znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 116/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2010   faxovou   správou   a   19.   novembra   2010   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 116/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   návrhom   podaným   Okresnému   súdu Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   16.   augusta   2006   sa   Ing.   M.   Š.,   B.   (ďalej   len „žalobca“),   domáhal   proti   nej   (ako   zamestnávateľovi)   určenia   neplatnosti   výpovede   z pracovného pomeru.

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 161/2006 z 8. októbra 2007 konanie v uvedenej právnej veci zastavil s odôvodnením, že žalobca 20. júna 2007 zomrel. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podali odvolanie dedičia žalobcu (ďalej len „právni nástupcovia žalobcu“),   v   ktorom   namietali,   že   okresný   súd   vo   veci   určenia   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru nemal konanie zastaviť, ale mal konanie prerušiť do právoplatného skončenia príslušného dedičského konania.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 9/2008 z 28. novembra 2008 odvolanie právnych nástupcov žalobcu odmietol z dôvodu, že nebolo podané   oprávnenou   osobou.   Podľa   právneho   názoru   vysloveného   krajským   súdom v odôvodnení označeného uznesenia domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru   môže   v   zmysle   §   77   Zákonníka   práce   len   zamestnanec,   ktorým   bol   pôvodný žalobca.   Súčasne   podľa   §   107   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   podľa   názoru krajského súdu pokračovať v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru s právnymi nástupcami žalobcu z dôvodu, že ide o právo viazané v zmysle § 77 Zákonníka práce jedine na osobu pôvodného žalobcu.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podali   právni   nástupcovia   žalobcu   dovolanie, v ktorom uviedli, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd   ako   dovolací   súd   namietaným   uznesením   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 9/2008   z 28.   novembra   2008   a uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   161/2006 z 8. októbra 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dovolací súd podľa sťažovateľky dospel k právnemu názoru, že „v prípade, že bude konanie   o   určenie   neplatnosti   výpovede   z   pracovného   pomeru   zastavené,   dedičom   po Ing. M.   Š.   sa tým znemožní domáhať sa peňažných nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru. Najvyšší súd SR argumentuje tým, že pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom,   treba vychádzať z toho,   že pracovný pomer bol   skončený platne a platnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť neskôr posudzovaná súdom.“.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd rozhodol „v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   SR   priznal   dedičom   po   nebohom   Ing.   M.   Š.   právo domáhať sa určenia neplatnosti   skončenia pracovného pomeru,   aj napriek tomu,   že sa jedná o osoby odlišné od osoby zamestnanca v rozpore s ustanovením § 77 Zákonníka práce, čo... nie je možné. Zákon totiž právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru priznáva len zamestnancovi alebo zamestnávateľovi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka konštatuje, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil   Okresnému   súdu   Bratislava   II   povinnosť   rozhodnúť   o   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru aj napriek skutočnosti, že základným predpokladom pre rozhodovanie súdu   o   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   je   možnosť   zamestnanca,   v   prípade vyslovenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   zo   strany   súdu,   ďalej   vykonávať prácu prideľovanú zamestnávateľom“.

Dovolací súd však podľa sťažovateľky „v rozpore so zákonom priznal dedičom po Ing. M. Š. postavenie aktívne legitimovaných osôb“.

Podľa sťažovateľky „dediči po Ing. M. Š. v žiadnom prípade nie sú osobami, ktorým by sťažovateľ v prípade vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany súdu, mohol prideľovať prácu v zmysle Zákonníka práce“.

Za   ďalší   závažný   nedostatok   sťažovateľka   považuje „odôvodnenie   uznesenia Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   2   Cdo 116/2009 zo dňa 31.   08.   2010“. V tejto súvislosti   uviedla,   že „odôvodnenie   uvádzané   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky neobstojí, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom odôvodnení použil judikát vynesený v inej právnej veci, ktorá nie je totožná so skutkovým a právnym stavom konania, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Bratislava II a ktorého navrhovateľom bol Ing. M. Š. Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   nevysporiadal   so   základnou   procesnou otázkou, ktorou je nedostatok aktívnej legitimácie na strane dedičov po nebohom Ing. M. Š. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   prípade   domáhania   sa   určenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru sa jedná o osobné právo osoby, ktorá v tomto prípade smrťou stratila spôsobilosť mať práva a povinnosti, nie je podľa slovenského právneho poriadku možné, aby právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo na osobu odlišnú od osoby zamestnanca, ktorým bol Ing. M. Š.“.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe aplikácie právnej normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky“. Tým, že najvyšší súd neodôvodnil, „na základe akého ustanovenia a na základe akých úvah sa dopracoval k zisteniu, že je možné v prípade smrti   zamestnanca   –   fyzickej   osoby,   pokračovať   v   konaní   o   neplatnosť   skončenia pracovného   pomeru   s   dedičmi   po   fyzickej   osobe   –   zamestnancovi“, došlo   podľa sťažovateľky aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   B.   na   súdnu   ochranu garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn.: 2 Cdo 116/2009 zo dňa 31. 08. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. Zn. 2 Cdo 116/2009 zo dňa 31. 08. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označila   sťažovateľka,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného   prerokovania   veci   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Sťažovateľka   v prvom   rade   namieta,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   zrušením uznesenia krajského súdu z 28. novembra 2008 (o odmietnutí odvolania právnych nástupcov žalobcu)   a   uznesenia   okresného   súdu   8.   októbra   2007   (o   zastavení   konania)   v   konaní o neplatnosť   výpovede   z   pracovného   pomeru   na   návrh   pôvodného   žalobcu   proti sťažovateľke ako žalovanej a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie porušil jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   sťažovateľky „žiadna právna norma slovenského právneho poriadku neumožňuje, aby právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru prešlo zo zamestnanca po jeho smrti na jeho dedičov“.

