znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 158/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 10 Cb 656/00   a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 61/02, za účasti Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   jeho   základného   práva   na spravodlivé   prerokovanie   veci   podľa   čl.   48   ods.   2 a čl. 144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 656/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 61/02.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   uviedol,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Cb 656/00 vydal 26. októbra 2001 rozsudok, ktorým ho ako žalovaného v 2. rade zaviazal   spolu   so   žalovaným   v 1.   rade   (BYVIP,   spol.   s   r.   o.)   spoločne   a nerozdielne na zaplatenie sumy 367 500 Sk s prísl. žalobcovi (DUOS, družstvo   služieb). Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu cestou splnomocnenej právnej zástupkyne 25. februára 2002 odvolanie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   odvolanie   uznesením   sp.   zn.   26   Cob   61/02 z 22. augusta 2002 odmietol ako podané oneskorene. Podľa odôvodnenia tohto uznesenia je nesporné doručenie vyššie spomínaného rozsudku okresného súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa uložením na pošte 3. decembra 2001, a to v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   aj   „OSP“).   Dňa   16. januára 2002   sa   dostavila na okresný súd nová právna zástupkyňa sťažovateľa a predložila súdu splnomocnenie, ktoré jej bolo na zastupovanie v označenom konaní udelené sťažovateľom 28. novembra 2001. Zároveň predložila aj písomné odvolanie splnomocnenia sťažovateľom predchádzajúcemu právnemu zástupcovi. Keďže odvolanie splnomocnenia sa stalo účinným voči okresnému súdu až 16. januára 2002, bolo doručenie rozsudku pôvodnému právnemu zástupcovi podľa názoru   krajského   súdu   správne.   Na   základe   uvedeného   krajský   súd   posúdil   odvolanie podané právnou zástupkyňou sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku z 25. februára 2002 ako podané oneskorene, po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   7.   augusta 2003   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z   26. októbra 2001   sp. zn. 10 Cb 656/00 a proti rozhodnutiu krajského súdu z 28. augusta 2002 sp. zn. 26 Cob 61/02. V uvedenom podnete   doručenom   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   11.   augusta   2003   namietal,   že   v označených   konaniach   okresného   súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ustanovenia § 153 ods. 1 a 2 OSP a že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že „... účastník konania na strane žalovaného 2) Ing. J. K., konateľ spoločnosti BYVIP, s. r. o. bytom B., nemal procesnú spôsobilosť“.

Generálna   prokuratúra   listom   sp.   zn.   VI/2   Pz   316/03   z   13. novembra   2003 sťažovateľov podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložila vzhľadom na uplynutie jednoročnej lehoty na jeho podanie (§ 243g OSP). Podľa generálnej prokuratúry je síce v spise   na   rozsudku   ako   deň   právoplatnosti   vyznačený   30. október 2002,   ale   takto vyznačená právoplatnosť nie je správna. V spojitosti s tým generálna prokuratúra okrem iného uviedla, že „Podľa   § 49 ods. 1 OSP ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé   konanie,   doručuje   sa   písomnosť   len   tomuto   zástupcovi.   Ak   má   však   účastník v konaní osobne niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. V zmysle uvedeného ustanovenia OSP doručoval súd rozsudok len splnomocnenému zástupcovi   žalovaných.   Z poštovej   doručenky   vyplýva,   že   28.   11.   2001   bol   vykonaný neúspešný   pokus   o doručenie   JUDr.   V. L.   na   adresu   uvedenú   v plnomocenstvách a po opakovanom neúspešnom pokuse o doručenie 29. 11. 2001 bola v uvedený deň zásielka uložená na pošte. V trojdňovej lehote v zmysle § 47 ods. 2 OSP zásielka prevzatá nebola. Je nutné   vychádzať z fikcie náhradného doručenia,   a preto je   tretí deň od jej   uloženia, pripadajúci na 03. 12. 2001, dňom doručenia rozsudku, a teda aj dňom, od ktorého začína plynúť 15-dňová lehota na podanie odvolania (uplynula 18. 12. 2001).   Vyššie uvedené skutočnosti   vyplývajú   z poštovej   doručenky   (č.   l.   73).   Poštová   doručenka   má   povahu verejnej listiny. U verejných listín sa predpokladá ich správnosť a hodnovernosť, pokiaľ nie je   preukázaný   opak.   Súd   pri   posudzovaní   správnosti   doručenia   vychádzal   z údajov uvedených   na   doručenke   a nemal   dôvod   pochybovať   o ich   správnosti.   Ani   z odvolania JUDr. D. Š. nevyplýva, že by namietala správnosť doručovania, resp. že by z odvolania vyplývali dôvody, pre ktoré by nebolo možné uplatniť fikciu náhradného doručenia. (... )   Podľa   §   28   OSP   odvolanie   plnomocenstva   účastníkom   alebo   jeho   výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili, voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd. Hoci sú uvedené   právne akty datované na 23. 11. 2001, resp. 28. 11. 2001, ako z predloženého spisového materiálu vyplýva, súdu boli doručené až 16. 01. 2002, a preto sú voči súdu účinné až od uvedeného dátumu. Opätovné doručovanie rozsudku JUDr. V. L. je právne irelevantné. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by sa JUDr. V. L. v dobe prvého doručovania rozsudku na uvedenej adrese nezdržiaval. Zásielka súdu bola daná na poštovú prepravu 30. 01. 2001, teda v čase, keď   už   bolo   súdu   známe,   že   JUDr.   V.   L.   nie   je   splnomocneným   zástupcom   žalobcov. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10 Cb 656/00-69 z 26. 10.   2001   je   nutné   považovať   za doručený   JUDr.   V.   L.   a jeho   prostredníctvom   aj žalovaným 02. 12. 2001, 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula 17. 12. 2001“.

