znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   doc. JUDr.   B. F.,   PhD.,   vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011.

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. 6 Er 877/2011 (EX 6665/11) z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania   (v danom   prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie. Okresný súd rozhodol o jeho vylúčení na základe námietky povinnej doručenej okresnému súdu 24. augusta 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ je právnická osoba - obchodná spoločnosť - so sídlom B., Slovenská republika. Sťažovateľ pôsobí pri výkone svojej prevažujúcej podnikateľskej činnosti na trhu krátkodobých úverov do 3.500 EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Sťažovateľ poskytuje   úvery   fyzickým   osobám   a živnostníkom   vo   všetkých   regiónoch   Slovenska prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest. Keďže   jedným   z   legálne   uznaných   predmetov   podnikania   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie je prekvapujúce, že sa často krát pri neplnení zmluvných záväzkov svojich klientov (príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa, ktorý je nútený domáhať sa úhrady pohľadávok prostredníctvom súdneho konania a následne pri nerešpektovaní súdnych rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania.... Sťažovateľ   v   záujme   vymoženia   jednej   zo   svojich   finančných   pohľadávok,   ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe: A. B. (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných   práv   sťažovateľa,   pričom   tento   rozsudok   je   sťažovateľ   pripravený   predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala formou zápisnice súdnemu exekútorovi JUDr. R. K., so sídlom úradu B., podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie   (návrh   bol   nepochybne   podaný,   ako   to   vyplýva   z   napadnutého   uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom). V návrhu spoločnosť požiadala súdneho exekútora, aby vymáhal jej finančnú pohľadávku s využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov exekúcie, tak aby bola čo najskôr uspokojená.

Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s   exekučným   titulom najneskôr   do   15   dní   od   doručenia   alebo   odstránenia   vád   návrhu   súdu   a   požiada   ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX 6665/11 a požiadal Okresný súd Žiar nad   Hronom,   ktorý   je   vo   veci   podľa   ust.   §   45   Exekučného   poriadku   miestne   a   vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Žiar nad Hronom poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 22. 06. 2011 pod číslom 5631*038097.

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením zo dňa 22. 09. 2011, sp. zn.: 6Er 877/2011 (ďalej   aj   „Uznesenie“   alebo   „napadnuté   uznesenie“)   ex   offo   rozhodol   o   vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv....

Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Žiar nad Hronom svojím postupom v konaní 6Er 877/2011 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 22. 09. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:

A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.... Sťažovateľ je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, ako aj iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv rozhoduje   ústavný   súd   a   to   pri   dodržaní   zásady   subsidiarity,   pretože   sťažovateľ   nemá k dispozícii   iné   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   by   mu   zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.

Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom ako aj jeho postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základné práva, pričom právny poriadok   Slovenskej   republiky   neponúka   sťažovateľovi   žiadne   ďalšie   účinné   nástroje ochrany, ktoré by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.»

V   súvislosti   s   vylúčením   súdneho   exekútora   z   exekúcie   v   označenom   exekučnom konaní sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 6665/11. Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Er 877/2011 ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. §30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   odvolanie   alebo   iný   účinný   opravný   prostriedok,   je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Základné právo spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Er 877/2011 bolo porušené.

2) Základné právo spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B. na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Er 877/2011 bolo porušené....

... Základné právo spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 22. 09. 2011 sp. zn.: 6Er 877/2011 bolo porušené.

... Základné právo spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B. na pokojné užívanie majetku zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1   k Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 22. 09. 2011 sp. zn.: 6Er 877/2011 bolo porušené.

... Okresný súd Žiar nad Hronom postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Er 877/2011 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval spoločnosť P., s. r. o so sídlom B....

...   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 6Er 877/2011   porušil   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl.   14   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval spoločnosť P., s. r. o. so sídlom B....

