znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 157/03-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval   prijatú   sťažnosť Ing.   J.   H.,   bytom   B.,   a   Ing. J.   K.,   bytom   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 378/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   J.   H.   a Ing.   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 378/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   378/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ing. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5.   Krajský   súd   v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   H.   a Ing. J.   K. trovy právneho   zastúpenia   v sume   13   465   Sk   (slovom   trinásťtisíc   štyristošesťdesiatpäť slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 157/03-10 z 10. septembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“), a Ing. J. K., bytom B. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), doručenú ústavnému súdu 11. augusta 2003, ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 378/98.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 11.   novembra   2003   sa   k sťažnosti   písomne vyjadril krajský súd listom sp. zn. Spr 1047/03 z 25. novembra 2003, ku ktorému bolo pripojené písomné vyjadrenie predsedníčky senátu z 20. novembra 2003, z ktorého vyplýva: „Dôvodom pridelenia predmetnej obchodnoprávnej veci senátu,   ktorý je podľa rozvrhu práce   určený   prejednať   a rozhodovať   občianskoprávne   veci   bolo   vylúčenie   sudcov obchodného úseku (...) pre ich pomer k navrhovateľovi v rade 1), ktorý proti nim podal žalobu o ochranu osobnosti. (...) Dospela som k presvedčeniu, že uvedené skutočnosti mi bránia vo veci nezaujato konať a rozhodla som sa ich oznámiť predsedovi súdu. Požiadalo som   ho   o vylúčenie   z prejednávania   a rozhodovania   veci   (...)   Všetky   veci,   ktoré   boli pridelené do senátu 8 Co,   boli predkladané Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o vylúčení potom, čo predseda súdu žiadostiam o vylúčenie nevyhovel. O týchto žiadostiach rozhodovali viaceré senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ich názor bol rozdielny ohľadne postupu pri aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. Preto som považovala za náležité a správne vyčkať na rozhodnutia vo všetkých veciach.“

Sťažovatelia reagovali na vyjadrenie krajského súdu listom ich právnej zástupkyne z 18. februára 2004, v ktorom uviedli: «Zo sudcovskej funkcie preto vyplýva pre sudcu povinnosť, vec, v ktorej je zákonným sudcom, prejednať a rozhodnúť. Tejto povinnosti sa sudca nemôže vzdať tým, že predsedovi súdu oznámi, že sa vo veci cíti byť zaujatý, aj keď účastníkov konania nepozná a dôvod, prečo nemôže vec nezaujato prejednať a rozhodnúť vyplýva   zo   skutočnosti,   že   žalobca   podal   voči   iným   sudcom   súdu   žalobu   o   ochranu osobnosti,   čo   vzhľadom   na   kolegiálny   a   priateľský   vzťah   považuje   za   prekážku,   ktorá nedovoľuje   vec   nezaujato   prejednať   a   rozhodnúť.   (...)   Na   základe   vyššie   uvedeného považujeme predmetné vyjadrenie za „subjektívne“ zdôvodnenie (...).»

Predseda krajského súdu v doplňujúcom vyjadrení sp. zn. Spr 10047/03 z 29. marca 2004 uviedol: «Je nesporné, že v dotknutom časovom úseku sa konalo viac o procesných otázkach, ako bezprostredne o merite prípadu. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   nie   je   však   prípustné   posudzovať   izolovane   (...)   Súčasťou   daného   ústavného práva, je aj právo na nestranného sudcu a tiež právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Dotknuté práva úzko súvisia s otázkou zaujatosti sudcov a procesom rozhodovania o ich vylúčení resp. nevylúčení z prejednávania veci. Napriek tomu, že sa jedná o zásadnú otázku z hľadiska   ústavnosti,   nie   je   jej   v rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   vrátane Najvyššieho   súdu   SR   venovaná   náležitá   pozornosť.   Pritom   ústavný   súd   už   opakovane konštatoval, že ak rozhodoval zaujatý sudca, resp. sudca vylúčený jedná sa o porušenie práva na nestranného sudcu.   (...) V rozhodovaní o otázkach zaujatosti existuje výrazná rozdielnosť, ktorú je veľmi dobre možné ilustrovať práve „na kauze H.“, keďže vo veciach menovaného opakovane konal Najvyšší súd SR o vylúčení sudcov KS Žilina. (...) Pokiaľ nie je ustálené, či budú dotknutí sudcovia vylúčení z prejednávania, je veľmi problematické, konať vo veci, a to aj v tom prípade ak v danej veci zatiaľ vylúčení neboli, pričom v inej veci na   základe   totožných   skutočností   vylúčení   z prejednávania   boli.   (...)   Občiansky   súdny poriadok   v § 15 ods.   1   ukladá   sudcovi   bez   odkladu   oznámiť   skutočnosti,   pre   ktoré   je z konania vylúčený. V prípade neustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR je len prirodzené, že sudca má ambíciu a záujem jednoznačne túto otázku vyriešiť a požadovať stanovisko nadriadeného súdu aj v prípade, keď sa zaujatosť môže javiť, resp. keď vychádza zo subjektívneho pocitu sudcu. (...) Bolo to práve správanie menovaného, ktoré podmienilo opakovanú   nutnosť   riešenia   otázok   zaujatosti.   (...) Prieťahy   v posudzovanom   konaní   sú dôsledkom uplatňovania práv p. H. a nemajú povahu zbytočných prieťahov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 378/98 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 30. apríl 1998 - sťažovatelia sa návrhom podaným na krajskom súde domáhali „určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia VÚTCH-CHEMITEX s. r. o., konaného dňa 30. 3. 1998“,

