znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/2014-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo   sudcu   Jána   Lubyho   v konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti KOVOPROJEKT   Bratislava   a.   s.,   Ružová   dolina   6,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   453/2010   a   jeho   rozsudkom z 1. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 453/2010 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 453/2010 z 1. marca 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti KOVOPROJEKT   Bratislava   a.   s.,   trovy   konania   v sume   275,96   €   (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatšesť   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. Lászlóa Lengyela, Ružová dolina 6, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina   6,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“;   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   a   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   453/2010   a   jeho   rozsudkom   z 1.   marca   2012   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 168/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca sa určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) doručenou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľke určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území... (ďalej len „sporný pozemok“), bola na verejnej dražbe uskutočnenej 29. novembra 1991 (ďalej len „verejná dražba“) vydražená ako   súčasť   prevádzkovej   jednotky   „Doškoľovacie   stredisko — Rekreačné   zariadenie...“ (ďalej aj „prevádzková jednotka“) v prospech žalobcu a   jej vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 32/2007 z 29. novembra 2007 vyhovel žalobe žalobcu   a   priznal   mu   náhradu   trov   konania   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu z 29. novembra   2007“).   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 14 Co 490/2008 z 21. júla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009“)   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   z   29.   novembra   2007   tak,   že   žalobu   žalobcu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcu uznesením sp. zn. 3 Cdo 322/2009 z 22. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 22. septembra 2010“) rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu konania pred krajským súdom sťažovateľka podala tri písomné vyjadrenia (z 29. novembra 2010, 18. mája 2011 a 20. februára 2012), v ktorých označila konkrétne dôkazy, ktoré podľa jej tvrdenia jednoznačne preukazujú, že predmetom verejnej dražby nebol sporný pozemok. Sťažovateľka v týchto písomných vyjadreniach tvrdila aj to, že   bola   založená   jediným   zakladateľom — Fondom   národného   majetku   Slovenskej republiky   (ďalej   len „FNM   SR“) — zakladateľskou   listinou   z   15.   apríla   1992,   pričom predmetom nepeňažného vkladu FNM SR do základného imania sťažovateľky bol aj sporný pozemok,   ktorý   jej   odovzdal   zakladateľ   1.   mája   1992,   pričom   jej   vlastnícke   právo   k spornému pozemku bolo zapísané do katastra nehnuteľností 19. apríla 1993. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa považuje za oprávneného držiteľa sporného pozemku (už viac ako desať rokov), domáhala sa vlastníctva k tomuto pozemku aj z titulu vydržania. Na pojednávaní   pred   krajským   súdom,   ktoré   sa   uskutočnilo   3.   novembra   2011,   sa sťažovateľka odvolala tiež na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16 C 37/95 z 12. decembra 1997 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 46/03 zo 17. júna 2003 (právoplatného 13. januára 2004, pozn.).

Podľa tvrdenia sťažovateľky Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 37/95 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 46/03 (konania o vyslovenie neplatnosti verejnej dražby, pozn.) «vyslovili, že licitátor pred dražbou oznámil, že sa bude dražiť predmetná prevádzková jednotka bez pozemku; túto skutočnosť potvrdil aj žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 29. 04. 1997; žalobca vedel: predmetom dražby konanej dňa 29. 11. 1991 nebol predmetný pozemok. Sťažovateľ na pojednávaní konanom   dňa   03.   11.   2011   predložil   odvolaciemu   súdu   kópiu   zápisnice   o   pojednávaní konanom dňa 29. 04. 1997 v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod č. k. 16 C 37/95, podľa ktorej žalobca pred súdom tvrdil: „... predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku“. Z dôvodu, že časť dôkazov označených sťažovateľom sa nachádza v spise súdneho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava II, sťažovateľ vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010 a 18. 05. 2011 navrhol, aby si odvolací súd vyžiadal od Okresného súdu Bratislava II spis č.   k.   16 C 37/95.   Odvolací   súd návrhu sťažovateľa   vyhovel,   vyžiadal   si   sťažovateľom   označený   súdny   spis   a   vytýčil   na   deň 01. 03. 2012 pojednávanie. Na tomto pojednávaní odvolací súd obsahom spisu Okresného súdu Bratislava II č. k. 16 C 37/95 nevykonal žiadny dôkaz, vyhlásil iba svoj rozsudok.».

