znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. D. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2007 doručená sťažnosť PhDr. D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Podľa sťažovateľa porušenie jeho označeného práva spočíva v tom, že najvyšší súd namietaným   uznesením   zastavil   v merite   veci   konanie   o ním   podanom   mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol:

„V konkrétnej veci ide o problém týkajúci sa dôchodkového poistenia podľa zákona č. 274/1994 Zb. Súdy, konkrétne Krajský súd v Bratislave, a v druhom stupni Najvyšší súd SR ako odvolací súd, riešili ho riadne podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Pretože   ich   rozhodnutie   po   právnej   stránke   podľa   mňa   však   nevychádzalo   z platného zákonného   ustanovenia,   využil   som   možnosť   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku podľa ust. § 250s ods. 2 O. s. p.“

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   najvyšší   súd   sa   obsahom   ním   podaného dovolania   nezaoberal,   ale   uznesením   sp. zn.   1 Sž-o-NS 31/2006   z 13.   decembra   2006 konanie o ňom zastavil z dôvodov, že:

„a) dovolanie je prípustné iba vo veciach, uvedených v § 236 až 239 OSP v spojení s § 259s (správne má byť 250s, pozn.) ods. 1 a 2 OSP, a že

b)   dovolaním   sa   domáham   preskúmania   právoplatného   rozhodnutia   odvolacieho súdu vo veci patriacej na konanie podľa druhej hlavy V. časti OSP, v ktorej NS SR ako súd dovolací nemá právo konať.“

V nadväznosti na to sťažovateľ argumentuje jednak tým, že v danom prípade išlo o vec   nemocenského   poistenia   a dôchodkového   zabezpečenia,   v ktorých   súdy   rozhodujú o opravných   prostriedkoch   podľa   tretej   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   aj   „OSP“),   a nie   podľa   druhej   hlavy,   a tiež   tým,   že   «Vec   bola   prvostupňovým aj druhostupňovým   súdom   prejednávaná   a rozhodnutá   podľa   tretej   hlavy   V.   časti   OSP, a nie podľa druhej hlavy, ako uvádza NS SR vo svojom uznesení. Dôkazom je rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý v ňom uvádza, že „ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa piatej časti tretej hlavy O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 250l O. s. p....“ (druhý odsek na str. 2 rozsudku). Nadväzne NS SR ako druhostupňový súd   o odvolaní   proti   tomuto   rozsudku   Krajského   súdu   rozhodoval   podľa   § 250s   ods. 2 O. s. p. Teda podľa tretej hlavy V. časti OSP, do ktorej patrí tak ust. § 250l, ako aj ust. § 250s OSP.

Aj na dotaz Krajského súdu môj právny zástupcu listom z 5. 3. 2003 súdu potvrdil návrh vybaviť vec ako opravný prostriedok podľa tretej hlavy V. časti OSP.».

Preto   podľa   sťažovateľa „Dôvodenie   Najvyššieho   súdu   SR   v uznesení čís. 1 Sž-o-NS 31/2006, že vo veci nemôže konať ako dovolací súd, pretože ide o konanie podľa druhej hlavy V. časti OSP, kde NS SR nie je ako dovolací súd kompetentný konať, je teda   scestné   a nie   je   pravdivé.   Vyvracajú   ho   rozsudky   prvostupňového, i druhostupňového súdu, ktoré konali podľa § 250l a § 250s ods. 2 OSP, teda podľa tretej, a nie druhej hlavy časti V. OSP. Tu Najvyšší súd SR podľa mňa porušil povinnosť a princíp spravodlivosti v konaní o mojom dovolaní, ak ho zastavil v rozpore s ust. § 250s ods. 2 OSP na základe tejto svojej mylnej predstavy.“.

Sťažovateľ odmieta názor najvyššieho súdu, že dovolanie podľa § 250s ods. 2 OSP je prípustné iba v prípadoch uvedených v § 236 až § 239 OSP, tvrdiac, že tento názor nemá právny   základ   a má   neprípustný   reštriktívny   charakter   vo   vzťahu   k   § 250s   OSP,   ktorý prípustnosť dovolania neobmedzuje.