Podľa   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   nevysporiadal   ani so základnou procesnou otázkou, a to nedostatkom aktívnej legitimácie na strane právnych nástupcov nebohého žalobcu, pričom v tejto súvislosti malo dôjsť aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka   konania   vyplývajúceho   z   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ochranu   základným   právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (m.   m.   I. ÚS   54/97, IV. ÚS 192/08).

Ústavný súd taktiež vo svojej judikatúre uvádza, že predpokladom uplatnenia práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére ochrany základného práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Podstata   sťažnosti   sťažovateľky   je   založená   na   argumentácii,   že   najvyšší   súd v prerokúvanej veci „rozhodol na základe aplikácie normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, v dôsledku čoho v rozpore s § 77 Zákonníka práce priznal dedičom   po   zomrelom   žalobcovi   právo   domáhať   sa   určenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru aj napriek tomu, že ide o osoby odlišné od osoby zamestnanca“.

Najvyšší   súd v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   2   Cdo   116/2009 z 31. augusta   2010,   ktorým   rozhodol   o   dovolaní   právnych   nástupcov   žalobcu   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 9/2008 z 28. novembra 2008, uviedol:

„So   zreteľom   na   dovolateľkami   uvádzané   skutočnosti   zameral   sa   dovolací   súd osobitne na   otázku,   či konanie odvolacieho   súdu   nie je postihnuté vadou   podľa §   237 písm. f) O. s. p.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky (rozhodnutie   zverejnené   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   SR   pod   č.   23,   ročník 1994).“

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   najvyšší   súd   výrok   svojho   uznesenia   sp.   zn. 2 Cdo 116/2009 z 31. augusta 2010 založil na týchto dôvodoch:

«V prejednávanej veci súd prvého stupňa po zistení, že žalobca zomrel, konanie zastavil.   Odvolací   súd   odvolanie   právnych   nástupkýň   žalobcu   proti   zastavujúcemu rozhodnutiu odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Oba súdy vychádzali z názoru, že iba zamestnanec   sa   môže   domáhať   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru,   toto   právo domáhať   sa   určenia   neplatnosti   podľa   §   77   ZP   neprechádza   na   dedičov   a   v   takomto prípade nie je možné s dedičmi pokračovať ďalej v konaní. Dovolací súd nepovažuje tento názor za správny.

Právo   účastníka   pracovnoprávneho   vzťahu   domáhať   sa   určenia   neplatnosti zrušovacieho   prejavu   uvedeného   v   §   77   Zákonníka   práce   zaniká   márnym   uplynutím dvojmesačnej   lehoty.   Pokiaľ   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   podľa   §   77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne. Platnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť neskôr   posudzovaná   súdom   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 147/2008).

Ak však zamestnanec v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru t. j. o určenie neplatnosti uvedeného právneho úkonu zomrie, nemožno konanie s odkazom na   §   107   ods.   1   O.   s.   p.   bez   ďalšieho   zastaviť.   V   prípade   rozhodnutia   o   neplatnosti skončenia pracovného pomeru by tento pracovný pomer trval a žalobcovi by vznikli nároky z   neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru,   v   takom   prípade   ide   o   časť   právnych vzťahov,   ktoré   po   smrti   žalobcu   nezanikajú,   ale   pretrvávajú   medzi   zamestnávateľom   a právnymi nástupcami žalobcu tak, ako je to uvedené v § 35 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. Podľa § 107 ods. 1 O. s. p. možno konanie zastaviť v prípade, že povaha veci neumožňuje v konaní pokračovať.   V   predmetnom   prípade   však   dovolaciemu   súdu   nie   je   ani   z   napadnutého rozhodnutia ani z iných okolností zrejmé, akým spôsobom „povaha veci“ bráni v konaní pokračovať. U dovolateliek ide o osoby, na ktoré prechádzajú peňažné nároky žalobcu podľa ust. § 35 ods. 1 Zákonníka práce a v predmetnom konaní sa rozhoduje, hoci v tomto jednom ohľade, o ich práve, konkrétne o jeho existencii alebo neexistencii.»

