znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. M. – M., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 221/2005 z 30. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. M. – M., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2007 doručená sťažnosť Ing. G. M. – M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 221/2005 z 30. januára 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že v rámci výkonu   svojej   podnikateľskej   činnosti   uzavrel   8.   júna   1993   s objednávateľmi   zmluvu o dielo,   na   základe   ktorej   sa   ako   zhotoviteľ   zaviazal   postaviť   pre   nich   rodinný   dom v Rimavskej   Sobote   podľa   odsúhlasenej   projektovej   dokumentácie   v termíne do 1. decembra 1993. V zmluve o dielo bolo okrem iného dohodnuté, že ak počas realizácie stavby dôjde k zvýšeniu cien, ktoré sa premietne do ceny diela, budú to zmluvné strany riešiť dodatkom k pôvodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   16.   novembra   1993   predložil   objednávateľom písomný   návrh   na   uzavretie   dodatku   k   zmluve   o dielo,   predmetom   ktorého   malo   byť zvýšenie ceny diela o 51 607 Sk, čo súviselo s dodatočnými požiadavkami objednávateľov na zmeny stavebných prác. Pretože objednávatelia odmietli sťažovateľom predložený návrh akceptovať, oznámil im, že práce na diele pozastavuje do vyriešenia vzniknutej situácie. Na uvedené oznámenie reagovali objednávatelia písomným podaním z 28. novembra 1993, ktorým   sťažovateľovi   vytýkali,   že   nedodržal   postup   podľa   projektovej   dokumentácie a nie je v stave dokončiť stavbu v dohodnutom termíne. Preto ho vyzvali na pokračovanie v prácach   na   diele   a pohrozili   mu,   že   inak   požiadajú   o dokončenie   stavby   niektorú konkurenčnú firmu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   pokračuje   v opise   skutkového   stavu   uvádzajúc,   že 3. decembra 1993 vymenili objednávatelia zámky na vchodových dverách stavby a «dielo sa dostalo do plnej a výlučnej dispozície objednávateľov (žalobcov), ktorí ho mali začať dokončovať s iným zhotoviteľom.

Dňa   03. 01. 1994   žalobcovia   vyzvali   žalovaného   na   opravu   komínov   a   strechy („nakoľko   nad   vchodom   premoká   v   nadmernej   miere“)   s   tým,   že   na   tento   nedostatok žalovaného   upozornili   už   v polovici   novembra 1993.   Vyzvali žalovaného   na oznámenie termínu   opravy   –   lehotu   určili   opäť   –   „čo   najrýchlejšie“.   Dňa   14. 02. 1994   žalovaný žalobcom oznámil, že mu znemožnili dokončenie stavby a že bez jeho súhlasu na stavbe pracuje iný dodávateľ, preto on už nedokončí dielo – ale už sa iba finančne vysporiadajú. Vo februári 1994 – vypracoval znalec z odboru „Stavebníctvo“ Ing. L. C. na žiadosť žalobcov   znalecký   posudok   č. 002/1994,   v   ktorom   posúdil   technický   stav,   kvalitu vykonávaných   prác   a mieru   dokončenia stavby   rodinného   domu,   podľa ktorého   zistené nedostatky na nedokončenom rodinnom dome bolo možné odstrániť v priebehu mesiaca marca 1994.

Dňa 29. 03. 1994 žalobcovia návrhom podaným na Okresný súd v R. Sobote vyzvali žalovaného, aby v lehote 1 mesiaca, v súlade so znaleckým posudkom Ing. L. C. z februára 1994, odstránil „vady diela na ich nehnuteľnosti a to na rodinnom dome v R.“ a zaplatil im sumu 32.943.- Sk s prísl. Tento návrh žalobcov bol žalovanému doručený 25. 04. 1994. Prostredníctvom   okresného   súdu   sa žalovaný   k   nemu   písomne   vyjadril   listom z 09. 05. 1994, v   ktorom   odmietol   návrh   žalobcov   „vady   diela“   v   primeranej   lehote 1 mesiaca   odstrániť   a zaplatiť   nimi   požadovanú   sumu   –   z   dôvodu,   že   03. 12. 1993 žalobcovia násilne vymenili zámky na vchodových dverách stavby a v prácach na stavbe pokračoval iný dodávateľ.

