znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., podanú podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 1 Európskej   charty   miestnej   samosprávy   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 119/2009 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B., K.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2010 doručená sťažnosť Mgr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), podaná podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 67   ods. 2   a 3   a čl. 152   ods. 4   ústavy,   ako   aj   čl. 8   ods. 1   Európskej   charty   miestnej samosprávy (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 119/2009 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6 S/119/2009-88 zo 4. februára   2010   bolo   v právnej   veci   navrhovateľa   MUDr.   P.   K.   (ďalej   len „navrhovateľ“) proti odporcovi – K. (ďalej len „odporca“) rozhodnuté tak, že sa návrhu v celom   rozsahu   vyhovelo   a   odporcovi   bolo   zakázané   pokračovať   v porušovaní   práva navrhovateľa uplatňovať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) na základe upovedomenia odporcu č. 09/04038 zo 7. septembra 2009   o zániku   mandátu   poslanca   mestského   zastupiteľstva.   V ďalšom   bode   výroku   sa odporcovi   prikázalo umožniť navrhovateľovi   uplatňovanie   mandátu   poslanca   mestského zastupiteľstva.   Napokon   bol   odporca   označeným   rozsudkom   zaviazaný   nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 869,08 €. Išlo o konanie o ochranu pred nezákonným zásahom   orgánu   verejnej   správy   podľa   § 244   ods. 5   a   § 250v   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Krajský   súd   podľa   odôvodnenia   rozsudku   za   nezákonný   zásah   orgánu   verejnej správy   zameraný   priamo   proti   navrhovateľovi   považoval   list   odporcu   č. 09/04038 zo 7. septembra   2009   označený   ako „Upovedomenie   o zániku   poslaneckého   mandátu poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta   K.“ (ďalej   len   „upovedomenie   o zániku mandátu“),   ktorým   odporca   upovedomil   navrhovateľa   v zmysle   ustanovenia   § 25   ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o obecnom   zriadení“)   v nadväznosti   na   § 7   ods. 5   rokovacieho   poriadku mestského zastupiteľstva (ďalej len „rokovací poriadok“) o zániku mandátu navrhovateľa (ako poslanca mestského zastupiteľstva) z dôvodu, že navrhovateľ sa v dňoch 28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009 bez riadneho ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnil riadneho rokovania mestského zastupiteľstva a do 7. septembra 2009 nepredložil doklad, ktorý   sa   uznáva   za   ospravedlnenie   neúčasti.   Aj   napriek   tomu,   že   k zániku   mandátu navrhovateľa   došlo   podľa   odporcu   priamo   zo   zákona   pri   naplnení   všetkých   zákonných podmienok vyplývajúcich z § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, krajský súd neuznal   nedostatok   svojej   právomoci   zaoberať   sa   zánikom   jeho   mandátu   a podmienky zániku mandátu navrhovateľa (ako poslanca mestského zastupiteľstva) preskúmal, a to aj za použitia úvahy.

Z vykonaného dokazovania považoval krajský súd za preukázané, že navrhovateľ sa z neúčasti   riadneho   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva,   ktoré   sa   konalo   28.   júla   2009, vopred   telefonicky   ospravedlnil   primátorovi   mesta   z dôvodu   poskytovania   urgentnej zdravotnej starostlivosti na ambulancii RLP a o tejto skutočnosti predložil spolu s listom z 10. septembra 2009 potvrdenie od R. – Z., s. r. o. krajský súd považoval tento dôvod neúčasti   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   ako   vážny   dôvod   v zmysle   § 25   ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení. Preto podľa názoru krajského súdu nebola splnená zákonná podmienka zániku mandátu poslanca, t. j. absencia vážneho dôvodu – opakovane trikrát po sebe nasledujúcej neúčasti na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:

„Súd dospel k záveru že to, že súčasne s ospravedlnením navrhovateľ nepredložil potvrdenie zamestnávateľa o výkone práce dňa 27.8.2009, nemá z pohľadu ust. § 25 ods.2 písm. g) zákona o obecnom zriadení právny význam. Súd dospel k záveru, že odporca bol oprávnený   skúmať   existenciu   vážneho   dôvodu   neúčasti   na   zasadnutí   mestského zastupiteľstva už aj z toho dôvodu, že v minulosti bolo telefonické ospravedlnenie neúčasti na zasadnutí z dôvodu služby postačujúce a nevyžadovalo sa, aby poslanci predkladali potvrdenia   zamestnávateľa.   Preto   odporca,   ak   mal   pochybnosti   o   existencii   vážneho dôvodu, mal existenciu vážneho dôvodu skúmať a požiadať navrhovateľa, aby predložil doklad   o   výkone   služby.   Nakoniec   súd   si   sám   overil,   či   navrhovateľ   v   deň   zasadnutia mestského zastupiteľstva vykonával službu.

