod. H., boli   odpredané   okrem   nehnuteľností   identifikovanými   v zmluve   aj   „v chotári   obce   R. a aj v inej   zápisnici   na   meno   odpredávateľa   ten   čas   sa   nachádzajúce   nehnuteľnosti“ a k týmto   nehnuteľnostiam   bolo   podľa   zák.   č. 293/92   osvedčené   vlastníctvo   v prospech žalovaného not. záp. N 484/96, Nz 364/96 z 13. 8. 1996.

Tiež mal súd za preukázané, že na základe kúpnej zmluvy zo 14. 10. 1998, ktorej vklad   do   KN   bol   povolený   25.   8.   1999,   sme   nadobudli   od   predávajúceho   Ing.   O.   M. spoluvlastnícky podiel na parc. 374/11 KN na LV č. 307 pod B 65 a pod B 73.

Podľa názoru súdu bola držba žalovaného od 2. 5. 1955 do 11. 6. 1996, kedy Ing. O. M.   podal   v konaní   o osvedčenie   vlastníckeho   práva   žalovaného   č. N 484/96,   Nz 364/96 námietky a uplatnili tak svoje vlastnícke právo, oprávnená a súd podľa § 872 ods. 6 novely Obč. zák. 509/1991 Zb. do oprávnenej držby započítal dobu od 2. 5. 1995 (správne má byť 1955, pozn.) do 31. 3. 1964 (v súlade s Rč 50/2000) a po započítaní časti vydržacej doby od 1. 4. 1964 do 2. 5. 1965 mohli nastať účinky vydržania najskôr 3. 2. 1993. Tak dospel k záveru, že žalovaný splnil podmienku vydržania, lebo jeho oprávnená držba trvala dobu dlhšiu ako 10 rokov.».

Sťažovatelia   zhrnuli   svoje   základné   námietky,   ktoré   uplatnili   aj   v konaní   pred všeobecnými súdmi tvrdiac, že:

-   zápis   žalovaného ako   spoluvlastníka   podielu   10/506   pod   č. B 55   bol   vykonaný v rozpore so zákonom (z dôvodov, ktoré v sťažnosti podrobne rozviedli), tiež preto, že titul nadobudnutia uvedený v notárskej zápisnici č. N 484/96, Nz 364/96 z 13. augusta 1996, t. j. odkúpenie podielu, nikdy neexistoval,

-   v kúpnej   zmluve   z 2.   mája   1955   nie   sú   v rámci   tzv.   „identifikovaných nehnuteľností“   zapísané   tie,   ktoré   boli   predmetom   konania,   konkrétne   medzi pozemnoknižnými   vložkami   katastrálneho   územia   R.   nie   je   vložka   č. 142   a rovnako absentuje   aj   vo   výmere,   ktorým   niekdajší   príslušný   Okresný   národný   výbor   (ďalej   len „ONV“) udelil súhlas na predaj nehnuteľností. V súvislosti s tým sťažovatelia ďalej tvrdia, že pokiaľ sa v predmetnej zmluve uvádza, že sa odpredáva aj „v chotári obce R. a aj v inej zápisnici na meno odpredávateľa ten čas sa nachádzajúce nehnuteľnosti“, tak v tom čase na meno predávajúceho neboli zapísané žiadne parcely, pretože ich nadobudol až na základe dedičských   rozhodnutí   v roku   1996.   Aj   keď   podľa   schvaľovacieho   rozhodnutia   ONV žalovaný   musel   vedieť,   že   sporné   spoluvlastnícke   podiely   nenadobudol   (predaj   podielu z vložky   č. l42   nebol   schválený),   a tým   u neho   absentovala   počas   celej   doby dobromyseľnosť držby, okresný súd ani krajský súd nevysvetlili, prečo túto skutočnosť nepovažovali za podstatnú,