Dňa 29. 11. 1995 obdržal žalovaný od žalobcov ďalšiu výzvu na dokončenie stavby v termíne do 31. 04. 1996 (išlo o zimné obdobie). Žalovaný dielo opäť odmietol dokončiť, keďže na stavbe už od decembra 1993 pracovali iní dodávatelia.

Písomným podaním zo 07. 03. 1996 – žalobcovia vzali späť návrh na odstránenie vád   diela   z   29. 03. 1994   -   navrhli   zmenu   návrhu   tak,   aby   súd   uložil   žalovanému nedokončené dielo dokončiť do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku.

Až   dňa   13. 01. 1998 – t. j.   po   uplynutí viac   ako   3   rokov   od   márneho   uplynutia primeranej lehoty na „urobenie nápravy“ dňom 10. 06. 1994 – odstránenie nedostatkov diela – žalobcovia písomne (podľa ust. § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka – ako výslovne vyhlásili   na   pojednávaní   dňa   23. 06. 2005)   jednostranne   odstúpili   od   uzavretej   zmluvy o dielo z 08. 06. 1993 (žalovanému doručené 14. 01. 1998).

Dňa 24. 02. 1998 – žalobcovia podali na okresnom súde návrh, ktorým vzali späť žalobu na uloženie žalovanému nedokončené dielo dokončiť – navrhli zmenu žaloby tak, aby bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody. Okresný   súd   v   R.   Sobote   rozsudkom   z   25. 04. 2002,   č   k.   8 C 148/94-199   žalobu v celom   rozsahu   zamietol   a   žalobcov   zaviazal   k   náhrade   trov   konania.   Na   odvolanie žalobcov Krajský súd v B. Bystrici uznesením z 19. 09. 2002, č. k. 12 Co 2043/2002 vyššie uvedený rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na to Okresný súd v R. Sobote rozsudkom z 15. 07. 2004, č. k. 8 C 148/94-271 (súc viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu)   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   sumy 75.665.- Sk   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia.   Ohľadne   náhrady   škody   vo   v   sume 2.106.941.- Sk žalobu zamietol.

Na   odvolanie   oboch   účastníkov   konania   Krajský   súd   v   B.   Bystrici   rozsudkom z 23. 06. 2005, č. k. 12 Co 303/2004 vyššie uvedený rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom z titulu náhrady škody 1.559.736,50.- Sk, z titulu bezdôvodného obohatenia 51.486,50.- Sk a trovy konania.

Dovolanie   žalovaného   proti   vyššie   uvedenému   nesprávnemu   rozsudku   Krajského súdu   v   B.   Bystrici   z   23. 06. 2005,   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   č. k.   1 Cdo 221/2005 z 30. 01. 2007 – zamietol.

Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že posúdenie neexistencie premlčania práva žalobcov odstúpiť od zmluvy o dielo podľa ust. § 642 ods. 2 Obč. zák. odvolacím súdom – je správne.

Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku na str. 8 ods. 3 uviedol, že z obsahu spisu údajne vyplýva, že žalobcovia v súlade s citovaným § 642 ods. 2 Obč. zák. žalovaného iba   raz vyzvali   na   odstránenie zjavných nedostatkov   rozpracovaného diela   a   určili mu na urobenie nápravy primeranú lehotu. Malo sa tak stať až listom z 27. 11. 1995, v ktorom žalovanému   určili   lehotu   na   urobenie   nápravy   do   31. 4. 1996,   pričom   v   tejto   lehote žalovaný   nápravu   neurobil.   Podľa   najvyššieho   súdu   až   po   uplynutí   tejto   lehoty,   t. j. od 1. 5. 1996 začala plynúť trojročná premlčacia doba, v rámci ktorej žalobcovia listom z 13. 1. 1998, žalovanému doručenému 14. 1. 1998, odstúpili od zmluvy o dielo – právo žalobcov odstúpiť od zmluvy sa teda nepremlčalo. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia ho vyzvali na odstránenie nekvalitne vykonaných prác už skôr, tak podľa názoru najvyššieho súdu obsahom spisu nebola okrem listu z 27. 11. 1995 žiadna výzva žalobcov obsahujúca lehotu na „urobenie nápravy“, po márnom uplynutí ktorej by mohli žalobcovia odstúpiť od zmluvy o dielo podľa § 642 ods. 2 Obč. zák.»