Súd uzatvoril, že iba prípade, ak by navrhovateľ nepreukázal existenciu vážneho dôvodu svojej neúčasti na zasadnutí dňa 27.8.2009 a za predpokladu, že sa nezúčastnil bez vážneho   dôvodu   a   bez   ospravedlnenia   dvoch   predchádzajúcich   riadnych   zasadnutí obecného   zastupiteľstva,   mohol   odporca   konštatovať   zánik   jej   mandátu.   Ďalej   si   súd protirečí, pretože ak dospel k záveru, že odporca je oprávnený skúmať existenciu vážneho dôvodu,   len   za   predpokladu,   že   sa   navrhovateľ   nezúčastnil   bez   vážneho   dôvodu   a   bez ospravedlnenia   dvoch   predchádzajúcich   riadnych   zasadnutí   obecného   zastupiteľstva,   až potom môže konštatovať zánik jeho mandátu, je sťažovateľ toho názoru, že posudzovať vážnosť dôvodu neúčasti poslanca môže len odporca (presnejšie primátor mesta, ktorý je výkonným orgánom) a nie súd, ako si to osvojil v tomto konaní.

Za podstatné považoval krajský súd to, že sa navrhovateľ ospravedlnil, súd posúdil ním   uvádzaný   dôvod   neúčasti   za   vážny,   dokonca   si   ho   overoval   dokazovaním,   čím   sa vysporiadal s námietkou odporcu, že navrhovateľ k oznámeniu o neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva konaného dňa 27.8.2009, nepriložil doklad, ktorý sa uznáva za ospravedlnenie   neúčasti.   Súd   neskúmal   predchádzajúce   zasadnutia   mestského zastupiteľstva konané v dňoch 28.7.2009 a 3.8.2009.

V   tomto   smere   použil   krajský   súd   úvahu   tak,   že   dôvod   neúčasti   na   zasadnutí mestského zastupiteľstva a to poskytovanie zdravotnej starostlivosti na ambulancii rýchlej lekárskej pomoci je potrebné kvalifikovať ako vážny dôvod v zmysle § 25 ods.2 písm. g) zákona   o   obecnom   zriadení   a   to,   že   navrhovateľ   nepriložil   potvrdenie   zamestnávateľa o výkone práce nemá právny význam.

Sťažovateľ tvrdí, že sudcovská úvaha uplatnená pri posúdení okolnosti, či mandát poslanca   trvá   ďalej   a   či   podmienky   jeho   zániku   nastali,   spolu   s určovaním   povinnosti orgánu verejnej samosprávy, je neústavná, pretože ústava, ani žiaden zákona lebo platný a účinný rokovací poriadok mestského zastupiteľstva nezakladá o tomto súde rozhodovať.“

Ďalšie   výhrady   sťažovateľa   smerujú   proti   tomu,   že   sa   krajský   súd   v konaní nezaoberal, «z akých dôvodov sa navrhovateľ nezúčastnil predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí mestského zastupiteľstva, aj keď odporca uviedol na pojednávaní, že oznámenie o zániku   mandátu   poslanca   bol   povinný   urobiť,   pretože   je   orgánom   samosprávy a potreboval   zabezpečiť   zákonný   chod   miestneho   zastupiteľstva.  ....(odporca   sa   zo   43 zasadnutí nezúčastnil podľa sťažovateľa na 16 z nich, pozn.).

Pokiaľ ide o program na 46. zasadnutie mestského zastupiteľstva na deň 28. 7. 2009, v programe bolo prerokovanie upozornení Okresnej prokuratúry v Trebišove č. Pd 83/09-4, Pd 87/09-5 a Pd 88/09-4 na porušovanie zákona o obecnom zriadení a návrh prokurátora na zrušenie už prijatých uznesení. Navrhovateľ a poslanci MUDr. A. M., MUDr. V. C., Paedr. G. Z., Mgr. Z. F. a T. G. písomne vyhlásili dňa 27. 7. 2009 v dokumente nazvanom „Stanovisko poslancov mestského zastupiteľstva v K.“, že podľa ich presvedčenia nedošlo k porušeniu zákona mestským zastupiteľstvom pri nastúpení náhradníka Mg. Z. F., Ing. K. P. bol   zvolený   za   hlavného   kontrolóra   v   súlade   so   zákonom   a   nevidia   dôvod,   aby   o   tom rokovalo mestské zastupiteľstvo. Požiadali, aby ich stanovisko bolo prečítané na vyššie uvedenom zasadnutí.

