znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   D.,   s. r. o.,   B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 208/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 9 C 208/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti D., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti D., s. r. o. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a domáhať sa   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   to   postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 C 208/2004, predmetom ktorého je rozhodovanie o uhradení istiny vo výške 799 342,90 Sk s príslušenstvom z povinného zmluvného poistenia, a to z titulu náhrady škody.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 8. júna 2004 podala návrh na vydanie platobného rozkazu. V ďalšom sťažovateľka popísala postup okresného súdu počas šiestich rokov trvania sporu, pričom uviedla:

«Okresný súd vydal 14. júna 2004 platobný rozkaz, voči ktorému odporca podal odpor a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 9 C 208/2004. Napriek urgencii okresný súd nariadil   prvé   pojednávanie   až   na   2.   marec   2005,   následne   na   18.   máj   2005   a toto pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   bude   „zvážené“   dokazovanie vypracovaním znaleckého posudku.

Sťažovateľka   po   ročnej   nečinnosti   okresného   súdu   žiadala   v januári   2006 o nariadenie   termínu   pojednávania.   Nakoľko   zákonná   sudkyňa   na   žiadosť   nereagovala, sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý na jej sťažnosť   tiež   nereagoval,   a tak   sa   sťažovateľka   obrátila   17.   marca   2006   na   predsedu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a žiadala o prešetrenie sťažnosti. Predseda okresného súdu 24. marca 2006 sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť na prieťahy je dôvodná. Rovnako predseda krajského súdu listom z 18. apríla 2006 označil sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú. Na žiadosť odporcu bolo konanie v novembri 2006 prerušené. Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   o prerušení   konania   10.   augusta   2007   zrušil, nakoľko podľa jeho názoru nebol dôvod na prerušenie konania. Sťažovateľka sa následne 26. septembra   2007   a 22.   novembra   2007   dožadovala   nariadenia   pojednávania.   Dňa 24. januára   2008   podala   opäť   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktoré   reagovala podpredsedníčka okresného súdu listom z 22. februára 2008, kde len oznámila, že termín pojednávania je nariadený na 26. marec 2008 a vec bude v dvojmesačných intervaloch sledovať;   k prieťahom   v konaní   nezaujala   stanovisko.   Okresný   súd   konal   potom   až   do 31. októbra 2008, keď odročil pojednávanie na 21. november 2008 za účelom vyhlásenia medzitýmneho rozsudku, čo sa nestalo; boli len nariadené pojednávania na 27. máj 2009 a na 1. júl 2009, ktoré sa však nekonali; pojednávanie zo 4. novembra 2009 bolo odročené s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie. Sťažovateľka listom žiadala 7. decembra 2009 zákonnú sudkyňu, aby vypracovala uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, k čomu podľa sťažovateľky taktiež nedošlo.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   208/2004.   Podľa   nej nečinnosťou okresného súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   domáhať   sa   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   keďže   nekonanie a predlžovanie   súdneho   konania   vyhovuje   odporcovi,   čím   okresný   súd   prestáva   byť nestranný   a nezávislý.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nekoná   podľa   poradia   došlých návrhov   na začatie   konania   na   súd.   Týmto   postupom   nielen   zavádza   sťažovateľku,   ale nepostupuje podľa jej názoru nestranne.

Sťažovateľka tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € vo vzťahu k postupu okresného súdu a uhradiť trovy konania v sume 303,31 € k rukám jej právnej zástupkyne.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením sp.   zn. IV.   ÚS 157/2010 z 1. apríla 2010 ju podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   9 C   208/2004.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. R., listom sp. zn. Spr. 2040/2010 z 27. mája 2010 doručeným ústavnému súdu 3. júna 2010. Predsedníčka vo vyjadrení chronologicky popísala úkony, ktoré podľa zistenia ústavného súdu zodpovedajú obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, a k veci ďalej uviedla: ,,Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní spôsobený konajúcou sudkyňou. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   v konaní   tunajším   súdom   porušené   bolo   len čiastočne, a priznal sťažovateľke finančné odškodnenie podľa vlastnej úvahy.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu z 18. mája 2010 zotrvala na obsahu podanej sťažnosti a uviedla:

,,V prvom rade chcem zdôrazniť, že aj samotný porušovateľ vo svojom vyjadrení uvádza, že došlo k prieťahom zavineným zákonnou sudkyňou.