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaným   rozsudkom   došlo   k porušeniu   jeho označených práv argumentujúc tým, že právo na odstúpenie od zmluvy o dielo vyplývajúce zo zákona alebo z dohody účastníkov patrí medzi práva podliehajúce režimu premlčania. Pretože zákon výslovne neustanovuje dobu, v ktorej možno uplatniť toto právo, môže ho oprávnený účastník podľa sťažovateľa uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe počítanej   odo   dňa,   keď sa   toto   právo   mohlo vykonať po   prvý   raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s tým sťažovateľ ďalej dodáva:

„Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve). Možnosť vykonať právo po prvý raz, ako začiatok plynutia premlčacej doby, treba v danom prípade chápať širšie než ako vznik možnosti podať žalobu (actio nata). Možnosť uplatnenia práva vyplývajúceho z odstúpenia od zmluvy zahŕňa v sebe nielen možnosť domôcť sa svojich subjektívnych práv na súde (napr. určenia, že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, resp. k jej zrušeniu alebo vrátenia toho, čo každý účastník podľa zrušenej zmluvy dostal), ale predovšetkým možnosť uplatniť svoje subjektívne právo jednostranným právnym úkonom – odstúpením od zmluvy, adresovaným druhej zmluvnej strane.

Účelom   inštitútu   premlčania   je   viesť   veriteľov   k   tomu,   aby   v   prípade,   že   dlžník nesplní záväzok, uplatnili včas svoje právo, t. j., aby tak urobili bez zbytočného otáľania, pričom inštitút premlčania chráni i dlžníkov, aby neboli neprimerane dlho vystavení riziku súdneho vynútenia povinnosti. Premlčanie nevedie k zániku práva (pohľadávky), bráni iba jeho vymáhateľnosti.

V danej veci si účastníci možnosť odstúpiť od zmluvy o dielo v priebehu zhotovovania diela v písomnom vyhotovení zmluvy zo dňa 08. 06. 1993 nedohodli.“

Sťažovateľ   cituje   relevantné   znenie   § 642   ods. 2   Občianskeho   zákonníka,   podľa ktorého je objednávateľ oprávnený odstúpiť od zmluvy aj vtedy, ak je zrejmé, že dielo nebude včas hotové alebo nebude vykonané riadne, a ak zhotoviteľ neurobí nápravu ani v poskytnutej   primeranej   lehote.   Z citovaného   zákonného   ustanovenia   sťažovateľ vyvodzuje, že odstúpeniu od zmluvy v prípade meškania zhotoviteľa s riadnym zhotovením diela musí predchádzať výzva objednávateľa na „urobenie nápravy“ v primeranej lehote. Samotné   odstúpenie   od   zmluvy   o dielo   prichádza   do   úvahy   až   vtedy,   ak   zhotoviteľ v poskytnutej   lehote   neurobí   nápravu.   Zároveň   márnym   uplynutím   tejto   lehoty   vznikne objednávateľovi právo na odstúpenie od zmluvy o dielo, ktoré sa premlčuje v už spomínanej trojročnej premlčacej dobe, počítanej odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát. Poukazujúc   na   znalecký   posudok   znalca   z odboru   stavebníctva   z februára   1994   mohol sťažovateľ   urobiť   nápravu,   t. j.   odstrániť   nedostatky   na   zhotovovanom   diele   v lehote jedného mesiaca. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že «Doručením návrhu žalobcov z 29. 03. 1994 na odstránenie „vád diela“ v lehote 1 mesiaca a zaplatenie 32.943.- Sk došiel prostredníctvom okresného súdu žalovanému platný prejav vôle žalobcov smerujúci k určeniu   primeranej   lehoty   (1   mesiac)   žalobcovi (správne   má   byť   žalovanému,   pozn.) na „urobenie nápravy“, ktoré žalovaný svojím výslovným prejavom vôle z 09. 05. 1994 – odmietol!

Ak   pripustíme,   že   dvakrát   žalobcami   urobené   prejavy   vôle   (z 28. 11. 1993 a z 03. 01. 1994)   voči   žalovanému:   ktorým   mu   určili   lehoty   na   „urobenie   nápravy“   – „čo najrýchlejšie“   –   boli   neurčité,   tak   žalobcovia   svoj prvý platný prejav vôle,   ktorým poskytli žalobcovi primeranú lehotu na „urobenie nápravy“ – v dĺžke 1 mesiac (v súlade s vyššie   uvedeným   znaleckým   posudkom   Ing.   L.   C.   z   februára   1994)   urobili v návrhu z 29. 03. 1994 na odstránenie „vád diela“, ktorý bol Okresným súdom v Rimavskej Sobote žalovanému   doručený   dňa   25. 04. 1994   a   09. 05. 1994   žalovaný   žalobcom   písomným podaním   adresovaným   súdu   oznámil,   že s   návrhom   žalobcov   na   odstránenie   vád   diela v lehote 1 mesiaca nesúhlasí (odmietol ho).

