znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B.,   ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2   Cob   132/2009   a   jeho   rozsudkom   z   27.   apríla   2010   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 faxom   a 27.   júla   2011   poštou   doručená   sťažnosť   E.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   Mgr. V.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 132/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ dňa 24. 10. 2006 podal súťažnú ponuku do verejného obstarávania, ktoré   vyhlásila   Fakulty   sociálnych   a   ekonomických   vied   (ďalej   ten   „obstarávateľ“). Predmetom verejného obstarávania bolo poskytnutie služieb expertov so skúsenosťami v oblasti   riadenia   a   rozvoja   ľudských   zdrojov   pre   projekt   Human   Resources   Akadémia. Sťažovateľ sa o získanie zákazky uchádzal s cenou 1.592.000,- Sk. Okrem sťažovateľa podal súťažnú   ponuku   iba   jeden   uchádzač   a   to   občianske   združenie   C.,   ktoré   ponúklo   cenu 1.990.000,- Sk, t. j. o 398.000,- Sk, resp. 25 % vyššiu ako sťažovateľ. Vzhľadom na spôsob zverejnenia   na   nástenke   ukrytej   v   labyrinte   chodieb   obstarávateľa   a   účasť   iba   dvoch uchádzačov, pričom sťažovateľ bol zjavne uchádzačom neželaným, išlo o typický prípad tzv. nástenkového tendra.

Obstarávateľ   dňa   27.   10.   2006   oznámil   sťažovateľovi,   že   ho   zo   súťaže   vylúčil z dôvodu   nepredloženia   požadovaných   dokladov,   pretože   podľa   názoru   obstarávateľa sťažovateľ nepredložil doklady v zmysle ust. § 26 a § 27 zákona č. 25/2006 Z. z. Ako úspešný   bol   vyhodnotený   druhý   uchádzač   občianske   združenie   C.,   napriek   tomu,   že nepredložil zákonom vyžadovaný doklad o oprávnení podnikať v zmysle ust. § 99 ods. 1 písm. b) zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a jeho ponuka znela na vyššiu cenu ako ponuka sťažovateľa.»

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na znenie súťažných podkladov a podáva výklad § 26, § 27 až § 30 a § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) a v tejto súvislosti uvádza:

«Podľa súťažných podkladov vypracovaných obstarávateľom súčasťou ponuky mali byť „doklady upravené § 26 zákona NR SR č. 25/2006 Z. z.“ a „doklady a dokumenty potrebné na preukázanie ďalších podmienok účasti požadovaných v súlade s § 27 zákona NR SR č. 25/2006 Z. z.“

Vo vzťahu k ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z. však takáto požiadavka odporovala zneniu ust. § 99 ods. 1 písm. b) zák. č. 25/2006 Z. z., podľa ktorého sa v prípade tzv. podprahových zákaziek vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti iba predloženie dokladu o oprávnení podnikať.

Podľa   ust.   §   99   ods.   1   písm.   b)   zák.   č.   25/2006   Z.   z.   obstarávateľ   síce   môže vyžadovať   aj   ďalšie   doklady   na   preukázanie   finančného   a   ekonomického   postavenia   a technickej alebo odbornej spôsobilosti v zmysle ust. § 27 až § 30 zákona č. 25/2006 Z. z., nie však už doklady podľa ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z., nakoľko ust. § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. kogentne určuje, že spomedzi týchto sa vyžaduje iba doklad o oprávnení podnikať.

Ust.   §   27   zák.   č.   25/2006   Z.   z.,   na   ktoré   obstarávateľ   v   súťažných   podkladoch odkazoval, obsahuje iba odporúčajúci a demonštratívny („možno preukázať spravidla“) zoznam   dokladov,   ktoré   možno   požadovať   na   preukázanie   finančného   a   ekonomického postavenia, takže obstarávateľ následne musí vždy taxatívne určiť doklady, ktoré požaduje predložiť.   Tieto doklady však pochopiteľne musia   mať   väzbu na konkrétnu požadovanú podmienku   týkajúcu   sa   finančného   a   ekonomického   postavenia,   ktorej   splnenie   by   mal uchádzač preukázať. Napríklad doklad podľa ust. § 27 ods. 1 písm. d) zákona č. 25/2006 Z. z. - prehľad o celkovom obrate, je nezmyselný a zbytočný, ak obstarávateľ neuvedie, aký minimálne obrat je podmienkou účasti.