- súdy oboch stupňov nevysvetlili ani to, prečo nepovažujú za relevantnú námietku, týkajúcu sa účinkov osvedčenia. Sťažovatelia zastávajú názor, že „súd nesprávne posúdil aj účinky   osvedčenia   vydaného   na   základe   zák.   č. 293/92   Zb.   Osvedčenie   podľa   tohto zákona   má   tie   účinky,   že   ako   vlastník   (domnelý)   sa   podmienečne   zapíše   osoba,   ktorá vlastníctvo   osvedčuje   a právo   trvalého   vlastníctva   jej   vznikne   po   uplynutí   10   rokov, ak v uvedenej dobe úspešne neuplatní vlastnícke právo iná osoba“.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   krajský   súd   nepostupoval   v odvolacom   konaní v súlade   s   § 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia nezodpovedal na nimi prednesené zásadné námietky a ani nevysvetlil, prečo ich nepovažoval za podstatné na rozhodnutie. Preto podľa nich vyznieva namietaný rozsudok ako zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Ústavný súd určuje, že v konaní na Krajskom súde v Prešove č. k. 7 Co 105/2007 právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivé   prerokovanie   pred   nezávislým a nestranným   súdom,   ako   aj   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   vlastniť   majetok   a   čl. 1   ods. 1 dodatkového   protokolu   k   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd na pokojné užívanie majetku bolo porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k.   7 Co 105/2007 zo 16. 1. 2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 31   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   zaslal   26.   novembra   2008   krajskému   súdu   sťažnosť   na   vyjadrenie. Predseda kolégia krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 10174/08 doručenom ústavnému súdu 17. decembra 2008 okrem iného vyslovil názor, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, a jeho odôvodnenie má podklad vo vykonanom dokazovaní, je výstižné a presvedčivé. Ďalej sa vo svojom vyjadrení venoval odvolacím námietkam sťažovateľov a uviedol, ako sa s nimi vysporiadal. Keďže dospel k záveru, že odôvodnenie namietaného rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a že v ňom reagoval na všetky zásadné argumenty, označil okolnosti uvádzané navrhovateľmi v sťažnosti za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhol odmietnuť.

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu doručenom ústavnému súdu 2. januára 2009 sa s týmto stanoviskom nestotožnil a zotrval na názore, že krajský súd sa nevysporiadal s tými námietkami sťažovateľov, ktoré vzniesli v konaní pred súdom   v odvolaní,   ako   aj   v sťažnosti   ústavnému   súdu.   Poukázal   tiež   na   to,   že   žaloba sťažovateľov   o   určenie   vlastníctva   sa   vzťahovala   na   tie   spoluvlastnícke   podiely,   ktoré nadobudli   kúpnou   zmluvou,   zatiaľ   čo   predmetom   osvedčenia   boli   podľa   sťažovateľov neexistujúce podiely, ktoré v čase vydania osvedčenia neboli zapísané ani vo vložke č. 142, katastrálne územie R. a ani na liste vlastníctva č. 39.

Právny zástupca sťažovateľov spochybnil vyjadrenie krajského súdu, podľa ktorého „Ing. M. zdedil po svojom otcovi aj podiel pod B 2 gg – 10/506-in a s týmto mohol voľne disponovať   a žalovaný   sa   oprávnene   domnieval,   že   na základe   zmluvy   tento   podiel nadobudol“ tým, že ak sa takto domnieval, potom nie je zrejmé „z akého dôvodu si dal osvedčiť podiel B 1 gg z LV č. 39“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   § 55   zákona   o ústavnom   súde   vychádza   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01,   III. ÚS 35/2010). Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli rozhodujúce aj v okolnostiach tohto prípadu.

Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   odlišné   právne   posúdenie   v danej   veci relevantných   skutočností   odvolacím   súdom   v konaní   o opravnom   prostriedku   oproti právnemu názoru, ktorý zastávajú sťažovatelia.

Ústavný   súd   v tomto   konaní   preto   skúmal,   či   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 7 Co 105/2007 zo 16. januára 2008 vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