Závažnosť prieťahov zavinených zákonnou sudkyňou je o to vyššia, že sťažovateľ sa domáha náhrady voči poisťovní z toho dôvodu, že iný vodič motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu a škodu na motorovom vozidle navrhovateľa poisťovňa, voči ktorej sa sťažovateľ domáha náhrady, vysporiadala všetky nároky škodcu bezprostredne po udalosti a uznala   právny   základ,   t.j.   že   k udalosti   došlo   tak,   ako   to   uvádzajú   všetci   účastníci dopravnej nehody, vrátane príslušníkov PZ, ktorí priebeh nehody šetrili na mieste udalosti. Za uvedených okolností ťažko pochopiť konanie zákonného sudcu, ktorý vyvoláva prieťahy aj tým, že preveruje námietky vznesené odporcom týkajúce sa samotného priebehu udalosti za situácie, ktorú odporca pri inom vozidle a pri tej istej udalosti v plnom rozsahu uznal. Spis škodcu je takmer od počiatku doložený do súdneho spisu a sťažovateľ považuje postup zákonného sudcu za ničím neospravedlniteľný.

Sťažovateľ   vyjadrenie   porušovateľa,   ktorý   konštatoval,   že   právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   v konaní   pred   porušovateľom   bolo   porušené   len čiastočne, považuje nielen za alibistické ale spochybňujúce samotnú podstatu toho, na čo sú súdy zriadené, t.j. zabezpečovať včasné a spravodlivé rozhodnutia v sporných veciach. Konštatovanie   porušovateľa   o čiastočnom   porušení   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu považuje sťažovateľ za nepochopiteľné a súčasne,   to u neho vyvoláva dôvodnú obavu, že porušovateľ mu nie je schopný zabezpečiť nielen ústavou garantované práva, ale nie je schopný svoje evidentné pochybenie ani len priznať.“

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na   vec   vzťahujúceho   sa   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   C   208/2004   (pôvodne   pod   sp.   zn. 32 Ro/1303/2004).

Dňa   8.   júna   2004   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu na sumu 799 342,90 Sk a prísl. z titulu náhrady škody na osobnom motorovom vozidle sťažovateľky.

Dňa   14.   júna   2004   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz,   ktorým   bola   odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 799 342,90 Sk a prísl.

Dňa 7. júla 2004 podal odporca odpor proti platobnému rozkazu spolu s expertízou č. 31/TS/2004 vypracovanou spoločnosťou S., s. r. o., na posúdenie priebehu nehody.Dňa 14. júla 2004 sťažovateľka podala vyjadrenie k odporu.Dňa 2. marca 2005 sa   uskutočnilo   prvé   pojednávanie,   právna   zástupkyňa sťažovateľky   založila   do   spisu   originál   splnomocnenia,   pojednávanie   bolo   odročené   na 18. máj   2005   s tým,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   okresný   súd o poskytnutie lehoty na mimosúdne vyriešenie veci do 31. marca 2005.

Dňa 18. mája 2005 sa   uskutočnilo   pojednávanie,   právna   zástupkyňa   sťažovateľky navrhla vypočuť troch svedkov, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude okresným súdom zvážené dokazovanie podaním znaleckého posudku. V prípade nevydania rozhodnutia   o vykonaní   znaleckého   dokazovania   bude   účastníkom   písomne   oznámený termín pojednávania s tým, že budú predvolaní navrhovaní svedkovia.

Dňa 20. marca 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. máj 2006, ktoré bolo zrušené pre neprítomnosť zákonného sudcu z dôvodu práceneschopnosti, a bol určený nový termín pojednávania na 19. jún 2006.

Dňa 12. júna 2006 bol odporca   prípisom   okresného   súdu   opakovane   vyzvaný na zaslanie kompletného spisového materiálu týkajúceho sa poistnej udalosti a poistného plnenia.

