znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. G., Poľská republika, W. S., Poľská republika, B. L., Poľská   republika,   a M.   K.,   Poľská   republika,   zastúpených   advokátom   JUDr. F.   K.,   P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 So 1, 2/2010 z 22. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   G.,   W.   S.,   B.   L.   a M.   K. o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 doručená   sťažnosť   R.   G.,   Poľská   republika,   W.   S.,   Poľská   republika,   B.   L.,   Poľská republika, a M. K., Poľská republika (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. F. K., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 So 1, 2/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 34 S 1/1999-107 zo dňa 22. 1. 2009, ktorým bola zamietnutá žaloba vo veci nás, sťažovateľov, ako navrhovateľov proti žalovanému Colné riaditeľstvo SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 4534/98-2439/98/1 zo dňa 22. 5. 1998, rozhodnutia sp. zn. 4536/98-2441/98/1 zo dňa 22. 5. 1998,   rozhodnutia   sp.   zn.   4532/98-2437/98/1   zo   dňa   21.   5.   1998,   rozhodnutia   sp.   zn. 4535/98-2440/98/1 zo dňa 22. 5. 1998.

My, sťažovatelia, vo svojej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu   Colného   riaditeľstva   SR   sme   sa   domáhali   zrušenia   napadnutých   rozhodnutí z dôvodu,   že   v   prejednávaných   veciach   napadnuté   rozhodnutia   odporujú   zákonu,   že rozhodnutia sú predčasné, nezákonné a neúplné, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci   a   dôkazy,   ktoré   boli   zabezpečené   zo   strany   colného   orgánu,   boli   hodnotené jednostranne v prospech správneho orgánu, naviac, sme v odvolacom konaní namietali aj porušenie našich základných práv garantovaných v čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého kto   vyhlási,   že neovláda jazyk,   v ktorom sa vedie   konanie   podľa   ods.   2,   má   právo na tlmočníka.

Krajský súd Bratislava vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 34 S 1/1999-107 zo dňa 22. 1. 2009, ktorý bol doručený nášmu právnemu zástupcovi dňa 5. 11. 2010, s našimi námietkami o porušení našich základných práv v zmysle čl. 47 ods. 4 Ústavy v odôvodnení poukázal, že správne orgány nepochybili vo   svojom   postupe   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci,   ako   aj   v   tom,   že   do   konania nepribrali tlmočníka v poľskom jazyku, pretože sme nevyhlásili, že neovládame slovenský jazyk, že žiadame v konaní tlmočníka, naviac, v rozsudku Okresného súdu Bratislava II, so závermi ktorého sa v plnom rozsahu stotožnil Krajský súd v Bratislave, vyplýva, že náš výsluch uskutočnili colníci J. L. a V. B., ktorí obaja ovládali poľský jazyk, to znamená, že protokol bol spisovaný v slovenčine a že títo colníci komunikovali s nami v poľštine. S takýmto právnym záverom a názorom Krajského súdu Bratislava nemožno súhlasiť, je potrebné ho považovať za nesprávny a nezákonný, naviac, odporujúci ustálenej súdnej praxi. Tak ako v trestnom konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní platí jedna zo základných zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať v konaní svoj materinský jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie práva na obhajobu.

Podľa   uznesenia   NS   SR   zo   dňa   17.   6.   2002,   sp.   zn.   4   To   21/02   vyplýva,   že   ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa § 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať.

Je nám známe, že medzi bývalou Československou republikou a Poľskou ľudovou republikou   bola   uzavretá   zmluva   o   právnej   pomoci   poskytovanej   justičnými   orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach, ktorá upravovala aj právo účastníka zmluvného vzťahu na používanie svojho materinského jazyka.

Keďže toto právo nám zo   strany   správneho orgánu   v   priebehu   colného konania nebolo zabezpečené, nebol pribratý v colnom konaní tlmočník v poľskom jazyku, takýmto postupom štátneho orgánu došlo k porušeniu čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, čo malo za následok porušenie čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1 prvá veta.