...   Uznesenie   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   zo   dňa   22.   09.   2011   sp.   zn.: 6Er 877/2011 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

... Spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré jej je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

... Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. so sídlom B.,   trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej právneho zástupcu F., s. r. o. č.:..., vedený vo V., a. s., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 22. septembra 2011.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že «Okresný súd Žiar nad Hronom   poverením   č.   5613   038097*   zo   dňa   22.   6.   2011   poveril   súdneho   exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 2.241,48   EUR   s   prísl.   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   Stáleho rozhodcovského súdu, spoločnosti S., a. s. B. č. k. SR 15164/2010 zo dňa 23. 2. 2011 a návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.

Dňa   24.   8.   2011   povinná   predložila   tunajšiemu   súdu   na   rozhodnutie   námietku zaujatosti   proti   osobe   exekútora.   Povinná   namietala   zaujatosť   exekútora   z   dôvodu,   že exekútor je bývalým zamestnancom oprávneného.

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   (ďalej   aj   „EP“),   exekútor   je   vylúčený z vykonávania exekúcie ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa   §   30   ods.   5   EP,   účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   u   exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dni odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený. Námietky povinného voči osobe exekútora nemajú odkladný účinok.

Podľa § 30 ods. 6 EP v námietke zaujatostí musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod,   pre   ktorý   má   byt'   exekútor   vylúčený   a   kedy   sa   účastník   podávajúci   námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie nielen vtedy, ak má pomer k veci, účastníkom konania, pripadne ich zástupcom, ale pre jeho vylúčenie stačí, že je pre tento pomer daná pochybnosť o jeho nezaujatosti. Z ust. § 30 ods. 1 EP je teda zrejmé, že zákon spája   vylúčenie   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   nielen   so   skutočne   preukázanou zaujatosťou,   ale aj vtedy,   ak možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Nejde pritom o hodnotenie subjektívneho pocitu exekútora, ktorý má vo veci konať, a ani o hodnotenie pocitov účastníkov konania, ale o objektívne okolnosti, za ktorých existencie je dôvodný predpoklad jeho zaujatosti. K nestrannosti preto nestačí, že exekútor subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý by sa mohol prejaviť na jeho rozhodovaní, avšak na jeho vylúčenie stačí, ak napr. v konaní nepostupuje tak objektívne, aby   o   nedostatku   tohto   vzťahu   nevzbudzoval   žiadne   pochybnosti.   Exekútor   musí   byť nestranný a súčasne sa musí javiť nestrannosť aj pre externé prostredie, v ktorom pôsobí pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Skutočností, pre ktoré je súdny exekútor vylúčený, pri tom môžu byť dané už pri začatí exekučného konania, alebo môžu vzniknúť kedykoľvek v priebehu konania.

Ako   bolo   v   priebehu   tohto   konania   zistené,   konajúci   súdny   exekútor   bol   pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom spoločnosti P., s. r. o., B., teda oprávneného. Ide preto o skutočnosť, ktorá predstavuje jeho pomer k účastníkovi konania na   strane   oprávneného,   teda   uvedená   skutočnosť   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   preto   súdny   exekútor   JUDr.   R.   K.   bol vylúčený z vykonávania exekúcie. V exekúcii tak bude pokračovať ten exekútor, ktorého navrhne   oprávnený,   a   ktorému   za   týmto   účelom   bude   súdom   udelené   poverenie   (§   30 ods. 11 EP).».

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných   veciach   sp.   zn.   II.   ÚS   3/2012,   I.   ÚS   113/2012,   I.   ÚS   137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   uznesení   č.   k.   6   Er   877/2011-35   z   22.   septembra   2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 6 Er 877/2011-35 z 22. septembra 2011 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením okresného súdu a právom sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutím okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011

Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011

Predmetom   sťažnosti   je aj   namietané porušenie   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu práva podľa čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a napadnutým postupom a uznesením okresného súdu takej intenzity, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému   porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011

Sťažovateľka tiež namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Uvedené ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné   deklarovať   ani   porušenie   tohto   ustanovenia   ústavy   (IV.   ÚS   119/07).   Z   tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012