Sťažovateľ   pokračuje   v argumentácii   svojej   sťažnosti   poukazujúc   na   to,   že „Ust. § 236 až 239 OSP na strane jednej a ust. § 250s ods. 2 OSP na strane druhej majú podľa   vlastného   znenia   rozdielny   rozsah   prípustnosti   dovolania   a upravujú   rozdielne oblasti.

a)   Ustanovenia   § 236   až   239   OSP   pojednáva   o prípustnosti   dovolania   ako opravného   prostriedku   v súdnych   veciach,   v ktorých   súdy   konajú   podľa   III.   časti   OSP. Uvádzajú, v ktorých prípadoch je dovolanie prípustné. Aj nadpis k časti ustanovení § 236 až 239 zneje o prípustnosti dovolania.

b) Naproti tomu ust. § 250s ods. 2 OSP upravuje opravné prostriedky vo veciach dôchodkového zabezpečenia, v ktorých súdy konajú podľa tretej hlavy V. časti OSP. Cit. ust. § 250s ods. 2 OSP proti druhostuňovému rozhodnutiu NS SR o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu dovolanie výslovne pripúšťa, a to bez akéhokoľvek obmedzenia. Teda aj bez obmedzení, vyplývajúcich z ustanovení § 236 až 239 OSP. Dokazuje to aj samotné znenie druhej vety § 250s ods. 2, ktoré ustanovuje, že na konanie o dovolaní sa použijú primerane ustanovenia tretej hlavy IV. časti OSP. Sú to ustanovenia § 242 až 243d OSP, nie § 236 až 239   OSP.   Teda   vo   veciach   dôchodkového   zabezpečenia   sa   na   dovolanie   primerane použijú ustanovenia nie o prípustnosti dovolania (§ 236 až 239), ale ustanovenia o konaní o dovolaní   samom   (§ 242   až   243d   OSP).   Mylný   názor   NS   SR   je   v priamom   rozpore so znením § 250s ods. 2 OSP, v dôsledku ktorého NS SR porušil moje právo na spravodlivé súdne konanie.“.

S poukazom   na tieto dôvody sťažovateľ navrhuje, aby bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie konanie a aby ústavný súd vo veci samej rozhodol, že „uznesením Najvyššieho súdu SR z 13. 12. 2006, čís. 1 Sž-o-NS 31/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa PhDr. D. S., občana SR, na spravodlivé súdne konanie, zaručené článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ozn. čís. 209/1992 Zb.)“.

Sťažovateľ   sa   zároveň   domáha,   aby   ústavný   súd   namietané   uznesenie   zrušil a prikázal najvyššiemu súdu konať o podanom dovolaní podľa § 250s ods. 2 OSP. Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 1. februára 2008. V tomto stanovisku najvyšší súd predovšetkým zdôraznil, že „žalobca nesprávne považuje konanie o preskúmanie právoplatného rozhodnutia správneho orgánu za konanie o opravnom prostriedku podľa   V. časti   tretej   hlavy   OSP,   hoci   ide   o   konanie   o   žalobe,   o   ktorej   súd   musí konať   podľa   V. časti   druhej   hlavy   OSP.   Rozhodujúca   je   pritom   skutočnosť,   že predmetom   konania   správneho   orgánu   je   vec   nemocenského   poistenia,   a   to rozhodnutie   o   poistnom   na nemocenské   poistenie,   o   ktorom   musel   v   správnom konaní   rozhodovať   žalovaný   v   dvoch   stupňoch   a   jeho   konanie   sa   skončilo právoplatným rozhodnutím správneho orgánu. Takéto rozhodnutie súd preskúmava podľa   ustanovení   V.   časti   druhej   hlavy   OSP,   ktoré   neumožňuje   Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky,   aby   konal   ako   súd   dovolací,   lebo   vo   veciach   všeobecného správneho súdnictva takýmto súdom nie je.