Nemožno   súhlasiť   a   neobstojí   odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava vrátane   odôvodnenia   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   tom,   že   colníci,   ktorí priestupok prejednávali, jednali s nami v poľskom jazyku, ktorý ovládali.

Toto naše stanovisko potvrdzuje aj uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 5/2004, podľa ktorého voľný preklad cudzích znaleckých posudkov, výpovedí, či písomností policajtom, prokurátorom, alebo sudcom nie je v súlade so zákonom, čo značí, že každý v konaní pred súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy,   pokiaľ   neovláda   jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka, a to i napriek tomu, že napr. sudca, prokurátor, vyšetrovateľ a v danej veci colný pracovník ovláda jazyk postihnutej osoby. My, sťažovatelia mám teda zato, že Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom sp. zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 rozhodol nezákonne a takýmto svojím rozhodnutím zasiahol do nášho základného práva občana, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3, 4 Ústavy SR, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, ako aj nerešpektovanie zásady a práva na to, aby štátne orgány konali iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon zaručeného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ten kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka...

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nerešpektoval kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej   a   právnej argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR, ktorý rozhodoval v obdobnej veci uznesením 4To 21/02 z 7.6.2002 a 4To 5/2004, z výrokovej vety ktorého vyplýva, že ak obvinený vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa § 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od posúdenia orgánov činných v trestnom   konaní,   či   a   do   akej   miery   obvinený   ovláda   procesný   jazyk,   ale   je   ich povinnosťou   tlmočníka   pribrať,   resp.   voľný   preklad   cudzích   znaleckých,   posudkov, výpovedí, či písomností policajtom, prokurátorom alebo sudcom nie je v súlade so zákonom a   contrario   v   prejednávanej   veci   colníci   Slovenskej   republiky,   ktorí   prejednávali   colný delikt   s   nami,   sťažovateľmi,   ako   príslušníkmi   Poľskej   republiky,   nekonali   v   súlade   so zákonom, pokiaľ nám nebol z ich strany zabezpečený tlmočník v materinskom jazyku, hoci ako sami mali prezentovať, že ovládajú poľský jazyk.

Naviac, rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu I. stupňa, trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ak súdy pri odôvodňovaní rozsudku nepostupujú spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nieje naplnené reálnym obsahom.

Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť.

Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Treba mať zato, že Krajský súd v Bratislave zaujatím nesprávneho právneho názoru v odvolacom konaní rozhodol nezákonne; rozhodol v rozpore pri riešení právnej otázky (tej istej alebo analogickej), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez   toho,   aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekonal v súlade   s   princípom   právnej   istoty   v   zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   tým   porušil   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Takéto   „protichodné   právne   závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účelu   princípu   právnej   istoty,   ani   k   dôvere v spravodlivé súdne konanie“ a podkopávajú „efektivitu fungovania systému spravodlivosti a negujú jeho elementárny princíp a základný predpoklad“, ktorým je požiadavka, aby sa „o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom“ (nález ÚS SR, III. ÚS 192/06, IV. ÚS 49/2006).»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   R.   G.,   W.   S.,   B.   L.,   M.   K.   garantujúce   rovnosť   účastníkov konania a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, 4 Ústavy   SR   a   čí.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2So 1, 2/2010 zo dňa 22. 9. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. R. G., W. S., B. L., M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 3.000 Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania R. G., W. S., B. L., M. K., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. F. K., P... každému   zo   sťažovateľov   vo   výške   314,18   Eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, že im v ich   právnej   veci   nebol   ustanovený   tlmočník,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovatelia považujú závery krajského súdu premietnuté do namietaného rozsudku za   nesprávne,   nezákonné   a   odporujúce   ustálenej   súdnej   praxi,   pričom   poukazujú   na uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 To 21/02   zo   17.   júna   2002,   podľa   ktorého „ak   obvinený   vyhlási,   že   neovláda   jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pribratie tlmočníka podľa § 28 ods. 1 Tr. por. nezávisí od posúdenia orgánov činných v trestnom konaní, či a do akej miery obvinený ovláda procesný jazyk, ale je ich povinnosťou tlmočníkov pribrať“. Podľa sťažovateľov „Tak ako v trestnom konaní, tak aj v občianskom súdnom, a aj v správnom konaní platí jedna zo základných zásad, a to oprávnenie obvineného (účastníka konania) používať v konaní svoj materinský jazyk. Nepribratie tlmočníka do konania sa považuje za ukrátenie práva na obhajobu.“. Navyše,   podľa   sťažovateľov   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   trpí   nedostatkom odôvodnenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa   odseku   2   (konanie   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej správy, pozn.), má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov. Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene   nemožno   považovať   za   právo   na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa   okrem   iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že každá z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt, séria A z roku 1970).   Tento   princíp   rovnosti   je   expressis   verbis   vymedzený   čl.   47   ods.   3   ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 ústavy je zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom   sa   vedie   konanie   z akéhokoľvek   iného   jazyka.   Oprávnená   osoba   tak   môže v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v ktoromkoľvek   jazyku,   ktorý   je   rozdielny   od   jazyka,   v ktorom   sa   vedie   konanie. Prostredníctvom   tohto   článku   ústavy   sa   každému   (teda   aj   cudzincovi),   kto   vyhlási,   že neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   vedie   konanie   (v   okolnostiach   namietaného   prípadu priestupkové   konanie   pred   colným   úradom   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o colnom priestupku),   zaručuje   právo   na   tlmočníka.   Právo   na   poskytnutie   tlmočníka   je   však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01).