Nie teda až doručením listu z 27. 11. 1995 (ako v napadnutom rozsudku nesprávne konštatuje najvyšší súd), ale už doručením uvedeného návrhu – teda už 25. 04. 1994 došiel žalovanému   z   hľadiska   určitosti   prvý   krát   platný   prejav   vôle   žalobcov   vyzývajúci žalovaného na „urobenie nápravy“ v primeranej lehote, pričom túto výzvu žalovaný svojím výslovným prejavom dňa 09. 05. 1994 odmietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici uvedený dôkaz a márne uplynutie 1-mesačnej lehoty poskytnutej   žalobcami   návrhom   z   29. 03. 1994   žalovanému   na   „urobenie   nápravy“ jednoznačne konštatuje   na   str.   8 ods. 2,   štvrtá   až šiesta veta   rozsudku 12 Co 303/2004 z 23. 06. 2005 (dôkaz teda bol a je obsahom spisu). Právny záver odvolacieho súdu str. 10 ods. 4 uvedeného rozsudku (vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania práva na odstúpenie od zmluvy o dielo žalobcami), že „Navrhovatelia mohli odstúpiť od zmluvy kedykoľvek počas trvania záväzkovo-právneho vzťahu. Keďže nedošlo k zrušeniu zmluvy žiadnym zákonom dovoleným spôsobom, navrhovatelia mohli od zmluvy odstúpiť, čo sa napokon stalo 13. 01. 1998.“ – je však už extrémne nesprávny. Krajský súd totiž opomenul, že   ak   objednávateľom   poskytnutá   primeraná   lehota   zhotoviteľovi   na   urobenie   nápravy v zmysle ust. § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka márne uplynie, vzniká týmto okamihom objednávateľovi právo odstúpiť od zmluvy, ktoré sa taktiež premlčuje v lehote uvedenej v § 101 Občianskeho zákonníka počítanej odo dňa, keď mohlo byť uplatnené po prvý krát, čiže odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na „urobenie nápravy“.».

Odvolávajúc   sa   na   konštatovanie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   [ako   súdu odvolacieho (ďalej len „krajský súd“)], týkajúce sa zisteného skutkového stavu, odmieta sťažovateľ zistenie najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) konštatované v odôvodnení namietaného rozsudku,   v ktorom   sa   uvádza, «že žalobcovia v súlade s ust.   § 642 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   poskytli   žalovanému   primeranú   lehotu   na   „urobenie   nápravy“ až listom   z 27. 11. 1995   a až   od   01. 05. 1996   začala   plynúť   trojročná   premlčacia   doba na odstúpenie od zmluvy o dielo v tejto veci».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   opätovne   tvrdí,   že   ak   objednávatelia (t. j. žalobcovia) odstúpili od s ním uzatvorenej zmluvy o dielo 13. januára 1998, urobili tak jednoznačne   po   uplynutí   troch   rokov   odo   dňa,   keď   tak   mohli   po   prvýkrát   urobiť (t. j. od 10 júna 1994), a preto sa ich právo na odstúpenie od zmluvy premlčalo, v dôsledku čoho   nemohli   ani   uplatniť   na   súde   právo   na   náhradu   škody   a vydanie   bezdôvodného obohatenia.

K porušeniu označených práv namietaným rozsudkom došlo podľa sťažovateľa tým, že najvyšší súd nerozhodol v súlade so zákonom tvrdiac, že sa dôsledne neriadil § 132, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z pohľadu sťažovateľa,   predovšetkým   z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   nemožno   zistiť,   prečo boli opomenuté v súdnom spise nachádzajúce sa písomné dôkazy, v dôsledku čoho dospel najvyšší súd k nesprávnemu záveru, že právo žalobcov na odstúpenie od zmluvy o dielo sa nepremlčalo.   Tento   záver   je   podľa   sťažovateľa   v extrémnom   nesúlade   so   zisteným skutkovým stavom, a preto je aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a predstavuje aj porušenie princípov spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom   na tieto dôvody sťažovateľ navrhuje, aby bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   bolo   rozhodnuté   v súlade   s návrhom   na   rozhodnutie (petitom) jeho sťažnosti tohto znenia:

„1. Základné právo Ing. G. M. – M. podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 221/2005 z 30. januára 2007 porušené bolo.