V prvej časti odôvodnenia krajský súd uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré tvorili základ faktickej a právnej argumentácie rozhodnutia (záverov) okresného súdu zhrňujúc, že okresný súd «V odôvodnení uviedol, že dňa 2. 5. 1955 bola medzi A. M. ako predávajúcim a žalovaným a jeho manželkou, rodenou H. ako kupujúcimi uzatvorená kúpno-predajná zmluva,   predmetom   ktorej   boli,   okrem   nehnuteľnosti   v   zmluve   identifikovaných, aj „v chotári obce R. a aj v inej zápisnici na meno odpredávateľa, ten čas sa nachádzajúce nehnuteľnosti“. Na základe tejto zmluvy si žalovaný dal osvedčiť spoluvlastnícky podiel aj k parcele KN č. 374/11 zapísanej na LV č. 307 v podiele 10/506-tin osvedčením podľa zákona   č. 293/1992   Zb.   formou   notárskej   zápisnice   spísanej   dňa   13. 8. 1996   pod č. N 484/96, Nz 364/96. Žalovaný teda v čase uzavretia tejto kúpnej zmluvy mal za to, že predávajúci A. M. je vlastníkom aj osvedčeného podielu, keďže tieto nehnuteľnosti mu boli známe, nakoľko ich užíval ešte s právnymi predchodcami predávajúceho, s ktorými mal úzky   osobný   vzťah   a   tak   aj   vedomosť   o   nehnuteľnostiach,   ktorých   bol   predávajúci vlastníkom. Z nadobudnutými nehnuteľnosťami žalovaný nakladal ako so svojimi vlastnými, bral z nich plody a úžitky s vedomím v dobrej viere, že mu tieto vlastnícky patria. Súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný mal predmetné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe v čase od 2. 5. 1995 do 1. 4. 1964 kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. a s poukazom na novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 509/1991 Zb., konkrétne na ustanovenie § 872 ods. 6 započítal súd do doby oprávnenej držby aj dobu pred dňom   1. 1. 1992.   Konštatoval,   že   účinky   vydržania   v   zmysle   § 134   ods. 1   Občianskeho zákonníka   nastali   najneskôr   dňa   3. 2. 1993,   kedy   došlo   k   splneniu   oboch   základných podmienok   pre   vydržanie,   a to   oprávnenej   držby,   ako   aj   uplynutia   vydržacej   lehoty. Žalovaný splnením podmienok vydržania nadobudol vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu KN č. 374/11 zapísanej na LV č. 307 kat. úz. R. pod B 56 v podiele 10/506-tin titulom   vydržania,   ktorého   účinky   nastali   priamo   zo   zákona.   Pre   preukázanie spoluvlastníctva žalovaným súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie spoluvlastníckeho podielu v prospech žalobcov, ktorí mali za to, že tento podiel nadobudli kúpnou zmluvou uzavretou dňa 14. 10. 1998 od predávajúceho Ing. O. M. vedený na predávajúcom na LV č. 307 pod B 65 v 10/506-tinách a pod B 73 v 4/1518-tinách.

K zamietnutiu žaloby došlo aj vo vzťahu k vysloveniu, že žalovaný je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu zapísaného pod B 56 v podiele 10/506 na LV č. 307 z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali, že by ich právne postavenie bez takéhoto určenia bolo neisté, nakoľko   neistotu   svojho   právneho   postavenia   a   naliehavý   právny   záujem   oprávnene deklarovali v časti o určenie svojho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú totožné s nehnuteľnosťami označenými v zápornej žalobe.».

V ďalšej   časti   odôvodnenia   sa   krajský   súd   zaoberal   odvolaním   sťažovateľov, argumentácia ktorých sa do značnej miery zhoduje s tou, ktorú uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému   súdu.   Poukázali   najmä «na   znenie   kúpnej   zmluvy   z   2. 5. 1955,   teda na skutočnosť, že v tejto zmluve a taktiež vo výmere bývalého ONV sa nenachádza zápisnica č. 142 ani pozemnoknižná parcela mpč. 374/a/1/1, ktorej zodpovedá parcela KN 374/11 zapísaná na LV č. 307 kat. úz. R. Taktiež nie je možné vychádzať z ďalšieho textu kúpnej zmluvy, a to z toho, že sa odpredáva „v chotári obce R. a aj v inej zápisnici na meno odpredávateľa v ten čas sa nachádzajúce nehnuteľnosti“, keďže na mene predávajúceho O. M. neboli zapísané žiadne parcely, ale tento ich nadobudol až na základe dedičských rozhodnutí v roku 1996.

