znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/08-33

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   Z.   (...),   t. č.   vo výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 To 90/07 a jeho uzneseniami z 23.   októbra 2007 a 13. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 23.   októbra 2007 faxom a 26. októbra 2007 poštou doručený originál sťažnosti Ing. M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 90/07 a jeho uzneseniami z 23. októbra 2007. Podaním z 11. februára 2008 doručeným ústavnému súdu 18. februára 2008 sťažovateľ rozšíril petit sťažnosti tak, že sa domáhal vyslovenia porušenia svojich označených práv aj uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava II   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo”)   sp. zn. ČVS: ORP-4203/2-OSV-B2/2005-MV   z 24.   októbra   2005   bolo   proti   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej len „skutok 1“). Následne 7. decembra 2005 bolo proti   sťažovateľovi   uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   sp. zn.   ČVS: ORP-2223/1-OSV-B2-2005 vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa   § 215   ods. 1   písm. a)   a   b)   a   ods. 2   písm. b)   a   c)   Trestného   zákona   (ďalej   len „skutok 2“).   Sťažovateľ   bol   pre   skutok   2   vzatý   do   väzby   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 1688/05 z 9. decembra 2005 s tým, že väzba   začala   plynúť   7.   decembra   2005.   Dňa   8.   decembra   2005   bola   okresnému   súdu na sťažovateľa podaná obžaloba pre skutok 1. Uznesením okresného súdu zo 7. marca 2006 okresný súd vrátil obžalobu podanú pre skutok 1 prokurátorovi na došetrenie z dôvodu, že tento skutok mal byť zahrnutý do skutku 2. Prokurátor vec došetril a okresné riaditeľstvo uznesením   z 1.   júna   2006   spojilo   trestnú   vec   sťažovateľa   pre   skutok 1   a   pre   skutok 2 na spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   ČVS: ORP 2223/1-OVK-B2-2005-Ch   (t. j.   pod sp. zn., pod ktorou   bolo vedené trestné konanie pre skutok 2).   Prokurátor 20. júla 2007 opätovne   podal   obžalobu,   v ktorej   už   bol   skutok 1   zahrnutý   do   skutku 2.   Rozsudkom okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za vinného.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 45/07   z 15.   mája   2007   bol   odsudzujúci   rozsudok   zrušený.   Ďalším   rozsudkom okresného   súdu   sp. zn.   1 T 131/06 z 22. júna   2007   bol   sťažovateľ   uznaný   za vinného zo spáchania skutku 2, v ktorom bol zahrnutý aj skutok 1.

Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu „nebolo trestné stíhanie ukončené, pričom v súčasnosti je odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku prejednávané KS BA“.Dňa   18.   októbra   2007   sťažovateľ „požiadal   o prepustenie   z väzby   pre   uplynutie najvyššej prípustnej doby väzby. KS BA do dnešného dňa o jeho žiadosti nerozhodol“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v jeho prípade je „podľa § 76 ods. 6, 7 TP najvyššia prípustná lehota väzby v konaní pred súdom 18 mesiacov. Táto lehota začína (...) plynúť podaním obžaloby. V prípade vrátenia veci prokurátorovi na došetrenie spočíva odo dňa doručenia spisu prokurátorovi v zmysle ust. § 77 ods. 10 TP“.

Od podania obžaloby 8. decembra 2005 pre skutok 1 „do vrátenia veci na došetrenie uznesením OS BA II zo dňa 07. 03. 2006 uplynuli minimálne 3 mesiace väzby v konaní pred súdom. V skutočnosti však uplynula dlhšia doba väzby v konaní pred súdom, pretože spis určite nebol doručený prokurátorovi v ten istý deň.

Od opätovného podania obžaloby dňa 20. 07. 2006 (...) začala opäť plynúť doba trvania väzby pred súdom, pričom dňa 20. 10. 2007 uplynulo ďalších 15 mesiacov. Spolu s predchádzajúcimi 3 mesiacmi, tak najneskôr dňa 20. 10. 2007 uplynula obžalovanému najvyššia prípustná doba trvania väzby v konaní pred súdom, najneskôr v tento deň preto mal byť obžalovaný z väzby podľa ust. § 79 ods. 1 TP prepustený“.