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   následne   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 29. novembra 2007 a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 168/2012 z 25. júla 2013 tak, že dovolanie ako procesne neprípustné odmietol.

V nadväznosti na odôvodnenie vyplývajúce zo sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis. zn. 14 Co 453/2010 a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   07.   2013 spis. zn. 3 Cdo 168/2012 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis. zn. 14 Co 453/2010 a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   07.   2013   spis.   zn. 3 Cdo 168/2012 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   156/2014   z 13.   marca   2014   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 453/2010 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 prijal na ďalšie konanie [aj keď len vo vzťahu k dvom námietkam sťažovateľky (v citovanom uznesení boli tieto námietky označené ako druhá a štvrtá námietka, pozn.)]. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   za   relevantnú na   preskúmanie   v konaní   vo   veci   samej   námietku   akcentujúcu   požiadavku na   riadne odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov ako obsahovej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorej sťažovateľka argumentuje najmä tým, že:

«... v predmetnej veci odvolací súd svoj druhý rozsudok neodôvodnil riadne a týmto postupom bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené jeho základné práva podľa ustanovení čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ má za to, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je opodstatnený, je povinný vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného, z ktorej má plynúť opačný záver, pretože sa inak ním vydané rozhodnutie dostane do rozporu nielen s účelom súdneho konania, ale aj s princípom spravodlivého procesu. Ak súd argumentáciu účastníka konania   odmieta,   musí   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočným   a   výstižným spôsobom vysporiadať, a to tak, aby bolo úplne zrejmé, aké dôvody ho k tomu viedli.... Sťažovateľ vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010, 12. 05. 2011 a 15. 02. 2012 tvrdil, že jeho vlastnícke právo k predmetnému pozemku bolo zapísané do katastra nehnuteľností dňa 19. 04. 1993....

Vyššie uvedené tvrdenia sťažovateľa majú zásadný právny význam pre rozhodnutie v predmetnej   veci   -   mohli   byť   podkladom   pre   opačné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu. Napriek   tomu   odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   nezaoberal   s   týmito   tvrdeniami sťažovateľa,   nechal   ich   bez   povšimnutia,   nevyvrátil   argumentáciu   žalovaného   a   ani nevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny...

Odvolací súd z dôvodu, že jeden z dovolacích dôvodov bol tvrdenie sťažovateľa: „súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam“, mal preskúmať správnosť skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Napriek tomu odvolací súd iba opísal obsah skutkových záverov súdu prvého stupňa a to, čo tvrdili účastníci konania a čo je obsiahnuté v niektorých vykonaných listinných dôkazov. Tento opis nie je úplný, chýbajú niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli najavo a iný sú vytrhnuté z kontextu a nezodpovedajú celkom k skutočnému obsahu vykonaných dôkazov. Neurčil aké majú tieto dôkazy význam; v akom rozsahu a v akom smere sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil. Odvolací súd vo svojom druhom rozsudku hodnotenie vykonaných dôkazov vybavil iba   jednou   vetou:   „V   konaní   nebolo   preukázané,   že   sa   dražila   len   samotná   chata bez pozemku.“. Z tohto rozsudku odvolacieho súdu nie je možné zistiť, akým postupom k   tomuto   svojmu   záveru   odvolací   súd   dospel.   Tento   svoj   záver   odvolací   súd   vyslovil bez akéhokoľvek odôvodnenia....

V zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... Odvolací súd vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu neurobil žiadne skutkové zistenia z: - rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 12. 1997 spis. zn. 16 C 37/95- 2003,   v   ktorom   je   uvedené:   „Súd...   zistil   nasledujúci   skutkový   stav:...   Navrhovateľ na pojednávaní uviedol... predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku.“ (odvolací súd tento dôkaz vykonal na pojednávaní dňa 21. 07. 2009),

- rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 06. 2003 spis. zn. 2 Co 46/03-268, v ktorom Krajský súd v Bratislave ustálil: „Licitátor pred dražbou oznámil, že sa bude dražiť   predmetná   prevádzková   jednotka   bez   pozemku.   Túto   skutočnosť   potvrdil   aj navrhovateľ vo svojej výpovedi... Doplnené dokazovanie súdom prvého stupňa ukázalo, že nebolo pochýb o tom, do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a nebolo pochýb   ani   o   tom,   že   vydražiteľ   toto   vedel“   (odvolací   súd   tento   dôkaz   vykonal na pojednávaní dňa 21. 07. 2009),

