znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   18204/2013,   sp.   zn. Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013, sp. zn. Rvp 18208/2013, sp.   zn.   Rvp   18209/2013,   sp.   zn.   Rvp   18219/2013,   sp.   zn.   Rvp   18222/2013,   sp.   zn. Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013, sp. zn. Rvp 18970/2013, sp.   zn.   Rvp   18971/2013,   sp.   zn.   Rvp   18972/2013,   sp.   zn.   Rvp   18973/2013,   sp.   zn. Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013, sp. zn. Rvp 18977/2013, sp.   zn.   Rvp   20743/2013,   sp.   zn.   Rvp   20744/2013,   sp.   zn.   Rvp   20745/2013,   sp.   zn. Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013, sp. zn. Rvp 20749/2013 a sp. zn. Rvp 20750/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Er   135/2007   a jeho   uznesením   z   22.   marca   2012, postupom Okresného súdu   Komárno v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er   798/2006 a jeho   uznesením   z   1.   augusta   2012,   sp.   zn.   8   Er   799/2006   a   jeho   uznesením z   1.   augusta   2012,   sp.   zn.   8   Er   670/2005   a   jeho   uznesením   z   31.   júla   2012, sp. zn. 8 Er 255/2004 a jeho uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. 8 Er 601/2006 a jeho uznesením   z   31.   júla   2012,   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Er 484/2004 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1588/2006 a jeho uznesením z 13. apríla 2012, postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1182/2004 a jeho uznesením z 31. mája 2012, postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1541/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2012 a sp. zn. 7 Er 2102/2008 a jeho uznesením z 15. februára 2013, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 473/2010 a jeho uznesením z 29. februára 2012, postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 541/2009 a jeho uznesením zo 14. júna 2012, postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 128/2003 a jeho uznesením z 8. júna 2011, sp. zn. 7 Er 333/2003 a jeho uznesením z 3. augusta 2011, sp. zn. 11 Er 298/2006 a jeho uznesením z 18. januára 2012, postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Er 274/2003 a jeho uznesením z 3. októbra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 91/2008 a jeho uznesením   z   27.   augusta   2012,   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   v   konaniach vedených   pod   sp.   zn.   1   Er   1720/2008   a jeho   uznesením   z   1.   februára   2012, sp.   zn. 5 Er 1495/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2011, postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 950/2007 a jeho uznesením z   10.   augusta   2012,   sp.   zn.   7   Er   686/2007   a   jeho   uznesením   z   10.   augusta   2012, sp. zn. 5 Er 908/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 907/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 609/2008 a jeho uznesením z 25. februára 2013, sp.   zn.   7   Er   428/2006   a   jeho   uznesením   z   20.   júna   2012,   ako   aj   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu v   Nitre   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   11   CoE   134/2012   a jeho   uznesením z 29. novembra   2012,   sp.   zn.   9   CoE   224/2012   a jeho   uznesením   z   28.   februára   2013,sp. zn. 6 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 32/2013 a jeho uznesením   z   25.   marca   2013,   sp.   zn.   8   CoE   230/2012   a   jeho   uznesením z 31. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 338/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 18/2013 a   jeho   uznesením   z 28. februára   2013   a   sp.   zn.   5   CoE   4/2013   a   jeho   uznesením zo   7.   marca   2013,   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 6 CoE 50/2013 a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 60/2012a   jeho   uznesením   z   28.   marca   2013   a sp.   zn.   6   CoE   116/2013   a   jeho   uznesením z   29.   apríla   2013,   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 3 CoE 263/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 233/2012 a   jeho   uznesením   z   28.   marca   2013,   sp.   zn.   9   CoE   117/2012   a jeho   uznesením z   28.   marca   2013,   sp.   zn.   24   CoE   142/2012   a   jeho   uznesením   z   2.   apríla   2013, sp. zn. 21 CoE 249/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, postupom Krajského súdu v   Žiline   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   8   CoE   58/2012   a   jeho   uznesením z 18. januára   2013,   sp.   zn.   2   CoE   145/2012   a   jeho   uznesením   z   9.   januára   2013, sp. zn. 8 CoE 67/2012 a jeho uznesením z 27. marca 2013, sp. zn. 20 CoE 28/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 20 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 6 CoE 18/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 21 CoE 220/2012 a jeho uznesením z 29. mája 2013, sp. zn. 10 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 66/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 a sp. zn. 20 CoE 14/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 18204/2013, sp. zn. Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013, sp.   zn.   