Dňa 19. júna 2006 okresný súd uskutočnil pojednávanie, odporca založil do spisu vo forme   fotokópii   spisový   materiál   týkajúci   sa   poistnej   udalosti   a poistného   plnenia a znalecký posudok vypracovaný znalcom. Pojednávanie bolo odročené na návrh právnej zástupkyne sťažovateľky na 10. júl 2006 vzhľadom na to, že právny zástupca odporcu počas pojednávania založil do spisu listinné dôkazy, s ktorými sa sťažovateľka nemala možnosť oboznámiť.

Dňa 3. júla 2006 odporca podal návrh na prerušenie konania.

Dňa 10. júla 2006 okresný súd odročil pojednávanie na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľky,   keďže   sa   z technických   príčin   nemohla   dostaviť   na   územie   Slovenskej republiky.

Dňa 4. septembra 2006 právna zástupkyňa sťažovateľky zaslala vyjadrenie k návrhu odporcu na prerušenie konania.

Dňa   9.   októbra   2006   bolo   prípisom   okresného   súdu   bolo   dožiadané   Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II   (ďalej len „OR PZ Bratislava II“) o zaslanie oznámenia, či bolo začaté trestné stíhanie pre pokus trestného činu poisťovacieho podvodu a či bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, a ak áno, približný termín skončenia veci.Dňa 9. novembra 2006 prípisom OR PZ Bratislava II okresnému súdu oznámilo, že bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, vo veci zatiaľ nebolo nariadené znalecké dokazovanie.

Dňa   10.   novembra   2006   okresný   súd   uznesením   rozhodol o prerušení konania do právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   pod ČVS: ORP-899/OEK-B2-2006 Úradom justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava II.Dňa   5.   januára   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podala   odvolanie   proti uzneseniu o prerušení konania.

Dňa 11. januára 2007   okresný súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom sťažovateľky Krajskému súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“).

Dňa   10.   augusta   2007   krajský   súd   uznesením   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania a spis bol 5. septembra 2007 vrátený okresnému súdu.Dňa   21.   februára   2008   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   26.   marec   2008 a dožiadal   OR   PZ   Bratislava   II   o poskytnutie   oznámenia,   v akom   štádiu   sa   nachádza konanie vo veci poisťovacieho podvodu.

Dňa 3. marca 2008 OR   PZ   Bratislava   II   zaslalo   fotokópiu   uznesenia   o zastavení trestného stíhania vo veci poisťovacieho podvodu.

Dňa   26.   marca   2008   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   právna   zástupkyňa sťažovateľky   navrhla,   aby   okresný   súd   vyžiadal   vyšetrovací   spis   OR   PZ   Bratislava   II, vedený pod ČVS: ORP-899/OEK-B2-2006, pojednávanie bolo odročené na 5. máj 2008.Dňa 25. apríla 2008 okresnému   súdu   bol   doručený   vyšetrovací   spis   OR   PZ Bratislava II, vedený pod ČVS: ORP-899/OEK-B2-2006 spolu so znaleckým posudkom.Dňa   5.   mája   2008   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   nedostavili   sa   dvaja predvolaní   svedkovia   (nemali   nevykázané   doručenie),   právna   zástupkyňa   sťažovateľky uviedla, že oznámi ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania potom, ako sa oboznámi so znaleckým posudkom; pojednávanie bolo odročené na 30. jún 2008.

Dňa 25.   júna 2008 bolo   opakovane zaslané predvolanie svedkom   Z.   a V.,   obom nebolo doručené.

Dňa 30. júna 2008 okresný súd zrušil pojednávanie pre neprítomnosť zákonného sudcu z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa 9. júla 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď na lustráciu svedkov Z., V. zo   S.,   okresným   súdom   bolo   nariadené   pojednávanie   na   20. august   2008,   prípisom okresného súdu bola dožiadaná Ústredná evidencia väzňov ZVJS SR, či svedkovia sú vo väzbe alebo vo výkone trestu.

Dňa 15. júla 2008 prípisom okresného súdu bolo dožiadané OO PZ Bratislava II o prešetrenie, či svedkovia bývajú na označenej adrese.

Dňa 21. júla 2008 bola doručená odpoveď od OO PZ Bratislava II, nepodarilo sa zistiť, či sa svedok V. zdržiava na označenej adrese.