-   zápisnice   z   pojednávania   konaného   v   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom Bratislava   II   pod   č.   k.   16   C   37/95   dňa   29.   04.   1997,   podľa   ktorej   žalobca   uviedol: „... predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal,   že   sa   draží   prevádzka   bez   pozemku   (odvolací   súd   tento   dôkaz   vykonal na   pojednávaní   dňa   03.   11.   2011),   a   to   napriek   tomu,   že   tieto   dôkazy   svedčia o rozhodujúcom skutočnosti, t. j. o tom, že medzi licitátorom a dražiteľom (žalobcom) bolo zrejmé: predmetný pozemok nie je predmetom dražby.

Sťažovateľ na preukázanie svojho tvrdenia, podľa ktorého predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa 29. 11. 1991 a žalobca si bol vedomý tejto skutočnosti vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010, 12. 05. 2011 a 15. 02. 2012 označil konkrétne dôkazy... Odvolací súd napriek tomu, že tento súdny spis na pojednávaní dňa 01. 03. 2012 už mal k dispozícii, dôkazy označené sťažovateľom nevykonal a vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo postupoval takto.

... súdom, musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie (preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné; tomuto procesnému   právu   účastníka   zodpovedá   povinnosť   súdu   nielen   o   vznesených   návrhoch (vrátane   dôkazných   návrhov)   rozhodnúť,   ale   tiež   -   pokiaľ   im   nevyhovie   vo   svojom rozhodnutí,   vyložiť,   z   akých   dôvodov...   navrhnuté   dôkazy   nevykonal   (§   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku). Ak tak všeobecný súd neurobí (vrátane súdu dovolacieho), zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmeho oddielu Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03)...

Odvolací   súd   tieto   závažné   tvrdenia   sťažovateľa,   ktoré   boli   opreté   o   podrobné odôvodnenie, nielen neskúmal, ale v odôvodnení svojho rozsudku ani neuviedol, prečo to neurobil.» (ďalej len „druhá námietka“)

Rovnako za relevantnú pre preskúmanie v konaní vo veci samej považoval ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   námietku   sťažovateľky,   podľa   ktorej   je odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v rozpore   s princípom   rovnosti účastníkov   konania, „keď   v   ňom   tvrdenia   jednej   strany   (žalobcu)   boli   jednostranne prevzaté, zatiaľ čo relevantné protiargumenty sťažovateľa (uvedených v jeho písomných podaniach podaných dňa 29. 11. 2010, dňa 18. 05. 2011 a 20. 02. 2012) k posúdeniu rozhodujúcej otázky: čo bolo predmetom dražby, nie sú v ňom vôbec obsiahnuté. Sťažovateľ má za to, že je takýto postup odvolacieho súdu neprípustný a v dôsledku neho bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3246/14 z 5. mája 2014,   v ktorého   podstatnej   časti   uviedol,   že „...   senát Krajského   súdu   v Bratislave   bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vysloveným v uznesení sp. zn. 3 Cdo 322/2009 zo dňa 22. 09. 2010, ktorý rešpektoval a svoj záver o nepreukázaní zo strany sťažovateľa, že predmetom dražby nebol pozemok, dostatočne odôvodnil“.

Predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie   krajského   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a prípadné   zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo   ústne   pojednávanie.   Právny   zástupca sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