Ďalšia odvolacia námietka smerovala k tomu, že žalovaný uzatváral kúpnu zmluvu v roku 1955 spolu   s manželkou M.,   rod.   H.,   preto   sa mohol stať maximálne   v prípade vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   iba   vlastníkom   spoluvlastníckeho   podielu a titul uvedený v osvedčení pre vydržanie neobstojí. Uviedli, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že predmetné pozemky užíval, že ich poznal a práve podiely J. M. z vložky č. 142 mal nadobudnúť zmluvou, tak by si dal osvedčiť vlastníctvo k všetkým podielom, teda aj tým podielom, ktoré aj po uzatvorení kúpnej zmluvy boli zapísané na žalobcoch, resp. pred predajom na predávajúcom O. M. Vo vložke č. 142 kat. úz. R. totižto boli, okrem podielom pod B 2 gg, ktoré mali byť odpredané, zapísané aj podiely pod B 2 ff vo výške 4/506-tin a pod B 2 chch v podiele 6/506-tin, ktoré si žalovaný neosvedčil. Žalovaný podľa názoru súdu si osvedčil notárskym osvedčením č. N 484/96 zo dňa 13. 8. 1996 podiel na LV č. 39 pod B 1 gg, pričom však takýto podiel neexistuje a ani v tom čase neexistoval, teda notárske osvedčenie bolo vydané na neexistujúci podiel a nemalo byť zapísané do katastra nehnuteľnosti. Odôvodnenie súdu prvého stupňa je teda v rozpore s vykonanými dôkazmi. Žalobcovia   v   odvolaní   namietali   aj dobromyseľnosť   žalovaného   pri   držbe   z   dôvodu,   že žalovaný   si   na   základe   vydaného   výmeru   č. 1406/1955   zo   dňa   11. 5. 1955   musel   byť vedomý,   že   iné   nehnuteľnosti,   okrem   nehnuteľností   uvedených   vo   výmere,   mu   nemohli pripadnúť. Taktiež žalovaný nemohol od roku 1955 užívať lesné pozemky, pretože lesy v tom čase, až do ich vydania urbárskej spoločnosti, obhospodarovali Štátne lesy. Za nesprávne právne   posúdenie   považovali   odvolatelia   aj   posúdenie   účinkov   osvedčenia   vydaného v prospech   žalovaného   na   základe   zákona   č. 293/1992   Zb.,   keďže   podľa   ich   názoru osvedčenie má tie účinky, že ako vlastník sa podmienečne zapíše osoba, ktorá vlastníctvo osvedčuje   a   právo   trvalého   vlastníka   jej   vznikne   po   uplynutí   10   rokov   od   vydania osvedčenia.   Až vydaním osvedčenia začína oprávnená držba a trvá po dobu 10 rokov, ak v uvedenej dobe úspešne neuplatní vlastnícke právo iná osoba. Žalovaný však najneskôr podaním   žaloby,   resp.   ešte   výzvou   z   8. 3. 1999   stratil   dobrú   vieru   držiteľa   veci,   ktorú nadobudol vydaním osvedčenia.

Žalobcovia trvali na tom, že je daný ich naliehavý právny záujem aj pri určení, že žalovaný   nie   je   vlastníkom   podielu   pod   B   56   vo   výške   10/506-tin,   keďže   žalovaný   by aj po vyhovení žalobe v prvej časti ostal zapísaný na LV č. 307 ako spoluvlastník v podiele 6/506-tin, pričom ide o podiel po J. M. zo zápisnice č. 142 zapísaný pod B 2 chch. Navrhol napadnutý   rozsudok   zmeniť   a   žalobe   vyhovieť   v   celom   rozsahu   a   zaviazať   žalovaného k náhrade trov konania.».

Po   uvedení   stanoviska   žalovaného   k odvolaniu   sťažovateľov   krajský   súd   svoje faktické   a právne   závery,   ku   ktorým   dospel   po   konštatovaní,   že „Súd   prvého   stupňa dostatočne   zistil   skutkový   stav   veci,   z ktorého   vyvodil   aj   správny   právny   záver.   Jeho odôvodnenie má podklad vo vykonanom dokazovaní, je výstižné a presvedčivé“, odôvodnil takto: «Odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť,   že predmetom tohto konania je určenie spoluvlastníckych podielov vyplývajúcich z pôvodných pozemnoknižných zápisov v zápisnici   č. 142,   kde   okrem   iného   bola   zapísaná   aj   pozemnoknižná   parcela mpč. 374/a/1/1, ktorej zodpovedá terajšia parcela KN 374/11 – lesné pozemky o výmere 1419048 m2 zapísaná na LV č. 307 kat. úz. R. V pôvodnej pozemnoknižnej zápisnici č. 142 sú ako spoluvlastníci zapísaní pod B 2 ff J. M. v podiele 4/506-tin, pod B 2 gg ml. J. M. v podiele 10/506-tin a pod B 2 chch opäť J.   M.   v podiele 6/205-tin.   Tento zápis svedčí o tom, že ako spoluvlastníci sú vedení tak starý otec Ing. O. M. (pod B 2 ff, B 2 chchc), ako aj otec Ing. O. M. mladší J. M. Tomuto nasvedčujú aj osvedčenia o dedičstve, v zmysle ktorých bol v dedičskom konaní vedenom pod 11 D 216/1996 prejednaný podiel po starom otcovi vedený len pod B 2 ff a v dedičskom konaní vedenom pod 11D 208/1996 len podiel po ml. J. M. – otcovi Ing. O. M. pod B 2 gg. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že   v   dedičskom   konaní   nebol   prejednaný   podiel   vedený   v pozernnoknižnej   zápisnici   na starom otcovi Ing. O. M. vedený pod B 2 chch v podiele 6/506-tin. Z oboch dedičských rozhodnutí ďalej vyplýva to, že obaja právni predchodcovia Ing. O. M. zomreli v roku 1927, teda v čase platnosti Uhorského obyčajového práva v našom právnom poriadku. Aj podľa tohto obyčajového práva nadobúdali dedičia vlastníctvo k poručiteľovmu majetku aj bez pozemnoknižného zápisu smrťou poručiteľa, ktorým momentom zároveň nadobudli aj všetky dispozičné práva ako vlastník. Znamená to teda, že aj bez vykonania formálnych zápisov vlastníctva   mohli   dedičia   uzatvárať   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti,   resp.   podielov k nehnuteľnostiam.