Títo poslanci sa nezúčastnili zasadnutia mestského zastupiteľstva,   z toho dôvodu nebolo   uznášania   schopné   a   nezúčastnili   sa   ani   náhradného   zasadnutia   mestského zastupiteľstva, ktoré je povinný primátor zvolať do 14 dní, a to dňa 3. 8. 2009 s tým istým programom.   Navrhovateľ   v   konaní   uviedol,   že   vyššie   uvedené   zasadnutia   mestského zastupiteľstva   neboli   v   súlade   s   harmonogramom   a   na   deň   3. 8. 2009   ani   nedostal pozvánku. Z predloženého stanoviska poslancov z 27. 7. 2009 jasne vyplýva, že navrhovateľ sa nemienil zúčastniť zasadnutí z dôvodu uvedeného v stanovisku. Zasadnutia mestského zastupiteľstva konanom dňa 27. 8. 2009 sa navrhovateľ nezúčastnil a nezúčastnila sa tá istá skupina poslancov, ktorí sú uvedení v Stanovisku poslancov z 27. 7. 2009.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   ak   posudzoval   súd   vážnosť   dôvodu   neúčasti navrhovateľa na mestskom zasadnutí dňa 27. 8. 2009 a okolnosti ospravedlňovania, mal sa zaoberať   nimi   v   priamej   súvislosti   s   „Upovedomením   o   zániku   poslaneckého   mandátu z 7. 9. 2009“ z dôvodu, že odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod Mestského zastupiteľstva K. Až následne súd mal posúdiť, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy.».

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   vzhľadom   na   čl. 152   ods. 4   ústavy   sudca   sa   pri uplatnení   úvahy   musí   správať   tak,   aby   nekonal   v rozpore   s čl. 2   ods. 2   a čl. 152   ods. 4 ústavy. V rámci sudcovskej úvahy sudca nemôže určovať podmienky nad rámec zákona alebo   v rozpore   so zákonom.   Úvaha   v rámci   správneho   súdnictva   musí   obstáť v objektívnom teste verejného záujmu. Úvaha v správnom súdnictve je zákonná iba vtedy, ak má kvalitu, ktorá je daná vlastnosťami právneho štátu. Znamená to, že sudca uplatní úvahu, ktorá je v súlade so zákonom, a príslušný orgán ju uskutoční v medziach zákona. Spôsob   ustanovený   zákonom   nemožno   podľa   názoru   sťažovateľa   extenzívne   vysvetliť a uplatniť tak, že orgán štátu môže do činnosti obce zasiahnuť aj inak, spôsobom, ktorý neustanovil zákon, ale orgán štátu ho svojím výkladom odvodil zo zákona, či dokonca si ho vymyslel.

Sťažovateľ ďalej vyslovil názor, že mandát ako právo vykonávať funkciu poslanca vzniká zvolením za poslanca. Voľby poslancov do obecného zastupiteľstva sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním tak, ako to vyplýva z čl. 67 ods. 4 ústavy, a slobodnou voľbou zástupcov v orgánoch miestnej moci vo voľbách. Uplatnenie práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou svojich   zástupcov   do   orgánov   miestnej   samosprávy   je   predmetom   úpravy   zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách do samosprávy“). Zvolením za poslanca vzniká poslancovi právo nielen   poslancom   byť,   ale   aj   právo   vykonávať   túto   funkciu   osobne   podľa   svojho presvedčenia   a svedomia   bez   viazanosti   príkazmi.   Poslancovi   vznikajú   aj   povinnosti, ku ktorým   patrí   aj povinnosť   zúčastňovať   sa   zasadnutí   zastupiteľstva   a jeho   orgánov, do ktorých bol zvolený, a dodržiavať organizačný poriadok a rokovací poriadok. Mandát poslanca zanikne aj vtedy, keď sa bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po sebe zasadnutia zastupiteľstva. Podľa názoru sťažovateľa ak sa splnia zákonné podmienky na zánik mandátu podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o obecnom zriadení, právny   účinok   v podobe   zániku   mandátu   musí   nastať.   Zánik   mandátu   poslanca zastupiteľstva teda nie je ponechaný na úvahu poslanca, orgánu obce a ani na úvahu orgánu štátu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   žiaden   štátny   orgán   o zániku   mandátu   a o spôsobe   jeho uplatňovania nerozhoduje a ani nemôže ukladať povinnosti orgánu územnej samosprávy v prípade obcí v súvislosti s uplatňovaním mandátu poslanca, pretože žiaden zákon ho na to nesplnomocňuje. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú, sú povinné tak robiť iba spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ   pokračuje v argumentácii poukazom   na to,   že prípad   zániku   mandátu poslanca,   resp.   situácia,   ktorá   nastane   v zastupiteľstve   po   zániku   mandátu   poslanca,   je predmetom   úpravy   uvedenej   v § 51   ods. 2   zákona   o obecnom   zriadení,   podľa   ktorej nastúpenie náhradníka vyhlási obecné zastupiteľstvo do 15 dní po tom, ako sa uprázdni mandát,   a odovzdá   mu   osvedčenie   o tom,   že   sa   stal   poslancom.   V čase   vyhlásenia namietaného   rozsudku   bolo   mestským   zastupiteľstvom   prijaté   uznesenie,   ktorým na uprázdnené   mandáty   poslancov   mestského   zastupiteľstva   nastúpili   náhradníci. Zákonnosť tohto uznesenia, ktorým sa konštatujú právne účinky zániku mandátu poslanca, nie   je   podľa   sťažovateľa   prípustné   preskúmavať   v konaní   podľa   § 250v   OSP   a v inom správnom konaní toto uznesenie dosiaľ nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti.