- 19. máj 1998 - krajský súd vyzval oboch sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku spolu vo výške 56 000 Sk,

-   12.   jún 1998 -   sťažovatelia sa   podaním   z 1.   júna 1998 odvolali proti   výške   súdneho poplatku,

- 15. január 1999 - krajský súd uznesením sp. zn. 19 Cb 378/98 konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku,

- 3. február 1999 - sťažovatelia sa odvolali proti uzneseniu krajského súdu z 15. januára 1999 [krajský súd 2. marca 1999 predložil spis s odvolaním Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)],

- 30. august 1999 - najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 57/99 zrušil uznesenie krajského súdu z 15. januára 1999 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený krajskému súdu 29. októbra 1999),

- 23. november 1999 - krajský súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 2 000 Sk (sťažovateľmi uhradený 2. decembra 1999),

- 7. jún 2000 - krajský súd predložil najvyššiemu súdu oznámenie dôvodov zákonných sudcov   na   ich   vylúčenie   z prejednania   a rozhodovania   tejto   veci   (negatívny   pomer k sťažovateľovi v I. rade),

- 9. október 2000 - najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 663/2000 rozhodol, že sudcovia krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci (uznesenie so spisom bolo krajskému súdu doručené 25. októbra 2000),

- 20., 21. a 26. september 2001 – zákonní sudcovia oznámili predsedovi krajského súdu dôvody, pre ktoré žiadali byť vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (sťažovateľ v I. rade podal proti nim žalobu o ochranu osobnosti na Okresnom súde Bratislava III, vedenú pod sp. zn. 27 C 47/00),

- 12. november 2001 - najvyššiemu súdu bol s oznámením novej skutočnosti spis opätovne predložený na rozhodnutie o vylúčení zákonných sudcov krajského súdu z prejednávania a rozhodovania veci,

- 30. január 2002 - najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 900/2001 rozhodol, že zákonní sudcovia krajského súdu   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci (spis bol vrátený krajskému súdu 27. februára 2002),

- 12. marec 2002 - predseda krajského súdu opatrením určil nový senát na prejednávanie a rozhodovanie veci,

- 24. september 2002 - novo určení zákonní sudcovia oznámili predsedovi krajského súdu skutočnosti, pre ktoré žiadali byť vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

- 17. október 2002 - predseda krajského súdu nevylúčil novo určených zákonných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci,

- 25. november 2002 - krajský súd predložil vec spolu s oznámením dôvodov zákonných sudcov najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ich vylúčení,

- 9. december 2002 - najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu bez vybavenia z dôvodu, že vo veci mal najskôr rozhodnúť predseda krajského súdu,

- 7. máj 2003 – zákonní sudcovia opätovne oznámili dôvody na ich vylúčenie predsedovi krajského súdu,

- 19. jún 2003 - najvyššiemu súdu bolo predsedom krajského súdu predložené oznámenie dôvodov   na   vylúčenie   zákonných   sudcov   krajského   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o ich vylúčení,

- 28. august 2003 - najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 324/03 rozhodol, že sudcovia krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   (spis   bol   vrátený krajskému súdu 13. októbra 2003),

- 12. december 2003 - krajský súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k návrhu sťažovateľov (vyjadril sa 8. januára 2004),

- 7. apríl 2004 - najvyššiemu súdu bol predložený spis na rozhodnutie o vylúčení sudcov krajského   súdu   spolu   s   oznámením   dôvodov   na   ich   vylúčenie   z prejednávania a rozhodovania   veci,   a to   najmä   z dôvodu,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   pripustil pristúpenie   krajského   súdu   na   strane   odporcu   v konaní   sp.   zn.   27   C   47/00   (konanie   o ochranu osobnosti),

- 13. apríl 2004 - najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndob 29/04 rozhodol, že sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (spis bol krajskému súdu vrátený 19. mája 2004),

- 3. jún 2004 - predseda krajského súdu opatrením určil nové zloženie senátu na prejednanie a rozhodnutie veci z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu predchádzajúcej predsedníčky senátu,