V danom prípade bol v súťažných podkladoch uvedený iba jeden z možných dokladov preukazujúcich   finančné   a   ekonomické   postavenie   a   to   výpis   z   účtu   uchádzača,   jeho nepredloženie však paradoxne podľa súťažných podkladov nemalo za následok vylúčenie zo súťaže (nebolo teda podmienkou účasti), ale iba stratu bodov. Súťažné podmienky však paradoxne neuvádzali splnenie akého kritéria, okrem púheho predloženia výpisu z účtu, by tento   doklad   mal   preukazovať.   Obstarávateľ   neuvádzal   žiadne   požiadavky,   napr. na aktuálny   zostatok   na   účte,   mesačný   sumár   kreditných   položiek,   priemerný   zostatok a podobne, ale požadoval iba predložiť akýkoľvek výpis z účtu.

Sťažovateľ k svojej ponuke priložil v súlade s ust. § 99 zák. č. 25/2006 Z. z. kópiu dokladu o oprávnení podnikať (živnostenského listu) a potvrdenie banky o disponibilnom zostatku na účte. Súčasťou ponuky neboli ostatné doklady špecifikované v ust. § 26 zák. č. 25/2006 Z. z. nakoľko týmto ustanovením sa riadi zadávanie zákaziek s vyššou hodnotou a ust. § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. predstavuje lex specialis vo vzťahu k ust. §   26   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   pre   podprahové   zákazky.   Na   dodanie   všetkých   dokladov uvádzaných   v   ust.   §   26   zák.   č.   25/2006   Z.   z.   nebol   poskytnutý   ani   dostatočný   časový priestor, ako to vyžadovalo ust. § 99 ods. 1 písm. i) zák. č. 25/2006 Z. z. vo vtedajšom znení, nakoľko   medzi   vyhlásením   verejného   obstarávania   a   lehotou   na   predkladanie   ponúk uplynulo menej ako 30 dní, čo je lehota, v ktorej príslušné inštitúcie vydávajú potvrdenia špecifikované v § 26 zák. č. 25/2006 Z. z.

Požiadavka obstarávateľa na predloženie dokladov taxatívne vymenovaných v ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z. teda bola v príkrom rozpore so zákonom, keďže osobitné ustanovenie § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. ako lex specialis určovalo, že spomedzi uvedených dokladov sa vyžaduje iba jeden - doklad o oprávnení podnikať, ktorý sťažovateľ aj predložil....

Obstarávateľ výslovne požadoval iba predloženie výpisu z účtu, čo sťažovateľ aj splnil. Napriek tomu obstarávateľ sťažovateľa z verejného obstarávania vylúčil a následne verejné obstarávanie zrušil s odôvodnením, že žiaden z uchádzačov nesplnil podmienky účasti,   čo   však   bolo   pravdou   iba   vo   vzťahu   k   druhému   uchádzačovi,   ktorý   nepredložil doklad o oprávnení podnikať.

Sťažovateľ teda splnil podmienky účasti a jeho ponuka znela na nižšiu cenu ako ponuka druhého uchádzača, ktorý naviac nepredložil požadované doklady a preto mal byť zo súťaže vylúčený. Pokiaľ by sťažovateľ nebol z verejného obstarávania vylúčený a verejné obstarávanie by nebolo následne zrušené, získal by zákazku so ziskom vo výške 947.260,- Sk. V dôsledku nezákonného postupu obstarávateľa sťažovateľovi tento zisk ušiel.»