Rvp   18208/2013,   sp.   zn.   Rvp   18209/2013,   sp.   zn.   Rvp   18219/2013,   sp.   zn. Rvp 18222/2013, sp. zn. Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013, sp.   zn.   Rvp   18970/2013,   sp.   zn.   Rvp   18971/2013,   sp.   zn.   Rvp   18972/2013,   sp.   zn. Rvp 18973/2013, sp. zn. Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013, sp.   zn.   Rvp   18977/2013,   sp.   zn.   Rvp   20743/2013,   sp.   zn.   Rvp   20744/2013,   sp.   zn. Rvp 20745/2013, sp. zn. Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013, sp. zn. Rvp 20749/2013 a sp. zn. Rvp 20750/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18204/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2013, 8. júla 2013 a 30. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej   Fridrich   Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   18204/2013,   sp.   zn. Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013, sp. zn. Rvp 18208/2013, sp.   zn.   Rvp   18209/2013,   sp.   zn.   Rvp   18219/2013,   sp.   zn.   Rvp   18222/2013,   sp.   zn. Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013, sp. zn. Rvp 18970/2013, sp.   zn.   Rvp   18971/2013,   sp.   zn.   Rvp   18972/2013,   sp.   zn.   Rvp   18973/2013,   sp.   zn. Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013, sp. zn. Rvp 18977/2013, sp.   zn.   Rvp   20743/2013,   sp.   zn.   Rvp   20744/2013,   sp.   zn.   Rvp   20745/2013,   sp.   zn. Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013, sp. zn. Rvp 20749/2013 a sp. zn. Rvp 20750/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 135/2007 a jeho uznesením z 22.   marca   2012,   postupom   Okresného   súdu   Komárno   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 8 Er 798/2006 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 799/2006 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 670/2005 a jeho uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. 8 Er 255/2004 a jeho uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. 8 Er 601/2006 a jeho uznesením   z 31.   júla   2012,   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Er 484/2004 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1588/2006 a jeho uznesením z 13. apríla 2012, postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1182/2004 a jeho uznesením z 31. mája 2012, postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1541/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2012 a sp. zn. 7 Er 2102/2008 a jeho uznesením z 15. februára 2013, postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 473/2010 a jeho uznesením z 29. februára 2012, postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 541/2009 a jeho uznesením zo 14. júna 2012, postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 128/2003 a jeho uznesením z 8. júna 2011, sp. zn. 7 Er 333/2003 a jeho uznesením z 3. augusta 2011, sp. zn. 11 Er 298/2006 a jeho uznesením z 18. januára 2012, postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Er 274/2003 a jeho uznesením z 3. októbra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 91/2008 a jeho uznesením   z   27.   augusta   2012,   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   v   konaniach vedených   pod   sp.   zn.   1   Er   1720/2008   a   jeho   uznesením   z   1.   februára   2012, sp.   zn.   5 Er 1495/2008   a   jeho   uznesením   z   13.   mája   2011,   postupom   Okresného   súdu Liptovský   Mikuláš   (ďalej   spolu   len   „okresné   súdy“)   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 7 Er 950/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 686/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 908/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 907/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 609/2008 a jeho uznesením z 25. februára 2013, sp. zn. 7 Er 428/2006 (ďalej spolu len „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 20. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v   Nitre   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   11   CoE   134/2012   a   jeho   uznesením z 29. novembra 2012, sp. zn. 9 CoE 224/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 32/2013 a jeho uznesením   z   25.   marca   2013,   sp.   zn.   8   CoE   230/2012   a   jeho   uznesením z 31. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 338/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 18/2013 a jeho   uznesením   z 28. februára   2013   a   sp.   zn.   5   CoE   4/2013   a   jeho   uznesením zo   7.   marca   2013,   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaniach   vedenýchpod sp. zn. 6 CoE 50/2013 a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 60/2012 a   jeho   uznesením   z   28.   marca   2013   a sp.   zn.   6   CoE   116/2013   a   jeho   uznesením z   29.   apríla   2013,   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 3 CoE 263/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 233/2012 a   jeho   uznesením   z   28.   marca   2013,   sp.   zn.   9   CoE   117/2012   a jeho   uznesením z   28.   marca   2013,   sp.   zn.   24   CoE   142/2012   a   jeho   uznesením   z   2.   