znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., so sídlom N., zastúpenej advokátom   JUDr. M.   T.,   konateľom   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28 K/3/2008 z 18. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2008 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   28 K/3/2008 z 18. februára 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako dlžníčka podala 12. februára 2008 okresnému súdu návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. Podľa sťažovateľky uvedený návrh obsahoval všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“)   a jeho   súčasťou   boli   prílohy vyžadované   zákonom   o konkurze   pre   prípad,   že   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   podáva dlžník.

Sťažovateľka   uviedla,   že   pred   podaním   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   zaplatila na účet okresného súdu preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu (ďalej aj „preddavok“), čo preukázala dokladom osvedčujúcim jeho zaplatenie.

Okresný   súd   postupujúc podľa   § 14   ods. 1   druhej   vety   zákona   o konkurze   návrh sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu odmietol z dôvodu, že tento návrh nespĺňa podmienku ustanovenú v § 13 ods. 1 zákona o konkurze. Okresný súd považoval za preukázané, že preddavok   nebol   zaplatený   sťažovateľkou,   ale   spoločnosťou   R.,   s. r. o.,   ktorá   nebola navrhovateľom, pričom zákon ustanovuje, že preddavok je povinný zaplatiť navrhovateľ.

Sťažovateľka sa domnieva, že konkurzné konanie je v zmysle zákona o konkurze súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a že   zabezpečuje   rámec   pre reálny   výkon   a ochranu   práv   viacerých   skupín   subjektov.   Podľa   sťažovateľky   sa aj v konkurznom   konaní   musí   zabezpečiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane,   ak   tento subjekt splní predpoklady ustanovené zákonom. Na uplatnenie práv týchto subjektov je potrebné najmä zo strany súdu uskutočniť konanie bez akejkoľvek diskriminácie, ústavne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Sťažovateľka sa domnieva, že „len objektívnym postupom sa v konaní vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy súdu bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového stavu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Preto pri postupe súdu musí súd dbať na to, aby zabezpečil taký prístup k súdnej ochrane v konkurznom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona“.

Sťažovateľka   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia   zákona   o konkurze   (§ 13   ods. 1 a § 21),   z ktorých   vyvodzuje,   že „primárnou   úlohou   predbežného   správcu   je   zistenie, prípadne   zabezpečenie   dlžníkovho   majetku.   Z uvedeného   vyplýva,   že   povinnosťou predbežného   správcu   je   najmä   zistiť   dlžníkov   majetok   a preskúmať   dlžníkove   obchodné knihy. Za týmto účelom je predbežný správca vybavený podobnými právomocami, ako má správca konkurznej podstaty.

Preddavok   na   úhradu   odmeny   a výdavkov   predbežného   správcu   má   funkciu efektívnej (rýchlej) zábezpeky trov konania, ktoré vzniknú vykonaním dôležitých úkonov v záujme   navrhovateľa   a na   jeho   návrh,   s cieľom   zistiť   hmotno-právne   podmienky konkurzného konania a zabezpečiť dlžníkov majetok“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   odôvodnenie   okresného   súdu   sp. zn.   28 K/3/2008 z 18. februára 2008, z ktorého vyplýva, že „súd vykonal zisťovanie formou preskúmania potvrdenia učtárne a na základe uvedeného potvrdenia mal za dostatočne preukázané, že preddavok bol zaplatený na účet súdu spoločnosťou R., s. r. o.

Okresný súd Trenčín v odôvodnení konštatuje, že súd považoval za preukázané, že preddavok   nebol   zaplatený   navrhovateľom   ale   spoločnosťou   R.,   s. r. o.   a tým   návrh nespĺňal   podmienky   ustanovené   v   § 13   ods. 1   zákona   o konkurze,   podľa   ktorého   je preddavok povinný zaplatiť navrhovateľ“.

Na rozdiel   od   okresného súdu   sa   však   sťažovateľka domnieva,   že „zo   žiadneho dokumentu,   ktorý   bol   Okresnému   súdu   Trenčín   predložený   nevyplýva   skutočnosť,   ktorú považoval súd za preukázanú, t. j. že navrhovateľ nezaplatil preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   spočíva   pochybenie   okresného   súdu „predovšetkým v nesprávnom postupe tohto súdu pri hodnotení predložených podkladov. Dôsledkom bolo to, že Okresný súd Trenčín zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z podkladov nevyplynuli a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané / vyplynuli z podkladov predložených súdu. Nesprávne skutkové zistenia Okresného súdu Trenčín boli aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení predložených podkladov s osobitným zreteľom na závažnosť týchto zistení, na pravdivosť takto získaných poznatkov a na dôsledky vyvodené Okresným súdom Trenčín“.