Keďže krajský súd tak neurobil, podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 90/07, prepustil ho na slobodu a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia. Keďže medzičasom bol sťažovateľ právoplatne odsúdený, žiadal, aby ústavný súd vydal tento zmenený nález:

„1. Krajský súd v Bratislave nečinnosťou   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.   3 To 90/07 porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy SR a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave je povinný Ing. M. Z. bez meškania prepustiť z väzby.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania Ing. M. Z. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ďalej sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   1 T 131/06,   ktorý   si   ústavný   súd   v rámci predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že krajský súd 23. októbra 2007, t. j. v deň   spísania   sťažnosti,   rozhodol   o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby z 18. októbra 2007 (žiadosť zamietol). Krajský súd 13. novembra 2007 rozhodol o ďalšej sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby (žiadosť zamietol a písomný sľub neprijal), ako aj o jeho odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu (odvolanie zamietol). Sťažovateľ 13. novembra 2007 nastúpil výkon trestu odňatia slobody.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon   súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   (...), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nepripúšťa.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre   návrh   na rozhodnutie   vo   veci   samej   (petit   sťažnosti),   čo   znamená, že ústavný   súd rozhoduje   o porušení   práv   a slobôd   v rozsahu,   ako   ho   vymedzí   sťažovateľ   v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

1. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Petit   sťažnosti   sťažovateľ   upravil   (rozšíril   o   uznesenie   z 13. novembra 2007 a o postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu)   podaním   z 11. februára 2008   odovzdaným na poštovú   prepravu   14. februára 2008 a doručeným ústavnému súdu   18.   februára 2008, teda   až   po   doručení   pôvodnej   sťažnosti   z   23. októbra   2007.   Uvedeným   podaním z 11. februára 2008 sťažovateľ na výzvu   ústavného súdu   zaujal stanovisko   k vyjadreniu krajského súdu z 21. decembra 2007.

Ako vyplýva z doručenky okresného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. decembra 2007. Na doplnení sťažnosti (ktorého obsahom bolo o. i. aj rozšírenie petitu o uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2007) je uvedený dátum spísania 11. február 2008 a na obálke je dátum odovzdania na poštovú prepravu 14. február 2008. Ústavnému súdu bolo predmetné podanie doručené 18. februára 2008.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia právoplatného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (11. december 2007), ako aj so zreteľom na deň odovzdania   doplnenia   sťažnosti   na   poštovú   prepravu   (14.   február   2008)   ústavný   súd považoval   za dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti   voči   označenému   postupu a uzneseniu   krajského   súdu   po uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 302/04, III. ÚS 315/05).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Navyše, sťažovateľ bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia iba stroho konštatuje, že po   uplynutí prípustnej   doby   väzby krajský   súd „dva   razy zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   a to uzneseniami   z 23. 10. 2007   a 13. 11. 2007“,   čo   vyústilo do zmeny petitu   jeho rozšírením   o namietané uznesenie   krajského   súdu   z 13.   novembra 2007 bez ozrejmenia väzby na konkrétny prípad. Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv uznesením krajského súdu sp. zn.   3 To 90/07 z 13.   novembra   2008   bez   zdôvodnenia,   v čom   má   podľa   neho   toto porušenie spočívať.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Sťažnosť   v tejto   časti,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu   ako   doplnenie k sťažnosti, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy postupom krajského súdu vedeným pod sp. zn. 3 To 90/07 a jeho uznesením z 23. októbra 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie”).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu spisu sa zisťuje, že obžalovaný bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu   Bratislava   II.   sp.   zn.   Tp 1688/05   z 09. 12. 2005   dňom   07. 12. 2005   o   07.30   hod z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v tej súvislosti, že bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. b/, c/ Tr. zák.

Dňa 20. 07. 2006 bola na neho podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a   zverenej   osoby   podľa   § 215   ods. 1   písm. a/,   b/,   ods. 2   písm. b/,   c/   Tr.   zák.   účinného do 31. 12. 2005   a   pre   trestný   čin   ohrozovania   mravnej   výchovy   mládeže   podľa   § 217 písm. b/   Tr.   zák.   účinného   do   31. 12. 2005,   v   ktorej   veci   sa   nachádza   vo   väzbe od 07. 12. 2005.   Neprávoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II.   sp. zn. 1 T 131/06 zo dňa 22. 06. 2007 bol obžalovaný Ing. M. Z. uznaný vinným zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 a z trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b/ Tr. zák. a odsúdený podľa § 215 ods. 2 Tr. zák. a § 35 ods. 2 Tr.   zák.   k   úhrnnému   trestu   odňatia   slobody   vo   výmere   osem   rokov   a päť   mesiacov so zaradením pre výkon tohto trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny a k trestu prepadnutia veci. Proti   tomuto   rozsudku   podal   obžalovaný   odvolanie,   o   ktorom   doposiaľ   nebolo rozhodnuté.