Ing.   O.   M.   bol   jediným   dedičom   po   otcovi   J.   M.,   po   ktorom   zdedil   aj   podiel v pozemnoknižnej vložke č. 142 k parcele mpč. 374/a/1/1 pod B 2 gg v podiele 10/506-tin. Tento   podiel   nadobudol   momentom   smrti   svojho   otca,   teda   v roku   1927,   preto   s   ním aj mohol   voľne   disponovať   a   uzatvoriť   tak   kúpno-predajnú   zmluvu   so   žalovaným   dňa 2. 5. 1995 aj vo vzťahu k uvedenému podielu. Ak žalovaný v roku 1955 vedel, že Ing. O. M. je   jediným   dedičom   po   pozemnoknižnom   spoluvlastníkovi   ml.   J.   M.   a považoval   ho za vlastníka   aj   podielu   10/506-tin   k   mpč. 374/a/1/1,   oprávnene   sa   tak   domnieval,   že nadobudol   vlastníctvo   aj   k   tomuto   podielu,   čo   v   slovnom   vyjadrení   v   kúpno-predajnej zmluve zo dňa 2. 5. 1995 je pod pojmom „iných nehnuteľnosti nachádzajúcich sa. v tom čase na meno odpredávateľa“. Správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že žalovaný splnil   podmienku   dobromyseľnosti   uzavretím   kúpno-predajnej   zmluvy   v   roku   1955 a po splnení zákonom stanovenej 10-ročnej vydržacej lehoty sa stal aj vlastníkom podielu 10/506-tin titulom vydržania, ktoré vlastníctvo vzniká priamo zo zákona (ex lege) a nie vydaním osvedčenia o vydržaní,   ako to namietajú   v odvolacích námietkach žalobcovia. Samotné osvedčenie je len jeden zo spôsobov, ako si zosúladiť stav faktický so stavom právnym.»

Krajský   súd   sa   vysporiadal   aj   s odvolacou   námietkou   sťažovateľov,   že   žalovaný v roku 1955 uzatváral kúpnu zmluvu spolu so svojou manželkou a v súčasnom období je iba on   vedený   na   liste   vlastníctva   č. 307   ako   vlastník,   a ďalej   uviedol,   že „v čase   vstupu žalovaného do držby v roku 1955 bol v účinnosti zákon č. 265/1949 Zb. o Rodinnom práve, v zmysle ktorého § 22 a nasl. majetok získaný oboma manželmi je majetkom im spoločným (zákonné   majetkové   spoločenstvo).   Ide   teda   o majetkové   spoločenstvo   o bez   určenia podielov každého z manželov.“.

Na   základe   uvedeného   je   podľa   názoru   krajského   súdu   odvolaním   sťažovateľov napadnutý prvostupňový rozsudok vo vzťahu k negatórnemu určeniu vecne správny, a preto ho v tejto časti ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

K ďalšiemu   sťažovateľmi   uplatnenému   nároku,   ktorým   bolo   určenie   ich spoluvlastníckeho   podielu   vo   výške   v časti   17/1518   k   celku   odvodzujúc   svoje   právo od kúpnej zmluvy uzavretej 14. októbra 1998, krajský súd uviedol:

