znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 156/03-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., trvale bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š., vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sž 3/03 z 12. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/03 z 12. marca 2003 b o l o   p o r u š e n é   základné právo PhDr. V. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/03 z 12. marca 2003 z r u š u j e   a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. PhDr. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť PhDr. V. K. trovy konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. P. B., Š.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. mája 2003 doručené podanie PhDr. V. K., trvale bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 3/03 z 12. marca 2003.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takto: Ako účastník správneho konania doručil 10. marca 1998 Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ÚPV“)   prihlášku   ochrannej   známky   (POZ   594-98). Konanie sa vedie pod číslom POZ 594-98 N 310-2001/Vr. ÚPV uverejnil prihlášku vo svojom vestníku po dvoch rokoch, t. j. 18. januára 2000. Proti prihláške ochrannej známky boli 13. apríla 2000 podané námietky, o ktorých ÚPV rozhodol až po 20 mesiacoch, t. j. 19. decembra   2001.   Dňa   6.   februára   2002   podal   prihlasovateľ   ochrannej   známky   proti rozhodnutiu   o námietkach   rozklad   a 11.   apríla   2002   bolo   ÚPV   doručené   i vyjadrenie sťažovateľa k rozkladu.

ÚPV   o rozklade   nerozhodol   ani   po   ôsmich   mesiacoch.   Preto   sťažovateľ   doručil 3. decembra   2002   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „úrad vlády“)   sťažnosť podľa   zákona   č.   152/1998   Z. z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon   o sťažnostiach“)   na prieťahy v správnom konaní vedenom pod sp. zn. POZ 594-98 N 310-2001/Vr spôsobované predsedníčkou ÚPV. V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „Vecná príslušnosť Vlády SR na vybavenie tejto sťažnosti vyplýva z nasledujúcich právnych skutočností. V zmysle ods. 2, § 61 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní: o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V zmysle ods. 1, § 11 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach: ak sťažnosť smeruje proti vedúcemu tohto orgánu, vybavuje ju najbližší nadriadený orgán. V zmysle ods. 1, § 39 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej   štátnej   správy:   činnosť   ústredných   orgánov   štátnej   správy   riadi,   koordinuje a kontroluje vláda“.

Úrad vlády na túto sťažnosť odpovedal 4. decembra 2002 vrátením podania, pričom uviedol, že „napriek tomu, že ste podanie označili ako sťažnosť, toto ako sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach nie je možné kvalifikovať a teda ani vybavovať, nakoľko za sťažnosť podľa ustanovenia § 4, ods. 1, písm. c) citovaného zákona nemožno považovať také podanie, ktorým sa síce podávajúci domáha ochrany svojich práv a právom chránených záujmov, ale konanie o nich upravujú osobitné predpisy. V danom prípade je takýmto osobitným predpisom zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). (...) Napokon to dotvrdzuje tiež ustanovenie § 2 písm. b) správneho poriadku z ktorého je naprosto   zjavné,   že   zákon   o správnom   konaní   nie   je   možné   aplikovať   na   vybavovanie sťažností, z čoho logicky vyplýva to isté i obrátene“.

Sťažovateľ   doručil   úradu   vlády   11.   decembra   2002   opakovanú   sťažnosť,   ktorú doplnil žiadosťou adresovanou vedúcemu úradu vlády o dozor nad vybavením sťažnosti. Na opakovanú   sťažnosť   úrad   vlády   reagoval   oznámením   z   13.   decembra   2002,   v ktorom uviedol,   že   „Vzhľadom   na   to,   že   Vaše   opakované   podanie   sa   týka   tej   istej   veci   ako predchádzajúce,   vraciame   Vám   ho   v zmysle   §   4   ods.   2   zákona   č.   152/1998   Z.   z. o sťažnostiach, pretože tak, ako predchádzajúce, nie je sťažnosťou, na vybavenie ktorej sa vzťahuje citovaný zákon o sťažnostiach“. Vedúci úradu vlády v odpovedi z 18. decembra 2002 uviedol, že „S ohľadom na skutočnosť, že Úrad vlády SR, ani sekcia kontroly nemá v zmysle svojej zákonnej kontrolnej pôsobnosti oprávnenie vstupovať do konania orgánov štátnej správy konajúcich v postavení správnych orgánov, posudzovať rozhodnutia vydané v správnom konaní, ani ukladať správnym orgánom prijímať opatrenia na nápravu, bolo Vaše podanie zo dňa 03. 12. 2002 vybavené v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“.