Na   základe   týchto   skutočností   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   Okresnému   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči U. náhrady ušlého zisku. Okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 22 Cb/150/2008-69 z 12. februára 2009 tak, že určil, že sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného obstarávania. V odôvodnení rozsudku okresný súd iba formálne skonštatoval, že „sťažovateľ nepredložil doklady uvedené v ust. § 26 a § 27 zákona č. 25/2006 Z. z. a dôsledne   ignoroval   námietky   sťažovateľa,   že   ust.   §   26   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   sa   na podprahové zákazky neaplikuje z dôvodu existencie osobitného ustanovenia § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. a že obstarávateľ spomedzi možných dokladov týkajúcich sa   finančného   a   ekonomického   postavenia   v zmysle   ust.   §   27   zákona   č.   25/2006   Z.   z. výslovne požadoval iba jeden doklad - výpis z účtu, ktorý sťažovateľ aj predložil“.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 132/2009-89 z 27. apríla 2010 tak, že tento rozsudok potvrdil, „pričom na odvolacie argumenty sťažovateľa ani v najmenšom nereagoval a svoje odôvodnenie obmedzil iba na strohé konštatovanie, že s odvodnením prvostupňového súdu sa stotožňuje a tento sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na základe § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 34/2010 z 3. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

„Prvostupňový súd reagoval iba na niektoré námietky sťažovateľa, aj to nelogicky a v rozpore s výslovným znením zákona aj zmyslom a účelom. Prvostupňový súd v rozsudku:

1. Nelogicky najprv presne citoval ust. § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. umožňujúce   pri   podprahových   zákazkách   vyžadovať   iba   doklad   o   oprávnení   podnikať a následne v rozpore s uvedeným skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj ďalšie doklady.

2. Nelogicky skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj predloženie ďalších dokladov   preukazujúcich   splnenie   podmienok   účasti   týkajúcich   sa   ekonomického a finančného postavenia (§ 27 zákona č. 25/2006 Z. z.) úplne však opomenul, že žiadne takéto podmienky účasti neboli zo strany obstarávateľa určené, sťažovateľ preto nemal splnenie akých podmienok preukazovať.

3. Formálne a bez akéhokoľvek odôvodnenia skonštatoval, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 OZ (porušenie právnej povinnosti, existencia   škody,   príčinná   súvislosť),   pričom   k   týmto   otázkam   nevykonával   žiadne dokazovanie a v rozsudku sa s nimi vôbec nevysporiadal.

4.   Vyslovil   záver,   že   zákon   č.   25/2006   Z.   z.   nepriznáva   uchádzačovi   nárok   na náhradu   nákladov   spojených   s   účasťou   vo   verejnom   obstarávaní   -   sťažovateľ   však nepožadoval   úhradu   nákladov,   ale   úhradu   ušlého   zisku,   čo   je   úplne   odlišná   právna kategória.

Prvostupňový   rozsudok   trpí   závažnými   vadami   odôvodnenia,   keďže   súd   vôbec nereagoval   na   argumenty   sťažovateľa   a   vec   posúdil   v   rozpore   s   výslovným   znením   aj zmyslom   a   účelom   príslušných   právnych   noriem,   pričom   právne   závery,   súdom   iba naznačené, sa javia ako svojvoľné. Už rozhodnutie prvostupňového súdu teda trpí vadami takej   intenzity,   že   ich   dôsledkom   je   porušenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie a súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Odvolací   súd   namiesto   toho,   aby   vady   konania   a   porušenie   práv   sťažovateľa odstránil,   znovu   jeho   práva   porušil.   Odvolací   súd   na   námietky   sťažovateľa   uvedené v odvolaní   ani   v   najmenšom   nereagoval,   iba   formálne   skonštatoval   správnosť   dôvodov prvostupňového rozsudku.