„Podľa zápisu z LV č. 307 kat. úz. R. je žalobca v 1. rade vedený ako spoluvlastník pod B 74 v podiele 11/1518-tin a pod B 82 v podiele 10/2020-tin. Žalobca v druhom rade je vedený ako spoluvlastník pod B 135 v podiele 11/1518-tin. Pokiaľ sa žalobcovia domáhajú určenia   celkového   spoluvlastníctva   vo   výške   po 17/1518-tin,   je ich žaloba čo   do výšky po 11/1518-tin   nedôvodná   a   na   takomto   určení   nepreukázali   naliehavý   právny   záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.“

Za nedôvodnú považoval krajský súd žalobu sťažovateľov, aj pokiaľ ide o zvyšné podiely vo výške 6/1518 k celku, poukazujúc na to, že „z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 14. 10. 1998 totižto vyplýva, že Ing. O. M. odpredal podiel 4/506-tin, ktorý bol pôvodne zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici č. 142 pod B 2 ff, ktorý podiel však patril jeho starému otcovi a v zmysle osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 11 D 216/1996 zo dňa 26. 6. 1997. Tento podiel pripadol nielen predávajúcemu Ing. O. M., ale aj ďalším dedičom, a to M. Z., rod. Ď., a A. Š. v podieloch po 1/3. Pokiaľ teda predávajúci Ing. O. M. odpredal viac, ako mu v dedičskom konaní pripadlo, previedol tak na iného viac práv, než mal sám a v tejto časti je potrebné preto považovať kúpnu zmluvu za neplatnú. Na základe takejto zmluvy sa preto   žalobcovia   ani   nemohli   stať   spoluvlastníkmi   v   požadovanom   podiele   nad   podiel 11/1518-tin. Aj v tejto časti bola žaloba zamietnutá správne, preto rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený v zmysle § 219 O. s. p.“.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok. Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V kontexte   svojej   doterajšej   judikatúry   sa   ústavný   súd považuje za oprávneného zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   by   aplikácia právnych noriem v danom konkrétnom prípade zo strany všeobecného súdu bola dôsledkom interpretácie, ktorá by extrémne vybočila z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej hlavy   ústavy,   a zároveň   by   ju   bolo   možné   kvalifikovať   ako   aplikáciu   práva   majúcu za následok   porušenie základných   práv alebo slobôd.   K   takémuto zisteniu   však   vo veci sťažovateľov ústavný súd nedospel.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   zisťoval   aj   to,   či   nejde   o návrh   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku síce presvedčil, že krajský súd nedal odpoveď   na   všetky   námietky   predložené   sťažovateľmi,   avšak   na   druhej   strane   je   toho názoru,   že   sa   vysporiadal   s   vecou   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovatelia   v   tomto   konaní dostali   odpoveď   na všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia... čo však na druhej strane neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka   bola   daná   podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa. Rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutia… Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia   vyplývajúcej   z čl. 6   ods. 1   dohovoru,   môže   byť   zodpovedaná   iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   konania   a rozhodnutia.   Odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia krajského súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a obsahuje podľa názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   čo   napokon   vyplýva aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku. Takto koncipované odôvodnenie neumožňuje vyslovenie názoru, že v ňom absentujú natoľko závažné skutočnosti, ktoré by podporili   tvrdenie   sťažovateľov   o svojvoľnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti výkladu a záverov   krajského   súdu   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd stabilne judikuje, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne udržateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (m. m. IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

Pretože postup krajského súdu v namietanom konaní a ani na jeho základe vydaný rozsudok   nevykazujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   svojvôle   a   sú   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu (resp. na spravodlivý   proces)   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Vzhľadom   na   to   sťažnosťou napadnutý   rozsudok   (a jemu   predchádzajúci   postup)   krajského   súdu   posudzoval   iba z hľadiska   možnej   kolízie so   sťažovateľmi označenými právami garantovanými ústavou a dohovorom. Pre oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdení sťažovateľov o zásahu do ich základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva   dokazovanie   vo   veci   samej,   ktoré   by   v končenom   dôsledku   mohlo   viesť k inému meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že argumenty   uvádzané v sťažnosti   nenaznačujú   takú   intenzitu   možného   porušenia   (m. m.   II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04) základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorá   by   odôvodňovala   nevyhnutnosť   priatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 20   ods. 1   ústavy   a čl. 1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práva   priznaného   týmto   článkom   ústavy a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd je na základe uvedených skutočností toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne konformným spôsobom, a preto posúdil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010