Vo   svojej sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   žalobou „zo   dňa   8.   1.   2003, podanou cez podateľňu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (...) sa sťažovateľ v súlade so   štvrtou   hlavou   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   v znení   zmien,   Občiansky   súdny poriadok   (...)   domáhal   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   aby   označený   správny   orgán v určenej lehote rozhodol vo vleklom (5 rokov trvajúcom) správnom konaní o rozklade“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Sž   3/03   z   12.   marca   2003   návrh   sťažovateľa zamietol ako neprípustný. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že „podľa názoru súdu   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   zákon, a preto je jeho návrh na súd neprípustný a predčasne podaný“.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   vyvodil   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem vyslovenia tohto porušenia jeho základných práv sťažovateľ navrhol, aby bolo uznesenie zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Takisto navrhol priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk a tento návrh odôvodnil tým, že „už viac rokov márne čaká, že správny orgán rozhodne o jeho veci. Nepomohla ani sťažnosť vláde a úradu vlády. Je teda dlhodobo vystavený nadmernému stresu   a musí   prežívať   značnú   právnu   neistotu.   Z tohto   stavu   vyplývajú   i pocity   krivdy a úzkosti“.

Uznesením sp. zn. IV. ÚS 156/03 z 27. augusta 2003 prijal ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. októbra 2003 uviedol nasledovné: „Zotrvávame na právnom názore vyslovenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho uznesení z 12. marca 2003, č. k. 6 Sž 3/03.

Sťažovateľ ani najvyšší súd netrvali na tom, aby ústavný súd rozhodoval na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku prípustnosti návrhu   na   začatie   konania   v správnom   súdnictve   a na   výklad,   či   predpoklady   tejto prípustnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe ku súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

2. Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sž 3/03 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa tento domáhal uloženia povinnosti ÚPV rozhodnúť o rozklade vo veci námietok proti zápisu ochrannej známky sp. zn. POZ 594-98 N 310-2001/Vr v navrhovanej lehote. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol: „Zákon o ochranných známkach neobsahuje ustanovenia umožňujúce účastníkom konania namietať prieťahy v konaní, resp. nečinnosť správneho orgánu. Osobitným predpisom v danej veci zostáva zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (§   3   písm.   a   –   sťažnosť   na   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy).   Navrhovateľ   podal 3. decembra 2002 sťažnosť na prieťahy v správnom konaní, ktorú však zaslal Úradu vlády Slovenskej republiky a nie odporcovi. Úrad vlády podľa § 4 ods. 2 zákona č. 152/1998 Z. z. sťažnosť navrhovateľovi vrátil s tým, že nie je príslušným orgánom na jej vybavenie. Podľa názoru súdu navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon, a preto je jeho návrh na súd neprípustný a predčasne podaný (...) Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.“

Ústavný   súd   zotrváva   na   stanovisku   (IV.   ÚS   1/02),   že   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo zákonnej úpravy   a z vlastnej   interpretácie zákonov a podzákonných   úprav.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníka   konania   pred   súdom nižšieho stupňa (§ 127 ods.1 i. f. ústavy). Tak je tomu aj v posudzovanom prípade.

Ústavný súd najprv upriamuje pozornosť na to, že najvyšší súd pri zamietnutí návrhu nevzal do úvahy to, že sťažovateľ podľa § 9 zákona o sťažnostiach (Všetky orgány verejnej správy   sú   povinné   prijímať   sťažnosti.   Prijaté   sťažnosti,   na   ktorých   vybavenie   alebo prešetrenie nie sú príslušné, sú povinné bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na ich vybavenie   a   zároveň   o   tom   upovedomiť   sťažovateľa)   mal   právo   na   to,   aby   úrad   vlády postupoval podľa dispozície tejto právnej normy.

Neobstojí preto stanovisko úradu vlády, v ktorom sťažovateľa odkazuje na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“).   Podľa   §   37   zákona   č. 55/1997   Z.   z.   o ochranných   známkach v znení neskorších predpisov je v konaní o ochranných známkach vylúčená aplikácia § 50 Správneho poriadku, ktorý upravuje opatrenia proti nečinnosti, a to bola podstata sťažnosti sťažovateľa   namierenej   proti   nečinnosti   ÚPV.   Napokon,   aj   najvyšší   súd   potvrdil,   že sťažovateľ mal postupovať podľa zákona o sťažnostiach, a nie podľa Správneho poriadku. V súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy bol úrad vlády preto povinný postupovať podľa citovaného § 9 zákona o sťažnostiach aj z dôvodu, že takýto postup sa predpokladá ako ochrana fyzickej osoby (právnickej osoby) pred prípadnou neznalosťou presného postupu, adresáta sťažnosti a podobne.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ďalšie   ustanovenia   zákona o sťažnostiach [§ 1, § 3 písm. a), § 5 ods. 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 24 ods. 1] a na ustanovenia   §   22   ods.   9   a   §   32   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii ústrednej štátnej správy“), ktoré bol najvyšší súd povinný zohľadniť, ak chcel posudzovať predpoklady prípustnosti návrhu proti nečinnosti ÚPV nielen vo vzájomných súvislostiach, ale súčasne aj ústavne konformným spôsobom.