2.Zrušuje rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Cdo 221/2005 z 30. januára 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ požaduje aj priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 9. júna 2008. V tomto stanovisku najvyšší súd navrhol   posúdiť   sťažnosť   ako   nedôvodnú   vyjadrujúc   názor,   že   závery   odôvodnenia namietaného rozsudku sú dostatočne právne vyargumentované, pričom osobitná pozornosť bola   venovaná   kľúčovej   otázke   premlčania.   V súvislosti   s tým   výslovne   uviedol,   že žalobcovia odstúpili od zmluvy o dielo 14. januára 1998 (listom z 13. januára 1998), keďže ich predchádzajúce podania k takémuto úkonu nesmerovali. Najvyšší súd zastáva názor, že štruktúra   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   zodpovedá   § 157   ods. 2   OSP a skutkový stav, ako aj právne závery sú náležite odôvodnené.

Sťažovateľ v reakcii z 20. júna 2008 na stanovisko najvyššieho súdu zhrnul hlavné dôvody, ktoré tvorili podstatu jeho sťažnosti, a zotrval na svojich názoroch, hlavne pokiaľ ide   o začiatok   plynutia   premlčacej   doby   na   uplatnenie   práva   na   odstúpenie   od   zmluvy o dielo,   ako   aj   na   argumentácii,   že   najvyšší   súd   sa   s touto   skutočnosťou   dostatočne nevysporiadal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) sp. zn. 1 Cdo 221/2005 z 30. januára 2007 najmä preto, že podľa jeho názoru dovolací súd neprihliadol na skoršie podania žalobcov urobené pred 27. novembrom 1995, v ktorých ho vyzvali na odstránenie vád stavby a ktoré mali vplyv   na   začiatok   plynutia   premlčacej   doby.   Týmito   podaniami   sa   najvyšší   súd   podľa sťažovateľa napriek tomu, že sú súčasťou súdneho spisu, vôbec nezaoberal ani sa k nim nevyjadril.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok   sťažovateľa   pokiaľ   ide   o ťažiskové   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46   ods. 1 ústavy   sa   zaručuje ochrana viacerých   záujmov,   predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   preto   daná   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 303/2004 z 23. júna 2005 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, ako aj súvisiaceho súdneho   spisu,   ktorý   si   zadovážil,   dospel   k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil.

1.   Najvyšší   súd   najskôr   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   popisuje   priebeh dovtedajšieho   konania,   a to   rozhodnutie   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 148/94 z 15. júla 2004, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť   žalobcom   sumu   75 665 Sk   z dôvodu   bezdôvodného   obohatenia,   v   časti   nároku na náhradu škody žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Okresný súd považoval za preukázané, že žalobcovia listom z 13. januára 1998 odstúpili od zmluvy o dielo, na základe ktorej sa sťažovateľ ako zhotoviteľ zaviazal realizovať pre nich   výstavbu   rodinného   domu,   ako   aj   to,   že   sťažovateľ   získal   na   úkor   žalobcov (objednávateľov)   bezdôvodné   obohatenie   predstavujúce   hodnotu   žalobcami   žalovanému zaplatených,   no   ním   nevykonaných   prác   a nedodaných   materiálov.   Zamietnutie   žaloby v časti   náhrady   škody   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že   žalobcovia   dosiaľ   nepristúpili k oprave   rodinného   domu   a náhrady   škody   by   sa   mohli   domáhať   až   po   jej   skončení a vyčíslení jej ceny.

K odvolaciemu konaniu pred krajským súdom najvyšší súd uviedol, že krajský súd na   odvolanie   žalobcov   i sťažovateľa   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   sp. zn. 12 Co 303/2004   z 23.   júna   2005   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   uložil sťažovateľovi zaplatiť žalobcom sumu 1 559 736,50 Sk z dôvodu náhrady škody a sumu 51 486,50 Sk z dôvodu   bezdôvodného   obohatenia.   Zároveň   uložil   žalovanému   zaplatiť náhradu trov konania žalobcov v sume 272 422,60 Sk a tiež náhradu trov štátu. Krajský súd sa   nestotožnil   s námietkami   sťažovateľa   o premlčaní   práva   žalobcov   na   odstúpenie od zmluvy, na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Najvyšší súd spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli k jeho rozhodnutiu a z ktorých krajský súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