apríla   2013, sp. zn. 21 CoE 249/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej spolu len „krajské súdy“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoE 58/2012 a jeho   uznesením   z   18.   januára   2013,   sp.   zn.   2   CoE   145/2012   a   jeho   uznesením z   9.   januára   2013,   sp.   zn.   8   CoE   67/2012   a   jeho   uznesením   z   27.   marca   2013, sp. zn. 20 CoE 28/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 20 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 6 CoE 18/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 21 CoE 220/2012 a jeho uznesením z 29. mája 2013, sp. zn. 10 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 66/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 a sp. zn. 20 CoE 14/2013 (ďalej spolu   len   „napadnuté   konania“)   a   jeho   uznesením   z   25.   júna   2013   (ďalej   spolu   len „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v   úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak   dlžník   svoje   povinnosti   z   úverovej   zmluvy   nesplnil,   mala   oprávnenie   podpísať v   mene   dlžníka   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu   dlžníkom,   ktorá   mala   mať   povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené, príp. odložené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako   súdov   exekučných,   v   kompetencii   ktorých   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, prípadne o ich odložení, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   tieto   rozhodnutia   v   konečnom   dôsledku   zásadným spôsobom   ovplyvnili   jej   právne   postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce v   tom-ktorom   prípade   k dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský   rozsudok   alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov v   znení účinnom   od 9.   augusta   2012,   ako aj to,   že obidva   súdy   veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“), pretože   podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   buď dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve,   alebo   udelenie   splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali   za   neprijateľnú   podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajských súdov podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajských súdov.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich, prípadne rozhodli o odklade exekúcií podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a   aj povinné rozhodnúť krajské súdy.   Právomoc   krajských   súdov   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy nenapravili pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva. Sťažovateľka taktiež namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na uznanie dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   tak   krajské   súdy,   ako   ani   pred   nimi   okresné   súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v   týchto sťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal a odmietol ich z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd sa aj v posudzovaných veciach   stotožňuje   so   svojou   argumentáciou   uplatnenou   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   a   v   podrobnostiach   na   ňu   odkazuje   [ide   napr.   o   uznesenia sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV.   ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch,   keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.)].

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   z   dôvodu   hospodárnosti   opakovane   tie   isté   dôvody   odmietnutia posudzovaných   sťažností,   a   preto   považuje   za   postačujúce   poukázať   na   odôvodnenie svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí,   ktorými   boli   odmietnuté   predchádzajúce   sťažnosti sťažovateľky.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011   z   30.   novembra   2012,   ktorým   tento   súd   zrušil uznesenie   prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   urobil   v   dôsledku   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z   akých   vychádzali krajské súdy pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa   (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   prvostupňového súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajské   súdy   v   napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberali   a   vyložili   svoje   závery,   pre   ktoré   dospeli   k   záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   krajských   súdov   a   ich napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný,   a   preto   nič   nesignalizuje,   že   by   v   posudzovaných   veciach   mohlo   dôjsť k porušeniu v petite sťažností označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   nad   jeho   rámec   poukazuje na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   by   sa   tento   právny   prostriedok z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických   prípadoch   ako   neefektívny. Za týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické, čo zároveň naznačuje predvídateľnosť ich posúdenia zo strany ústavného súdu.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom   období úspešné, a ktorých   spracovanie z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014