znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   J.   Ž.   a V.   Ž.,   obaja   bytom   T.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   M.   K.,   P.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002, za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ž. a V. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PN   - 12 C 273/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Ž. a V. Ž. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Ž.   a V.   Ž.   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 860 Sk (slovom deväťtisícosemstošesťdesiat slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007   doručená   sťažnosť   J.   Ž.   a V.   Ž.,   obaja   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobným návrhom doručeným okresnému súdu 12. decembra 2002 domáhali proti odporcovi P., so sídlom K. (ďalej len „odporca“), nahradenia vyhlásenia vôle odporcu súdom vo vzťahu k zmluve o prevode bytu v bytovom dome   do   ich   vlastníctva   za   regulovanú   cenu   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002.

Sťažovatelia   uviedli,   že   okresný   súd   od   podania   žaloby   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu, t. j. za viac ako 4 roky nevykonal v merite veci žiadny úkon. Okresný súd nereagoval ani na podanie sťažovateľov z 13. júla 2006 označené ako „Žiadosť o riadne konanie   vo   veci“. Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   je poznačené prieťahmi ako celok.

Podľa   názoru   sťažovateľov   neodôvodnenými   prieťahmi,   ktorými   sa   konanie „nezmyselne“ predlžuje, okresný súd porušuje ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002, prikázal okresnému súdu,   aby   v označenom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 150 000 Sk a úhradu trov konania v sume 9 860 Sk na účet ich právnej zástupkyne.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 158/07-13 z 21. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2007, v ktorom uviedol:

„1. K právnej a skutkovej zložitosti sporu: Je potrebné uviesť, že spor je skutkovo a právne náročný najmä z toho pohľadu, že má   dôjsť   k nahradeniu   vyhlásenia   vôle,   k čomu   pravdepodobne   smeruje   úmysel navrhovateľov (doposiaľ z petitu žalobného návrhu nie je zrejmé) je potrebné, aby právny úkon (napr. zmluva o prevode vlastníctva bytu) bol perfektný z hľadiska hmotno-právnych náležitostí, nezáleží na tom, či bude tento prevzatý do výroku rozsudku súdu, resp. ako taký bude prílohou rozsudku súdu (z petitu taktiež nie je zrejmé, či je prílohou, keďže ako taký hmotno-právny úkon sa nenachádza v spise, resp. nie je identifikovateľný, pričom v petite taktiež nie je obsiahnutý v takej forme, aby pri jeho prevzatí do výroku sudu bol rozsudok vykonateľný).

2. Uvedenie všetkých procesných úkonov až doposiaľ: K tomuto vec prejednávajúci sudca uvádza,   že v období, keď návrh došiel súdu, t. j. 12. 12. 2002   napadlo   na   v tom   čase   bývalý   Okresný   súd   Piešťany   celkom   dvanásť podaní, ktoré boli skutkovo totožné, pričom sa odlišovali len v označení navrhovateľov. Do oddelenia   vec   prejednávajúceho   sudcu   napadli   štyri   veci   a zvyšné   napadli   do   oddelení 5 C a 11 C, kde je vo všetkých prípadoch vec prejednávajúcou sudkyňou Mgr. Š. Po zistení uvedenej skutočnosti sa vec prejednávajúci sudca dohodol s kolegyňou Mgr. Š. na tom, že táto začne vo veci s vykonaním procesných úkonov smerujúcich k odstráneniu vád podania navrhovateľov,   tak   aby   podanie   nevykazovalo   vady,   keďže   v podobe   v akej   bolo formulované, nebolo vykonateľné, čo nakoniec skonštatoval aj Krajský súd v Trnave vo svojich viacerých rozhodnutiach. Zároveň táto nariadila znalecké dokazovanie potrebné pre zistenie otázky ceny, za ktorú by mal odporca navrhovateľom byt previesť do vlastníctva, pričom výsledky tohto dokazovania by sa dali použiť aj v tomto konaní (ako listinný dôkaz), ako aj vo všetkých ďalších konaniach, čo by bolo z hľadiska hospodárnosti účelné. Mgr. Š. rozhodla meritórne vo veciach vedených pod č. k. PN - 11 C 279/02, PN - 5 C 41/02, pričom vo všetkých prípadoch Krajský súd v Trnave prvostupňové rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ako vyplýva z rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré Vám v prílohe   zasielame,   dochádzalo   z hľadiska   hmotnoprávneho   uplatnenia   nároku navrhovateľov k rôznym interpretáciám. Z hľadiska zjednotenia v rozhodovacej činnosti, je účelné, aby súd mohol v tomto konaní použiť výsledky dokazovania v uvedených konaniach, v ktorých napriek tomu, že prebieha konanie nebolo doposiaľ vydané právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Konkrétny   procesný   úkon   súd   vykonal   dňa   28.   05.   2007,   a to   keď   vyzval navrhovateľov na odstránenie vád podania.