Vo   veciach   všeobecného   správneho   súdnictva   preto   podporné   používanie ustanovení   OSP   o   dovolaní   neprichádza   do   úvahy.   Opačný   názor   by   naviac   ešte znamenal, že by sa v slovenskom právnom poriadku v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd   nezabezpečovala   rýchla   a   účinná ochrana   práv   účastníkov,   ak okrem   riadneho   opravného   prostriedku   v   správnom konaní   a   správnom   súdnom   konaní v dvoch stupňoch   (spolu   v   4   stupňoch   by   bola ešte možnosť dovolacieho konania).

Procesným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu zákona a k ujme na procesných právach účastníkov, ako to tvrdí vo svojom podnete právny zástupca žalobcu.“.

Z týchto   dôvodov   považuje   najvyšší   súd   sťažnosť   za   nedôvodnú   a navrhuje   ju odmietnuť.

Sťažovateľ   v reakcii   z 18.   februára   2008   na   stanovisko   najvyššieho   súdu   zhrnul hlavné dôvody, ktoré tvorili podstatu jeho sťažnosti, a to najmä, že rozhodnutie správneho orgánu,   ktoré   bolo   preskúmavané   súdmi,   sa   týka   nielen   nemocenského   poistenia, ale aj dôchodkového zabezpečenia. V súvislosti s tým upriamuje pozornosť na rozhodnutie Sociálnej   poisťovne   z 30.   decembra   2002,   ako   aj   druhostupňové   rozhodnutie,   poučenie ktorého obsahuje možnosť podať proti nemu opravný prostriedok.

V citovanom vyjadrení sťažovateľa sa ďalej uvádza: «Námietka   NS   SR,   ako   by   išlo   len   o   nemocenské   poistenie,   v   ktorom   je   proti rozhodnutiu správneho orgánu vylúčené opravné konanie podľa tretej hlavy V-tej časti O. s. p., je preto nielen zavádzajúce, ale naviac je aj v rozpore so zákonom. Konkrétne s ust. § 57b ods. 1 zákona čís. 54/1956 Zb. v znení zák. č. 180/1990 Zb. Podľa cit. ustanovenia „aj proti rozhodnutiu v iných ako dávkových veciach nemocenského poistenia, ktoré boli vydané v odvolacom konaní, možno podať opravný prostriedok na súd“. Námietka NS SR tvrdiaca opak je teda v rozpore s cit. ust. zák. č. 54/1956 Zb., platným do 31. 12. 2003. Existenciu a platnosť cit. ustanovenia, akoby bol NS SR prehliadol. (Pretože ide o kauzu vzniklú do 31. 12. 2003, platia pre ňu predpisy platné do 31. 12. 2003 - § 277 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z.).»

Vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľ napokon tvrdí:„Na konanie   o opravnom   prostriedku rozhodnutiu   správneho   orgánu   sa   vzťahujú ustanovenia   tretej   hlavy   časti   V   O. s. p.   Vyplýva   to   aj   zo   znenia   nadpisu   tretej   hlavy V-tej časti O. s. p.

Krajský   súd   ako   prvostupňový   a   aj   NS   SR   ako   druhostupňový   súd   postupovali správne podľa príslušných ustanovení § 2501 a nasl. tretej hlavy časti V-tej O. s. p. Dôkazy uvádzam v čl. II podanej sťažnosti.

Ust.   § 250s   ods. 2   tretej   hlavy   časti   V   O. s. p.   vo   veciach   dôchodkového zabezpečenia, v ktorých ako druhostupňový súd o odvolaní rozhodoval NS SR, pripúšťa proti rozhodnutiu druhostupňového súdu dovolanie. Pretože v danej veci ide o problém týkajúci sa dôchodkového zabezpečenia, využil som toto zákonné právo možnosti dovolania ako opravného prostriedku podľa ust. § 250s ods. 2 O. s. p.“

