znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom pod sp. zn. 35 Cb 619/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 619/92.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa návrhom z 22. januára 1992 domáhal proti „t. č. už úpadcovi P. P. (...) zaplatenia sumy 38 358,- Sk s prísl., pričom táto právna vec je vedená u odporcu pod č. k. 23 Cb 619/92 (správne má byť 35 Cb 619/92, pozn.)“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že nemá vedomosť o tom, prečo krajský súd od jeho „podania, spísaného dňa 22. 1. 1992 napriek tomu, že od jeho podania uplynulo do dňa vyhlásenia konkurzu na majetok t. č. už úpadcu P.   P.   (...),   teda do 4. 2 1997 viac ako 5 rokov“, nerozhodol „právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, resp. aspoň vyhlásením rozhodnutia“.

Priebeh konania opísal sťažovateľ takto:„Po podaní môjho návrhu zo dňa 22. 1. 1992 odporca, teda Krajský súd Banská Bystrica pomerne rýchlo vydal platobný rozkaz pod č. k. 35 Rob-438/92 dňa 25. 3. 1992. Proti   tomuto   platobnému   rozkazu   bol   však   podaný   odpor   t. č.   úpadcom,   ktorý   bol prvostupňovému   súdu   doručený   dňa   14. 4. 1992.   Výzvou   zo   dňa   8. 7. 1992   mi   odporca doručil podaný odpor s tým, aby som sa k nemu vyjadril písomne v lehote 10 dní.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici som zaslal vyjadrenie k odporu v lehote ním stanovenej, v ktorom som navrhoval vyhlásiť rozsudok,   ktorým by súd zaviazal úpadcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. V predmetnej veci odporca vytýčil termín pojednávania na deň 14. 6. 1996, pričom však som sa ospravedlnil, a to z toho dôvodu, že došlo ku kolízií môjho právneho zástupcu v prejednávaných veciach a zúčastnil som sa následného pojednávania, ktoré bolo vytýčené na deň 16. 8. 1996. Na tomto pojednávaní som súdu krátkou cestou odovzdal zmenu petitu žaloby a od tohto dňa sa vo veci nevykonal žiaden úkon. Poukazujem na tú skutočnosť, že od doručenia môjho vyjadrenia k odporu úpadcu odporcovi, teda od roku 1992 do roku 1996, kedy bolo vytýčené 1. pojednávnie vo veci, uplynula lehota 4 rokov a po vytýčenom pojednávaní zostal odporca ďalej nečinný až do vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

Napriek tomu, že z výpisu z obchodného registra úpadcu je zrejmé, že dňa 4. 2. 1997 bol na úpadcu vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. I. P., pričom tento zápis bol v obchodnom registri zverejnený až dňa 1. 10. 1997, v predmetnej veci odporca do dňa vyhlásenia konkurzu nevytýčil žiaden termín pojednávania. Následne mi dňa 20. 10. 1997 bola doručená výzva odporcu, či trvám na podanom návrhu, na ktorú som nereagoval písomne, pretože súd mi neurčil žiadnu lehotu, avšak som si uplatnil svoju pohľadávku v konkurznom konaní podaním zo dňa 5. 11. 1997 a domáhal som sa listom opätovne zo dňa 30. 3. 1998 po doručení urgencie odporcu zo dňa 19. 3. 1998, ktorou ma vyzval, aby som zobral žalobu späť vzhľadom na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty zo dňa 16. 4. 1997, u správcu konkurznej podstaty úpadcu listom zo dňa 30. 3. 1998, či uznal moju pohľadávku v žalovanej výške alebo nie.“

Podľa sťažovateľa z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd bol a je v konaní nečinný,   vo   veci   nekonal,   čím   porušil   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z príloh pripojených ku sťažnosti vyplýva, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 24 K 98/95 a sp. zn. 24 K 275/95 zo 4. februára 1997 bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz a bol ustanovený správca konkurznej podstaty. Sťažovateľ uviedol, že si svoju pohľadávku   v konkurznom   konaní   uplatnil   podaním   z   5. novembra 1997.   Zo   zistení ústavného súdu vyplýva, že v máji 2007 sa vo veci konkurzného konania na krajskom súde uskutočnila schôdza veriteľov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v danej veci takto rozhodol:

„Právo Ing. J. B. (...), bytom Ž., priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde   v   Banskej   Bystrici,   pod   sp. zn.   č. k.   35 Cb 619/92,   aby   sa   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

Ing.   J.   B.   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   60 000,- Sk   (slovom: šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný zaplatiť sťažovateľovi Ing. J. B. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR. Krajský súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. J. B. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B. (...).“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako už bolo uvedené,   je v dôsledku   skutočnosti,   že uzneseniami krajského súdu   sp. zn. 24 K 98/95 a sp. zn. 24 K 275/95 zo 4. februára 1997 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, t. j. účastníka napadnutého konania pred krajským súdom (v procesnom postavení odporcu),   prerušené.   K   prerušeniu   predmetného   konania   došlo   zo   zákona   [§ 14 ods. 1 písm. d)   zákona č. 328/1991   Zb. o   konkurze a vyrovnaní v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) platného v relevantnom čase].

Podľa   § 14   ods. 5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   sa   v konaniach   prerušených v zmysle ods. 1 písm. d) tohto ustanovenia s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o konkurze a vyrovnaní), pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Zákon o konkurze a vyrovnaní teda nepripúšťa, aby sa pokračovalo v prerušených konaniach ohľadne pohľadávok, ktoré treba prihlásiť v konkurze podľa § 20 tohto zákona. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ pohľadávku,   na   zaplatenie   ktorej   si   uplatňoval   nárok   v napadnutom   konaní,   prihlásil do konkurzu podaním z 5. novembra 1997.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

V dôsledku   skutočnosti,   že   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   nemôže   už od vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   odporcu,   t. j.   od   4. februára 1997,   pokračovať, neprebieha   už   od   uvedeného   dátumu   také   konanie,   ktorého   výsledkom   môže   byť rozhodnutie   všeobecného   súdu   o uplatnenom   nároku   sťažovateľa,   a preto   nie   je   možné uvažovať   o tom,   že   by   v predmetnom   konaní   mohlo   ešte   dôjsť   k naplneniu   účelu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu jeho právnej neistoty.

Z toho dôvodu nie je možné namietať v napadnutom konaní porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   pretože   ďalší   postup   súdu   vo   veci   samej   v tomto   konaní   už   neprichádza do úvahy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcu   porušenie označených   práv   v   konaní   pred   krajským   súdom   vedenom   pod   sp. zn.   35 Cb 619/92 po 4. februári   1997,   keď   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   účastníka   (v   napadnutom konaní odporcu), odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V prípade námietok porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   týkajúcich   sa   prieťahov v čase pred uvedeným prerušením konania   (v dôsledku   vyhláseného   konkurzu),   ústavný   súd   konštatuje,   že   ich   na základe predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu krajského súdu v čase pred prerušením napadnutého   konania   mohol   dozvedieť   vyvesením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu na úradnej tabuli konkurzného súdu v deň jeho vydania, t. j. 4. februára 1997 (§ 13 ods. 4 zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní),   resp.   zverejnením   v   Obchodnom   vestníku   (§ 50a Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 768 Obchodného zákonníka a § 66c ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní), t. j. 1. októbra 1997.

K tomu je potrebné dodať, že všetky účinky uvedené v § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní   nastávajú   vyvesením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   na   úradnú   tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté subjekty dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   deň   jej   doručenia (7. jún 2007)   konštatuje,   že   bola   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007