Dňa 20. augusta 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie, dostavil sa svedok Z., okresný   súd   ho   vypočul,   druhý   svedok   nebol   prítomný,   pretože   mu   nebolo   doručené predvolanie. Pojednávanie bolo odročené na 31. október 2008. Účastníci mali okresnému súdu v lehote 20 dní oznámiť prípadné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Okresný súd naďalej zisťoval pobyt svedka V.

Dňa 31. októbra 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie, sťažovateľka zobrala návrh   čiastočne   vo   výške   19   799,70   Sk   späť,   účastníci   nemali   návrhy   na   doplnenie dokazovania, právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala okresný súd, aby vo veci rozhodol medzitým   rozsudkom   o právnom   základe   a po   právoplatnosti   tohto   rozsudku   rozhodol o výške škody, odporca s tým súhlasil. Pojednávanie bolo odročené na 21. november 2008.Dňa 21. novembra 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie; pojednávanie bolo odročené na 9. február 2009, a toto bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.Dňa 23. apríla 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. máj 2008 na účely predvolania svedkov.

Dňa 11. mája 2009 právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   žiadosť   o zmenu termínu   pojednávania   z dôvodu   prítomnosti   na   inom   pojednávaní,   žiadala   odročiť pojednávanie na „termín“ podľa možností súdu.

Dňa 13. mája 2009 bola okresnému súdu doručená odpoveď od OO PZ Bratislava II na dožiadanie týkajúca sa doručenia predvolania jedného zo svedkov. Lustráciou OO PZ Bratislava II bolo zistené, že tento svedok nemá na území Slovenskej republiky prechodný ani trvalý pobyt, doručenie nemožno vykonať.

Dňa 19. mája 2009 jeden z predvolaných svedkov ospravedlnil svoju neúčasť na svedeckej výpovedi.

Dňa 27. mája 2009 okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   bola   predvolaná   na informatívny výsluch matka svedka, ktorého adresu sa dlhodobo nepodarilo zistiť. Bolo dožiadané   Ministerstvo   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky,   či   sa   tento   svedok nachádza vo výkone trestu na území Š.. Pojednávanie bolo odročené na 1. júl 2009.Dňa   15.   júna   2009   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   žiadala   o zmenu   termínu pojednávania na najbližší možný termín, a to z rodinných dôvodov.

Dňa 24.   júna 2009   okresný   súd   vykonal   informatívny   výsluch   matky   dlhodobo „nedostupného“   svedka   na   účely   zistenia   jeho   pobytu;   matka   tohto   svedka   uviedla,   že menovaný bol odsúdený na 9 rokov nepodmienečne a trest vykonáva v Š.

Dňa   29.   júna   2009   jeden   zo   svedkov   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   svedeckej výpovedi.

Dňa   1.   júla   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   odročil   na 30. september 2009; toto bolo zrušené z dôvodu pracovnej neschopnosti zákonného sudcu, okresný súd nariadil pojednávanie na 4. november 2009.

Dňa   4.   novembra   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   právna   zástupkyňa sťažovateľky trvala na pôvodnom návrhu; pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania, právni zástupcovia účastníkov konania mali okresnému súdu do desiatich dní oznámiť otázky, resp. úlohy pre znalca.

Dňa   13.   novembra   2009   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a   19.   novembra   2009 právny zástupca odporcu doručili okresnému súdu otázky pre znalca.

Dňa 14. decembra 2009 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu žiadosť o vypracovanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania.