Sťažovateľ   pred   podaním   návrhu   proti   nečinnosti   ÚPV   podal   sťažnosť   (aj opakovane)   podľa   zákona   o sťažnostiach,   ktorú   adresoval   do   sféry   verejnej   správy (ústrednej   štátnej   správy).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   týmto   úkonom,   ktorý   ešte zopakoval, splnil zákonný predpoklad prípustnosti návrhu proti nečinnosti podľa § 250t ods. 1 OSP (čl. 46 ods. 4 ústavy). Na tomto závere sa nedalo nič meniť ani v dôsledku postupu   úradu   vlády,   ktorý   namiesto   úkonu   podľa   §   9   zákona   o sťažnostiach   vrátil sťažovateľovi podanie a zotrval na tomto   stanovisku   aj po opakovaní sťažnosti.   Takýto postup ústredného orgánu štátnej správy nemožno pričítať sťažovateľovi, najmä ak by bol najvyšší súd vzal do úvahy, že sťažnosť bola podaná proti predsedníčke ÚPV, ktorá je menovaná do funkcie vládou. Z toho sa dalo vyvodiť len to, že k podaniu sťažnosti síce došlo, ale nedošlo k jej zákonom predpokladanému vybaveniu.

Okrem   toho   podľa   názoru   ústavného   súdu   úkon   úradu   vlády   (vrátenie   podania) nezaväzoval najvyšší súd pri posudzovaní splnenia predpokladu prípustnosti návrhu proti nečinnosti predsedníčky ÚPV v konaní o rozklade, a preto mal viesť najvyšší súd k tomu, aby sa zaoberal obsahom sťažnosti, okolnosťami, za ktorých bola podaná (a opakovaná), obsahom odpovede úradu vlády a aj otázkou, prečo úrad vlády nepostupoval podľa § 9 zákona o sťažnostiach a či tak postupovať mal.

3.   Z uvedených   právnych   noriem,   zistených   postupov   úradu   vlády   a obsahu napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   možno   uzavrieť,   že   zamietnutím   návrhu sťažovateľa proti nečinnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 3/03 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu príliš formalistického posúdenia predpokladu prípustnosti takého návrhu podľa § 205t ods. 1 i. f. OSP. Takým prístupom najvyššieho súdu   sa   pred   materiálnym   chápaním   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v správnom súdnictve   uprednostnilo   akceptovanie   úkonov   ústredného   orgánu   štátnej   správy   (úradu vlády), negujúcich snahu sťažovateľa splniť citovaný predpoklad prípustnosti návrhu proti nečinnosti.

4. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší a môže   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   [§   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde]. Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Najvyšší súd je viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

5. Sťažovateľ sa podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde domáhal primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume   90 000 Sk   z dôvodu   nadmerného   stresu   a značnej právnej neistoty   vyplývajúcej   z porušovania jeho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   ÚPV   a z nesprávneho   postupu   najvyššieho   súdu.   Podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný   súd   sťažovateľovi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 50 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zohľadňuje   predovšetkým   to,   že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo v situácii, v ktorej   sa   sťažovateľ   snaží   viac   ako   dva   roky   dosiahnuť   rozhodnutie   v konaní   pred orgánom   verejnej   správy,   sťažuje   sa,   aj   opakovane,   podáva   návrh   najvyššiemu   súdu a napriek tomu sa v jeho záležitosti nekoná v súlade s požiadavkami ústavnosti a princípmi právneho štátu.

6. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. B., Š., podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisíc sedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún). Úhradu trov   konania   ústavný   súd   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia,   spísanie   sťažnosti)   každý   v hodnote   4 270 Sk   a dvakrát   náhradu   režijného paušálu po 128 Sk za každý úkon právnej pomoci [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods.   4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 63/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2004