Keďže   je   dôvodné   podozrenie,   že   obžalovaný   sa   teraz   riešenej   trestnej   činnosti dopustil v skúšobnej dobe pri podmienečnom odsúdení za taký istý úmyselný trestný čin a teda predchádzajúci uložený výchovný trest sa minul účinkom, pretrváva dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti tak, ako to bolo konštatované   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe.   Jeho vyjadreniu,   že   mieni   odcestovať   na   východné   Slovensko,   nie   je   možné   uveriť,   keďže v podstate   už   v   roku   2004,   keď   bol   vzatý   do   väzby   v   predchádzajúcej   obdobnej   veci prehlásil, že sa zo spoločnej domácnosti odsťahuje, čo sa však nestalo. Ako totiž vyplýva z obsahu spisu, i keď sa krátko zdržal i u rodičov na východnom Slovensku, avšak opäť sa vrátil do spoločnej domácnosti k deťom a manželke. Naviac, keďže terajšie trestné konanie nie je ukončené, aby sa naň obžalovaný mohol dostavovať, musí zotrvať v Bratislave a preto pretrváva dôvodná obava, že by v konaní voči blízkym mohol pokračovať i mimo bytu, keďže podľa neprávoplatného rozsudku sa mali jeho útoky realizovať i mimo bytu.“

K   sťažovateľovej   námietke,   že   20.   októbra   2007   uplynula u   neho v konaní pred súdom väzba v trvaní 18 mesiacov, krajský súd vo svojom uznesení uviedol, „že zo spisu nepochybne vyplýva, že v tejto trestnej veci bol vzatý do väzby dňa 07. 12. 2005 tak, ako to bolo vyššie uvedené. Táto väzba v prípravnom konaní trvala nepretržite do 20. 07. 2006, kedy bola na neho podaná obžaloba pre horeuvedené trestné činy. Od tejto doby začala plynúť súdna lehota väzby v trvaní osemnásť mesiacov, ktorá by mala uplynúť 20. 01. 2008 a nie 20. 10. 2007, ako sa to mylne domnieva obhajoba.

Je pravdou, že dňa 08. 12. 2005 bola na obžalovaného na Okresný súd Bratislava II. podaná   obžaloba   pre   trestný   čin   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a   proti   jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, 2 Tr. zák. pod sp. zn. 1 T 79/05, avšak v tejto veci nebol obžalovaný nikdy vo väzbe. Z obsahu spisu je evidentné, že sudcom Okresného súdu Bratislava II bol v tejto veci žiadaný súhlas od Okresného prokurátora Bratislava II. sp. zn. 1 Pv 1542/05 na jeho predvedenie na hlavné pojednávanie, čo je neklamným znakom, že nebol v tejto veci, t. j. 1 T 79/05 vo väzbe, ale že väzba musela byť v inej veci a to v teraz súdenej trestnej veci. Nakoľko, ako vyplýva z vyššie uvedeného, dôvody preventívnej väzby u obžalovaného trvajú nezmenene i naďalej, krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol“.

Predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   v   konaní   o   rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby bolo posúdiť existenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby. Z obsahu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   právne   relevantnými   argumentmi   rozhodnými na rozhodnutie   o   sťažovateľovom   zotrvaní vo   väzbe,   a teda   o   zamietnutí   jeho žiadosti. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy pre rozhodnutia o väzbe. Trvanie   dôvodov väzby   sťažovateľa   krajský   súd   skúmal   v rozsahu   ich   zákonného vymedzenia,   väzobný   dôvod   odôvodnil   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   a výklad príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Ústavný   súd zo sťažnosti   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   závery   krajského   súdu o existencii zákonného dôvodu väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenie krajským súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To 90/07 a najmä jeho rozhodnutie z 23. októbra 2007 z právneho hľadiska nemohlo vyvolať také účinky, ktoré by boli spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľa,   a   preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnutá   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru „nečinnosťou“ krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 90/07.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 11. februára 2008, v ktorom reagoval na vyjadrenie krajského súdu, namietal, že krajský súd sa „Ku sťažovateľom namietaným prieťahom tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa (...) vôbec nevyjadril“, ale zaoberal   sa „iba   včasnosťou   rozhodovania   o žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie z väzby“. Paradoxne však ďalej uviedol, že on „prieťahy v konaní KS BA nenamieta, tvrdí iba, že KS BA mal na predchádzajúce prieťahy reagovať prepustením sťažovateľa z väzby“.

Pokiaľ sťažovateľ chcel svojou sťažnosťou namietať postup vyšetrovateľa, prípadne prokurátora v prípravnom konaní a postup v konaní pred súdom prvého stupňa, mal podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu (po splnení podmienok podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) proti orgánu verejnej moci, pred ktorým malo dochádzať k týmto prieťahom a v súvislosti s tým aj k porušovaniu jeho označených práv v súvislosti s nedostatočnou rýchlosťou rozhodovania v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ   právne   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   však   ako porušovateľa svojich označených práv v petite sťažnosti označil krajský súd. Krajský súd však uvedené práva sťažovateľa vychádzajúc z obsahu v okolnostiach danej veci porušiť nemohol.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   namietaným postupom   krajského   súdu   a ním   označenými   právami,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol pri predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   tohto rozhodnutia   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008