znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/05-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 9/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing. J. Š.   ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 9/2003.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sa sťažovateľ žalobou zo 6. mája 2003 domáhal na krajskom   súde, «... aby   po   preskúmaní   zákonnosti   Rozhodnutia   č. W-548/2003-MEP z 10. 3. 2003, ktorým Krajský úrad v Bratislave potvrdil Rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I - odbor životného prostredia číslo ŽP-2002/14465/ZAM/Ma-3 z 31. 12. 2002, ktorým bol zamietnutý návrh na umiestnenie stavby „Rodinný dom“ na M. ulici na pozemku parc. č. 2525/5 a využitie územia parc. č. 2525/5 k. ú. B. navrhovateľov E. a J. Š., B., zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie».

Následne   sťažovateľ   5.   augusta   2003   predložil   krajskému   súdu   list   prokurátorky Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   sp. zn.   Kd   1079/03   zo   16.   júna   2003,   v   ktorom   mu oznamuje, že na základe jeho podnetu podá protest Krajskému úradu v Bratislave, odboru životného prostredia. V nadväznosti na to, že 1. januára 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorým   prešla   štátna   správa   na   úseku plánovania   a   stavebného   poriadku   na   Krajský   stavebný   úrad   v Bratislave,   predložil sťažovateľ   11. februára   2004   krajskému   súdu   návrh   na   zámenu   účastníkov   konania, v dôsledku čoho upravil aj petit žaloby. Podaním z 8. novembra 2004 sťažovateľ svoju žalobu opätovne doplnil.

Krajský   súd   oznámil   sťažovateľovi   listom   z   31.   januára   2005,   že   jeho   podanie z 8. novembra 2004 považuje za novú žalobu. Na uvedené oznámenie odpovedal sťažovateľ podaním z 10. februára 2005, ktorým znovu upravil petit svojej žaloby.

Sťažovateľ tvrdí,   že „Od 6. 5. 2003 dodnes súd nevykonal jediný úkon. Takmer po dvoch rokoch 31. 1. 2005 oznámil, že podanie z 8. 11. 2004 považuje za novú žalobu s novou spisovou značkou a iným konajúcim sudcom. O žalobe zo 6. 5. 2003 nerozhodol. Sťažovateľ   sa   preto   domnieva,   že   súd   nekonal   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (OSP). V konaní nepostupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Skutočnosť, že vec, ktorá napadla na príslušný súd 6. 5. 2003, nebola dodnes verejne prerokovaná, napĺňa skutkovú podstatu porušenia môjho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 3 Sp/9/2003 bolo porušené.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp/9/2003 prikazuje vo veci konať.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve z 21. apríla 2005 upozornil právneho zástupcu sťažovateľa na skutočnosť, že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní   pred všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje preukázanie využitia   právneho   prostriedku,   na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Súčasne ho vyzval, aby mu v lehote desiatich dní predložil   dôkaz   o   splnení   predmetnej   povinnosti,   t. j.   o   podaní   sťažnosti   na   prieťahy v konaní   orgánu   štátnej   správy   súdu,   a   upozornil   ho   tiež   na   nutnosť   upresnenia   petitu sťažnosti,   ktorý   nezodpovedal   požiadavke   obsiahnutej   v   ustanovení   § 50   ods. 3   zákona o ústavnom súde. V poučení uvedenej výzvy ústavný súd uviedol, že pokiaľ sťažovateľ nedoplní svoju sťažnosť v určenej lehote, bude ju môcť podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní odmietnuť.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sťažnosť v určenej lehote nedoplnil a neurobil tak ani do dňa jej predbežného prerokovania napriek tomu, že jeho právny zástupca prevzal označenú výzvu ústavného súdu 26. apríla 2005.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov (v súčasnosti podľa zákona o súdoch), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia „Ak orgán   poverený   vybavovaním   sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   príjme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa § 3, § 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   sťažovateľa   ani   z   obsahu súvisiaceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   vyžiadal,   nezistil,   že   by   k   nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   odmietol   jeho sťažnosť   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005