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2 Cdo 116/2009 z 31. augusta 2010 najvyšší súd ďalej uviedol:

„V posudzovanom prípade je taktiež potrebné zobrať do úvahy to, že dovolateľky vo svojom dovolaní argumentujú aj tým, že ak bude konanie zastavené, nebudú sa už môcť domáhať   svojich   peňažných   nárokov   na   súde   a   poukazovali   pritom   na   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   sa   otázkou   platnosti   rozviazania pracovného pomeru po uplynutí stanovenej lehoty nemožno zaoberať, a to ani ako otázkou predbežnou. Uvedená argumentácia plne zodpovedá záverom právnej teórie a praxe, čo by znamenalo,   že   i   keď   by   právnemu   predchodcovi   dovolateliek   vznikol   v   dôsledku (eventuálne)   neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   peňažný   nárok   voči   jeho zamestnávateľovi,   ktorý   na   dovolateľky   prechádza,   bolo   by   do   budúcnosti   skutočne vylúčené domáhať sa ho súdnou cestou.

Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že keď odvolací   súd   v   danej   procesnej   situácii   odmietol   opravný   prostriedok   dovolateliek (odvolanie), hoci na taký postup neboli splnené zákonom stanovené podmienky (nakoľko boli   osoby   oprávnené   na   jeho   podanie),   porušil   ústavou   zaručené   právo   dovolateliek domáhať   sa   práva   na   preskúmanie   správnosti   a   zákonnosti   odvolaním   napadnutého rozhodnutia. Uvedeným postupom im zároveň odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s.   p.   je   zo   zákona   dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací súd   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vždy   zrušiť,   pretože   rozhodnutie   vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že rovnakou vadou trpí aj konanie pred súdom prvého stupňa, ktorý svojím uznesením (z rovnakých dôvodov ako súd odvolací) konanie zastavil, hoci na to neboli splnené podmienky, čím účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.

S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a taktiež súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).“Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v Zákonníku práce a Občianskom súdnom poriadku) nie je svojvoľný, t. j. nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že z § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov   podať   na   súde   žalobu   o   určenie,   že   právny   úkon   smerujúci   ku   skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota uvedená v § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou a zároveň ide o lehotu hmotnoprávnu (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce).

Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatnený včas, teda aspoň v posledný deň lehoty vyplývajúcej z § 77 Zákonníka práce, právo na určenie neplatnosti   právneho   úkonu   smerujúceho   ku   skončeniu   pracovného   pomeru   zaniká, v dôsledku čoho je skončenie pracovného pomeru účinné, a to aj v prípade, že by bolo neplatné.   Márne   uplynutie   dvojmesačnej   lehoty   má   za   následok,   že   sa   súd   už   nemôže zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky.   To   znamená,   že   ak   nebola   neplatnosť   právneho   úkonu   o   skončení   pracovného pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho,   že   pracovný pomer   bol   skončený   platne (pozri   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2008).

Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru musí byť aplikovaná v kontexte Zákonníka práce ako celku (II. ÚS 161/09). Podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manželku, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšším   súdom   vyslovený   právny   názor k sťažovateľkou   nastolenej   (namietanej)   otázke   aktívnej   legitimácie   v   prípade   úmrtia zamestnanca (ako žalobcu) v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je   ústavne   udržateľný.   V   odôvodnení   uznesenia   dovolací   súd   poukázal   na   to,   akými ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil, že v danom prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných ustanovení   Zákonníka   práce   a   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor   vyplývajúci   z jeho doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

V danom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne okolnosti   prerokúvanej   veci   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom. Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 2 Cdo 116/2009 z 31. augusta 2010 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože najvyšší súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov.   Právo   na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú,   a   to   za   predpokladu,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Subjektívny názor sťažovateľky o nemožnosti prechodu práva domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo zamestnanca po jeho smrti na jeho právnych nástupcov, nie je dôvodom na prijatie záveru, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Naopak, ústavný súd po preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   konštatoval,   že   medzi   ním   a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k porušeniu týchto práv v danom prípade mohlo dôjsť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľky,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia ústavou garantovaného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011