«Tvrdenie Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého senát odvolacieho súdu bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 22. 09. 2010 spis.   zn.   3   Cdo   322/2009,   ktorý   rešpektoval   a   svoj   záver   o   nepreukázaní   zo   strany sťažovateľky,   že   predmetom   dražby   nebol   pozemok,   dostatočne   odôvodnil,   je   príkrom rozpore s obsahom spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 22. 09. 2010 spis. zn. 3 Cdo 322/2009 (s. 7 a 8) vyslovil: „Dovolací súd z obsahu spisu dospel k záveru, že zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nie je doposiaľ zrejmé,   či predmetom dražby   konanej   29.   novembra   1991 bola   iba   stavba -   rekreačné stredisko... a nie aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala... V prípade, ak nebude jednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, dovolací súd je toho názoru, že vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, treba sa prikloniť záveru, že predmetom dražby konanej 29. novembra 1991 bol aj pozemok.“ Z tohto   názoru   plynie   potreba   vykonania   ďalšieho   dokazovania   a   rozhodnúť vo veci samej až po jeho vykonaní a podľa jeho výsledkov. Odvolací súd pochybil, keď tento názor dovolacieho súdu nerešpektoval. Postupoval tak, ako keby dovolací súd vyslovil: na základe doteraz vykonaného dokazovania a príslušných právnych predpisov niet pochýb, že aj pozemok bol predmetom dražby. Pre rozhodovanie v otázke, či predmetom dražby bol aj   pozemok,   sťažovateľka   tvrdila   relevantné   a   rozhodujúce   skutočnosti   a   označila na preukázanie týchto svojich tvrdení aj relevantné dôkazy. Napriek tomu sa odvolací súd vo svojom rozsudku s relevantnými tvrdeniami sťažovateľky a ani jej odvolacími dôvodmi nevysporiadal;   neodôvodnil:   prečo   neurobil   skutkové   zistenia   z   niektorých   vykonaných dôkazov a z akého dôvodu nevykonal ďalšie sťažovateľkou navrhnuté dôkazy; vykonané dôkazy nevyhodnotil patrične a správne.»

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Dňa 2. júna 2014 právny zástupca sťažovateľky doručil návrh na vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavom súde odložil vykonateľnosť „rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis.   zn.   14   Co   453/2010   do   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vo veci samej“. Právny zástupca návrh na vydanie dočasného opatrenia odôvodil takto: „Vydaním   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   01.   03.   2012   spis. zn. 14 Co 453/2010 bol vytvorený právny stav, ktorý t. č. je každý povinný rešpektovať a ktorý umožňuje   V.   S.   (žalobcovi   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi)   nakladať   s predmetným pozemkom   bez   akéhokoľvek   obmedzenia.   V prípade   prevodu   predmetného   pozemku z V. S. na inú osobu by pre sťažovateľku kladné rozhodnutie Ústavného súdu nemalo žiadny účinok   voči   osobe,   ktorá   vlastnícke   právo   k predmetnému   pozemku   nadobudla   v dobrej viere. Situácia by bola obdobná aj v prípade zaťaženie predmetného pozemku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na   rovnakých   právnych   východiskách,   a preto   možno   ich   rešpektovanie   posudzovať spoločne (m. m. IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľka argumentuje, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ako aj jeho napadnutým rozsudkom boli porušené jej základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj právo podľa dohovoru.

K porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   malo   dôjsť   v prvom   rade   tým,   že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   nedostatočne odôvodnený,   keďže   vo   svojich   vyjadreniach   krajskému   súdu   predostrela   argumentáciu majúcu   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   zásadný   právny   význam,   odvolací   súd   sa   však v napadnutom rozsudku vôbec „nezaoberal s týmito tvrdeniami sťažovateľa, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu... iba opísal obsah skutkových záverov súdu prvého stupňa   a   to,   čo   tvrdili   účastníci   konania   a   čo   je   obsiahnuté   v   niektorých   vykonaných listinných dôkazov“, a rovnako ani neuviedol to, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,   takže   z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nemožno   zistiť,   akým   postupom všeobecný súd dospel k svojmu záveru.