2. Najvyšší   súd   sa   potom   zaoberal   ďalšími   dovolacími   dôvodmi   sťažovateľa konštatujúc, že:

«Proti   tomuto   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   dovolanie   žalovaný,   ktorý   ho navrhol zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm.   c/ O. s. p.).   Vytýkal odvolaciemu súdu,   že nesprávne   posúdil   vec,   keď   pri   všetkých   námietkach   žalovaného   dovolávajúceho   sa premlčania – práva na odstúpenie od zmluvy o dielo, práva na náhradu škody a práva na vydanie bezdôvodného obohatenia – uzavrel, že to-ktoré právo žalobcov sa nepremlčalo. Tvrdil,   že   právo   žalobcov   na   odstúpenie   od   zmluvy   podľa   § 642   ods. 2   Obč. zák.   sa premlčalo   v   trojročnej   premlčacej   dobe   (§ 101   Obč. zák.),   ktorá   skončila   s   dňom 28. 11. 1996 alebo 14. 2. 1997, a nemohli preto nastať účinky odstúpenia od zmluvy o dielo, ktoré odstúpenie urobili žalobcovia listom z 13. 1. 1998, lebo žalovaný sa tohto premlčania dovolal. Vychádzal z toho, že 28. 11. 1993 žalobcovia vedeli, resp. mali a museli vedieť, že predmetné dielo nebude žalovaným zhotovené včas a že žalovaný vzhľadom na ich neochotu uzavrieť   ním   požadovaný   dodatok   k   zmluve   o   dielo   nevykoná   ani   žiadnu   „nápravu“ žalobcami   vytýkaných   nekvalitne   vykonaných   stavebných   prác.   Uviedol,   že   lehotu na odstránenie nekvalitne vykonávaných prác pri realizácii diela požadovanej žalobcami – „čo   najrýchlejšie“,   ktorú   poskytli   žalobcovia   žalovanému   (na   dvakrát)   v   trvaní od 28. 11. 1993   do   14. 2. 1994,   treba   považovať   za   primeranú   v   zmysle   § 642   ods. 2 Obč. zák. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, ktorý začiatok plynutia premlčacej doby u bezdôvodného obohatenia a náhrady škody odvodil od odstúpenia žalobcov od zmluvy o dielo   14. 1. 1998.   Tvrdil,   že   od   14. 2. 1994,   kedy   žalovaný   oznámil   žalobcom,   že   mu znemožnili dokončenie stavby a že bez jeho súhlasu na stavbe pracuje iný dodávateľ, preto on už dielo nedokončí, ale sa už iba finančne vysporiadajú, muselo byť žalobcom zrejmé, že po 14. 2. 1994 k dokončeniu diela nedôjde. Od tohto dátumu podľa jeho názoru mala sa počítať objektívna trojročná premlčacia doba aj subjektívna dvojročná premlčacia doba pri uplatnení   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ako   aj   objektívna   trojročná premlčacia doba pri uplatnení práva na náhradu škody s tým, že subjektívna dvojročná premlčacia doba nemôže túto objektívnu dobu presiahnuť. Preto keď žalobcovia 24. 2. 1998 žalovali o bezdôvodné obohatenie a náhradu škody, išlo o premlčané práva, čo žalovaný v konaní namietal, odvolací súd však k jeho námietkam neprihliadol.»

3. Svoj právny názor a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd vo vzťahu k zásadným námietkam sťažovateľa takto:

«Dovolací   súd   z   obsahu   spisu   zistil,   že   posúdenie   odvolacím   súdom   ohľadom neexistencie premlčania práva žalobcov odstúpiť od zmluvy o dielo podľa § 642 ods. 2 Obč. zák. je správne.