Za porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy považuje sťažovateľ to, že krajský súd síce konal vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, v merite však riešil uplatňovanie mandátu   poslancom   mestského   zastupiteľstva   a jeho zánik   tak,   že zakázal odporcovi   pokračovať   v porušovaní   práva   uplatňovať   mandát   poslanca   mestského zastupiteľstva, pričom odporcovi prikázal umožniť poslancovi mandát uplatňovať, aj keď ho k tomu ústava ani žiaden zákon nesplnomocnil.

Podľa   sťažovateľa   došlo   v okolnostiach   danej   veci   aj   k porušeniu   čl. 67   ods. 2 ústavy, podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci   ukladať   zákonom   a na   základe   medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy. Neústavným rozsudkom krajského súdu došlo totiž aj k zásahu do činnosti orgánov územnej samosprávy,   a tým   aj   k porušeniu   čl. 67   ods. 3   ústavy,   pretože   štát   v zastúpení   svojho orgánu   môže   zasahovať   do   činnosti   orgánov   územnej   samosprávy   iba   spôsobom ustanoveným zákonom.

Za nezákonný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a ktorý má ukrátiť fyzickú osobu na jej právach a právom chránených záujmoch, považoval krajský súd upovedomenie   o zániku   mandátu   (upovedomenie   odporcu   č. 09/04038   zo   7.   septembra 2009)   poslanca   mestského   zastupiteľstva,   ktorým   odporca   upovedomil   navrhovateľa v zmysle   § 25   ods. 2   písm. g)   zákona   o obecnom   zriadení   v nadväznosti   na   § 7   ods. 5 rokovacieho   poriadku   o zániku   mandátu   s uvedením   jeho   dôvodu.   Krajský   súd zo skutkového a právneho stavu vyvodil, že ide o zásah orgánu verejnej správy, ktorý je priamo zameraný proti navrhovateľovi, pričom zásah a jeho dôsledky trvajú, a preto žalobe navrhovateľa podľa § 250v ods. 4 OSP vyhovel. Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom od   začiatku   namietal,   že   právne   účinky   zániku   mandátu   nastali   zo   zákona   a on   len informoval navrhovateľa o tom, že jeho mandát poslanca zanikol, čo nemožno považovať za nezákonný   zásah.   Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   prezentoval   názor,   podľa   ktorého ak právne   účinky   zániku   mandátu   poslanca   nastávajú   zo   zákona,   potom   upovedomenie odporcu   o zániku   mandátu   s uvedením   dôvodu   je   len   informáciou   pre   navrhovateľa. Sťažovateľ,   ale   ani   mestské   zastupiteľstvo   nerozhodujú   o zániku   mandátu,   preto upovedomenie odporcu je právne bezvýznamné, nemá žiadne právne následky, a preto ani nemôže byť nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Na základe uvedeného sťažovateľ uzavrel, že skutkové a právne závery krajského súdu sú z uvedených dôvodov zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok neústavné zasahovanie do veci samosprávy. Sťažovateľ sa preto dovoláva ochrany v zmysle čl. 127a ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a charty, pričom neústavnosť rozsudku má spočívať v tom, že sa ním uložili orgánu samosprávy odporcu povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli uložené ústavou alebo zákonom. Žiada tiež, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. 6 S/119/2009-88 zo 4. februára 2010 zrušený a vec bola vrátená na   ďalšie   konanie.   Požaduje aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 254,88 €.