Na   účely   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   spisovú dokumentáciu   súvisiacu   s konaním   predchádzajúcim   vydaniu   namietaného   rozsudku krajského súdu, z ktorej zistil:

1.   Colný   úrad   v   P.   (ďalej   len   „colný   úrad“)   rozhodnutiami   č.   80-1/98-3, 80-2/98-3, 80-4/98-3, 80-5/98-3 z 22. marca 1998 (ďalej len „rozhodnutia colného úradu“) uznal sťažovateľov za vinných zo spáchania colného priestupku v zmysle § 242 zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase rozhodovania (ďalej len „colný zákon“) na tom skutkovom základe, že 21. marca 1998 pri prestupe   štátnej   hranice   cez   hraničný   priechod   V.   neprihlásili   a   nepredložili   tovar pohraničnému colnému orgánu, čím naplnili znaky skutkovej podstaty colného priestupku podľa § 241 písm. a) colného zákona. Colný úrad uložil sťažovateľom v zmysle § 243 ods. 1 písm. c) colného zákona sankciu prepadnutia tovaru.

2. Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 zjavne vyplýva, že zamestnanci colného úradu predložili sťažovateľom poučenie v zmysle § 73 ods. 2 zákona č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“) a v zmysle § 12f zákona č. 44/1974 Zb. Colný zákon v znení neskorších predpisov [(ďalej len „zákon č. 44/1974 Zb.); v súlade s § 277 colného zákona bol v čase rozhodovania o priestupku zrušený zákon č. 44/1974 Zb. s výnimkou § 11 až § 32, pozn.].

Podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti   a   dôkazy   na   svoju   obhajobu,   podávať   návrhy   a   opravné   prostriedky. K výpovedi, ani k priznaniu ho nemožno donucovať.

Podľa § 12f zákona č. 44/1974 Zb. príslušník colnej správy je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie od toho, kto môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie   trestného   činu   alebo   priestupku   súvisiaceho   s   dovozom,   vývozom,   tranzitom tovaru a ich páchateľa, a v prípade potreby ho vyzvať, aby sa v primeranej lehote dostavil na colný orgán na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia. Vysvetlenie môže odoprieť iba ten,   kto   by   ním   sebe,   svojmu   príbuznému   v   priamom   rade,   súrodencovi,   osvojiteľovi, osvojencovi,   manželovi   alebo   druhovi   alebo   iným   fyzickým   osobám   v rodinnom   alebo obdobnom   pomere,   ktorých   ujmu   by   právom   pociťoval   ako   ujmu   vlastnú,   spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania alebo nebezpečenstvo postihu za priestupok, alebo kto by ním porušil zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, ibaže by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme túto povinnosť má.