Citované   zákonné   ustanovenie   dáva   objednávateľovi   právo   odstúpiť   od   zmluvy o dielo až do jeho zhotovenia za kumulatívneho splnenia troch predpokladov, ktorými sú:

a) zrejmá vadnosť budúceho diela alebo oneskorenosť jeho vykonania,

b) objednávateľ určil zhotoviteľovi lehotu na urobenie nápravy, ktorá lehota musí byť   primeranou   (t. j.   v   ktorej   možno   reálne   vzhľadom   na   konkrétnu   potrebu   nápravy dosiahnuť tento cieľ),

c) neurobenie nápravy zhotoviteľom v poskytnutej lehote.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v súlade s citovaným § 642 ods. 2 Obč. zák. žalovaného   iba   raz   vyzvali   na   odstránenie   zjavných   nedostatkov   rozpracovaného   diela a určili mu na nápravu primeranú lehotu. Stalo sa tak listom z 27. 11. 1995, keď lehotu na nápravu stanovenú do 31. 4. 1996 možno považovať za primeranú (porovnaj obsah listu žalovaného z 27. 12. 1995, č. l. 51-52 spisu); v tejto lehote žalovaný nápravu nevykonal. Po uplynutí tejto lehoty, t. j. od 1. 5. 1996 preto začala bežať trojročná premlčacia doba (§ 101 Obč. zák.) vo vzťahu k právu odstúpenia od zmluvy podľa § 642 ods. 2 Obč. zák., v rámci   ktorej   žalobcovia   listom   z   13. 1. 1998,   žalovanému   doručenému   14. 1. 1998, odstúpili   od   zmluvy   o   dielo;   právo   žalobcov   odstúpiť   od   zmluvy   podľa   § 642   ods. 2 Obč. zák. sa teda nepremlčalo.

Pokiaľ   žalovaný   tvrdil,   že   žalobcovia   ho   vyzvali   na   odstránenie   nekvalitne vykonaných prác už skôr, obsahom spisu nebola okrem listu z 27. 11. 1995 doložená žiadna výzva žalobcov, ktorá by im poskytovala možnosť odstúpenia od zmluvy o dielo podľa § 642 ods. 2   Obč. zák. Žalovaný   sa   mýli,   ak   tvrdí,   že   žalobcovia   ho   v   zmysle   citovaného ustanovenia vyzvali už listom z 28. 11. 1993. Týmto listom žalobcovia reagovali na list žalovaného   z   25. 11. 1993   (žiadosť   o   podpísanie   dodatku   k   zmluve   o   dielo),   pričom upozornili žalovaného aj na nedodržanie postupu podľa projektovej dokumentácie, avšak neurčili mu lehotu na zjednanie nápravy (za poskytnutie takejto lehoty predsa nemožno považovať   žalobcami   vyslovenú   nádej,   či   domnienku   „dúfame,   že   stavbu   dokončíte   čo najrýchlejšie“).   Hodno   poznamenať,   že   samotný   žalovaný   vo   svojom   liste   z   5. 6. 1995 (č. 1. 33-34 spisu) uvádza, že žalobca reklamoval závady len raz – listom z 28. 11. 1993, že mu však nedal primeranú lehotu na zabezpečenie nápravy. Obdobne sa žalovaný vyjadril aj v liste z 27. 12. 1995 (č. 1. 51-52 spisu).

Rovnako bolo správne posúdenie odvolacím súdom, že sa nepremlčalo ani právo žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani právo žalobcov na náhradu škody. V dôsledku odstúpenia žalobcov od zmluvy o dielo ich listom z 13. 1. 1998 dňom 14. 1. 1998 (tento deň bol list o odstúpení od zmluvy doručený žalovanému) sa zmluva o dielo od začiatku (ex tunc) zrušila (§ 48 ods. 2 Obč. zák.) a vzniklo žalobcom právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 2, § 457 Obč. zák.). Až po tomto dátume preto mohla začať plynúť premlčacia doba u tohto práva žalobcov; keďže však toto svoje právo uplatnili podaním z 19. 2. 1998, došlým na súd 24. 2. 1998 (č. 1. 101-102 spisu), ich právo sa nepremlčalo.