Generálna   prokuratúra   sa   preto   stotožnila   s názorom   odvolacieho   súdu   a dospela k záveru, že rozhodol správne, ak odvolanie JUDr. D. Š. doručené súdu 25. februára 2002 ako oneskorene podané odmietol.

Na základe uvedeného generálna prokuratúra zistila, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 Cb 656/00   z   26. októbra 2001   nadobudol   právoplatnosť   márnym   uplynutím 15-dňovej lehoty na podanie odvolania, a to dňom 17. decembra 2001.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho žiadosti a aby svojím rozhodnutím vyslovil, že: „Základné právo Ing. J. K., bytom B. na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 48 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod č. 10 Cb 656/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   č.   26   Cob   61/02,   porušené   bolo   a zároveň   vyslovil,   že   tieto   rozhodnutia zrušuje.

Ing. J. K., bytom B., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), z ktorých je Okresný súd Bratislava IV. vo výške 50.000,- Sk   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu a Krajský súd v Bratislave vo výške 50.000,- Sk povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, I. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa tvrdenia sťažovateľa uvedeného v jeho odvolaní z 21. februára 2002 (podanom osobne do podateľne okresného súdu 25. februára 2002) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 Cb 656/00 z 26. októbra 2001 (kópia pripojená k sťažnosti) mu bol označený rozsudok doručený 13. februára 2002. Podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení krajského   súdu   sp.   zn.   26   Cob   61/02   z   28.   augusta   2002   nadobudlo   toto   rozhodnutie právoplatnosť   30.   októbra   2002,   t. j. dňom,   keď   bolo   osobne   prevzaté   novou   právnou zástupkyňou sťažovateľa.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd vyslovil, že mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 34/99).

Podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   preto   považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je v okolnostiach   prípadu   rozhodujúce,   kedy   bolo   sťažovateľovi   doručené   oznámenie o odložení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ale je potrebné vychádzať z dátumu doručenia konečného rozhodnutia súdu poslednej inštancie.  

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   konštatuje,   že   lehota na podanie sťažnosti začala sťažovateľovi plynúť najneskôr 30. októbra 2002, teda dňom doručenia uznesenia   krajského súdu sp. zn. 26 Cob 61/02 jeho právnej zástupkyni, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty na podanie sťažnosti.

Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu až 12. februára 2004 a ústavnému súdu bola doručená 16. februára 2004.

Na základe uvedeného je možné konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Zároveň ústavný súd poznamenáva, že žiaden iný spôsob určenia začiatku dvojmesačnej lehoty pre podanie sťažnosti nemôže v danom prípade viesť k záveru o jej dodržaní. Pokus sťažovateľa vyvolať zmenu označených rozhodnutí súdov oboch stupňov podaním podnetu generálnej prokuratúre nemohol ovplyvniť plynutie uvedenej zákonnej lehoty.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004