Z protokolu o ústnom konaní colného úradu z 22. marca 1998 ďalej vyplýva, že po poučení   predloženom   v slovenskom   a poľskom   jazyku   sťažovatelia   zhodne   uviedli,   že tovar,   ktorí   príslušníci   colného   úradu   zadržali,   bol   v   ich   vlastníctve,   tento   tovar   však neprihlásili   z dôvodu,   že   o „povinnosti   prihlásiť   ho   pred   colným   orgánom   nevedeli“, zároveň vyjadrili nesúhlas so sankciou prepadnutia tovaru a protokol odmietli podpísať. Z protokolu ďalej vyplýva, že za colný úrad ho podpísali len zamestnanci colného úradu. Protokol neobsahuje vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský jazyk.

3.   Proti   označeným   rozhodnutiam   colného   úradu   z 22.   marca   1998   podali sťažovatelia 9. apríla 1998 odvolania; colný úrad tieto odvolania postúpil na rozhodnutie Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku sám odvolaniam nevyhovel.

Zo   spisov   vzťahujúcich   sa   na   namietané   konanie   vedené   krajským   súdom   ďalej vyplýva, že v odvolaniach sťažovateľov z 9. apríla 1998 proti rozhodnutiam colného úradu, ktoré boli úradne preložené z poľského do slovenského jazyka, sťažovatelia zhodne uviedli, že   neboli   upozornení   na   slovenské   colné   predpisy   a   požadujú   vrátenie   batožiny,   ktorú nevedomky   prepravovali   cez   hranicu.   V odvolaniach   bolo   okrem   iného   uvedené: „Priestupku tohto druhu som sa dopustil (a) po prvý raz, pretože som nevedel(a), aké to môže mať následky.“

V odvolaní nie je uvedené vyhlásenie sťažovateľov o tom, že neovládajú slovenský jazyk,   ani   námietka   o tom,   že   takéto   vyhlásenie   urobili   v konaní   pred   colným   úradom a nebolo im vyhovené.

O odvolaniach   sťažovateľov   rozhodlo   colné   riaditeľstvo   rozhodnutiami   sp.   zn. 4534/98-2439/98/1 z 22. mája 1998, sp. zn. 4536/98-2441/98-2441/98/1 z 22. mája 1998, sp. zn. 4532/98-2437/98/1 z 21. mája 1998 a sp. zn. 4535-2440/98/1 z 22. mája 1998 (ďalej len „rozhodnutia colného riaditeľstva“) tak, že odvolania zamietlo a rozhodnutia colného úradu potvrdilo.

4. Žalobou z 13. januára 1999 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   sa   sťažovatelia   domáhali   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   colného riaditeľstva; o žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 34 S 1/1999-107 z 22. januára 2009 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,   o ktorom   namietaným   rozsudkom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   rozsudok okresného súdu z 22. januára 2009 potvrdil.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   okrem   iného uviedol:

„Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správny orgánov (súd   nemá   na   to   kompetencie),   ale   len   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí   správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 21. 03. 1998 bola colnými   orgánmi   v   pohraničnom   pásme   vykonaná   colná   kontrola   autobusu   z   Poľskej republiky,   pri   ktorej   bolo   nájdené   značné   množstvo   tovaru   obchodného   charakteru, poukrývaného pod poťahmi operadiel, v odkladacích skrinkách pre vodiča, v priestoroch sociálneho zariadenia a jeho odkladacích skrinkách, batožinovom priestore pod podlahou ako i v zadnej časti autobusu, poprikrývaný množstvom prázdnych tašiek. Colníci vyzvali žalobcov   na   predloženie   dokladov   vzťahujúcich   sa   k tovaru,   avšak   žalobcovia   nevedeli predložiť žiaden doklad o nadobudnutí tovaru a colnom prerokovaní nájdeného tovaru, na základe čoho colný orgán pristúpil k spísaniu protokolov o porušení colných predpisov jednotlivými žalobcami s tým, že ešte predtým im bolo predložené písomné poučenie o ich právach   v   poľskom   jazyku,   ktoré   všetci   žalobcovia   zhodne   po   jeho   prečítaní   odmietli podpísať. Z protokolov vyplýva, že žalobcovia sa zhodne vyjadrili v tom zmysle, že tovar naložili   v Krakowe   a   pri   prestupe   štátnych   hraníc   tento   neprihlásili   k   colnej   kontrole, pričom ho chceli predať na území Maďarska. Uviedli, že nevedeli o povinnosti prihlásiť tovar colným orgánom k colnej kontrole a že nesúhlasia s uloženou sankciou za colný priestupok   -   prepadnutie   tovaru. Uvedené   protokoly   žalobcovia   taktiež   zhodne   odmietli podpísať,   čo   bolo   zaznamenané   aj   do   týchto   protokolov.   Tieto   boli   podpísané   tromi službukonajúcimi   colníkmi.   Colný   úrad   P.   ako   prvostupňový   správny   orgán   vydal   dňa 22.03.1998   rozhodnutia   zn.   80-4/98-3,   80-5/98-3,   80-2/98-3   a 80-1/98-3,   ktorými   uznal žalobcov vinnými zo spáchania colného priestupku podľa § 242 zák. č. 180/1996 Z. z. - colný zákon, spôsobom uvedeným v § 241 písm. a/ colného zákona - nezákonným dovozom tovaru   a   uložil   im   sankciu   prepadnutia   nezákonne   dovážaného   tovaru.   O   odvolaniach žalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol žalovaný vo výroku tohto rozsudku uvedenými rozhodnutiami tak, že odvolania zamietol a prvostupňové rozhodnutia potvrdil. Krajský súd v Bratislave sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže prvostupňový súd na základe riadne zisteného skutkového stavu vec aj správne právne posúdil a nepochybil, keď žalobu žalobcov zamietol.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobcami. Taktiež správne orgány nepochybili, keď nepribrali do konania tlmočníka v poľskom jazyku. Z obsahu spisu je zrejmé, že správne orgány sa vecou riadne zaoberali a zistený skutkový stav dôkazne preukázal porušenie colných predpisov a v zmysle zákona bola žalobcom aj uložená sankcia prepadnutia   tovaru.   Je   evidentné,   že,   žalobcovia   porušili   právne   predpisy   Slovenskej republiky, keď nezákonne dovážali tovar. Ako správne uviedol prvostupňový súd, kontrola v pohraničnom colnom pásme bola vykonaná v súlade so zákonom a žalobcovia boli poučení o svojich právach predložením písomného poučenia v poľskom jazyku ešte pred samotným vyjadrením sa k veci. Žalobcovia však zhodne toto poučenie odmietli podpísať a rovnako nepodpísali ani vyhotovený protokol o ústnom konaní, čo bolo zaznamenané do protokolov, ktoré   podpísali   len   traja   službukonajúci   colníci.   Priebeh   samotného   priestupkového konania   bol   uskutočnený   colníkmi   ovládajúcimi   poľský   jazyk   –   J.   L.   a V.   B.,   pričom žalobcovia   mali   nepochybne   možnosť   namietať,   resp.   vyhlásiť,   že neovládajú   slovenský jazyk, nerozumejú priebehu konania, resp. po vyhlásení, že neovládajú slovenský jazyk, že žiadajú pribrať do konania tlmočníka. Z obsahu spisu je naopak zrejmé, že žalobcovia boli riadne poučení o svojich právach, mali možnosť komunikovať v rodnom jazyku, nevyhlásili, že neovládajú slovenský jazyk a že chcú v konaní tlmočníka. Správne orgány teda neboli povinné   do   konania   pribrať   tlmočníka,   pričom   túto   okolnosť   žalobcovia   nenamietali   v celom   správnom   konaní.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   správne   orgány   neporušili povinnosť uvedenú v § 32 ods. 1 správneho poriadku a presne a úplne zistili skutočný stav veci. Taktiež neporušili právo žalobcov navrhovať dôkazy a ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre   neznalosť   právnych   predpisov   neutrpeli   v   konaní   ujmu.   Zásada   aktívnej   súčinnosti účastníkov konania vychádza z koncepcie, že účastník konania je aktívnym činiteľom tohto procesu.