Napokon sťažovateľ požaduje vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/119/2009-88 zo 4. februára 1010 vyplýva, že sa ním „zakazuje mestu K. pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa uplatňovať mandát poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta   K.   zo   dňa   7. 9. 2009   č. 09-04038   o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva mesta K.“. Zároveň sa „prikazuje mestu K. umožniť navrhovateľovi uplatňovanie mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. v lehote do 5 dní od právoplatnosti rozsudku“.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   6 S/119/2009-88 zo 4. februára 2010 sa uvádza:

„Podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších   predpisov   mandát   poslanca   zaniká,   ak   sa   bez   vážneho   dôvodu   a   bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po sebe riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva. Z citovaného ustanovenia, jednoznačne vyplýva, že pre zánik poslaneckého mandátu sa vyžaduje,   aby sa poslanec   bez   vážneho dôvodu nezúčastnil trikrát   po   sebe   riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva a aby táto neúčasť bola neospravedlnená.

...

Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   že   dňa   27.8.2009   sa   navrhovateľ telefonicky ospravedlnil z neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva z dôvodu služby - poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   na   ambulancii   RLP.   Tento   dôvod   neúčasti   na zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   je   potrebné   kvalifikovať   ako   vážny   dôvod   v   zmysle citovaného ust. § 25 ods. 2 písm. g zák. č. 369/1990 Zb. Preto podľa názoru súdu nebola naplnená   zákonná   podmienka   zániku   mandátu   poslanca   t.j.   absencia   vážneho   dôvodu- opakovane   trikrát   po   sebe   nasledujúcej   neúčasti   na   riadnom   zasadnutí   obecného zastupiteľstva. Skutočnosť, že navrhovateľ súčasne s telefonickým ospravedlnením resp. do zasadnutia dňa 27.8.2009 nepredložil potvrdenie zamestnávateľa o výkone práce, nemá z pohľadu ustanovenia § 25 ods. 2 písm. g zák. č. 369/1990 Zb. právny význam. Odporca bol oprávnený   skúmať   existenciu   vážneho   dôvodu,   ktorým   navrhovateľ   ospravedlnil   svoju neúčasť na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 27.8.2009 už aj z toho dôvodu, že ak v minulosti   telefonické   ospravedlnenie   neúčasti   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   z dôvodu   služby   -poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   na   ambulancii   RLP   zrejme   bolo postačujúce   a   nevyžadovalo   sa   aby   poslanci   predkladali   potvrdenie   zamestnávateľa   že skutočne   v   daný   deň   mali   službu   preto   odporca   ak   mal   pochybnosti   o   existencii   tohto vážneho   dôvodu,   mal   existenciu   tohto   dôvodu   skúmať   a   požiadať   navrhovateľa,   aby predložil doklad o výkone služby. Navrhovateľ takýto doklad spolu s listom z 10.9.2009 predložil.   Túto   skutočnosť   si   overil   aj   súd   u   jeho   zamestnávateľa.   V   prípade   že   by navrhovateľ nepreukázal existenciu vážneho dôvodu svojej neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva 27.8.2009 a za predpokladu, že sa nezúčastnil bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia dvoch predchádzajúcich riadnych zasadnutí obecného zastupiteľstva mohol odporca konštatovať zánik mandátu podľa § 25 ods. 2 písm. g zák. č. 369/1990 zb. Odporca nepreukázal,   že   navrhovateľ   sa   bez   vážneho   dôvodu   a   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva 27.8.2009 nebolo potrebné skúmať a napokon to   medzi   účastníkmi   nebolo   ani   sporné   či   dve   predchádzajúce   zasadnutia   mestského zastupiteľstva konané v dňoch 28.7.2009 a 3.8.2008 mali charakter riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva a či sa ich navrhovateľ bez ospravedlnenia a bez vážneho dôvodu nezúčastnil.

Z uvedených dôvodov súd návrhu vyhovel a v súlade s § 250v ods. 4 O.s.p. zakázal odporcovi   pokračovať   v   porušovaní   práva   navrhovateľa   uplatňovať   mandát   poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta K. na základe upovedomenia zo dňa 7.9.2009 č. 09/04038 o zániku poslaneckého mandátu navrhovateľa a zároveň prikázal mu obnoviť stav pred týmto nezákonným zásahom, t.j. umožniť navrhovateľovi uplatňovať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva Mesta K. v lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku.“

II.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 67 ods. 2 ústavy povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.

Podľa   čl. 67   ods. 3   ústavy   štát   môže   zasahovať   do   činnosti   obce   a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.Podľa čl. 8 ods. 1 charty akýkoľvek správny dohľad nad miestnymi orgánmi možno vykonávať len takým spôsobom a v takých prípadoch, ktoré vymedzuje ústava alebo zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Hlavnou   námietkou   sťažovateľa   je,   že   krajský   súd   uložil   odporcovi   povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli   uložené   ústavou   alebo   zákonom,   resp.   bez   toho,   aby   bol   krajský   súd   oprávnený posudzovať, či došlo k zániku poslaneckého mandátu navrhovateľa.