Ust. § 219 ods. 2 OSP síce odvolaciemu súdu dovoľuje odôvodnenie zredukovať na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   to   ho   však   nezbavuje povinnosti   reagovať   na   relevantné   odvolacie   námietky   účastníka   konania,   a   to   najmä v situácii, keď je aj prvostupňové rozhodnutie postihnuté vážnymi vadami odôvodnenia.... OS BA   III   aj KS   BA...   aplikovali   ust.   § 99 ods.   1 písm.   b)   a   ust.   §   27   zákona č. 25/2006 Z. z. v rozpore s ich znením aj zmyslom a účelom, čo má za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu...

Rozsudok KS BA bol postihnutý zásadnými vadami opísanými v predchádzajúcich častiach ústavnej sťažností. Tieto pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry za následok vady v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktoré je dovolací súd v zmysle ust. § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo. Sťažovateľ preto napadol rozsudok KS BA dovolaním, ktoré však NS SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 odmietol.

Pokiaľ napriek uvedeným vadám NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol, odoprel mu právo na súdnu ochranu...

Aplikáciou ust § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. v rozpore s jeho znením aj účelom a zmyslom NS SR porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 04. 2010, č. k. 2Cob/132/2009-89 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 04. 2010, č. k. 2Cob/132/2009- 89 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd SR   sú povinní zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 3. mája 2011, ktorým odmietol dovolanie   sťažovateľa,   s   prihliadnutím   na   obsah   jeho   dovolania   skúmal   predovšetkým prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v tejto súvislosti uviedol:

«Dovolateľ predovšetkým namieta nesúlad odôvodnenia napadnutého rozsudku v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj odôvodnenia rozsudku súdu 1. stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.

Dovolací súd konštatoval, že táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená. Odvolací súd využil legálnu možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O. s. p. a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu I. stupňa, ktoré je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Dovolateľ síce uvádza, že sa súd nevysporiadal s jeho špecifickými námietkami, nekonkretizuje ich však. Pokiaľ namieta, že súd neuviedol, prečo rozhodol práve uvedeným spôsobom, dovolací súd konštatoval, že odôvodenie rozhodnutia je náležité a že nie je možné interpretovať ust. § 157 ods. 2 O. s. p. tak, že súd musí odôvodňovať aj to, prečo rozhodol inak, čo by vyplývalo z dovolateľovej   interpretácie,   že   súd   neuviedol,   prečo   nerozhodol   práve   tak.   Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť uviesť, ako vec právne posúdil. Znamená to, že súd musí uviesť, ktorú právnu normu na daný skutkový stav aplikoval a ako ju v rozhodovanej veci interpretoval. Výraz „ako vec právne posúdil“ v citovanom ustanovení nijako nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu v odôvodnení uviesť, prečo rozhodol inak. Pokiaľ dovolateľ vytýka súdu I. stupňa nesprávnu interpretáciu právnej normy a uvádza, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný, že sa musí od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov, odvolávajúc sa na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a obsah dovolania nasvedčuje tomu, že má na mysli ust. § 99 ods. 1 písm. d/ ZVO, táto jeho výtka je neopodstatnená. Základom výkladu právnej normy nie je výklad gramatický, ale sémantický, teda podľa zmyslu použitého výrazu a pokiaľ sémantický   výklad   je   jednoznačný,   nie   je   súd   oprávnený   vykladať   normy   inak,   než   ju vyjadril zákonodarca. Nápravu možno urobiť výlučne príslušnou zmenou zákona. Ak teda dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu 1. stupňa namietal, že súd 1. stupňa nerešpektoval kogentné ust. § 99 ods. 1 písm. b/ ZVO, resp. že ho nesprávne interpretoval tým, že uznal za záväzné znenie bodu 13.1.2 a 13.1.3 vyžadujúce od uchádzača aj doklady upravené podľa § 26   a § 27   ZVO,   hoci   citované   ustanovenie   §   99   ods.   1   písm.   b/   ZVO   to   podľa   neho nepripúšťa   pri   zadávaní   podprahových   zákaziek,   ide   o   dovolateľovu   nesprávnu interpretáciu. Podľa citovaného ustanovenia pri zadávaní podprahových zákaziek verejný obstarávateľ   vyžaduje   na   preukázanie   splnenia   podmienok   účasti   doklad   o   oprávnení podnikať,   prípadne   ďalšie   doklady,   ktorými   sa   preukazuje   finančné   a   ekonomické postavenie a technická alebo odborná spôsobilosť. V súlade s týmto ustanovením žalovaný v Súťažných podmienkach v bode 13, označenom ako obsah ponuky, špecifikuje v bode 13.1.2 doklady   upravené   podľa   §   26   ZVO,   v   bode   13.1.3   doklady   a   dokumenty   potrebné   na preukázanie ďalších podmienok účasti, požadovaných v súlade s § 27 ZVO. Podľa § 26 ods. 1   ZVO   verejného   obstarávania   sa   môže   zúčastniť   len   ten,   kto   spĺňa   tieto   podmienky, týkajúce   sa   osobného   postavenia   a konkretizuje   ich   v   ďalších   ustanoveniach   tohto paragrafu, § 27 ZVO je označený ako finančné a ekonomické postavenie. Výraz „doklad o oprávnení podnikať“ nemožno bez ďalšieho vykladať zúžene ako živnostenský list, príp. výpis z obchodného registra, ale v súlade s ust. § 26 ZVO, ktorá špecifikuje požiadavky na osobu, či fyzickú alebo právnickú. V súlade s interpretáciou ust. § 99 ZVO dovolací súd poukazuje aj na stanovisko žalovaného zo dňa 16. 11. 2006 (čl. 20), ktoré uvádza aj súd 1. stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a žalovaný ho žalobcovi zaslal po tom, čo dal vec prešetriť na základe žalobcovej žiadosti o nápravu podľa § 135 písm. a/ ZVO. Referát vnútornej kontroly podľa § 147 ods. 1 ZVO konštatoval, že ZVO nezakazuje verejnému obstarávateľovi, aby podľa svojho uváženia požadoval predloženie iných dokladov, ako uvádza § 99.