Podľa sťažovateľky došlo v napadnutom konaní tiež k porušeniu princípu rovnosti účastníkov   konania   zo   strany   krajského   súdu,   a to   tým,   že   krajský   súd   v   napadnutom rozsudku   jednostranne   prevzal   tvrdenia   žalobcu,   zatiaľ   čo   relevantné   argumenty sťažovateľky uvedené v jej podaniach z „29. 11. 2010, dňa 18. 05. 2011 a 20. 02. 2012 k posúdeniu   rozhodujúcej   otázky:   čo   bolo   predmetom   dražby,   nie   sú   v   ňom   vôbec obsiahnuté“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu 13.   februára   2007   domáhal   určenia   jeho   vlastníckeho   práva   k   spornému   pozemku, odvolávajúc sa na § 14 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam   na   iné   právnické   alebo   fyzické   osoby   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o   prevodoch   vlastníctva   štátu“   alebo   „zákon   č.   427/1990   Zb.“),   z   ktorého jednoznačne   podľa   žalobcu   vyplýva,   že „prevádzková   jednotka   sa   musí   predať   aj s pozemkom, na ktorom stojí“, pričom „udelením príklepu dňa 29. 11. 1992 (správne má byť 29. novembra 1991, pozn.) prešlo vlastníctvo k prevádzkovej jednotke na vydražiteľa“ (citované   zo   žaloby   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti,   pozn.).   Podaním doručeným   okresnému   súdu   4.   septembra   2007   žalobca   zmenil   návrh   na   rozhodnutie vo veci a domáhal sa určenia, že sporný pozemok bol vydražený ako súčasť prevádzkovej jednotky 29. novembra 1991, a teda jeho vlastníkom je vydražiteľ (žalobca, pozn.). Okresný súd tomuto návrhu na zmenu petitu vyhovel uznesením č. k. 8 C 32/2007-68 z 27. novembra 2007   a   následne   rozsudkom   z   29.   novembra   2007   určil,   že   sporný   pozemok   bol 29. novembra 1991 vydražený ako súčasť prevádzkovej jednotky a jej vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom z 21. júla 2009 zmenil rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol a priznal sťažovateľke náhradu trov konania. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcu uznesením z 22. septembra 2010 rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vo svojom rozhodnutí vyslovil, že zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nie je jednoznačne zrejmé, či predmetom verejnej dražby bola iba stavba, a nie aj sporný pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala. Krajský súd napadnutým rozsudkom následne potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   168/2012   z   25.   júla   2013   tak,   že   dovolanie   ako   procesne neprípustné odmietol.