Zo znenia čl. 127a ústavy je zrejmé, že ústavný súd je v prípade iniciovania konania podľa   tohto   článku   ústavy   povinný   preskúmať   nielen   ústavnosť,   ale   i   zákonnosť sťažovateľom   namietaného zásahu, pričom   podmienkou   tohto   typu   konania je,   aby išlo o zásah do vecí orgánu územnej samosprávy a aby o tejto ochrane nerozhodoval iný súd.

Predmetom   konania   v   tejto   veci   je   preskúmanie   ústavnosti   a   zákonnosti   zásahu krajského súdu do zloženia orgánu územnej samosprávy (mestského zastupiteľstva) počas plynutia volebného obdobia, ktorý podľa názoru ústavného súdu možno subsumovať pod pojem   zásahu do   vecí   územnej samosprávy, t.   j. sťažnosť sťažovateľa   spĺňa náležitosti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy.

Sťažovateľ   argumentoval   okrem   iného   aj   tým,   že   žiaden   štátny   orgán   (teda   ani všeobecný súd) o zániku mandátu poslanca a o spôsobe jeho uplatňovania nerozhoduje a ani nemôže   ukladať   povinnosti   orgánu   územnej   samosprávy,   prípadne   obci   v súvislosti s uplatňovaním mandátu poslanca, pretože žiaden zákon ho na to nesplnomocňuje. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy). Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. štvrtej hlavy ústavy, ktorá za jej základ ustanovuje obec   ako samostatný   územný a   správny   celok   Slovenskej   republiky, združujúci   osoby,   ktoré   majú   na   jej   území   trvalý   pobyt.   Orgánmi   obce   sú   obecné zastupiteľstvo a starosta (čl. 69 ods. 1 ústavy). Autonómia obce ako subjektu samosprávy sa prejavuje v tom, že rozsah jej pôsobnosti, resp. rozsah jej práv a povinností (obmedzení) môže byť ustanovený len na základe zákona alebo medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (čl. 67 ods. 2 ústavy).

Rešpektovanie   princípu   právneho   štátu   predpokladá,   že   všetky   subjekty   v štáte, t. j. aj orgány územnej samosprávy sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp.   zosúladia   svoje   správanie   s   platným   právnym   poriadkom.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne aj čl. 8 ods. 1 charty) dáva priestor na dozor štátu, resp. ingerenciu štátu do vecí územnej   samosprávy,   ktorý   je   však   striktne   obmedzený   požiadavkou   vykonania   takého zásahu   iba   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   t. j.   vykonania   zásahu   do   vecí   územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom.

Z uvedeného vyplýva, že nie každý zásah do   výkonu územnej samosprávy musí nevyhnutne   znamenať   porušenie   práva   na   samosprávu,   resp.   zásah   do   vecí   územnej samosprávy.

Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb zvolený   kandidát   nadobúda   zároveň   aj   súbor   práv   a povinností   spojených   s výkonom funkcie,   do   ktorej   bol   zvolený.   V prípade   poslanca   obecného   zastupiteľstva   ide   napr. o právo zúčastňovať sa   na zasadnutí   obecného zastupiteľstva   a hlasovať na ňom, právo predkladať návrhy obecnému zastupiteľstvu, právo interpelovať   starostu, práva spojené s kontrolnou   právomocou   poslancov   obecného   zastupiteľstva   a pod.   Realizáciou   svojich práv má teda zvolený poslanec obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných v obci na základe mandátu získaného vo voľbách.

Akýkoľvek zásah do   mandátu poslanca obecného zastupiteľstva spôsobuje nielen zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania mandátu od voličov, ale   v konečnom   dôsledku   aj   mení,   resp.   zasahuje   do   samotnej   vôle   voličov   vyjadrenej v uskutočnených voľbách. Vzhľadom na to zákonodarca možnosti zániku mandátu poslanca obecného   zastupiteľstva   taxatívne   vymedzil   v   §   25   ods.   2   zákona   o obecnom   zriadení. Uprázdnenie   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   súčasne   znamená   pre   obecné zastupiteľstvo   i starostu   obce   vznik   povinnosti   podľa   §   51   ods.   2   zákona   o voľbách do samosprávy   (povinnosť   vyhlásiť   nastúpenie   náhradníka   za   poslanca   obecného zastupiteľstva   a vydanie   osvedčenia   o jeho   zvolení).   Realizácia   tohto   oprávnenia   však predpokladá   utvorenie   záveru   o uprázdnení   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva z dôvodov špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie tohto oprávnenia môže dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva, ktorému by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej bol zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu fakticky nedošlo, a v konečnom dôsledku by takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov územnej samosprávy.