Pokiaľ   dovolateľ   v   závere   časti   III.   dovolania   uvádza,   že   súd   formálne   a   bez akéhokoľvek odôvodnenia konštatoval, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Obč. zák. (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť), pričom k týmto otázkam nevykonal žiadnu dokazovanie a v rozsudku sa s nimi vôbec   nevyrovnal,   tento   záver   dovolateľa   nie   je   opodstatnený.   Dovolateľ   nezohľadnil okolnosť, že ide o medzitýmny rozsudok, týkajúci sa základu nároku, čo ust. § 152 ods. 2 O. s. p. umožňuje, pričom nesporným dôvodom zakotvenia tohto ustanovenia je zrýchlenie a zhospodárnenie konania. Dovolateľ tiež v tomto názore nevzal do úvahy celé odôvodnenie rozhodnutia.

Neobstojí   ani   dovolateľova   námietka,   že   v   žalobe   nepožaduje   úhradu   žiadnych nákladov, ale len úhradu ušlého zisku. Podľa k žalobe pripojeného vyčíslenia škody zo dňa 11. 10. 2008, na ktoré sa v návrhu odvoláva (čl. 24), škoda predstavuje plánovaný zisk v sume   947   260   Sk   a   vynaložené   náklady   na   prípravu   a   podanie   ponuky   vo   verejnom obstarávaní - obnos 25 000 Sk, spolu 972 260 Sk.

Na tomto základe dovolací súd konštatoval, že ani dovolateľom tvrdená prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná, preto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.»

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý podľa neho nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v dovolaní. Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd v prvom rade skúmal námietku sťažovateľa o tom, že rozsudky súdov nižšieho stupňa, ktoré prerokúvali vec, neboli dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na to, že krajský súd ako odvolací súd využil zákonný postup podľa § 219 ods. 2 OSP a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Najvyšší súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Poukázal na zákonnú povinnosť konajúceho súdu podľa § 157 ods. 2 OSP uviesť, ako vec   právne   posúdil,   ktorá   zahŕňa   povinnosť   súdu   uviesť   právnu   normu,   ktorú   vo   veci aplikoval, a uviesť to, ako ju interpretoval.

Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ namieta predovšetkým výklad § 99 ods. 1 písm.   b)   zákona   o   verejnom   obstarávaní   konajúcimi   súdmi,   pričom   podľa   sťažovateľa na základe predmetného ustanovenia nemožno požadovať iné doklady podľa § 26 a § 27 zákona   o   verejnom   obstarávaní   okrem   dokladu   o   oprávnení   podnikať.   Najvyšší   súd   sa nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa a poukázal na znenie § 99 ods. 1 písm. b) zákona   o   verejnom   obstarávaní,   ktoré   podľa   neho   umožňuje vyžadovať ďalšie   doklady podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti poukázal najvyšší súd aj na   argumentáciu   žalovaného,   podľa   ktorej   zákon   o   verejnom   obstarávaní   nezakazuje verejnému obstarávateľovi požadovať predloženie iných dokladov, ako uvádza § 99 zákona o verejnom obstarávaní.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s tým, či boli   splnené   zákonné   podmienky   zodpovednosti   za   škodu   podľa   §   420   Občianskeho zákonníka,   najvyšší   súd   uviedol,   že   závery   v   tomto   smere   vyplývajú   čiastočne z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   s   tým,   že   je   potrebné   zohľadniť   to,   že   tento rozsudok   je   len   medzitýmny.   Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní a dospel k záveru, že postupom konajúcich súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom, preto jeho dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver primeraným spôsobom odôvodnil, tento záver je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [§ 157 ods. 2, § 219 ods. 2 a § 237 písm. f) OSP], nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Závery najvyššieho súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob   132/2009   a   jeho rozsudkom z 27. apríla 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným rozsudkom   okresného   súdu   10.   júna   2010,   pričom   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu sťažnosť 25. júla 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľa   akceptoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací súd   rozhodol,   že   nie   je   prípustné.   V   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu   z   ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva namietaným rozsudkom krajského súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 22 Cb 150/2008-69   z   12.   februára   2009,   ktorým   okresný   súd   určil,   že   sťažovateľovi nevznikol   nárok   na   náhradu   škody   z   dôvodov   vylúčenia   uchádzača   z   verejného obstarávania. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť najskôr o základe uplatneného nároku formou medzitýmneho rozsudku, až následne po ustálení nároku bude rozhodnuté o výške škody znaleckým dokazovaním.

Súd preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe nároku tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Žalobca sa žalobou domáhal ušlého zisku aký by dosahoval keby nebol vylúčený z verejného obstarávania. Porušenie povinnosti v zmysle Zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní   videl   žalobca   v   tom,   že   vylúčenie   žalobcu   z   verejného   obstarávania   pre nedoloženie k súťažnej ponuke potrebných dokladov uvedených v Súťažných podkladoch z 29. 09. 2006 v bode 13/ s poukazom na ust. § 26 týkajúce sa osobného postavenia a § 27 týkajúce   sa   finančného   a   ekonomického   postavenia,   nebolo   potrebné,   pretože   sa   jedná o podprahovú zákazku podľa § 99 Zák. č. 25/2006 Z. z., ktorá nevyžaduje tieto doklady. Za nesporné treba považovať, že žalobca v ponuke verejného obstarávania predložil iba doklady: živnostenské oprávnenie a potvrdenie banky a doklady uvedené v § 26 a § 27 Zák. č. 25/2006 Z. z. žalobca nepredložil.