Sťažovateľ zotrváva na stanovisku, že „NS SR ako dovolací súd na predmetnú vec nepochopiteľne aplikoval   nepríslušné   ustanovenia druhej   hlavy   namiesto   príslušných ustanovení tretej hlavy V-tej časti O. s. p. a moje zákonné dovolanie napriek ust. § 57b ods. 1 zák. č. 54/1956 Zb. a ust. § 250s ods. 2 O. s. p. nevybavil, ale konanie o ňom zastavil. Tým ma   zbavil   môjho   zákonného   práva   na   dovolanie,   v   čom   vidím porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie o občianskych právach a záväzkoch podľa článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ozn. čís. 209/1992 Zb.).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   uvedené   zákonné   ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe   obsahu   namietaných   právoplatných   rozhodnutí,   charakteru   namietaných opatrení   alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo slobôd navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým,   pokiaľ   ide o možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 31/2006 z 13. decembra 2006 okrem iného vyplýva, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. októbra 2006 č. k. 2 Sž-o-KS 146/2004 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. mája 2004   č. k.   3 Sp 17/2003,   v konaní   o zrušenie   rozhodnutia   žalovaného   z 9.   januára   2003 číslo 422-2744-6020/2002, potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového orgánu žalovaného (Sociálnej   poisťovne,   ústredia,   pozn.) z 30.   októbra   2002   č. 70363240-4105/2002 a zamietajúceho odvolanie žalobcu (sťažovateľa, pozn.) vo veci predpísania poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ku   ktorému   došlo   podľa   jeho   názoru „nesprávnym   právnym   posúdením   § 250s   ods. 2   OSP   a nesprávnou   právnou   aplikáciou ustanovení § 236 až 239 na vec dôchodkového zabezpečenia v súvislosti s ust. druhej vety § 250s ods. 2 OSP a v dôsledku toho zastavením konania o mojom dovolaní...“.

Na podporu uvedeného názoru sťažovateľ argumentuje najmä tvrdením, že § 250s ods. 2 OSP v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „§ 250s ods. 2 OSP“) výslovne pripúšťal dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu o odvolaní, a to bez akéhokoľvek obmedzenia, teda aj bez obmedzení vyplývajúcich z § 236 až § 239 OSP. Podľa sťažovateľa to dokazuje aj samotné znenie druhej vety § 250s ods. 2 OSP, ktoré ustanovuje, že na konanie o dovolaní sa použijú primerane ustanovenia tretej hlavy štvrtej časti OSP. Sťažovateľ poukazuje na to, že ide o § 242 až § 243d OSP, a nie § 236 až § 239 OSP. Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   odôvodnil   zastavenie   dovolacieho   konania takto: „Dovolaním   možno   napadnúť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon pripúšťa   (§ 236   ods. 1   OSP).   To   platí   aj   vo   veciach   správneho   súdnictva.   V týchto prípadoch je však dovolanie prípustné iba vo veciach, uvedených v § 236 až 239 OSP v spojení s § 250s ods. 1 a 2 OSP. V konaní v horeuvedenej veci o takýto prípad nešlo, lebo žalobca sa domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti druhej hlavy OSP, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, nemá právomoc konať. Najvyšší súd preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci sťažovateľa zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,   ale aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru (I. ÚS 4/2000),   preto   právomoc   ústavného   súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   podmieňujú   ústavne relevantným spôsobom výkon ich právomoci.

Vzhľadom na uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi ústavný súd   uvádza,   že   mu   v zásade   neprislúcha   hodnotiť   a posudzovať   správnosť   záverov najvyššieho súdu, keď tento napadnutým uznesením zastavil konanie dospejúc k záveru, že ako dovolací súd nemá právomoc vo veci konať, a preto dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 146/2004 z 31. októbra 2006 kvalifikoval ako neprípustné. K uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd preto iba dodáva, že je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku meritórne nerozhodoval a konanie zastavil.