3. Prekážky postupu podľa § 107 a nasl. O. s. p.:

Tu je potrebné uviesť, že vec prejednávajúci sudca mohol využiť z hľadiska vyššie uvedených   skutkových   tvrdení   ust.   §   109   ods.   2   O.   s.   p.,   avšak   v zmysle   citovaného ustanovenia nerozhodol.

4. Prieťahy, ktoré boli podľa názoru súdu spôsobené sťažovateľmi: Tu   je potrebné   uviesť,   že doposiaľ,   či už v tomto   konaní,   alebo   v ďalších,   nebol jednoznačne formulovaný žalobný nárok navrhovateľov, ktorý by bol spôsobilý na jeho prevzatie   do   rozsudočného   výroku   tak,   aby   bol   tento   aj   vykonateľný.   Aj   z rozhodnutí Krajského súdu v Trnave vyplýva, že v podobe v akej je nárok doposiaľ uplatňovaný nie je spôsobilý na jeho prevzatie do výroku rozhodnutia súdu, pričom tento je neustále menený a upravovaný.

5. Prieťahy spôsobené súdom: Je potrebné uviesť, že súd spôsobil prieťahy tým, že nerozhodol o prerušení konania, aby nedochádzalo k neefektívnym procesným úkonom, ktoré ako je vidno aj v iných veciach, doposiaľ nesmerovali k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.

6. Či zistené prieťahy sú považované za zbytočné prieťahy: Zistené prieťahy je potrebné považovať za zbytočné, je však potrebné poznamenať, že z pohľadu eventuálneho priznania náhrady trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva   nesmerovali   ani   úkony   navrhovateľov   realizované   prostredníctvom   ich   zástupcu k tomu,   aby   ich   bolo   možné   považovať   v zmysle   §   142   ods.   1   O.   s.   p.   za   účelné   na uplatňovanie práva.

7. Iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní: Iné okolnosti zistené neboli.“

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   právnej   zástupkyni sťažovateľov za účelom prípadného zaujatia stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov ústavnému   súdu   v liste   doručenom   4.   septembra   2007   oznámila,   že „nepovažujeme   za potrebné zaujať stanovisko k vyjadreniu predsedu Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 08. 2007 a naďalej trváme na podanej ústavnej sťažnosti“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 12 C 273/2002.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v označenom   konaní   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd berie do úvahy, že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný a od podania žalobného návrhu neuskutočnil v merite veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   od 12. decembra 2002, keď bola vec pridelená zákonnému sudcovi, do 28. mája 2007, keď okresný súd iba vyzval sťažovateľov na odstránenie nedostatkov podania, nebol vo veci vykonaný relevantný procesný úkon a ani po tomto dátume nebolo nariadené ani jedno pojednávanie (okresný súd iba zisťoval, či v obdobnej právnej veci vedenej týmto súdom už bolo ukončené znalecké dokazovanie).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   predstavuje   nečinnosť   počas   celého   obdobia   od   podania žaloby   až   doteraz   v rozsahu   viac   ako   štyri   a pol   roka,   ktorý   ústavný   súd   hodnotí   ako porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PN   12   C   273/02   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadajú finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk pre každého z nich. Uplatňovanú sumu   finančného zadosťučinenia   sťažovatelia   odôvodňujú   vysokou   mierou neistoty. Podľa názoru sťažovateľov „nečinnosť okresného súdu, ktorý za viac ako štyri roky   od   podania   žaloby   neurobil   vo   veci   žiadny   úkon,   nemožno   ničím   ospravedlniť. Spôsobenými prieťahmi v súdnom konaní je ohrozená aj nehnuteľnosť, ktorá si vyžaduje zo strany sťažovateľov zvýšené náklady na údržbu, keďže odporca (vlastník obytného domu) nemá záujem na oprave a údržbe domu“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v konaní   okresného   súdu, doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   predmet   sporu   a povahu veci,   čiastočne   zohľadňujúc argumentáciu predsedu okresného súdu obsiahnutú v jeho vyjadrení o právnej a faktickej zložitosti   veci   i nejednoznačnej   formulácii žalobného nároku,   považoval za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk. Sťažovateľmi požadovanú sumu finančného zadosťučinenia 150 000 Sk pre každého z nich ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   M.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovatelia požadovali   úhradu   trov   konania   v sume   9   860   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania požadované sťažovateľmi neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   ich   priznal   v sume   nimi požadovanej.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP)   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007