Z   ďalších   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   žalobca   sa   návrhom   doručeným Okresnému súdu Bratislava II 7. februára 1992 (okrem iného) domáhal proti sťažovateľke vyslovenia neplatnosti verejnej dražby z dôvodu, že jej predmetom bola len prevádzková jednotka bez sporného pozemku. Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 16 C 37/95 z 12.   decembra   1997   tento   návrh   žalobcu   voči   sťažovateľke   zamietol,   keďže „mal za preukázané, že navrhovateľ vedel o tom, že draží prevádzkovú jednotku bez pozemku, nebol teda uvedený do omylu pri dražbe“ (citované z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16 C 37/95 z 12. decembra 1997). Na základe odvolania bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 46/03 zo 17. júna 2003 citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdený ako vecne správny. V rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 46/03 zo 17. júna 2003 sa predovšetkým uvádza: „Základnou otázkou, ktorú museli súdy riešiť v tomto konaní je, či verejná dražba... stavby bez pozemku, ktorý mal byť podľa § 14 zák. č. 427/1990 Zb. dražený spolu so stavbou, má za následok takú vadu právneho úkonu, ktorý ho robí z tohto dôvodu absolútne neplatným.... Doplnené dokazovanie súdom prvého stupňa ukázalo, že nebolo pochýb o tom, že do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a rovnako nebolo pochýb ani o tom, že vydražiteľ toto vedel. Z konania navrhovateľa po dražbe je zrejmé, že si až následne overoval, čo všetko dražbou vydražil a v akom stave...“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa najmä uvádza, že «Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. licitátor začína Verejnú dražbu oznámením prevádzkovej jednotky,   ktorá   je   predmetom   verejnej   dražby,   vyvolávacej   ceny   (§ 8)   a   ceny   zásob bez predmetov postupnej spotreby ku dňu dražby. Prevádzková jednotka sa draží, dokiaľ účastníci dražby robia vyššie ponuky ceny. Ak nebola napriek dvom vyzvaniam ponúknutá vyššia   cena,   oznámi   licitátor   ešte   raz   poslednú   ponuku,   a   určí   prevádzkovú   jednotku príklepom na predaj tomu, kto poslednú ponuku urobil (ďalej len „vydražiteľ“). Podľa § 11 ods.   1   zákona   č.   427/1990   Zb.   vlastníctvo   k   veciam   vydraženým   príklepom   licitátora prechádza na vydražiteľa, ktorý je povinný do 30 dní odo dňa dražby cenu dosiahnutú vydražením   na   osobitný   účet   príslušného   orgánu   republiky   po   odpočítaní   zostatku dražobnej zábezpeky (§ 5 ods. 2 a 3). Podľa § 14 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, ak je predmetom predaja   prevádzková   jednotka,   ktorá   sa   nachádza   na   pozemku,   ku   ktorému   má   právo hospodárenia   organizácia,   ktorej   súčasťou   je   prevádzková   jednotka,   musí   sa   táto prevádzková   jednotka   predať   aj   s   týmto   pozemkom.   Odvolací   súd   v   súlade   s   vyššie uvedeným právnym názorom dovolacieho súdu posúdil doteraz predložené dôkazy, vrátane spisu   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp:   zn.   16   C   37/95   a   zistil,   že   KOVOPROJEKT BRATISLAVA,   projektový,   inžiniersky   a   konzultačný   podnik   Bratislava,   Hospodárskou zmluvou o prevode správy národného majetku a prevode vlastníctva národného majetku zo dňa 01. 01. 1982 nadobudol od odovzdávajúcej organizácie M... - nehnuteľnosti: pol. 1. Kat. úz...- list vlast., parc. č..., ostat. plocha - les vo výmere 52 a 89 m2 ako št. pozemok /geometrický plán č... Geodézia Bratislava/, 2. Rekreačná chata ako školské zariadenie postavená na parc. č..., 3. Zdvojená lavica 1 ks, 4. Televízor Jantár 1 ks, 5. Chladnička Calex 220 L 1 ks, 6. Šopa drevená, ako aj iný majetok - pol. 1. Celé zariadenie DKP podľa zoznamu č. 11-2, 2. Predmety v operatívnej evidencii podľa prílohy č. 11-3 (č. l. 24, 25 súdneho spisu). V pripojenom spise sp. zn. 16 C 37/95 na č. l. 41 sa nachádza prípis KOVOPROJEKTU Bratislava, a. s. zo dňa 23. 11. 1993 doručený Obvodnému súdu Bratislava II dňa 24. 11. 1993, ktorým okrem iného v prílohe bol zaslaný Delimitačný protokol z februára 1991 spísaný pri zriadení odštepných závodov. Z tohto Delimitačného protokolu z februára 1991 vyplýva   z   časti   III,   bodu   4,   že   Rekreačné   zariadenie   v...   sa   ponecháva v majetku KP Bratislava. V súlade so zák. č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu, k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, KOVOPROJEKT Bratislava, š. p., zaslal   prípisom   zo   dňa   20.   6.   1991   (č.   l.   18)   súdneho   spisu   Komisii   pre   privatizáciu národného majetku, privatizačnú kartu Prevádzkovej jednotky..., k. ú..., parc. č... za účelom jeho zaradenia do verejnej dražby (č. l. 19, 20, 21, 22 súdneho spisu). Súčasťou označenej prevádzkovej jednotky boli:   pozemok,   stavby,   stroje a zariadenia a predmety postupnej spotreby. Komisia pre privatizáciu národného majetku Bratislava-vidiek, vo svojom liste zo dňa 3. 12. 1991 pod č. 244/91 oznámila Kovoprojektu š. p., Bratislava, že dňa 29. 11. 1991 bola vydražená prevádzková jednotka „Rekreačné zariadenie...“ ako im patriace (č. l. 15 súdneho spisu). Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu skúmal, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby.

