znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť D. B. p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Sťažnosti D. B. vedené pod sp. zn. III. ÚS 318/06 a sp. zn. IV. ÚS 157/07 s p á j a na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť pod sp. zn. III. ÚS 318/06.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2006   doručená   sťažnosť   D.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. septembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Ntv 56/02 zo 7. mája 2004 vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) platného do 31. decembra 2005 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tpo 68/04 z 26. mája 2004 sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu zamietol. Následne   sudca   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   s právomocou   Špeciálneho   súdu uznesením sp. zn. Pš 15/04 zo 4. novembra 2004 podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku „u obv. D. B. vypustil dôvod väzby podľa § 67 ods. 1, písm. b) Tr. por. s tým, že u tohto obvineného naďalej zostáva dôvod väzby podľa § 67ods. 1, písm. a) Tr. por.“.

Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) uznesením sp. zn. PK-1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 25/05 zo 6. decembra 2005 sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu   špeciálneho   súdu   zamietol.   Proti   označeným   uzneseniam   špeciálneho   súdu a najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorá   bola uznesením   ústavného súdu   sp.   zn. III.   ÚS   318/06   z 10.   októbra 2006   prijatá   na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa podal 24. mája 2006 opätovnú sťažnosť o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn. PK-1 Tš 8/05   z 24.   augusta   2006   tak,   že   ju   zamietol.   O sťažnosti   sťažovateľa   proti   tomuto uzneseniu špeciálneho súdu rozhodol najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2006 uznesením sp. zn. 2 Toš 39/2006 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na skutočnosť, že vo väzbe sa nachádza už viac ako 2 a pol roka, pričom z tejto doby „14 mesačný prieťah bol spôsobený súdom, resp. štátom“ a konštatuje,   že   najvyšší   súd „ignoroval   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 84/06   zo   17.   5.   2006,   keď   o sťažnosti   obžalovaného   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí dňa 21. 9. 2006“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Toš 39/2006 z 21. 9. 2006, ktorým   zamietol   sťažnosť   obžalovaného   D.   B.   bez   toho,   aby   ho   vypočul   k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 39/2005 z 21. 9. 2006 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby D. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa k nej vyjadril. Vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2007, sa okrem iného uvádza:

«Ako   vyplýva   z obsahu   výrokovej   časti   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 21. septembra 2006, sp. zn. 2 Toš 39/2006, Najvyšší súd SR rozhodoval ako súd druhého stupňa o sťažnosti obvineného D. B. proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku z 24. augusta 2006, sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

K argumentácii   uvedenej   v sťažnosti   považujeme   za   potrebné   zaujať   stanovisko v nasledovných zásadných smeroch

- Najvyšší súd o sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí, čo zákonná úprava pripúšťa, keďže išlo o sťažnostné konanie (konanie v druhom stupni);

- obvinený B. v podanej sťažnosti nežiadal o osobný výsluch;

- obvinený B. bol k jeho žiadosti o prepustenie z väzby podrobne vypočutý súdom prvého stupňa, ktorý vec prejednal na verejnom zasadnutí a prakticky celá argumentácia obvineného je premietnutá aj do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia;

-   nemožno   súhlasiť   s názorom   sťažovateľa,   že   „Najvyšší   súd   SR   ignoroval   nález Ústavného súdu SR zo 17. mája 2006, sp. zn. III. ÚS 84/06“, lebo v predmetnom náleze išlo o celkom inú procesnú situáciu; Ústavný súd SR rozhodoval o ústavnej sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podľa § 71 ods. 2 Tr. por. (predĺženie lehoty väzby nad dva roky), t. j. rozhodoval ako jednoinštančný súd, čo sa v odôvodnení nálezu   zdôrazňuje   (v   súčasnej   dobe   Najvyšší   súd   SR   práve   so   zreteľom   na   uvedené rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   v obdobných   prípadoch   rozhoduje   až   po   vypočutí obvineného,   resp.   na   verejnom   zasadnutí,   ak   je   možné   ho   v danom   časovom   horizonte realizovať);

-   nie   je   nám   známe,   že   by   doterajšia   rozhodovacia   prax   Ústavného   súdu   SR neakceptovala,   že   v druhej   inštancii   je   sťažnostný   súd   oprávnený   rozhodnúť   aj   na neverejnom   zasadnutí,   keď   na   ňom   právo   účasti   nemá   ani   prokurátor   a obvinený   bol vypočutý súdom prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby sťažnosť obvineného bola odmietnutá.»

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska v lehote 7 dní od doručenia. Právny zástupca   sťažovateľa   k vyjadreniu   svoje   stanovisko   v určenej   lehote   a ani   do   dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavnému súdu nedoručil.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prerokoval, a keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ju na ďalšie konanie podľa   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   (bod   1   výroku   tohto uznesenia).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   spojiť   na   spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že   na ústavnom   súde   prebieha   konanie   o sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu 8. februára 2006, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 318/06-14 z 10. októbra 2006. V tejto sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 8/05 zo 16. novembra 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Toš   25/2005   zo   6.   decembra   2005,   ktoré   sa   dotýkali   ďalšieho   trvania   väzby sťažovateľa   a predchádzali   uzneseniu   najvyššieho   súdu   napadnutého   touto   sťažnosťou. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd považoval za vhodné na základe § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP spojiť konanie o oboch sťažnostiach na spoločné konanie, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007