V   preskúmavanom   prípade   vznikol   spor   o   to,   či   v   prípade   navrhovateľa   došlo k naplneniu   podmienok   zániku   mandátu   podľa   § 25   ods. 2   písm. g)   zákona   o   obecnom zriadení, s čím úzko súvisí aj následný vznik oprávnenia, resp. povinnosti orgánov obce (obecného   zastupiteľstva   a   starostu)   postupovať   podľa   § 51   ods. 2   zákona   o voľbách do samosprávy.

Hoci sťažovateľ správne uvádza, že k zániku mandátu poslanca podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení dochádza priamo zo zákona naplnením tam uvedenej skutkovej podstaty, neznamená to (a ani to nemôže znamenať), že by v prípade sporu o tom, či   skutková   podstata   bola   naplnená,   nebol   nikto   (a to   dokonca   ani   všeobecný   súd) oprávnený   autoritatívne   rozhodnúť   o otázke   ďalšej   existencie   poslaneckého   mandátu. Rovnako to neznamená, že by konečným arbitrom v takomto spore bol starosta (primátor) bez možnosti nezávislého preskúmania správnosti jeho stanoviska.

V prípade   sporného   posudzovania   otázky,   či   mandát   poslanca   v zmysle   zákona zanikol, prichádza do úvahy, aby všeobecný súd v rámci správneho súdnictva postupom podľa § 250v OSP preskúmal správnosť stanoviska, ktoré v tejto otázke zaujal kompetentný orgán obce (mesta), pretože nesprávne posúdenie otázky v tom zmysle, že mandát poslanca zanikol,   znamená   nezákonný   zásah   orgánu   obce   (mesta)   do   práva   riadne   zvoleného poslanca. Ústavný súd však pripúšťa, že v okolnostiach daného prípadu ide o extenzívny výklad   § 244   v spojení   s   § 250v   OSP,   ktorý   však   napriek   tomu   považuje   za   ústavne akceptovateľný, t. j. označené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku možno na danú vec podľa   názoru   ústavného súdu   aplikovať,   a to   najmä z toho   dôvodu,   že   ani činnosť a rozhodovanie orgánov územnej samosprávy nemôže byť svojvoľná, ale musí podliehať súdnemu   prieskumu.   Tento   názor   vyplýva   aj   z čl. 142   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci (teda   aj   v   danom   prípade)   patrí   všeobecným   súdom.   Navyše,   v   §   27   ods.   2   zákona o obecnom zriadení je všeobecne založený súdny prieskum rozhodnutí starostu obce pri výkone samosprávy, pričom je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli všeobecné súdy.

Ak sťažovateľ tvrdí, že všeobecný súd konal nad rámec svojich právomocí, a tým zasiahol do označených práv odporcu, ústavný súd uvádza, že na tento aspekt posúdenia právomoci všeobecného súdu sťažovateľ v danej veci ani nepoukázal.

Sťažovateľ   považuje   rozsudok   krajského   súdu   za   porušenie   označených   práv predovšetkým   z hľadiska   posúdenia   merita   veci.   Pokladá   totiž   závery   krajského   súdu za arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné. Spochybňuje najmä tie závery krajského súdu, podľa ktorých nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty zániku poslaneckého mandátu navrhovateľa. V súvislosti s tým poukazuje najmä na to, že posudzovanie vážnosti dôvodu neúčasti poslanca na zasadnutí mestského zastupiteľstva patrí podľa rokovacieho poriadku do právomoci primátora ako výkonného orgánu samosprávy. Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj toho, že sa krajský súd nezaoberal tým, z akých dôvodov sa navrhovateľ nezúčastnil dvoch predchádzajúcich riadnych zasadnutí mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ vytýka krajskému   súdu   aj   to,   že   ak   posudzoval «vážnosť   dôvodu   neúčasti   navrhovateľa na mestskom zasadnutí dňa 27. 8. 2009 a okolnosti ospravedlňovania, mal sa zaoberať nimi v priamej   súvislosti   s   „Upovedomením   o zániku   poslaneckého   mandátu   z 7.   9.   2009“ z dôvodu, že odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod Mestského zastupiteľstva K.. Až   následne   súd   mal   posúdiť,   či   ide   o   nezákonný   zásah   orgánu   verejnej   správy.» Za kľúčovú okolnosť, ktorú mal krajský súd nesprávne posúdiť, považuje sťažovateľ to, že ani on, ani mestské zastupiteľstvo nerozhodujú o zániku mandátu, preto jeho upovedomenie č. 09/04038 zo 4. februára 2010 o zániku mandátu je právne bezvýznamné, nemá žiadne právne následky a vzhľadom na to nemôže byť ani nezákonným zásahom veci územnej samosprávy.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, ktorý považuje argumentáciu krajského súdu za arbitrárnu, ako aj za zjavne neodôvodnenú. Závery, ku ktorým dospel krajský súd, založené na zisteniach, že navrhovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na zasadnutí mestského zastupiteľstva   dňa 27.   augusta 2009, a tým, že už aj v minulosti   telefonicky ospravedlňoval   neúčasti   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   z dôvodu   služby   – poskytovania zdravotnej starostlivosti na ambulancii RLP bola postačujúca,   čo nakoniec navrhovateľ aj preukázal, považuje ústavný súd za ústavne aprobovateľné. Z toho dôvodu nebolo   potrebné   skúmať   dôvody   neúčasti   a ospravedlnenia   navrhovateľa   a krajský   súd nemal ani dôvod skúmať, či dve predchádzajúce zasadnutia mestského zastupiteľstva boli konané v dňoch 28. júla 2009 a 3. augusta 2009 riadne. Vzhľadom na to ani nemohla byť naplnená zákonná podmienka zániku mandátu poslanca, a to kvôli absencii vážneho dôvodu opakovanej,   trikrát   po   sebe   nasledujúcej   neúčasti   na   riadnom   zasadnutí   mestského zastupiteľstva.