Odvolací súd na odvolacom pojednávaní konanom dňa 1. 3. 2012 za účelom zistenia totožnosti licitátora dražby konanej dňa 29. 11. 1991 položil účastníkom konania otázku, na   ktorú   navrhovateľ   uviedol,   že   licitátora   nepoznal,   prvý   a   posledný   krát   ho   videl na dražbe, a odporca uviedol, že pokiaľ ide o licitátora, tieto skutočnosti sú zachytené v spise Okresného súdu Bratislava II, v zápisnici o dražbe, ide o R. F., ale nič bližšie o tejto osobe,   o   tomto   licitátorovi   nevie,   ani   nemá   vedomosť.   Vzhľadom na skutočnosti, ktoré sú uvedené v spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16 C 37/1995, ako   aj   vyjadrení   samotných   účastníkov,   nie   je   možné   osobu   R.   F.   bližšie   identifikovať a   špecifikovať   jeho ďalšie   údaje,   z ktorých by   bolo   možné ho identifikovať.   Následne navrhovateľ uviedol, že netrvá na výsluchu licitátora, a odporca taktiež uviedol, že netrvá na výsluchu licitátora.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie,   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci. Pravdivé zistenie rozhodujúcich skutočností sa dosahuje rozvíjaním kontradiktórneho   sporu,   v   ktorom   má   rozhodujúcu   úlohu   slobodná   iniciatíva   strán; Subjektívna   aktivita   každej   zo   sporných   strán   je   korigovaná   opačnou   aktivitou   druhej strany.   Každá   zo   strán   má   záujem   na   tom,   aby   jej   skutkové   prednesy   boli   prehľadné, jednoznačné a obsahovali racionálne informácie. Subjektívny prístup strán k uplatňovaniu ich záujmu v konaní, sloboda a voľnosť ich skutkových prednesov a dôkazných návrhov kontradiktórnom   spore,   ovládanou   zásadou   prejednacou,   slúži   predovšetkým ku   zhromažďovaniu   dostačujúceho   materiálu   k   objektívnemu   a   nestrannému   posúdeniu skutkového   stavu   súdom.   Zásada   prejednacia   predovšetkým   charakterizuje   a   vymedzuje spôsob   obstarávania   informácii   v   civilnom   sporovom   súdnom   konaní.   Strany   nesú zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a rozhodnutiu   sporu.   Na   základe   povinnosti   tvrdenia,   bremena   tvrdenia   a   dôkazného bremena   majú   vniesť   do   konania   potrebné   informácie   o   rozhodujúcich   skutočnostiach. Dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností leží len na tom účastníkovi konania, ktorý   z   existencie   týchto   skutočností   vyvodzuje   pre   seba   priaznivé   právne   dôsledky   ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. V konaní nebolo preukázané, že sa dražila len samotná chata bez pozemku. Odvolací súd, vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu v tom smere, že predávajúceho zaťažuje dôkazné bremeno, vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona č. 427/1990 Zb., dospel k záveru, že odporca   nepreukázal,   že   jeho   právny   predchodca   predával   len   stavbu.   Odvolací   súd konštatoval,   že   v konaní   nebolo   nijako   preukázané,   že   v   rozhodujúcom   čase   určenia predmetu dražby medzi licitátorom a dražiteľom bola len samostatná stavba, teda chata nachádzajúca sa v strede pozemku parc. č... bez prístupovej cesty a teda aj bez prístupu k   inžinierskym   sieťam,   bez   uvedenia   akým   spôsobom   bude   môcť   vydražiteľ   takúto nehnuteľnosť užívať na účely podnikania, ako aj bez určenia ako a akým spôsobom bude upravený vzťah vlastníka stavby a vlastníka pozemku. Takto označený predmet dražby, teda samotná stavba bez pozemku a bez prístupovej cesty a bež inžinierskych sietí, by nebol spôsobilý   na   zaradenie   ako   prevádzkovej   jednotky   podľa   zákona   č.   427/1990   Zb.   do verejnej   dražby   a   licitátor   by   ju   nemohol   dražiť.   V   danej   veci   ohľadom   na   zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona č. 427/1990 Zb. predať aj pozemok, bolo povinnosťou odporcu nad všetky pochybnosti preukázať, že predával iba stavbu. Odporca však žiadnou relevantnou skutočnosťou nepreukázal, čo bolo predmetom dražby. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, že ak nebude preukázané, že predmetom dražby nebol aj   pozemok,   dospel   k   záveru,   že   predmetom   dražby   konanej   dňa   29.   novembra   bol   aj pozemok. V ďalšom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa,   ktorý   vykonal   potrebné   dokazovanie   a   ktorého   doplnenie   dovolací   súd nepožadoval.».

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v   ich   vzájomnej súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko,   čo   vyšlo za   konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre   rozhodnutie.   Súd   pri   hodnotení   dôkazov   v   zásade   nie   je   obmedzovaný   právnymi predpismi   v tom, ako   a s akým výsledkom   má z hľadiska   pravdivosti   ten-ktorý   dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14. septembra 2011).