- 20. august 2004 - krajský súd nariadil pojednávanie na 25. november 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (m. m. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (m. m. IV. ÚS 40/04).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Predmetom konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 378/98 je žaloba   sťažovateľov   (v   konaní   pred   krajským   súdom   v procesnom   postavení   žalobcov) o neplatnosť   uznesení   valného   zhromaždenia   žalovanej   spoločnosti.   Ochrana   pred nezákonnými   uzneseniami   valných   zhromaždení   obchodných   spoločností   je   predmetom úpravy Obchodného zákonníka, ktorá je interpretovaná v stabilnej judikatúre všeobecných súdov. Skutkovú zložitosť veci v danom štádiu konania nie je možné objektívne posúdiť, pretože krajský súd ešte nepristúpil k dokazovaniu.

2)   V   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd v súlade s ďalším kritériom skúma aj to,   či a akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľala osoba, ktorá podala sťažnosť. Ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. 19 Cb 378/98 prispelo k predĺženiu namietaného súdneho konania.

V priebehu konania na krajskom súde postupovali obaja sťažovatelia spoločne, a to či už pri podaní žaloby (30. apríl 1998), ako aj pri podaní z 12. júna 1998, ktorým spochybnili súdom   určenú   výšku   súdneho   poplatku,   pri   podaní   odvolania   3.   februára   1999   proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania a tiež pri zaplatení súdneho poplatku, ktorý im bol (spoločne a nerozdielne) vyrubený krajským súdom. Keďže krajský súd počas celého doterajšieho   konania   nepristúpil   k dokazovaniu,   a teda   ani   nevyzýval   sťažovateľov   na žiadnu   súčinnosť   v konaní,   nemožno   konštatovať   pasivitu   žiadneho   zo   sťažovateľov v tomto konaní, resp. hodnotiť správanie niektorého zo sťažovateľov ako viac či menej aktívne, a to ani vzhľadom na skutočnosť, že sudcovia krajského súdu sa cítili byť zaujatí vo   veci   práve   pre   ich   negatívny   vzťah   k sťažovateľovi   v I. rade,   pre   jeho   nevhodné správanie v iných konaniach vedených na krajskom súde a pre podanie žaloby o ochrane osobnosti proti sudcom krajského súdu.

Ústavný súd zo spisu zistil, že sťažovatelia si pri podaní žaloby nesplnili poplatkovú povinnosť [podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)],   ktorá   im   vznikla   podaním   žaloby,   a súdny poplatok nezaplatili ani na výzvu krajského súdu z 19. mája 1998, ktorý v dôsledku toho uznesením   z 15.   januára   1999   konanie zastavil.   Sťažovatelia   nezaplatili   súdny   poplatok z toho   dôvodu,   že   nesúhlasili   s   jeho výškou,   tak   ako   bol   vyrubený   krajským   súdom. Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   57/99   z 30.   augusta   1999   zrušil   rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (z dôvodu nesprávne určenej výšky súdneho poplatku, ako aj z dôvodu, že súdny poplatok mal byť vyrubený sťažovateľom spoločne a nerozdielne). Ústavný súd konštatuje, že nezaplatenie súdneho poplatku   sťažovateľmi   a následné   predĺženie   konania   z dôvodu   odvolania   sťažovateľov možno pričítať aj na ich ťarchu preto, že sťažovatelia aj keď boli toho názoru, že krajským súdom   bol   zle   vyrubený   súdny   poplatok,   boli   povinní   zaplatiť   tento   aspoň   v zákonom určenej výške už pri podaní žaloby.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   postup   sťažovateľa   v I.   rade   voči zákonným sudcom aj v iných konaniach vedených na krajskom súde vyústil do žaloby o ochranu   osobnosti,   ktorej   podanie   sa   muselo   vyriešiť   zmenou   zákonných   sudcov,   čo nepriamo   ovplyvnilo   aj   dĺžku   konania   pred   krajským   súdom   v preskúmavanom   konaní sp. zn.   19   Cb   378/98   tým,   že   sudcovia   krajského   súdu   sa   cítili   byť   zaujatí   vo   veci, v dôsledku čoho sa spis dlhšiu dobu (pozri bod 3) nachádzal na najvyššom súde. Ústavný súd síce pripúšťa, že účastníkovi konania nemožno uprieť právo žalovať zákonných sudcov o ochranu osobnosti, ale takéto úkony súčasne znamenajú spomalenie konania a prieťahy, ktoré sa v celkovom kontexte nedajú pričítať na vrub konajúcemu súdu.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   krajského   súdu.   Ústavný   súd   zohľadnil   potrebu procesných postupov krajského súdu z dôvodu riešenia otázok zaujatosti sudcov tohto súdu a z jeho zistení vyplynulo, že z celkovej dĺžky konania, t. j. viac ako 6 rokov (od podania žaloby 30. apríla 1998), sa z dôvodu konania o návrhoch zákonných sudcov krajského súdu na ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci pre ich zaujatosť nachádzal spis na najvyššom   súde   viac   ako   11   mesiacov   (od   7.   júna   2000   do   25.   októbra   2000,   od 12. novembra   2001   do   27.   februára   2002,   od   19.   júna 2003   do   13.   októbra   2003   a od 7. apríla   2004   do   19.   mája   2004).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   obdobie,   keď   sa   spis nachádzal na najvyššom súde, nemožno pripisovať na vrub krajskému súdu (m. m. II. ÚS 81/04).   Medzi   jednotlivými   úkonmi   zákonných   sudcov,   predsedu   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ktorými   sa   riešili   otázky   nestrannosti   zákonných   sudcov,   bolo   však dostatok času na prípravu pojednávania vrátane pojednávania a vykonávania dôkazov.