Záver   krajského   súdu   o neúčasti   navrhovateľa   na   riadnom   zasadnutí   mestského zastupiteľstva konanom 27. augusta 2009 z dôvodu poskytovania zdravotnej starostlivosti na   ambulancii   RLP   sa   opiera   o listinný   dôkaz,   vierohodnosť   ktorého   odporca   v konaní vedenom   krajským   súdom   nespochybňoval.   Nemožno   akceptovať   ani   námietku,   podľa ktorej sa mal krajský súd zaoberať aj dôvodom neúčasti navrhovateľa na predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutiach mestského zastupiteľstva, a to v súvislosti s tým, že postup odporcu   voči   navrhovateľovi   bol   motivovaný   snahou   zabezpečiť   uznášaniaschopnosť mestského zastupiteľstva s prihliadnutím na časté absencie poslancov.

Zo skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení vyplýva, že právne   relevantná je iba taká skutková situácia, keď   dôjde   k trom   neúčastiam poslanca na riadnom zasadnutí obecného (mestského) zastupiteľstva nasledujúcim po sebe, a to bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia. Preto ak sa preukáže, že z tvrdených troch neúčastí bola čo i len jedna ospravedlnená vážnym dôvodom, javí sa skúmanie neúčasti na ďalších zasadnutiach jednoznačne ako nadbytočné.

Napokon   nemožno   uznať   ako   dôvodnú   ani   námietku,   podľa   ktorej   na   základe uznesenia   mestského   zastupiteľstva   č. 53   z 29.   októbra   2009   na   uprázdnené   mandáty poslancov   mestského   zastupiteľstva   nastupujú   náhradníci   a vzhľadom   na   to   došlo k nastúpeniu   náhradníka   na   poslanecké   miesto   navrhovateľa,   keďže   jeho   mandát   bol považovaný   za uprázdnený.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   toto   uznesenie   krajský   súd   nemohol preskúmavať podľa § 250v OSP ani v inom v správnom konaní a nikdy nebolo zrušené.

Vo   vzťahu   k   tejto   námietke   ústavný   súd   konštatuje,   že   podmienkou   vydania osvedčenia   o nastúpení   náhradníka,   ktoré   má   len   deklaratórne   účinky,   je   uprázdnenie mandátu   poslanca   obecného   (mestského)   zastupiteľstva.   V preskúmavanom   prípade z namietaného rozsudku vyplýva, že k uprázdneniu mandátu navrhovateľa ako poslanca mestského zastupiteľstva nedošlo, a preto neboli v danom prípade splnené ani podmienky, aby   orgány   samosprávy   mesta   mohli   postupovať   podľa   § 51   ods. 2   zákona   o   voľbách do samosprávy.

V zásadnej rovine treba ešte v tejto súvislosti zdôrazniť, že na uznesenie mestského zastupiteľstva   z 29.   októbra   2009   nemohol   krajský   súd   prihliadnuť,   lebo   protiústavnosť a protizákonnosť   deklarovaného   zániku   poslaneckého   mandátu   navrhovateľa   v dôsledku nenaplnenia skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení nemohla byť   následne   odstránená   neskorším   uznesením   mestského   zastupiteľstva   o nastúpení náhradníka   na   uprázdnený   poslanecký   mandát   navrhovateľa   (m. m.   II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné osobitne   sa   zaoberať   návrhom   sťažovateľa   na   vydanie   dočasného   opatrenia   odkladom vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/119/2010-88 zo 4. februára 2010.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010