Podľa § 4 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania.

Z   cit.   §   4   ods.   1   správneho   poriadku,   ktorý   nadväzuje   na   zásadu   súčinnosti správneho   orgánu   s   účastníkmi   konania,   vyplýva,   že   je   tu   vyjadrený   vzťah   spolupráce účastníkov   konania   so   správnymi   orgánmi.   Ide   tu   o   jednotu   práv   a   povinností,   keďže účastníkom   konania   vyplývajú   zo   zákona   nielen   práva,   ale   za   určitých   okolností   aj povinnosti.

Z obsahu spisu je preukázané, že žalobcovia odmietli čokoľvek podpísať, pričom im nič   nebránilo,   aby   poučenia,   resp.   protokoly   podpísali   s   dodatkom   v   poľštine,   že   veci nerozumejú, nevedia čo podpisujú, žiadajú tlmočníka atď. Z kontextu celého prípadu je zrejmé,   že   žalobcovia   túto   obranu   zvolili   až   v   žalobe   a   súd   ju   s   poukazom   na   všetky okolnosti prípadu vyhodnotil ako účelovú.

S poukazom na vyššie uvedené, keď sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   štandardne   poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdom   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať v žiadnom prípade za arbitrárny, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Tento právny záver ústavný súd zakladá predovšetkým na skutočnosti, že v konaní pred správnymi (colnými) orgánmi sťažovatelia nevyhlásili, že neovládajú jazyk, v ktorom sa proti nim vedie konanie.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   neopomenuteľným   predpokladom (podmienkou) uplatnenia ústavou garantovaného práva na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy), ktorý zodpovedá jeho účelu, je vyhlásenie účastníka príslušného konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   pomoc   tlmočníka   musí obvinenému   umožniť   zoznámiť   sa   s   tým,   z   čoho   je   obvinený,   a   obhajovať   sa   proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, Séria A č. 168, § 74.)

Zo skutkových zistení ústavného súdu (z ktorých vychádzal aj krajský súd, pozn.) vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   v konaní   pred   colným   úradom   riadne   poučení   o svojich právach v poľskom, ako aj slovenskom jazyku a oboznámení s obvinením zo spáchania priestupku podľa príslušných ustanovení colného zákona. Dokazujú to aj samotné odvolania sťažovateľov z 9. apríla 1998, z obsahu ktorých vyplýva, že títo si boli vedomí priestupku, ktorého sa dopustili, pričom verzia (obsah) skutkového zistenia je identická s tou, ktorá je uvedená v protokole o ústnom konaní pred colným úradom.

Za   okolností,   keď   sťažovatelia   v konaní   predchádzajúcom   vydaniu   namietaného rozsudku   krajského   súdu   nevyhlásili,   že   neovládajú   jazyk,   v ktorom   sa   konanie   vedie, nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a v nadväznosti na to ani k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako   neobstojí   námietka   sťažovateľov   o nezákonnosti   namietaného rozsudku krajského súdu s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 4 To 21/02 zo 17. júna 2002. Z jeho obsahu (pozri už uvedenú jeho citáciu,   pozn.)   totiž   tiež   zjavne   vyplýva,   že   aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu základnou podmienkou na pribratie tlmočníka do konania je vyhlásenie obvineného, že   neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   konanie   vedie,   čo   sa   v právnej   veci   sťažovateľov nestalo. Za daných okolností ústavný súd v zhode s krajským súdom považuje obranu sťažovateľov za zjavne účelovú.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľmi označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ich   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľmi už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011