Všeobecný   súd   by   nemal   byť   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.“   (I.   ÚS   243/07,   I.   ÚS   155/07, I. ÚS 402/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd predovšetkým o tieto skutočnosti:

Dovolací súd uznesením z 22. septembra 2010 uložil krajskému súdu povinnosť vysporiadať sa pre účely posúdenia predmetu verejnej dražby s otázkou, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe („čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe“).V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že vo svojich podaniach z 29. novembra 2010, 18. mája 2011 a 20. februára 2012 uviedla argumenty a označila dôkazy na ich podporu, že predmetom verejnej dražby nebol sporný pozemok, pričom   poukázala predovšetkým na dôkazy nachádzajúce sa v spise vzťahujúcom sa na konanie o neplatnosť verejnej dražby. Sťažovateľka teda predostrela krajskému súdu argumenty majúce pre rozhodnutie vo veci zásadný význam (z hľadiska posúdenia základnej otázky v spore — čo bolo predmetom verejnej dražby, resp. čo licitátor oznámil ako predmet dražby na verejnej dražbe), keďže touto základnou otázkou sa zaoberali rovnako všeobecné súdy aj v konaní o neplatnosť verejnej   dražby,   v   rámci   ktorého   dospeli   ku   konkrétnym   skutkovým   zisteniam (z dokazovania   v   tomto   konaní   vyplynulo,   že   predmetom   verejnej   dražby   bola   len prevádzková   jednotka,   a   nie   aj   sporný   pozemok),   z   ktorého   vyvodili   právny   záver o platnosti   takejto   verejnej   dražby   a   následne   návrh   žalobcu   na   vyslovenie   neplatnosti verejnej dražby zamietli.

Výrok   právoplatného   rozsudku   vrátane   právneho   názoru   uvedeného   v   jeho odôvodnení je v súlade s § 159 ods. 2 OSP záväzný pre účastníkov konania v konkrétnom (individuálnom prípade), iudex ius dicit inter partes (k tomu pozri napr. Bröstl, A. Teória práva. Praha : Aleš Čeněk, s. r. o., 2013, s. 60). Aj keď záväznosť nemožno vo vzťahu k účastníkom konania automaticky vzťahovať aj na skutkové zistenia tak, ako ich ustálili všeobecné súdy, princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv, ktoré sú podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (predovšetkým   súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu si v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci   vyžadoval,   aby   sa   so   zásadnými   argumentmi   sťažovateľky   obsiahnutými   v   jej vyjadreniach,   ktoré   vyvodzovala   z konania   o neplatnosť   verejnej   dražby,   krajský   súd náležitým spôsobom vysporiadal.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že tento „skúmal“ predložené dôkazy   vrátane   spisu   týkajúceho   sa   konania   o neplatnosť   verejnej   dražby   (krajský   súd v napadnutom rozsudku označil č. l. predmetného súdneho spisu s popisom ich obsahu), z obsahu jeho odôvodnenia však nemožno identifikovať proces hodnotenia sťažovateľkou označených dôkazov, a to predovšetkým z hľadiska ich dôležitosti pre rozhodnutie vo veci.

Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky – čo bolo predmetom verejnej dražby,   resp.   čo   licitátor   oznámil   ako   predmet   verejnej   dražby,   nemožno   považovať za jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyargumentované. Základná argumentácia krajského súdu založená v podstate na premise, že samotná stavba bez pozemku, bez prístupovej cesty a bez inžinierskych sietí by nebola spôsobilá na zaradenie ako prevádzkovej jednotky podľa zákona č. 427/1990 Zb. do verejnej dražby a licitátor by ju nemohol dražiť, vyúsťujúca do tvrdenia, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno v kontexte s obsahom jej vyjadrení z 29. novembra 2010, 18. mája 2011 a 20. februára 2012 v spojení so závermi, na ktorých je založený   právoplatný   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   16 C 37/95 z   12.   decembra   1997,   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 2 Co 46/03 zo 17. júna 2003 podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska nie je udržateľná a akceptovateľná, keďže nedáva v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty sťažovateľky.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 453/2010 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené bolo   už   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   návrhom   sťažovateľky na   vydanie   dočasného   opatrenia   z   2.   júna   2014   a odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku krajského súdu.

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde),   t.   j.   predovšetkým   sa   presvedčivo   vysporiadať   s argumentáciou   sťažovateľky uplatnenou v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich výšku v sťažnosti nevyčíslila. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,17 €, t. j. spolu 260,34 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014