Sťažovateľka ďalej ozrejmuje, že s obchodnou spoločnosťou R., s. r. o., sa dohodla, že „R., s. r. o. zašle na účet súdu preddavok, ktorý sťažovateľ za týmto účelom odoslal spoločnosti R., s. r. o.. O uvedenej dohode svedčí plná moc, potvrdenie banky o prijatí sumy /výpis z účtu a s tým súvisiaca faktúra/ zálohový predpis, ktoré sú priložené k tejto sťažnosti. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   zaplatil   preddavok   na   úhradu   odmeny   a výdavkov predbežného správcu“.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že „žiadne   ustanovenie   zákona   o konkurze neustanovuje povinnosť navrhovateľa zaplatiť na účet súd preddavok na úhradu odmeny a výdavkov   predbežného   správcu priamo   z účtu   navrhovateľa   /   účtu,   ktorý   je   vedený na meno navrhovateľa“.

Ďalej sa sťažovateľka odvoláva na potvrdenie o zaplatení preddavku, v ktorom je uvedené, že ide o preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu a že sa týka sťažovateľky (navrhovateľa). V predmetnom potvrdení bol preto podľa sťažovateľky „navrhovateľ   jasne identifikovaný a identifikovateľný bol aj účel zaplatenia tak,   že súd musel mať za to, že návrh aj v tejto časti spĺňa zákonom stanovené všeobecné a osobitné náležitosti.

Sťažovateľ je presvedčený, že súdu neprináleží skúmať z koho účtu resp. kto súdu zaslal finančné prostriedky za účelom zaplatiť na účet súdu preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu...“.

V sťažnosti argumentuje tým, že okresný súd mal z potvrdenia pripojeného k návrhu podľa § 13 ods. 1 zákona o konkurze dospieť k záveru, že požiadavka zaplatenia preddavku bola v danom prípade splnená. V súvislosti s tým sťažovateľka poukazuje aj na podstatu a úmysel   § 13   ods. 1   zákona   o konkurze,   ktorým   je   podľa   nej   zabezpečenie   efektívnej zábezpeky   trov   konania,   ktoré   vzniknú   vykonaním   úkonov   v záujme   navrhovateľa,   čo v tejto veci splnené bolo.

Na základe toho   sťažovateľka dospela   k názoru,   že okresný   súd   odmietnutím   jej návrhu porušil jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon   sťažovateľka   citujúc   príslušné   ustanovenia   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tvrdí, že jej sťažnosť spĺňa všetky týmto zákonom ustanovené náležitosti a bola podaná v zákonom ustanovenej lehote.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom deklaroval porušenie jej označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 28 K/3/2008 z 18. februára 2008, ktoré zároveň navrhuje zrušiť   a vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   taktiež,   aby   jej   bolo priznané   finančné   zadosťučinenie   100 000 Sk   z dôvodov   podrobnejšie   uvedených v sťažnosti.

Napokon sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Na ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv právoplatným uznesením okresného súdu sp. zn. 28 K/3/2008 z 18. februára 2008, ktorým bol jej návrh na vyhlásenie konkurzu   na   majetok   dlžníka   odmietnutý   z dôvodu,   že „nespĺňa   zákonom   ustanovené všeobecné a formálne náležitosti“, konkrétne z dôvodu nepreukázania zaplatenia súdneho poplatku navrhovateľom.

Podľa   § 196   zákona   o konkurze   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie konkurzného   konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania, na reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o   oddlžení   sa   primerane   použijú   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením.   Proti   uzneseniu   je   odvolanie   prípustné,   len   ak   to   ustanovuje   tento   zákon. Dovolanie   ani   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v   konaní   podľa   tohto zákona nie je prípustné.

Uznesenie o zamietnutí návrhu na konkurz (§ 13 ods. 1 zákona o konkurze) nie je súdnym rozhodnutím, ktorým sa vytvára prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu je procesným rozhodnutím, ktoré nikdy nenadobúda materiálnu právoplatnosť, ale len formálnu právoplatnosť.

Pretože uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu nie je rozhodnutím vo veci samej a uplatní sa len pre procesnú situáciu, v ktorej došlo k zamietnutiu návrhu na konkurz, takéto uznesenie nebráni podaniu ďalšieho návrhu tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že nemohla využiť žiadne opravné alebo iné právne prostriedky ustanovené zákonom na účinnú ochranu svojich práv, pretože takéto prostriedky neexistujú. Keďže namietané uznesenie nie je meritórnym rozhodnutím, ktoré by bránilo konať vo veci znova, nič nebráni tomu, aby sťažovateľka podala nový návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý bude spĺňať zákonom ustanovené náležitosti. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že   sťažovateľka   v čase   jej   podania   ústavnému   súdu   pripravovala   vypracovanie   nového návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Ústavný súd v nadväznosti   na to   poukazuje na svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. IV. ÚS 31/03),   podľa   ktorej   prípustnosť   opakovaného   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   [čl. 127   ods. 1   i. f.   ústavy   a   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (pozri aj Zbierku nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky I/2003, rozhodnutie č. 159/2003)].