Rovnaký záver, t. j. že až po 14. 1. 1998 mohla začať plynúť premlčacia doba, platí aj vo vzťahu k právu žalobcov na náhradu škody spočívajúcej na nedostatkoch (chybách) rozpracovaného   diela   (stavby).   Je   potrebné   zvýrazniť,   že   čas,   kedy   vznikli   v   priebehu vykonávania   diela   na   ňom   nedostatky,   neurčuje   začiatok   premlčacej   doby.   Vymedzenie „udalosť, z ktorej škoda vznikla“ (§ 106 ods. 2 Obč. zák.) v sebe zahŕňa nielen protiprávny úkon   alebo   právne   kvalifikovanú   udalosť   (v   danom   prípade   vytvorenie   nedostatkov rozpracovaného diela), ktoré viedli k vzniku škody, ale aj vznik samotnej škody; premlčacia doba tu preto začína plynúť až od vzniku škody. Škoda žalobcom vznikla ako dôsledok odstúpenia od zmluvy o dielo. Zrušením zmluvy o dielo – odstúpením od nej zanikli všetky práva a povinnosti účastníkov tejto zmluvy, ktoré im z nej vyplývali, teda okrem iných aj povinnosť žalovaného ako zhotoviteľa odstrániť nedostatky rozpracovaného diela, ktorá je obsiahnutá v povinnosti vykonať dielo riadne (porovnaj § 633 Obč. zák.); nemôže už dôjsť   ani   k   naplneniu   zodpovednosti   za   vady,   ktoré   by   mala   vec   pri   prevzatí objednávateľom. Až do zániku právneho vzťahu zo zmluvy o dielo (odstúpením od tejto zmluvy)   jestvujúca   možnosť   nápravy   (odstránenia)   nedostatkov   (chýb)   rozpracovaného diela (stavby)   v rámci takéhoto právneho vzťahu vylučovala vznik škody,   t. j.   aby tieto nedostatky mali povahu škody (obdobne to platí po dokončení diela: nárokov zo záväzkov zo zodpovednosti za vady sa nemožno domáhať titulom náhrady škody). Žalobcovia právo na náhradu škody uplatnili (spolu s právom na vydanie bezdôvodného obohatenia) na súde 24. 2. 1998, ich právo sa preto nepremlčalo.

Názor žalovaného, že premlčacia doba u práva na vydanie bezdôvodného obohatenia aj   u   práva   na   náhradu   škody   začala   plynúť   od   14. 2. 1994,   kedy   listom   s   rovnakým dátumom   (č. 1.   176   spisu)   oznámil   žalobcom   o.   i.,   že   účastníkom   zostane   sa   finančne vysporiadať,   je   mylný.   Tento   list   nemal   vplyv   na   začatie   plynutia   premlčacej   doby   u spomenutých   práv   žalobcov,   nijako   sa   ním   nezmenil   vtedajší   jestvujúci   právny   vzťah účastníkov založený zmluvou o dielo z 8. 6. 1993. Aby zmluvou založený právny vzťah bol zrušený, musí nastať príslušná právna skutočnosť vyvolávajúca takýto dôsledok (zo strany zhotoviteľa   napr.   odstúpenie   od   zmluvy   podľa   § 638   ods. 1   Obč. zák.),   čo   však   list žalovaného zo 14. 2. 1991 nespĺňaj (nebol takýmto právnym úkonom).»

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že jeho   primárnou   úlohou   v konaní o sťažnostiach podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144   ods. 1 a čl. 152   ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či príslušný   výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho súdneho poriadku a Správneho poriadku) je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a nimi garantovaných   základných   práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   objasnil svoje úvahy o tom, prečo považuje za mylný názor sťažovateľa, ak tvrdí, že žalobcovia ho v zmysle   § 642   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   vyzvali   už   listom   z 28.   novembra   1993 (žiadosť   o podpísanie   dodatku   k zmluve)   na   odstránenie   nekvalitne   vykonaných   prác akcentujúc najmä to,   že mu v uvedenom   liste neurčili   lehotu   na zabezpečenie   nápravy. Za poskytnutie   takejto   lehoty   nemožno   podľa   názoru   najvyššieho   súdu «považovať žalobcami vyslovenú nádej, či domnienku „dúfame, že stavbu dokončíte čo najrýchlejšie“». Vzhľadom   na   to,   že   premlčacia   doba   začala   plynúť   až   14.   januára   1998,   keď   bol sťažovateľovi   doručený   list   žalobcov   o odstúpení   od   zmluvy,   nemohlo   dôjsť   ani k premlčaniu práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad   a aplikáciu   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku,   resp.   Občianskeho zákonníka,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s uvedenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery, ku   ktorým   najvyšší   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu, ktorú   napokon   spomína   v sťažnosti   aj   samotný   sťažovateľ   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97), rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   opiera   o čl. 46   ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pritom z obsahu spisu vyplýva, že mu nebol odopretý prístup k súdu a najvyšší súd sa vecou podrobne zaoberal a argumentačne v dostatočnej miere sa vysporiadal s jeho dovolacími námietkami.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami,   a preto   sťažnosť   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie sťažovateľom namietaného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2   ústavy a   prichádzalo   by   do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009