V súčasnosti vo veci nie je nariadené pojednávanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom súdneho konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na uhradenie istiny   v   sume   799   342,90   Sk   s príslušenstvom   z povinného   zmluvného   poistenia,   a   to z titulu náhrady škody na motorovom vozidle. Po právnej stránke nemožno hodnotiť vec ako zložitú, berúc do úvahy, že rozhodovacia činnosť všeobecných   súdov   v obdobných veciach   sa   opiera   o ustálenú judikatúru. Ústavný súd   pripúšťa,   že   z hľadiska   skutkovej stránky je konanie zložitejšie, a to s ohľadom na potrebu vykonať znalecké dokazovanie.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní vyplýva,   že   sťažovateľka   na pojednávaní 2.   marca   2005   požiadala okresný   súd o poskytnutie   lehoty   na   mimosúdne   vyriešenie   veci   do   31.   marca   2005,   pričom k mimosúdnemu   vyriešeniu   veci   nedošlo.   Nezúčastnila   sa   celkovo   šiestich pojednávaní (10. júla   2006,   21.   novembra   2008,   11.   mája   2009,   27.   mája   2009,   15.   júna   2009, 1. júla 2009), svoju neúčasť však len v jednom prípade neospravedlnila. Ústavný súd je toho názoru, že zistené skutočnosti vyplývajúce zo správania sťažovateľky v konaní nie sú také, ktoré by významne ovplyvnili doterajšiu dĺžku.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   je   poznačené   viacerými   obdobiami   krátkodobej nečinnosti na strane okresného súdu (napr. obdobie od 14. júla 2004 do 2. marca 2005, od 18. mája 2005 do 20. marca 2006, od 5. septembra 2007 do 21. februára 2008), keď okresný súd   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľka ako navrhovateľka v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Konanie je však poznačené aj neefektívnou činnosťou. Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať prerušenie namietaného konania podľa § 109 ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) do právoplatného skončenia trestného konania   vedeného   Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície   ORPZ   Bratislava   II   pod ČVS: ORP   -   899/OEK-B2-2006.   Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   9   C   208/04-246 z 10. novembra   2006   o   prerušení   konania   bolo   však   uznesením   krajského   súdu č. k. 2 Co 18/2007-255 z 10. augusta 2007 na základe odvolania sťažovateľky zrušené a vec bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia pritom okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa prerušil konanie do právoplatného skončenia trestného konania z dôvodu, že rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej je dôležité pre posúdenie nároku navrhovateľa na poistné plnenie. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa nestotožňuje. Je síce pravdou, že uvedené trestné konanie do istej miery súvisí   s predmetom   konania   a výsledky   šetrenia   orgánov   činných   v trestnom   konaní   by mohli byť použité ako dôkaz v tomto konaní, avšak samotná otázka, ktorá sa v trestnom konaní rieši, teda či bol spáchaný trestný čin poistného podvodu a kto ho spáchal, nemá bezprostredný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, najmä keď zo spáchania tohto trestného činu je podozrivá osoba, ktorá ani nie je   účastníkom súdneho konania, ako aj z dôvodu, že nie   je zrejmé, pre aký skutok bolo vlastne začaté trestné stíhanie, keď súd prvého stupňa si neobstaral uznesenie orgánu činného v trestnom konaní o začatí trestného stíhania pred tým, ako rozhodol o prerušení konania.“

Za neefektívnu činnosť okresného súdu ústavný súd považuje ďalej najmä opakované odročovanie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 137/04) vyslovil, že táto skutočnosť nemôže   byť   vo   vzťahu   k oprávnenému   subjektu,   ktorý   sa   obrátil   na   všeobecný   súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

Za súčasť neefektívnej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd nevykonanie znaleckého   dokazovania,   hoci   súd   na   pojednávaní   4.   novembra   2009   avizoval   jeho nariadenie a vykonanie.

Napokon za neefektívnu činnosť ústavný súd považuje aj postup okresného súdu v súvislosti s opakovaným predvolávaním svedkov na pojednávanie (napr. okresný súd až po   dvoch   rokoch   predvolávania   zistil,   že   jeden   z opakovane   predvolaných   svedkov   sa nachádza v ústave na výkon trestu odňatia slobody na území Š.).

Vzhľadom na neefektívnu činnosť okresného súdu, ako aj opakovane sa vyskytujúce obdobia jeho krátkodobej nečinnosti ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 porušené bolo.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 9 C 208/2004 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany.   Tak   to   bolo   aj   v prípade   sťažovateľky. Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, zaoberal sa   aj jej žiadosťou   o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku súdneho   konania, konštatované   zbytočné   prieťahy,   význam   veci   pre   sťažovateľku, jej správanie   v priebehu   konania,   faktickú   zložitosť   veci   a sťažený   postup   súdu   pri predvolávaní jednotlivých svedkov a zabezpečení ich účasti na jednotlivých pojednávaniach ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke   v sume   2   500   €   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. B., B.. Ústavný súd ich priznal v súlade s vyčíslením v petite sťažnosti, t. j. za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 303,30 € (za každý úkon právnej služby po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € režijný paušál; vychádzal pritom   z primeranej mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €) a k tomu 19 % DPH.

Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010