Z toho vyplýva, že sťažovateľka má účinný iný právny prostriedok ochrany svojich práv   v zmysle   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde,   za   ktorý   treba   považovať   právnu možnosť   podať   nový   návrh   na   konkurz,   ktorý   príslušný   konkurzný   súd   bude   musieť prejednať a rozhodnúť podľa aktuálneho stavu veci bez toho, aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (§ 198 ods. 1 zákona o konkurze, § 159 ods. 3 a § 167 ods. 1 OSP).

Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi. Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Sťažovateľka požiadala o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr využila   účinný   právny   prostriedok   ochrany   svojich   základných   práv   v konaní   pred všeobecným súdom, za ktorý treba považovať aj možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. Taký postup sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl. 46   ods. 4   v spojení s čl. 51 ústavy).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01).

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,   č. 299,   § 61,   správa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila,   vyplýva,   že za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   považuje   nesprávny   postup okresného   súdu   pri   vyhodnocovaní   podkladov   predložených   k jej   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu.

V súvislosti   s tým   sťažovateľka   odmieta   najmä   výklad   § 13   ods. 1   zákona o konkurze, ktorý mal byť podaný okresným súdom, „podľa ktorého by navrhovateľ musel plniť   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   na   účet   súdu   na   úhradu   odmeny   a výdavkov predbežného správcu z účtu, ktorý je zriadený na jeho meno“.

Podľa   označeného   ustanovenia   zákona   o konkurze   je   navrhovateľ   povinný   pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu zaplatiť na účet súdu preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu. Zaplatenie preddavku je navrhovateľ povinný v návrhu na vyhlásenie konkurzu doložiť dokladom   osvedčujúcim   jeho zaplatenie. Ak súd návrh na vyhlásenie konkurzu   odmietne alebo navrhovateľ   pred začatím   konkurzného   konania vezme návrh späť, preddavok sa vráti navrhovateľovi.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí   konkurzného   konania.   Inak   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   v   rovnakej   lehote uznesením odmietne.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu 12. februára 2008 domáhala, aby súd vyhlásil na jej majetok konkurz. Uviedla, že má viac ako jedného veriteľa a nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. K návrhu na vyhlásenie konkurzu pripojila zoznam svojich spriaznených osôb, zmluvný prehľad, správu auditora, riadnu   individuálnu   účtovnú   závierku   k   31.   decembru   2006,   zoznam   majetku,   zoznam záväzkov   a doklad   o zaplatení   50 000 Sk   na   účet   okresného súdu.   Z potvrdenia   učtárne okresného   súdu   vyplynulo,   že   preddavok   na   úhradu   odmeny   a   výdavkov   predbežného správcu   v sume   50 000 Sk   bol   zaplatený   na   účet   okresného   súdu   13.   februára   2008 obchodnou spoločnosťou R., s. r. o.

V závere odôvodnenia namietaného uznesenia sa uvádza: „Pred začatím konkurzného konania sa súd nezaoberal vecnou stránkou návrhu, ale len   tým,   či   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   spĺňa   obsahové   a   formálne   náležitosti. Z potvrdenia   učtárne   tunajšieho   súdu   má   súd   za   preukázané,   že   preddavok   na   úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu v sume 50 000 Sk nebol zaplatený navrhovateľom, ale spoločnosťou R., s. r. o. Z návrhu nevyplýva, žeby spoločnosť R., s. r. o. bola právnym zástupcom   navrhovateľa,   nakoľko   tak   nebola   označená   v   návrhu   a   k   návrhu   nebolo priložené   plnomocenstvo.   Taktiež   nie je   štatutárnym   orgánom   navrhovateľa   -   dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že návrh nespĺňa podmienku ustanovenú v § 13 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z.,   podľa   ktorého   je   preddavok   na úhradu   odmeny   a   výdavkov   predbežného   správcu povinný zaplatiť navrhovateľ.

Súd zistil, že návrh na vyhlásenie konkurzu nespĺňa zákonom ustanovené všeobecné a osobitné formálne náležitosti, a preto tento návrh odmietol.“

Z citovaného odôvodnenia nevyplývajú podľa názoru ústavného súdu také závery, ku ktorým dospela sťažovateľka, a to najmä pokiaľ ide o nepripustenie možnosti zaplatenia preddavku z účtu neznejúceho na meno navrhovateľa.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   28 K/3/2008 z 18. februára 2008 dospel ústavný súd k názoru, že zo záverov okresného súdu týkajúcich sa   posudzovania   splnenia   zákonom   ustanovených   náležitostí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu,   konkrétne   splnenia   povinnosti   zaplatiť   na   účet   súdu   preddavok   na   úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení zákona o konkurze, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v rozhodnutí   okresného   súdu   možno   považovať   z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu   ich   možno   rozumne   zahrnúť   pod   znenie   a   zmysel   právnej   normy   aplikovanej v danej veci.

Ústavný súd sa napokon odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, v zmysle ktorého je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať   o veci,   ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný právny predpis (napr. m. m. I. ÚS 94/05, IV. ÚS 303/07). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj ak ide o skúmanie náležitosti návrhu na vyhlásenie konkurzu.Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery vyslovené v namietanom uznesení okresného súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené v danej veci nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na priznanie finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008