Ústavný súd zistil v postupe krajského súdu nasledovné obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy:

- od 19. mája 1998 (krajský súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku) do 15. januára   1999   (krajský   súd   uznesením   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 2. decembra 1999 (sťažovatelia zaplatili súdny poplatok) do 7. júna 2000 (spis bol predložený najvyššiemu súdu s oznámením dôvodov zákonných sudcov na rozhodnutie o ich vylúčení vo veci), t. j. viac ako 6 mesiacov;

- od 25. októbra 2000 (spis bol vrátený krajskému súdu) do 20. septembra 2001 ( zákonný sudca oznámil predsedovi krajského súdu dôvody, pre ktoré sa cítil byť vo veci zaujatý, ďalší dvaja zákonní sudcovia oznámili tieto dôvody 21. a 26 septembra 2001), t. j. viac ako 10 mesiacov;

- od 12. marca 2002 (predseda krajského súdu opatrením určil na prejednanie veci nový senát) do 24. septembra 2002 (novo určení zákonní sudcovia oznámili predsedovi súdu dôvody, pre ktoré sa cítili byť vo veci zaujatí), t. j. viac ako 6 mesiacov.

Krajský súd tak spôsobil v dôsledku svojej   nečinnosti, bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky, prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 2 roky a 5 mesiacov. Ako vyplýva zo súdneho spisu, vo veci sa zatiaľ nevykonalo ani jedno pojednávanie a postup krajského súdu sa sústredil na riešenie otázok zaplatenia súdneho poplatku a vyhlásenia sudcov o ich zaujatosti z dôvodov, ktoré už boli uvedené.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   nariadil   prvé   pojednávanie   na 25. november 2004. Podľa názoru ústavného súdu nie je akceptovateľné, aby krajský súd, napriek uvedeným dôvodom, nariadil prvé pojednávanie po viac ako 6,5 roka od podania žaloby.

Zo spisu ďalej vyplýva, že aj keď krajský súd vo veci vykonal procesné úkony, tieto boli   neefektívne,   v dôsledku   čoho   sa   konanie   tiež   neúmerne   predlžovalo.   Príkladom neefektívneho konania krajského súdu je napríklad uznesenie z 15. januára 1999, ktorým krajský   súd   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   konanie   zastavil   a ktoré   bolo   na základe   odvolania   sťažovateľov   (3.   február   1999)   zrušené   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   3   Obo 57/99   z 30.   augusta   1999   pre   nesprávne   určenie   výšky   a spôsobu   platby súdneho poplatku.

Ústavný súd   pripomína, že nielen   nečinnosť,   ale aj neefektívna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli ktorým   sa sťažovatelia   obrátili na štátny orgán, aby o ich veci rozhodol.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z vyššie   analyzovaných   postupov   podľa   troch   kritérií dospel k záveru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 378/98 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 378/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali „z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej   nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Žiline“ priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 350 000 Sk pre každého zo sťažovateľov.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   konania,   celkovú   dĺžku   konania   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 378/98, ako aj všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 až 3 tohto rozhodnutia), pričom ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Sťažovatelia   prostredníctvom   ich   právnej   zástupkyne   žiadali   priznať   úhradu   trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 13 465 Sk pozostávajúcich z trov za dva úkony právnej služby v roku 2003 (prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie) vo výške 8 540 Sk (2 x 4 270 Sk) a režijný paušál vo výške 256 Sk (2 x 128 Sk), teda celkovo vo výške 8 796 Sk (8 540 Sk + 256 Sk) a za jeden úkon právnej služby v roku 2004 (zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu) vo výške 4 533 Sk a režijný paušál vo výške 136 Sk, teda celkovo vo výške 4 669 Sk (4 533 Sk + 136 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než suma vypočítaná   podľa   vyhlášky   a tejto   vyhláške   neodporuje.   Preto   ústavný   súd   priznal sťažovateľom úhradu trov konania v požadovanej výške.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004