Keďže   ide   o otázku,   ktorá   z pohľadu   doslovného   znenia   procesnoprávnej   úpravy konania   pred   civilným   súdom   môže   viesť   k rôznym   záverom,   ústavný   súd   považuje za potrebné   ďalej   uviesť,   že   ani   ústava,   ani   dohovor   (s   výnimkou   práva   na   odvolanie v trestných   veciach   podľa   čl. 2   protokolu   č. 7   k   dohovoru)   nezaručujú   právo   na   to, aby o veci rozhodovali postupne viaceré súdy – od prvostupňového súdu cez odvolací súd a následne   dovolací   súd   či   dokonca   ústavný   súd.   Inštančný   postup   pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov upravuje v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy zákon, ktorým je v oblasti   civilného   konania   Občiansky   súdny   poriadok.   Tento   zákonný   predpis   ústavne súladným spôsobom obmedzuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov rôznym spôsobom,   čo   je   výrazom   požiadavky   na   rýchlosť   a hospodárnosť   konania,   ako   aj zachovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím, ktorá je narušiteľná len výnimočne (I. ÚS 386/08).

Ústavný   súd   v spojitosti   s uvedeným   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,   než   prijal   v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov, čo vyplýva   napr.   aj   z rozsudku   najvyššieho   súdu   z   1.   apríla   1993   sp. zn.   Sdo 1/93, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„Postup súdu v konaní o opravnom prostriedku upravuje Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v platnom znení - ďalej len O. s. p.) predovšetkým v ustanovení § 244 a nasl. K podstatnej zmene a doplnení týchto ustanovení došlo k 1. 1. 1992, keď nadobudol účinnosť zákon č. 519/1991 Zb. Tento zákon okrem iného v doplňujúcom ustanovení § 250s ods. 2 O. s. p. pripustil vo veciach dôchodkového zabezpečenia aj dovolanie.

Pri   posudzovaní   podmienok   prípustnosti   dovolania   dospel   dovolací   súd predovšetkým   k   záveru,   že   ustanovenie   § 250s   ods. 2   O. s. p.   nemožno   vyložiť   bez prihliadnutia   na   ustanovenia   § 236   až   § 239   O. s. p.   V   piatej   časti   O. s. p.   sa   síce na primerané použitie ustanovení tretej ani prvej hlavy štvrtej časti tohto zákona výslovne nepamätá,   ale   primerané,   resp.   obdobné   použitie   ustanovení   upravujúcich   rovnako označené opravné prostriedky sa tu javí ako nevyhnutné.“

Na základe toho najvyšší súd v odôvodnení citovaného rozsudku vyslovil názor, že: „Prípustnosť   dovolania   vo   veciach   dôchodkového   zabezpečenia   (§ 250s   ods. 2 O. s. p. v platnom znení) treba posúdiť aj s prihliadnutím na ustanovenia § 236 až § 239 O. s. p.“

Vo svetle uvedeného sa ústavný súd nestotožňuje so stanoviskom sťažovateľa, podľa ktorého „Ust. § 236 až 239 OSP na strane jednej a ust. § 250s ods. 2 OSP na strane druhej majú podľa vlastného znenia rozdielny obsah prípustnosti dovolania a upravujú rozdielne oblasti.“.

Na rozdiel od sťažovateľa považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľný záver najvyššieho   súdu,   ktorý   odchylne, ako   pred ním   prvostupňový   (krajský)   súd   a odvolací (najvyšší)   súd,   vzhľadom   na   charakter   a vecný   obsah   predmetného   správneho   konania vyhodnotil vec tak, že sťažovateľ sa v okolnostiach daného prípadu domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci patriacej na konanie podľa V. časti druhej hlavy OSP, a preto nemá právomoc v tejto veci konať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu tvrdené porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označeného práva. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto   porušenie sa   nedá   vyvodiť   iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ak najvyšší súd dovolacie konanie zastavil z dôvodu, že podľa jeho názoru dovolanie v tejto veci nie je prípustné, vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a   z Občianskeho   súdneho poriadku. Výkonom   tejto   právomoci   však   najvyšší   súd   nemohol   v   žiadnom   prípade zasiahnuť   do   označeného   práva   sťažovateľa,   porušenie   ktorého   namieta (m. m. IV. ÚS 35/02).

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (o návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o priznaní a prikázaní konať vo veci) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi už ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009