Súd neuznal námietky žalobcu za dôvodné pokiaľ vyslovil názor, že doklady podľa § 26 a § 27 nie sú potrebné pre podprahovú zákazku, pretože podľa § 99 ods. 1 písm. b/ Zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Pri zadávaní podprahových zákaziek verejný obstarávateľ   vyžaduje   na   preukázanie   podmienok   účasti   doklad   o   oprávnení   podnikať, prípadne   ďalšie   doklady,   ktorými   sa   preukazuje   finančné   a   ekonomické   postavenie a technická alebo odborná spôsobilosť.

Ak v súťažných podmienkach bolo v bode 13.1.2.3 výslovne uvedené, že požiadavkou verejného obstarávateľa sú doklady uvedené v § 26 a § 27 Zák. č. 25/2006 Z. z. a žalobca tieto   v Ponuke k verejnému obstarávaniu   nepredložiť,   bol   preto   daný   dôvod na strane žalovaného ako verejného obstarávateľa na jeho vylúčenie z verejnej súťaže a pokiaľ žiaden z uchádzačov nesplnil podmienky súťaže, bol dôvod aj na zrušenie verejného obstarávania. Pokiaľ žalobca uplatnil náhradu škody, ušlého zisku, ktorý by dosahoval keby nebol vylúčený zo súťaže a náklady spojené s verejným obstarávaním, neboli splnené základné podmienky v zmysle ust. § 420 OZ porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinností a škodou a zavinenie. Zo Zák. č. 25/2006 Z. z. ani zo Súťažných podmienok verejného obstarávania nevyplýva, že by mal verejný obstarávateľ zákonnú   alebo   zmluvne   dohodnutú   povinnosť   nahradiť   náklady   uchádzačovi   verejného obstarávania.

Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného obstarávania.“

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k. 2 Cob 132/2009-89 z 27. apríla 2010 s poukazom na § 219 ods. 2 OSP uviedol:

„Odvolací   súd   sa   plne   stotožnil   s   právnym   záverom   vysloveným   súdom   prvého stupňa   a   aj   s   obsahom   zdôvodnenia   jeho   rozsudku.   Súd   prvého   stupňa   sa   dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní navrhovateľa a jeho rozhodnutie je aj presvedčivé.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa vo vzťahu k ich interpretácii § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní a záver o tom, že verejný obstarávateľ mohol aj pri podprahovej zákazke žiadať doklady podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219 ods. 2 OSP odôvodnil svoj rozsudok primeraným spôsobom, relevantné skutkové zistenia vyplývajú   z   vykonaných   dôkazov,   právne   hodnotenie   a   právne   závery   sú   logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sa týkajú najmä výkladu § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní konajúcimi súdmi a znenia súťažných podkladov z 29. septembra 2006, a to najmä bodu 13, kde sa sťažovateľ domnieva, že verejný obstarávateľ pri podprahovej zákazke nemohol požadovať predloženie dokladov podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní.

Podľa   §   99   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   verejnom   obstarávaní   pri   zadávaní podprahových   zákaziek   verejný   obstarávateľ   postupuje   podľa   prvej   časti   a   vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti podľa § 26 zákona o verejnom obstarávaní najmä doklad o oprávnení dodávať tovar, uskutočňovať stavebné práce alebo poskytovať službu, prípadne   ďalšie   doklady,   ktorými   sa   preukazuje   finančné   a   ekonomické   postavenie a technická alebo odborná spôsobilosť podľa § 27 až § 30 zákona o verejnom obstarávaní. Okresný   súd   a   krajský   súd   v   namietaných   rozsudkoch   v   zásade   konštatovali,   že verejný obstarávateľ mohol na základe § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní požadovať   predloženie   všetkých   dokladov   podľa   §   26   a   §   27   zákona   o   verejnom obstarávaní. Ústavný súd považuje takýto výklad § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní   za   legitímny,   neodporujúci   zneniu   a   účelu   tohto   zákonného   ustanovenia a predstavuje jeden z možných spôsobov jeho interpretácie, preto je ústavne udržateľný [(tak ako už bolo uvedené v tomto uznesení (s. 13)].

Z   uvedených   dôvodov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   časť   sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012